Antropológia, poznanie človeka a fenomén zabudnutia: Hľadanie stratených koreňov

Subjekt-objektový rozvrh, ktorý zásadne ovplyvnil vedu, filozofiu a psychoterapiu, prináša so sebou pozoruhodný fenomén - zabudnutie. Z našej dejinnej pamäti sa vytratilo vedomie pôvodnej spätosti so svetom, jednoty a celku. Zabudli sme na korene a počiatok. V tomto článku sa pozrieme na to, ako tento fenomén ovplyvňuje naše vnímanie sveta, histórie, psychológie a psychoterapie, a ako sa môžeme vrátiť k prirodzenému bytiu.

Zabudnutie a jeho dôsledky

Stav, ktorý dnes vnímame vo vede, filozofii a psychoterapii, považujeme za samozrejmý a zodpovedajúci prirodzenému vývinu a pokroku. Teórie, techniky, metódy a veci považujeme za vynájdené, stále sa rozvíjajúce a samozrejmé. Zo súčasného myslenia a pohľadu posudzujeme dejiny, iné kultúry i ľudí. Grécke myslenie je vykladané cez dnešné myslenie a dejiny sú vyložené cez "ja". To je však seba-stredný a narcistický postoj.

Subjekt-objektový rozvrh priniesol ponímanie pravdy ako istoty. Pravdivé je to, čo je isté, čo je clare et distincte. A pravda je fenomén najzásadnejší. Podľa nej sa orientujeme ako individuality, kultúry a aj ľudstvo ako celok. Keďže sa z pravdy stala istota, metóda získala takú váhu. Pretože ona vedie k tejto istote, ona odkrýva pravdu o veciach vo fyzike i pravdu o živote ľudí v procese psychoterapie.

Keď si prečítame učebnice psychoterapie či psychológie, v ktorých je venovaná malá stať histórii, zistíme, že je to história používaných metód liečenia. Stať venovaná histórii nemôže byť dlhá, pretože metódy sú prekonané, história je len zaujímavý relikt. Nedočítame sa však nič o ľudskej prirodzenosti, nič o výchove, nič o vzťahu človeka k svetu, a tým aj k druhým. To je to, čo chýba. Zabudnutie znamená, že dnešný pokrok a svet vnímame z pohľadu metódy a techniky a z tohto pohľadu budeme interpretovať i naše dejiny. Dejiny psychológie a psychoterapie budú dejinami metódy liečby.

Moc a kauzalita

Ďalší pozoruhodný fenomén, ktorý prináša subjekt-objektový rozvrh, je moc. