Najprávo, Úkon, Účinky a Plnomocenstvo: Komplexný Prieskum

Úvod

Článok sa zameriava na komplexnú analýzu právnych pojmov ako najprávo, právny úkon, jeho účinky a plnomocenstvo, s dôrazom na ich aplikáciu v slovenskom právnom systéme. Cieľom je poskytnúť čitateľovi ucelený pohľad na tieto koncepty, a to od základných definícií až po zložité súdne rozhodnutia a judikatúru.

Notárska Zápisnica a Jej Vykonateľnosť

Povinnosť plnenia a procesné právo

Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice je hlboko zakorenená v procesnom práve, čím sa odlišuje od hmotnoprávnych titulov. Táto väzba na procesné právo znamená, že samotná existencia povinnosti plnenia je podmienená splnením procesných náležitostí, ktoré umožňujú jej efektívne vymáhanie.

Verejná listina a prezumpcia správnosti

Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má status verejnej listiny, čo jej prepožičiava silu dôkazu. Ako verejná listina, notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených, a to až do momentu, kým sa nepreukáže opak. Táto vlastnosť je známa ako prezumpcia správnosti, ktorá uľahčuje a urýchľuje právne konania, pretože sa predpokladá, že údaje v zápisnici sú pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak. Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti.

Materiálna vykonateľnosť a jej podmienky

Notárska zápisnica sa stáva spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak okrem formálnych náležitostí spĺňa aj podmienky materiálnej vykonateľnosti. To znamená, že zápisnica musí obsahovať právny záväzok, presné označenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet plnenia a čas plnenia. Súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je taktiež nevyhnutný. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Hmotnoprávny úkon a súhlas s vykonateľnosťou

Notárska zápisnica môže dokonca obsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok: Kto má nárok?

Osobitné znaky a obmedzenia

V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní (§ 159 O.s.p.).

Možnosť súdneho preskúmania

Skutočnosť, že sa osoba povinná zaviazala poskytnúť oprávnenej osobe určité plnenie a dohoda o tom je uvedená v notárskej zápisnici so súhlasom s vykonateľnosťou, podľa názoru dovolacieho súdu celkom nevylučuje, aby v individuálnych prípadoch - so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci - sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. Je pravdou, že exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. To napokon znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve. Exekučný súd musí zobrať do úvahy prípadnú námietku povinného v exekučnom konaní týkajúcu sa platnosti procesného prejavu podľa § 41 Exekučného poriadku spočívajúcu napr. v tom, že ten kto prejav urobil, nemal spôsobilosť na právne úkony. Na druhej strane ale prejav povinnej osoby urobený v notárskej zápisnici, ktorý má mať procesné dôsledky (jeho súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) nezbavuje povinnú osobu možnosti urobiť predmetom súdneho konania samotný hmotnoprávny vzťah (povinnosť z neho vyplývajúcu). To potom znamená, že v sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o výpožičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Pokiaľ by prípadne súd takémuto návrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2010, sp. zn.

Príklad z praxe

Navrhovatelia sa návrhom z 5. novembra 2007, ktorého zmenu súd prvého stupňa pripustil uznesením z 31. marca 2008 č.k. 6 C 214/2007-95, domáhali vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že právny úkon spísaný do notárskej zápisnice sp. zn. NZ X., N X. spísanej na Notárskom úrade M. K., notárom so sídlom v K., dňa 11. marca 2004, ktorým navrhovatelia ako dlžníci - povinné osoby vyhlásili uznanie záväzku a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") je neplatný a zároveň žiadali, aby súd určil, že neplatná je aj zmluva o výpožičke uzavretá dňa 11. marca 2004 medzi veriteľom V. V. (odporkyňou), dlžníkom V. N. (navrhovateľom l/) a spoludlžníkom L. F.

Neplatnosť Právneho Úkonu a Splnomocnenie

Sankcia neplatnosti a ochrana právnej istoty

Sankcia neplatnosti právneho úkonu je civilnoprávnou sankciou ultima ratio, ktorá má miesto tam, kde ochrany hodné záujmy právnej istoty, verejnosti alebo účastníkov právnych vzťahov vyžadujú, aby bol právny úkon považovaný za neplatný. Aj všeobecné splnomocnenie tak môže byť sankcionované neplatnosťou, ak je daný určitý zákonom predpokladaný dôvod neplatnosti.

Kolektívne rozhodovanie a zákaz obchádzania pravidiel

Splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné tam, kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán. Zákaz obchádzania pravidla štyroch očí, t.j. situácie, keď spoločne oprávnení členovia predstavenstva poveria (splnomocnia) jedného z nich, aby v mene spoločnosti konal navonok samostatne, sa logicky musí vzťahovať aj na prípady takých iných poverení (vrátane pracovnoprávnych), ktoré majú obdobné účinky ako inak neprípustné udelenie splnomocnenia a sú udelené tými istými osobami.

Prečítajte si tiež: Judikáty v striedavej starostlivosti

Princípy spravodlivého procesu a formalizmus

Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014). V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21). Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022). Pravda je teda niekde uprostred - treba sa vyhnúť prehnanému formalizmu, ale aj prehnanej pružnosti (III. ÚS 269/2022, a tam citovaná judikatúra ÚS ČR, III. ÚS 2373/21; ESĽP, Walchli proti Francúzsku, č. 35787/03). A niekde v tomto strede medzi rigidným formalizmom a bezbrehou pružnosťou je na Slovensku množstvo rozkošatených diskusií o otázkach, ktoré síce vôbec nesúvisia s meritom sporu, ale napriek tomu determinujú, či o tomto merite bude rozhodnuté.

Elektronizácia súdnictva a jej výzvy

Nová vlna týchto otázok prišla pred pár rokmi s elektronizáciou súdnictva. Desaťročia, resp. možno aj stáročia ustálená forma bežných procesných úkonov (ako podpísanie podania, jeho vloženie do obálky a podanie na poštu) sa zrazu od základov zmenila. Elektronizácia súdnictva mala všetkým zúčastneným zjednodušiť prácu a odbremeniť ich od zbytočných úkonov. A to sa v mnohých aspektoch nepochybne aj podarilo (napr. nahliadanie do elektronického súdneho spisu a mnoho ďalších príkladov). Okrem toho však elektronizácia justície vyvolala aj otázky, ktoré by som si pred 10 rokmi ani nevedel predstaviť. Nie je možné všetky tieto otázky a diskusie zhrnúť na jednom mieste. Dovolím si však na ďalšiu diskusiu ponúknuť zopár príkladov.

Problémy s Plnomocenstvom v Praxi

Formálne náležitosti a prijatie plnomocenstva

Na Slovensku je jedným z týchto špecifík košatá diskusia, judikatúra a prax týkajúca sa formálnych náležitostí plnomocenstiev. Jedna z diskutovaných otázok bola, či plnomocenstvo musí byť výslovne prijaté advokátom. Podľa niektorých názorov plnomocenstvo bez výslovného prijatia advokátom nie je dostatočné. Ako keby mohla existovať pochybnosť o tom, či advokát, ktorý voči súdu za klienta realizuje procesné úkony, plnomocenstvo od daného klienta prijal alebo neprijal. Táto otázka bola v judikatúre vyriešená. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon neobsahuje explicitný prejav vôle advokáta o prijatí plnomocenstva, nepredstavuje prekážku na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej týmto advokátom (I. ÚS 117/2021; rovnako NSS SR, sp. zn. 4 Sžrk/7/2020).

Plnomocenstvo na podanie dovolania

Osobitnou kategóriou je plnomocenstvo na podanie dovolanie, kde formálne nedostatky tiež v niektorých prípadoch viedli k odmietnutiu (NS SR, 4 Obdo 80/2018). Historicky sa presadzoval názor, že plnomocenstvo musí výslovne obsahovať oprávnenie na podanie dovolania. Podľa tohto výkladu je plnomocenstvo udelené na „celé konanie“ nedostatočné (NS SR, sp. zn. 4 Obdo 7/2017), pretože konanie sa odvolacím rozhodnutím právoplatne končí a podanie dovolania tak už nespadá pod predmet tohto plnomocenstva. Tento názor bol v judikatúre prekonaný. Podľa ústavného súdu postačuje na podanie dovolania plnomocenstvo udelené na „podávanie opravných prostriedkov“, bez výslovnej zmienky o dovolacom konaní. Opačný výklad by podľa ústavného súdu „hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán“ (II. ÚS 348/2020, publikované v Zb.ÚS 36/2020; podobne IV. ÚS 651/2021). Naďalej však zrejme platí, že neprípustné je udelenie plnomocenstva až po podaní dovolania (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 160/2017).

