Mentálne postihnutie a trestnoprávna zodpovednosť

Sexuálne útoky na osoby s mentálnym postihnutím predstavujú jednu z najzávažnejších, no zároveň najmenej viditeľných foriem násilia v spoločnosti. Zraniteľnosť týchto osôb ich často robí ľahkým terčom, pričom mnohé prípady zostávajú nenahlásené alebo sú ignorované. Cieľom tohto článku je preskúmať trestnoprávnu zodpovednosť v kontexte mentálneho postihnutia, s dôrazom na sexuálne trestné činy.

Zraniteľnosť osôb s mentálnym postihnutím

Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľných voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi atď. Títo ľudia patria medzi zraniteľné skupiny obyvateľstva, a preto sú neraz vystavovaní riziku násilia, vrátane sexuálneho útoku. V zmysle § 2 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o obetiach trestných činov“) spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí. V tomto ustanovení síce nie je vyslovene uvedený pojem „osoba s mentálnym postihnutím“, ale „osoba so zdravotným postihnutím“, čo predstavuje širší pojem zahrňujúci i mentálne postihnutie. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými (317/2010 Z. z., čl. 1). Takisto je okrem iných obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti (zahrňujúce tzv. sexuálne trestné činy) podľa § 2 ods. 1 písm.

Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme. Ide o závažný problém, ktorý si vyžaduje špeciálny prístup nielen z pohľadu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj z právneho hľadiska.

Sexuálne trestné činy a osoby s mentálnym postihnutím

Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými. Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený až v štyroch paragrafových ustanoveniach ̶ § 201, § 201a, § 201b a § 202 Trestného zákona.

Sexuálne zneužívanie

Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne. Z toho dôvodu nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, keďže sa vyžaduje skutočný vek osoby.

Prečítajte si tiež: Lekárske nálezy a ich vplyv na dôchodok

Za predpokladu, že by išlo o maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím a dobrovoľne súhlasila s vykonaním súlože s osobou opačného pohlavia staršou ako pätnásť rokov, je potrebné na správnu kvalifikáciu skutku zistiť, či chápala význam páchateľovho konania, resp. si uvedomovala protiprávnosť jeho závažného konania. Ak tomu tak nebolo, potom páchateľ zneužil stav jej bezbrannosti v dôsledku čoho takéto konanie nevykazuje prvok sexuálneho zneužívania, ale môžeme hovoriť o znásilnení. V stave bezbrannosti sa nachádzajú aj osoby, ktoré síce vnímajú danú situáciu, ale ich duševné a rozumové schopnosti nie sú na takej úrovni, aby si ju dokázali dostatočne vyhodnotiť (konanie páchateľa nevnímajú ako niečo, čo by im ubližovalo) a primerane, logicky a účinne na ňu reagovať.

V takom stave zrejme nebola poškodená maloletá A. M., s ktorou vykonal pohlavný styk druh jej matky, hoci vedel, že maloletá ešte nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a že trpí duševnou poruchou trvalého charakteru ̶ mentálnou retardáciou stredne ťažkého stupňa s významnou poruchou správania. Samosudca Okresného súdu Pezinok skutok kvalifikoval ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. f) Trestného zákona, pretože išlo o blízku osobu a zároveň aj o chorú osobu. Obdobne posúdil skutok v bode 2 aj samosudca Okresného súdu Stará Ľubovňa, kde iným spôsobom sexuálne zneužil maloletú V. Č. brat napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že je jeho sestrou, že v čase skutku nedovŕšila pätnásť rokov svojho veku a trpela duševnou chorobou, a to stredne ťažkou mentálnou retardáciou. Na základe týchto súdnych rozhodnutí nemáme informácie o povahe vykonaných dôkazov predovšetkým z hľadiska riešenia otázky zneužitia stavu bezbrannosti. Preto možno len veriť a nádejať sa, že súdy správne vyhodnotili situáciu berúc do úvahy aj eventuálnu možnosť prítomnosti tzv.

Záverom k tejto časti článku môžeme konštatovať, že predmetom útoku sexuálneho zneužívania môže byť aj osoba mladšia ako pätnásť rokov s mentálnym postihnutím, pokiaľ nebola v stave bezbrannosti s ohľadom na jej mentálny postih (zneužitie bezbrannosti je súčasťou trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia).

