Ja a môj sociálny svet: Definícia a pochopenie introverzie

Byť introvertom neznamená byť asociálny, hanblivý či nemať rád prítomnosť ľudí. Mnohí však tento rys berú u detí ako nevýhodu, a mylne si ho zamieňajú za neschopnosť správne sa socializovať. Introverzia je vrodený rys, ktorý po prvýkrát identifikoval psychoanalytik Carl Gustav Jung ako nemennú a vrodenú charakteristiku. Na samote záleží, a pre niektorých je vzduchom, ktorý dýchajú. Vo svete, ktorý vyzdvihuje extrovertov, sa zdá, že sú introverti znevýhodnení. A skutočne som to tak cítila aj ja - v škôlke a škole som sa stretávala s nepochopením, a moja prirodzenosť (teda pozorovanie a postupné zvykanie si na situáciu než okamžitá socializácia a komfort) bola považovaná za niečo zlé. Verte však, že vaše dieťa je normálne, a váš nesprávny prístup mu môže uškodiť.

Čo je to introvertné dieťa?

Introvertné dieťa potrebuje na dobitie bateriek pokoj a samotu. Nepotrebuje byť neustále v kolektíve, komunikovať, socializovať sa - potrebuje svoj priestor a tichý kútik, kde môže pokojne podnety spracovať. Odborníci ich nazývajú tzv. „orchideami“, čo znamená deti citlivé na podnety a nové situácie, ktoré ale v správnom prostredí dokážu prosperovať viac ako extrovertné „púpavy.“ Púpavy sú teda extrovertným protipólom, ktoré sa cítia dobre v akomkoľvek prostredí, čo však neznamená, že využijú svoj plný potenciál ako orchidei v citlivom a vnímavom prostredí.

Od detstva som bola introvertom. Mala som bohatú fantáziu, rada som si v tichosti čítala, vymýšľala rozprávky, kreslila a rozjímala. Umenie na mňa vplývalo neskutočne silno. V škôlke ani škole som sa nevedela ľahko zaradiť do kolektívu ako ostatní, nemala som veľa priateľov, hoci som bola obľúbená. Radšej som mala vedľa seba jedného, dvoch kamarátov, ktorým som verila a dokázala komunikovať na hlbšej úrovni. Povrchné priateľstvá mi prišli zbytočné, a konverzácie o ničom som nikdy nevedela ani nechcela viesť. V spoločnosti som bola tichým dieťaťom, nenávidela som pozornosť. Omnoho radšej som konverzovala len s jednou osobou, dve a viac ma vyčerpávali. Po škole som bola obvykle psychicky vyčerpaná, a musela som si v tichu a pokoji dobiť baterky.

Dlhé roky som mala pocit, že je so mnou niečo zle, pretože fungujem inak ako rovesníci. Moji rodičia vtedy nechápali, čo znamená byť introvertom, nechápala som to ani ja, a preto neboli dosť citliví k môjmu bohatému, vnímavému a citlivému duševnému svetu. Snažili sa zo mňa urobiť „normálne“ dieťa, s normálnymi koníčkami, ktoré je v spoločnosti zábavné, komunikatívne a bezprostredné. To som však nebola - a rodičovská snaha vo mne vyvolala úzkosť a strach, že nie som dostatočne dobrá a že je so mnou niečo zle.

Sila introverta vo svete, ktorý neprestáva rozprávať

Vo svete, ktorý vyzdvihuje extrovertov, sa zdá, že sú introverti znevýhodnení. A skutočne som to tak cítila aj ja - v škôlke a škole som sa stretávala s nepochopením, a moja prirodzenosť (teda pozorovanie a postupné zvykanie si na situáciu než okamžitá socializácia a komfort) bola považovaná za niečo zlé. Rodičia ma nútili prekonať to, upozorňovali na moju tichosť, učitelia sa necitlivo smiali a o to viac ma strápňovali pred tabuľou. Vedzte však, že introverti majú obrovskú výhodu - dokážu byť samostatní, zabaviť sa osamote, majú bohatú fantáziu, sú kreatívni, a v správnom prostredí dokážu posilniť svoj talent a stvoriť niečo úžasné. Aby sa tak stalo, dovoľte mi sa s vami podeliť o moju skúsenosť, čo som od rodičov v detstve potrebovala, aby som necítila úzkosť, ale naopak ich podporu a lásku.