Autorizovaná konverzia plnomocenstva

K všeobecným trampotám s plnomocenstvami sa s príchodom elektronizácie pridali aj osobitné trampoty týkajúce sa konkrétnej elektronickej formy, v ktorej musí byť plnomocenstvo predložené. Od počiatku elektronizácie bola jedným z častých dôvodov odmietnutia podaní absencia zaručenej konverzie plnomocenstva (všeobecne k autorizovanej konverzii FRIEDRICH, M. Zaručená konverzia a advokáti. Bulletin Slovenskej advokácie. č. 1-2/2019, s. 33). Táto prax sa odvolávala na rozhodnutia z času pred elektronizáciou, podľa ktorých sa splnomocnenie musí predložiť ako originál, nie ako fotokópia (NS SR, sp. zn. 4 Sži 35/2014). Tento problém sa osobitne prejavil v exekučnom konaní, konkrétne návrhoch na exekúciu. Súdy sa pritom opierali o § 48 ods. 6 EP, ktorý explicitne vyžaduje autorizovanú konverziu exekučného titulu a verejných listín, nie však plnomocenstva. Ako protiargument sa uvádzal § 82l ods. 4 zákona o súdoch, podľa ktorého „prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu42g) o zaručenej konverzii sa nepoužijú.“ Teda inými slovami, podľa tohto ustanovenia postačí obyčajný scan príloh podania, nie je potrebné predložiť zaručenú konverziu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019). V konečnom dôsledku sa však presadil formalistickejší výklad, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume (II. ÚS 231/2018, IV. ÚS 342/2018). Na základe tohto dôvodu ústavný súd odmietal aj ústavné sťažnosti, ku ktorým bol priložený scan listinného plnomocenstva bez vykonania zaručenej konverzie (III. ÚS 422/2018, II. ÚS 499/2018, II. ÚS 363/2018,III. ÚS 308/2018; podobne I. ÚS 321/2018, hoci tu išlo o jeden z viacerých dôvodov odmietnutia). Tomáš Čentík v tejto súvislosti kritizoval, že nedošlo k aplikácii § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR (č. 114/1993 Z. z., medzitým už zrušený), podľa ktorého mal spravodajca navrhovateľa vyzvať na odstránenie nedostatkov a neúplnosti návrhu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019). Ústavný súd sa opieral o svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je povinný nedostatok v zákonom predpísaných náležitostiach odstraňovať z úradnej povinnosti (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, citované podľa I. ÚS 321/2018). V daňovom konaní ústavný súd zdôraznil, že čl. 46 ústavy vyžaduje, aby procesné predpisy umožňovali odstrániť nedostatky brániace praktickému uplatneniu procesných práv. Orgán verejnej moci by teda mal účastníkovi poskytnúť reálnu možnosť odstrániť nedostatky právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní. Inými slovami, daňovník by mal možnosť doložiť plnomocenstvo aj po uplynutí lehoty na odvolanie (II. ÚS 16/2015; k odstraňovaniu nedostatku spočívajúceho v nepriložení plnomocenstva v trestnom konaní viď. ÚS ČR, II. ÚS 1445/21).

Prečítajte si tiež: Blaho dieťaťa pri striedavej starostlivosti

Elektronické podpisovanie podaní

V začiatkoch elektronizácie súdnictva dochádzalo k viacerým nepochopeniam a z toho vyplývajúcim chybám aj v súvislosti s elektronickým podpisovaním, teda autorizáciou podaní. Ako píše Fero Sedlačko, niektorí advokáti si zrejme zamieňali autentifikáciu s autorizáciou a tak mylne vychádzali z predpokladu, že prihlásenie sa do ich elektronickej schránky je bez ďalšieho spojené s autorizáciou všetkých elektronických podaní, ktoré následne z elektronickej schránky odošlú na súd (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8). Ústavný súd judikoval, že ak žaloba nebola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, išlo o ústavne konformný dôvod na jej odmietnutie (I. ÚS 521/2019, publikované v Zb.ÚS pod 64/2019). V danej veci podpisujúci domnele využil funkciu pre autorizáciu elektronického podania podľa § 23 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o e-Governmente (ZEG); táto funkcia však v danom čase na Ústrednom portáli verejnej správy nebola poskytovaná. Podobne išlo aj o dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti (III. ÚS 422/2018). S nekompromisným postojom sa stretol aj advokát, ktorý podal odvolanie tak, že cez Ústredný portál verejnej správy podal elektronickú správu o predložení odvolania. Táto správa bola riadne autorizovaná kvalifikovaným elektronickým podpisom. K nej priložil ako prílohu „wordovskú“ verziu odvolania, ktorú nepodpísal („wordovské“ dokumenty cez portál ani nie je možné podpísať). Odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie, aby vyzval odvolateľa na doplnenie podpisu odvolania. Advokát vadu odstránil a odvolací súd sa odvolaním riadne zaoberal a vyhovel mu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však neúspešná strana podala ústavnú sťažnosť a ústavný súd rozhodnutie zrušil, pretože odvolací súd nemal na odvolanie vôbec prihliadať (II. ÚS 442/2021; SEDLAČKO, F. Elektronické podpisovanie podania vo veci samej. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 4/2022, s. 6; podobný postup prešiel ústavným prieskumom aj vo veci I. ÚS 223/2021). Jedno z praktických riešení naznačil najvyšší súd vo veci pod sp. zn. 3 Cdo 105/2019. Podanie urobené do elektronickej podateľne, ktoré nie je autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom, sa ešte stále považuje aspoň za „bežné“ elektronické podanie v zmysle § 125 ods. 1 CSP. Ak sa teda doplní písomne do 10 dní, je lehota zachovaná. Toto je však samozrejme riešením len v prípade, ak si advokát danú chybu uvedomí v priebehu niekoľkých dní. Len pre úplnosť možno dodať, že ak podanie autorizuje advokát, je irelevantné, či podanie autorizuje občianskym preukazom alebo mandátnym certifikátom. „Autorizácia „nemandátnym“ kvalifikovaným certifikátom nesmie byť orgánom verejnej moci odmietnutá z dôvodu, že na vnútroštátnej úrovni sa požadujú nepovinné atribúty kvalifikovaného certifikátu […]. [Osoba, ktorá nie je orgánom verejnej moci,] si môže zvoliť, či elektronický dokument alebo podanie autorizuje prostredníctvom svojho kvalifikovaného certifikátu vydaného napríklad s eID, alebo si zvolí mandátny certifikát. Oba druhy autorizácie musia byť orgánmi verejnej moci akceptované, pretože sú rovnocenné“ (FRIEDRICH, M., SEMANOVÁ, M. Vybrané aspekty elektronického podpisovania a elektronickej kontraktácie. 1. časť. Elektronické podpisovanie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 9-10/2022, s. 13). Na druhej strane možno nájsť aj rozhodnutia, ktoré sa k splneniu formálnych náležitostí stavajú miernejšie a k stranám konania ústretovejšie. Tak napr. v situácii, kedy okresný súd len na základe technickej poruchy elektronického systému odmietol sťažnosť pre neplatný elektronický podpis. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd v drvivej časti konania s právnym zástupcom sťažovateľky komunikoval a ten nemal najmenší dôvod pochybovať, že jeho zastupovanie ako advokáta nie je procesne problematické. Keďže odmietnutie sťažnosti bolo založené na technickom nedostatku podpisu, nie teda obsahu listiny, ktorej sa podpis týkal, a keďže nešlo o chýbajúci podpis, ale o podpis technicky nezvládnutý v konkrétnej záležitosti, ústavný súd konštatoval porušenie procesných práv a rozhodnutie okresného súdu zrušil (III. ÚS 564/2021).