Znásilnenie

Znásilnenie, ako si možno vyvodiť z názvu tohto trestného činu obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje donútenie ženy k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitie jej bezbrannosti na taký čin. Dôležité je pripomenúť, že pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal. Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži, resp. iným sexuálnym praktikám (v prípade sexuálneho násilia).

Je potrebné rozlišovať medzi sexuálnym zneužívaním spáchanom vo forme súlože a znásilnením, kde následkom konania je tiež súlož. Ako sme už uviedli, pri sexuálnom zneužívaní ide o dobrovoľnú súlož, teda bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. V rámci trestného činu znásilnenia sa zameriame na problematiku zneužitia bezbrannosti, pričom stále vychádzame z rámca, že predmetom útoku je maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím.

Prečítajte si tiež: Nadčasová práca a zamestnanci ZŤP: Podrobný prehľad

Ak ide o taký stupeň mentálneho postihnutia, že v dôsledku tejto trvalej duševnej poruchy poškodená osoba nevníma konanie páchateľa tak, že by jej ubližoval, že by robil niečo, čo je v rozpore so záujmami spoločnosti, a preto sa mu ani neprieči, dokonca aj keď s páchateľom spolupracuje, nemožno to hodnotiť ako dobrovoľnú súlož. K násiliu síce nedošlo, ani k hrozbe bezprostredného násilia, ale bola zneužitá bezbrannosť, keď je preukázaný páchateľov úmysel vykonať súlož na maloletej poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia. Preto neprichádza do úvahy trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale skutok má byť kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa a zároveň aj o chorú osobu. Oporou je aj český judikát v znení: „Jednání pachatele spočívající ve vykonání pohlavního styku na dítěti mladším patnácti let při současném zneužití bezbrannosti této oběti naplňuje znaky trestného činu znásilnění podle § 185 tr. zákoníku, a nikoli jen znaky trestného činu pohlavního zneužití podle § 187 tr. zákoníku. V případě znásilnění spáchaného zneužitím bezbrannosti dítěte mladšího patnácti let není použití kvalifikované skutkové podstaty podle § 185 odst. 1 alinea 2, odst. 3 písm. a) tr. zákoníku vyloučeno, neboť nejde o případ, na který dopadá zákaz dvojího přičítání téže okolnosti. Tento zákaz podle § 39 odst. 4 tr.

Sexuálne násilie

Tak ako znásilnenie i sexuálne násilie je sprevádzané násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitím bezbrannosti. Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu. Ak pôjde o maloletú osobu (o čom má páchateľ vedomosť), ktorá je schopná napriek takémuto postihnutiu pochopiť konanie páchateľa a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, v tom prípade nepôjde z tohto hľadiska o stav bezbrannosti. Ak absentovalo aj násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, bude potrebné takýto skutok kvalifikovať ako zločin sexuálneho zneužívania (spáchaného vo forme iného spôsobu sexuálneho zneužívania) podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Ako sme už uviedli, kvalifikovanú skutkovú podstatu v rámci ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona použijeme len v prípade, keď páchateľ spáchal trestný čin v súvislosti s jej zdravotným stavom.

Ak sa dokazovaním preukáže páchateľov úmysel vykonať konanie zodpovedajúce sexuálnemu násiliu na poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, v dôsledku ktorého nechápe význam páchateľovho konania, a zároveň bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej vekom, skutok potom treba kvalifikovať ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.

Súbeh trestných činov

Vylúčený nie je ani jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Takto vo svojom rozhodnutí postupoval napríklad Krajský súd v Prešove, keď obžalovaného A. B. uznal za vinného zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. V tomto prípade obžalovaný - opatrovateľ v ústavnom zariadení zneužil mentálne postihnutie poškodenej J. G., ktorá bola právoplatným rozsudkom okresného súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony, tak, že v spoločenskej miestnosti, kde boli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož. Na spáchanie týchto dvoch trestných činov v jednočinnom súbehu obžalovaný zneužil bezbrannosť ženy, pretože skutok bol spáchaný na chránenej osobe - chorej osobe.

Krajský súd v Prešove postupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“), kde obsahom právnej vety je: „Znásilnenie a sexuálne násilie je síce motivačne homogénnym konaním páchateľa, ktoré je zamerané na dosiahnutie vlastného sexuálneho uspokojenia, a to prostredníctvom prinútenia (násilím, jeho hrozbou, alebo využitím bezbrannosti) poškodenej osoby k sexuálnym praktikám alebo k súloži, a narúša druhovo rovnaký objekt, no tento objekt je diferencovaný ochranou jeho špecifických foriem v dvoch rôznych ustanoveniach, čo nemožno prehliadať. Preto ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej sexuálnej praktike alebo ak na tento čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky (zahŕňajúce súlož) strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov, čo napokon vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (R 119/2014 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2014)… Ad marginem (na okraj) dovolací súd poznamenáva, že zákonodarca vymedzením skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho násilia v trestnoprávnej norme jednoznačne vyjadril potrebu chrániť spoločnosť nielen pred konaním, ktoré znamená najvyššiu formu zásahu do slobody sexuálneho života (teda donútením k súloži), ale tiež pred donútením k iným sexuálnym praktikám, ako kvalitatívne a možnými následkami odlišnej (nie však menej významnej) formy takéhoto zásahu. Rešpektujúc uvedené nemožno tak závažné narušenie ľudskej dôstojnosti, k akému došlo aj v prejednávanej veci, bagatelizovať jeho prehliadaním, resp.

Prečítajte si tiež: Úvaha o školnom na vysokých školách

Bezbrannosť v kontexte trestného práva

Pre komplexnosť si bližšie objasníme, čo treba rozumieť pod bezbrannosťou, pretože, ako sme už uviedli, Trestný zákon tento pojem nedefinuje. V rámci výkladových pojmov sa zmieňuje o stave bezbrannosti len v súvislosti s definovaním násilia v § 122 ods. 7 Trestného zákona: „Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.“

Stav bezbrannosti je v uvedenom ustanovení ponímaný len ako forma násilného konania za predpokladu, že páchateľ do stavu bezbrannosti uviedol obeť trestného činu ľsťou. Z uvedenej definície vyplýva, že ak páchateľ napríklad ženu opije alebo jej nebadane nasype do nápoja uspávací prášok, jeho konanie treba posúdiť tak, že konal násilím, pretože uviedol ženu do stavu bezbrannosti ľsťou. Ak je žena napríklad v stave opitosti v dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu bez pričinenia páchateľa, pričom nevládze klásť odpor, keď na nej vykonáva súlož, tak zneužil stav jej bezbrannosti.

Komentár k Trestnému zákonu uvádza, že o zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči páchateľovmu konaniu, napríklad z dôvodu bezvedomia, hlbokého spánku, nadmernej konzumácie alkoholu alebo omamných látok alebo ide o ženu trpiacu duševnou chorobou, pre ktorú nechápe význam páchateľovho konania. Podľa judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR) je definícia bezbrannosti chápaná tak, že: „V případě této skutkové podstaty je pojem bezbrannosti chápán v jejím nejširším smyslu. Jednak se může jednat o bezbrannost, která předpokládá celkovou odevzdanost se pachateli bez jakýchkoli známek projevu vlastní vůle či schopnosti na požadavky obviněného jakkoli reagovat. Jedná se zde o takový stav bezbrannosti, kdy se oběť nachází v situaci, již sama nevnímá, a tudíž není schopna jakéhokoli vlastního úsudku, a tedy ani jakkoli ovlivnit jednání pachatele. V takovém stavu se nachází člověk, který je např. v bezvědomí…