Prečítajte si tiež: Sociálny svet v ŠKD

Ako posilniť puto s introvertným dieťaťom?

Rešpektujte súkromie

Ako dieťa som bývala v izbe so sestrou. Celé detstvo som preto túžila po svojej vlastnej izbičke, kde by som mala pokoj a ticho. Chápem, že nie každý má možnosť zaistiť dieťaťu vlastnú izbu, ale podstata je jasná - ak dieťa potrebuje sedieť v izbe, nenúťte ho sa socializovať. Rešpektujte to, že niekedy nemá chuť hovoriť, lebo sa potrebuje dobiť. Rešpektujte preto jeho súkromie a neznásilňujte tieto momenty, v ktorých potrebuje kľud. Dieťa iste ocení, ak budete dostatočne citliví k jeho potrebám, a ňou je často aj potreba súkromia.

Dajte dieťaťu priestor

Ako introvertné dieťa som síce nemala vlastnú izbu, ale i tak som dokázala zaliezť na sedačku, na dvor alebo len do ticha izby keď boli súrodenci preč, a v pokoji si čítať. Nepotrebovala som sa vyslovene izolovať, skôr mať vlastný priestor, v ktorom by ma nikto nerušil a nevyžadoval odo mňa „normálne“ správanie - teda neustále rozprávanie, interakciu a podobne. Vždy som mala bohatý vnútorný svet, ku ktorému som sa utiekala, aby som si dobila baterky. A ak introvertné dieťa stále niekto vyrušuje a nedovolí mu to, je nervózne, úzkostné a skrátka mu nie je dobre. V týchto momentoch som sa neresetovala, necítila som sa vo svojej koži a hlavne som cítila, že mi nikto nerozumie.

Pomôžte mu pochopiť a identifikovať jeho potreby

Ani ja som sama sebe nerozumela. Nevedela som, prečo potrebujem byť sama, prečo som po celom dni v škole mentálne vyčerpaná a nechce sa mi hovoriť. Pochádzam z veľkej, sociálnej rodiny, a preto boli otázky typu „Prečo si tak ticho?“ namieste. Keď sa to opakovalo, začala som si myslieť, že je so mnou niečo zlé. Prečo neviem rozprávať o hlúpostiach ako zvyšok rodiny a známych medzi sebou? Prečo nemám potrebu neustále niečo vravieť? Viac som pozorovala než hovorila, a okolie mi dalo najavo, že je to chyba. Deti potrebujú vedieť, že je v poriadku nebyť maximálne sociálny väčšinu času. Potrebujú pochopiť, že sa nemusia zúčastňovať rozhovorov o ničom, čo je asi trištvrte medziľudských konverzácií. Presne to som potrebovala aj ja - vysvetlenie a uistenie, že neustále dobiedzanie aby som hovorila akúkoľvek nepotrebnú hlúposť, nie je môj problém, ale problém spoločnosti.

Netlačte na pílu

Rodič introvertného dieťaťa musí byť vnímavý a citlivý. Dieťa nevie pomenovať, čo presne potrebuje a ako sa cíti, preto vám ani nevie priamo povedať, že chce byť chvíľu samo a nechce sa rozprávať. Vnímajte, kedy je vo vlastnom svete, a kedy je naopak prístupné ku konverzácií. Nenúťte ho rozprávať vždy, keď o to stojíte. Ak by malo každé introvertné dieťa chápajúceho rodiča, dosiahlo by v živote omnoho viac úspechov. Bohužiaľ, mnohí tlačia na pílu a nútia dieťa byť niekým, kým nie je. Čo je ešte horšie, byť tým, čo mu je vyslovene neprirodzené a proti srsti. Omnoho lepšie je identifikovať jeho silné stránky a rozvíjať ich, než sa z neho snažiť urobiť niekoho, kým nie je.