Autorizácia podaní koncipientmi

Veľké trampoty spôsobila otázka, či podanie musí byť elektronicky podpísané advokátom, alebo postačí podpis koncipientom, a to osobitne v konaniach s obligatórnym advokátskym zastúpením (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8). V niektorých prípadoch advokát tvrdil, že dovolanie bolo ním spísané, avšak autorizované a podané bolo advokátskym koncipientom. V týchto prípadoch mal najvyšší súd tendenciu dovolanie odmietnuť (sp. zn. 5 Obdo 24/2019, 3 Obdo 96/2019, 1 Obdo 45/2018). Argumentácia sa okrem iného opierala aj o judikát R 78/2018 (NS SR, sp. zn. 3 Oboer 42/2017), podľa ktorého skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania (v danej veci však nešlo o otázku elektronického podpisovania). Ústavný súd tento postup považoval za ústavne konformný (I. ÚS 484/2019, bod 32), aj keď v konkrétnej veci uznesenie najvyššieho zrušil, pretože identita podpisujúceho nebola dostatočne preukázaná. Túto líniu potvrdil aj judikát R 49/2020 (NS SR, sp. zn. 3 Obdo 96/2019), podľa ktorého „ak bolo dovolanie podané elektronickými prostriedkami autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom advokátskeho koncipienta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom v zmysle ustanovenia § 429 ods. 1 C. s. p. Tento nedostatok dovolania nemožno po uplynutí lehoty na podanie dovolania odstrániť a má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) C. s. p.“ Podobne aj v rámci konania o ústavnej sťažnosti bol kvalifikovaný elektronický podpis koncipienta, hoci nascanovaná sťažnosť bola podpísaná advokátom, jedným z dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti (I. ÚS 321/2018). Relatívne ustálenú judikatúru k dovolaniam podpísaným koncipientom nabúralo aktuálne rozhodnutie ústavného súdu, o ktorom už bola reč tu (III. ÚS 269/2022; podobné rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu koncipienta, avšak nie v kontexte dovolania aj III. ÚS 63/2022). Ústavný súd v tejto veci označil názory vyjadrené v judikátoch R 78/2018 aj R 49/2020 za ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu „by bolo príliš formalistické uzavrieť, že [ § 429 ods. 1 CSP] treba vykladať tak, že advokát je výlučná osoba oprávnená dovolanie spísať a nemôže to za neho urobiť jeho advokátsky koncipient. […] Koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.“Podľa ústavného súdu „splnomocnenie udelené advokátskej …

Ďalšie Aspekty Plnomocenstva

Náležitosti procesného plnomocenstva

Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je jeho rozsah a vôľa plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné.

Bežná vec a súhlas súdu

Za bežnú vec je možné podľa Najvyššieho súdu považovať akékoľvek nakladanie so zvereným majetkom, a to aj obchodnej spoločnosti, a to až dovtedy, ak nevzniknú pochybnosti, že už takýto dispozičný úkon opatrovníka so zvereným majetkom podnikateľa nespĺňa, napríklad v rámci obchodných zvyklostí zaužívaných v danom obchodnom odvetví, charakteristiku predpokladanú u bežnosti. Potom je povinnosťou opatrovníka pre zamýšľaným nakladaním s konkrétne vymedzeným majetkom sa v zmysle § 28 obrátiť na príslušný súd, aby ten v rámci výkonu svojho štátneho dozoru nad činnosťou opatrovníka potvrdil, že ide o bežnú vec, resp. v prípade, že tak tomu nie je navrhovaný úkon opatrovníka odsúhlasil.

Zánik plnej moci a jeho účinky

Ustanovenie § 33b Občianskeho zákonníka upravuje zánik plnej moci. Zákonná terminológia však nie je presná. Plná moc, rovnako ako iné právne úkony, nezaniká, ale stráca právne účinky. Je preto potrebné hovoriť o zániku právnych účinkov plnej moci. Ten je potrebné rozlišovať od zániku právnych vzťahov zo zmluvy upravujúcej vnútorné vzťahy medzi zmocnencom a zmocniteľom. Zánik právnych účinkov plnej moci vyvoláva problém vo vzťahu k tretím osobám, ktoré sa o ňom nemusia dozvedieť. Podľa súčasnej právnej úpravy je odvolanie plnej moci perfektné oznámením zmocnencovi. Úkony, ktoré po odvolaní plnej moci zmocnenec urobí, je možné pripočítať zmocniteľovi, len ak dôjde k ratihabícii.

#

tags: #najpravo #ukon #ucinky #plnomocenstvo