Obmedzenie osobnej slobody a trestné právo

Vo svojom vedeckom príspevku, priznávam, pomenovanom všeobecne, sa venujem pokroku, ktorý som v rámci rozpracovávania hlavných téz, čiastkových cieľov práce a výskumných otázok dosiahol pri písaní svojej dizertačnej práce na tému "Obmedzenie osobnej slobody osoby so zdravotným postihnutím a trestné právo". Slovenská legislatíva definíciu pojmu osoba so zdravotným postihnutím neobsahuje. Napriek neexistencií legálnej definície tento pojem možno považovať za bežnú súčasť každodenného života. Pojem sa bežne používa, a to čo sa ním popisuje je zrejmé prakticky každému. Zdravotné postihnutie možno definovať ako akúkoľvek duševnú, telesnú, dočasnú, dlhodobú alebo trvalú poruchu alebo hendikep, ktorý osobám so zdravotným postihnutím bráni prispôsobovať sa bežným nárokom života. Snaha o zrovnoprávnenie osôb so zdravotným postihnutím je neoddeliteľnou súčasťou verejných politík, a to tak na národnej úrovni, ako aj na úrovni Európskych spoločenstiev.

Z podstaty a charakteru trestnej činnosti vyplýva, že trestný čin môže spáchať každý vrátane osôb so zdravotným postihnutím. Rovnako platí, že každý, aj osoba so zdravotným postihnutím môže byť obeťou trestného činu. V Slovenskej republike bol v ostatnej dobe okrem mnohých iných dokumentov vypracovaný Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021 až 2030, ktorého základným cieľom je "prostredníctvom definovaných úloh a opatrení zabezpečiť dosahovanie pokroku v oblasti ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím uznaných Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a pokroku pri ich používaní" (ďalej len "Dohovor"). Vychádza z Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2020 až 2024, ktorým sa vláda SR zaviazala vytvoriť optimálne podmienky pre implementáciu Dohovoru vrátane inštitucionálneho zabezpečenia procesu jeho implementácie a monitoringu.

Pri overovaní platnosti a rozpracovávaní jednej z téz práce sa zameriavam na to, akým spôsobom je Slovenská republika schopná napĺňať určité špecifické záväzky z tohto Dohovoru a poskytnem aj jeho krátku charakteristiku. Budem tiež predstavovať odpovede orgánov verejnej moci na moje žiadosti o poskytnutie informácií. Môj výskum má za cieľ overiť dve hlavné tézy práce.

Prvou a hlavnou tézou, ktorú by som v rámci mojej práce rád overil je tvrdenie, že platná a účinná právna úprava, a v nadväznosti na ňu aj aplikačná prax orgánmi činnými v trestnom konaní, sa postupom času humanizujú a ochrane ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím sa prikladá čoraz väčšia vážnosť aj v situácii, keď je táto osoba podrobená obmedzeniam osobnej slobody z dôvodu, že sa voči nej vedie trestné stíhanie. Pri overovaní tejto tézy by som sa rád venoval analýze vybraných legislatívnych zmien zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len "Trestný zákon") a zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "Trestný poriadok"), praktickým aspektom kontaktu orgánov ochrany a presadzovania práva s osobami so zdravotným postihnutím a kvality tejto interakcie, okolnostiam za ktorých vzniká a priestorom, v ktorých sa vykonáva. Popis niektorých týchto aspektov uvediem ďalej v príspevku, keď budem rozoberať odpovede už oslovených orgánov na moje otázky ohľadom priemetu našich záväzkov v oblasti ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím do ich činnosti a normotvorby. V tejto časti výskumu sa však obávam, že nebudem vedieť dostatočne identifikovať prípady, keď sa konalo proti osobe so zdravotným postihnutím, kvôli absencií zberu týchto údajov. ), ktorý náš právny poriadok pozná iba v rámci Dohovoru, a nie je prakticky žiadnym iným spôsobom premietnutý do legislatívy v oblasti Trestného práva hmotného či procesného.

Podľa Dohovoru nimi sú nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými. Výhľadovo sa ráta so zavedením tohto pojmu do nášho právneho poriadku na zákonnej úrovni napríklad prostredníctvom jeho definovania v zákone č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len "antidiskriminačný zákon"). Ich neposkytnutie by teda aj podľa antidiskriminačného zákonavytváralo priestor na podanie antidiskriminačnej žaloby. , úlohy 5.1.1., kde sa Ministerstvu spravodlivosti ukladá povinnosť pripraviť návrh novely antidiskriminačného zákonatak, aby obsahoval primerané úpravy vo všetkých oblastiach života osôb so zdravotným postihnutím v súlade s odporúčaniami Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

tags: #mentálne #postihnutie #a #trestnoprávna #zodpovednosť