Keď hovorí, načúvajte

Introverti sú skvelí v konverzácií s jedným človekom. Ak si s niekým porozumejú, dokážu viesť konverzáciu na úrovni. Je to tým, že sú premýšľavé a na svoj vek sa pýtajú hlboké otázky. Z toho dôvodu nevedia viesť tzv. small talk (hovory o ničom). Ako dieťa som si ja osobne musela najprv „ohmatať“ nové prostredie a človeka. Potrebovala som čas zvyknúť si - najprv som pozorovala, až potom reagovala. Rada som sa zamýšľala o veciach do hĺbky, a v konverzácií s viacerými ľuďmi som preto nestíhala reagovať. Môj mozog po čase vypol, čím viac konverzujúcich ľudí okolo mňa, tým viac podnetov, z ktorých som sa musela dobiť. To bolo dôvodom, prečo som ako dieťa radšej mlčala; videla som, že premýšľanie a pomalšie reagovanie je nežiadúce - ľudia hovoria rýchlo, najprv reagujú a potom (ak vôbec) premýšľajú. Dosť často som sa preto cítila nevypočutá a rodičia si to nevšimli. Bola som to tiché, bezproblémové dieťa, čo však neznamenalo, že som nepotrebovala objatie a tiché, akceptujúce načúvanie.

Prečítajte si tiež: Pohľad na sociológiu podľa Durkheima

Podporujte jeho sebavyjadrenie

Introvertné dieťa má veľmi bohatý vnútorný svet. Niekedy v ňom zostáva veľmi dlho, a čím viac na neho prostredie tlačí aby bolo iné, tým viac sa uchyľuje do bezpečia svojho duševného sveta. Musím povedať, že to bol aj môj prípad. Svet bol rýchly, hlučný, nechápajúci - na moju citlivú dušu to bolo skrátka priveľa. Občas som cítila v sebe napätie a nevedela čo s ním. A tu by dieťa ako ja potrebovalo niečo, čím by sa vyjadrilo, vypustilo paru a pomohlo si stráviť všetky okolité podnety - a samozrejme zužitkovať bohatú fantáziu a rozvinúť kreativitu. Introvertné dieťa je skvelým kandidátom na umelecké vyjadrenie - nechajte ho maľovať, písať, kresliť, učiť sa na hudobný nástroj, prosto tvoriť. Toto všetko pomáha posilňovať schopnosť správne vyjadriť svoje emócie, pochopiť samého seba a funguje ako duševná hygiena od sveta, ktorý neprestáva byť hlučný.

Nenúťte ho byť v spoločnosti ako „normálne“ deti

Ak by som mala spočítať na prstoch jednej ruky, ako často ma rodičia nútili predvádzať sa, recitovať, spievať pred známymi, asi by som bola už dávno bohatá. Nenávidela som to. Nenávidela som byť v centre pozornosti, neznášala som odpovedať pred tabuľou, hovoriť nahlas pri rodinných stretnutiach - bolo mi to nepríjemné, pretože môj citlivý svet nikto nechápal. Nikto nerozumel, že fungujem inak a že mi pripadá nezmyselné, baviť sa o väčšine vecí, o ktorých sa dokázali zhovárať. Nútili ma chodiť von, nebyť doma, nečítať - a ja som sa pýtala samej seba, čo je so mnou zle. A preto roky, dlhé roky trvalo, kým som pochopila kto som a naučila sa vyjadrovať prostredníctvom písania. Počas písania viem kto som, pociťujem návrat k sebe samej, cítim sa nabitá, duševne zresetovaná, upokojená a uspokojená. A toto keby rodičia pochopili a podporili moju potrebu tvoriť, moje duševno by po celé tie dlhé roky netrpelo, ale rozvíjalo sa a prosperovalo.

Uistite ho, že nie je nenormálne

Vnímavé dieťa, akým introvert je, si určite všimne, že funguje inak ako jeho rovesníci. Všimne si, že premýšľa viac do hĺbky, zaujíma sa o iné veci, nie je typickým dieťaťom. Uvedomuje si, že sa nemá s väčšinou rovesníkov o čom rozprávať, že nenadväzuje priateľstvá tak jednoducho, a potrebuje v kolektíve viac času než si zvykne. Taká som bola aj ja. Nevedela som si predstaviť, s kým by som sa porozprávala o knihách, ktoré som čítala. Nenašla som nikoho, kto by pozeral náročnejšie filmy aké som sledovala ja. A musím povedať, že som trpela. Ak som sa aj snažila byť niekým iným a správať sa ako klasické dieťa, zlyhala som. Prosto mi to nešlo, bolo to neprirodzené a mala som dojem, akoby som zrádzala samú seba. A nakoniec som, po rokoch ale predsa, pochopila kým som. Priznala som si výhody a silu introvertov, akým som aj ja. Aby vaše dieťa nemuselo pociťovať to isté, podporte ho v tom, kým je. Snažte sa zistiť jeho kvality a silné stránky a posilniť ich. Nenúťte ho byť niekým iným, ale ľúbte ho a zbožňujte za to, aké je.

Nádej ako súčasť sociálneho sveta

Prinášať ľuďom nádej? Veď nádej je moje druhé meno! Poznám tie milé, láskavé výzvy z kresťanských kruhov. Urob jeden dobrý skutok denne, pomodli sa na ten či ten úmysel presne v tú či tú hodinu. Neumenšujem ich význam ani moc spoločnej modlitby. Keď ma priateľka vyzvala „stať sa nositeľkou nádeje na jeden deň“ formou sociálneho experimentu, nadchla som sa rovnako. Prinášať ľuďom nádej? Veď nádej je moje druhé meno! Ihneď som si spomenula na stretnutie spred pár desaťročí - kontaktovala ma spolužiačka, už dospelá žena, a na lavičke pred obchodným domom mi v slzách vyrozprávala svoje životné starosti. Nezakladám si na tejto svojej prazvláštnej vlastnosti, ale výzva prinášať ľuďom nádej počas dvadsiatich štyroch hodín ma oslovila, akoby mi bola šitá na mieru. Len deň predtým som na spoločných toaletách upokojovala plačúcu žiačku a večer viedla dlhý rozhovor s priateľkou, ktorej sa rúcal svet. Rozhodla som sa preto do výzvy vrhnúť pripravená, nech tento „deň nádeje“ stojí za to.

Pripravím si lístočky s povzbudivými citátmi o nádeji! Aký úžasný nápad, potľapkala som pomyselne samu seba po pleci. Lístočky vždy fungujú. Pripravím ich aspoň desať a keď v onen deň stretnem človeka so smutným pohľadom, vytiahnem z vrecka lístoček a strčím mu ho do dlane. Čím viac som nad svojím nápadom uvažovala, tým viac mi prišiel neuskutočniteľný. Lístočky? Mala by som vôbec odvahu smutnému človeku podstrčiť vopred pripravený citát? Ako veľmi neúprimné by to bolo? Dá sa vôbec veriť tomu, že ti na človeku záleží, keď naňho v jeho ťažkej chvíli vyťahuješ účelovo nachystanú pomoc? Chce to dačo iné, dačo, čo nepôsobí neúprimne. Možno pár povzbudivých slov. Pripravím si teda vetu, ktorú počas dňa použijem na povzbudenie všetkým, ktorí to budú potrebovať. Veta bude len jedna, aby bola zachovaná dimenzia sociálneho experimentu. BUDE TO DOBRÉ. To je pekná, neutrálna veta.

Prečítajte si tiež: Kontext môjho sociálneho sveta

Poznám sa. Keď dostanem úlohu, nech už je akákoľvek, veľmi sa sústredím na jej splnenie. Už sa vidím, ako počas dňa striehnem na ľudí s problémom, aby som im mohla povedať, že to „bude dobré“. Úprimnosť? Zoči-voči smutným očiam by mi pravdepodobne zlyhal hlas i úmysel. To sa nedá! Nedá sa mať vopred pripravenú frázu - napísanú ani vyslovenú. Nádej predsa nemožno ohlasovať takýmto spôsobom! Sedím nad svojím „dňom nádeje“ a cítim ťažobu náhlej bezmocnosti. Nadšenie z „pre mňa ušitej“ výzvy sa stráca v pohľade pravdy - kto som ja, aby som prinášala nádej? A vôbec, akej by bola podstaty? Veď to Boh „dáva vzrast“ (por. 1 Kor 3, 6). Nádej, ktorú mám človeku priniesť, musí prameniť v Bohu, pôvodcovi všetkej nádeje, všetkých dobrých koncov. Ak ju mám priniesť, musím v nej byť sama zakorenená. Nesmú to byť prázdne frázy, nech by boli prednesené s akoukoľvek oduševnenosťou. V modlitbe prednášam svoj deň Bohu. Prosím ho o citlivosť na ľudské potreby, prosím za ľudí, ktorých stretnem a ktorých srdcia sú obťažkané starosťami a bolesťou. Boh nech mi rozozvučí srdce pre dobré skutky, ktoré pripravil, aby som ich konala (por. Ef 2, 10).

Celý tento experiment mi bol jedným veľkým prebudením, prebudením do pravdy o evanjelizácii nádejou. Počas dňa, nad ktorým som strávila toľko na pohľad zbytočných chvíľ uvažovania, som mala milosť stretnúť niekoľko smutných ľudí. Večer som všetkých tých ľudí odovzdala vo svätej omši. Boh nech sa oslávi v ich životoch. Boh nech sa oslávi aj v mojom živote - nech nenapínam neexistujúce duchovné svaly, nech sa umenšujem, aby on mohol rásť -, aby naša spoločná nádej v dobré konce v jeho náručí mohla rásť. Nech nádej nezahanbuje (por. Rim 5, 5).

Rozvoj osobnosti a sociálny svet

Eremiah Wilson je svetoznámy rečník, ktorý silou svojej osobnosti dokáže inšpirovať tisícky ľudí. Ako sám hovorí, aby sa vám zmenil život k lepšiemu, nestačí si len priať. Je nevyhnutné aj nabrať odvahu a urobiť pre to niečo konkrétne. Inak povedané, ak chce byť človek úspešný, nezostáva mu nič iné len tvrdo na sebe pracovať.

Už ako veľmi mladý som navštevoval semináre a čítal rôzne motivačné knihy. Zistil som, že môj pohľad na svet je trochu odlišný ako názory väčšiny ľudí okolo mňa. Mal som omnoho väčšiu odvahu a odhodlanie. Rozhodol som sa začať podnikať a rozvíjať svoj vlastný biznis. Mal som dobrý produkt, ktorému som dôveroval a prinieslo mi to úspech. Problém, s ktorým som sa na začiatku stretával, bol, že moji zamestnanci neboli rovnako zanietení ako ja. Neverili vo svoje schopnosti a často sa pri plnení zadaných úloh vyhovárali. Hľadal som riešenie ako im pomôcť prekonať túto prekážku a rozhodol som sa pripraviť pre nich tréningy. Snažil som sa svojich ľudí presvedčiť, že všetky výhovorky sú len vymyslené a že ak chcú skutočne niečo dosiahnuť, nesmú sa báť prijať zodpovednosť.

Jedného dňa sa môjho tréningu zúčastnil aj manažér z inej spoločnosti. Moja interpretácia postojov k práci, ale aj k bežnému životu na neho silno zapôsobila. Vďaka môjmu tréningu dokonca prehodnotil svoje životné priority a uvedomil si, že v živote môže dosiahnuť omnoho viac ako si myslel. Pochopil, že sa málo zaoberá morálnymi otázkami a že sú v živote dôležité veci, ktoré sa neoplatí zanedbávať. So svojimi pocitmi sa zdôveril aj majiteľovi spoločnosti, v ktorej pracoval a ten sa taktiež rozhodol navštíviť môj tréning. Aj samotný majiteľ odchádzal s veľmi dobrým pocitom a požiadal ma, či by mohol prísť aj na ďalšie tréningy. Po čase sa zisk jeho spoločnosti strojnásobil a dokonca ako sám tvrdí, zlepšil sa mu aj vzťah s manželkou, ktorá neskôr tiež začala navštevovať tréningy. Vďaka podobným referenciám za mnou postupne chodilo čoraz viac ľudí a ja som sa začal zaoberať už len týmto.

Prekonávanie strachu a zodpovednosť

Ľudia majú rôzne sny, ale málokedy pre ich naplnenie urobia aj niečo konkrétne. Tak ako sa v partnerstve snažíme robiť veci spoločne, dobrovoľne spolu prekonávame prekážky a budujeme si krásny vzťah, podobne to funguje aj v kariére a biznise. Nesmieme sa báť prekonávať prekážky a pochybnosti. Mali by sme byť sústredení na to, čo práve robíme a zbaviť sa neistoty. Ľudia majú veľký strach a ten im často bráni v napredovaní. Aj to je práve cieľom aj firewalkingu (chôdza po horúcich uhlíkoch ako súčasť Power Trainingov - pozn. redakcie). Ak sa dokážete sústrediť bez strachu, bez rušivých vplyvov a bez zbytočných pochybností, veci vám odrazu začnú dávať zmysel. Zbaviť sa strachu nie je vždy jednoduché. Ľudia sa bežne boja zlyhania na verejnosti. Navyše strach súvisí aj s pudom sebazáchovy. Je v poriadku zlyhať. Veľa ľudí mi vraví, že nevie čo chce. Ja im vravím, musíte si vybrať. Ak človek chce nájsť správnu cestu, nesmie sa báť objavovať a hľadať. Ak sa „nájde“ a vie čo chce, musí dokončiť svoju cestu počas ktorej bude analyzovať svoje chyby a nebude sa vzdávať. Väčšina ľudí sa, žiaľ, po ceste vzdá. Nemajú dostatok odhodlania a boja sa prekonať svoj strach. Je nevyhnutné na sebe tvrdo pracovať a neustále sa zdokonaľovať a zlepšovať. Stretol som nemálo bohatých ľudí, ktorí na ceste za svojím úspechom tiež tvrdo pracovali a venovali tomu všetko. Veľa iných ľudí zabíja svoj čas vymýšľaním výhovoriek namiesto tvrdej práce. Mnohí si myslia, že ak si prečítajú knihu, či pôjdu na prednášku, alebo motivačný tréning, zmení im to život. To je však len začiatok. Máme potenciál. Každý človek má vnútorný hlas, ktorý mu vraví, že má chyby, nedostatok možností, nemá vzdelanie či schopnosti ako ostatní. Každý má ale v sebe aj hlas, ktorý ho tlačí dopredu.

Bola aj vo vašom živote situácia, keď ste cítili, že sa musíte prekonať viac ako inokedy? Keď som prišiel do Česka, chcel som sa naučiť hovoriť po česky. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, keďže som sa nevedel na učenie sústrediť. Mal som poruchu pozornosti a ani som nebol zvyknutý učiť sa. V škole som pri skúškach veľa podvádzal. Vždy keď podvádzame myslíme si, že nám to pomáha, ale v skutočnosti je to naopak. Napriek tomu som sa rozhodol prekonať túto prekážku. Nakoniec som sa naučil sústrediť. Trvalo to dlho a bolo to veľmi ťažké. Každý deň som sa musel veľmi silno prekonávať, prinútiť sa učiť nové slovíčka a zlepšovať si slovnú zásobu. Presne to musíme dokázať všetci. Každý musí prekonať svoj strop.

Definícia úspechu

Každý človek má odlišné vlastnosti a pre každého je teda úspech niečo iné. Poznám ľudí, pre ktorých je najväčším úspechom zveľadená záhrada pri ich dome, niekto iný chce mať niekoľko prosperujúcich firiem a len vtedy sa cíti byť úspešným. Podľa mňa, ten kto nájde úspech v záhrade je rovnako úspešný ako niekto kto má firmy a peniaze.

Motivácia k rozvoju

Možno to bude znieť ako klišé, ale veľkú silu mi dáva moja úžasná rodina - moja manželka a moje deti. Energiu a silu mi tiež dodáva to, keď vidím, že moja práca má význam. Ak sa mám na to pozrieť štatisticky, len desať ľudí zo sto, ktorí prídu na Power Training, zmenia svoj život a nasledujú jeho princípy na 100%. Mohlo by sa zdať, že je to málo, no stojí to za to. Ak tých 10 ľudí nevedelo nájsť svoje smerovanie a teraz odrazu cítia, že môžu zmeniť svet, rozhodne to nie je málo. Ak to uvidia ľudia okolo nich, presvedčí ich to, že aj oni sami sa môžu zmeniť.

tags: #ja #a #moj #socialny #svet #definicia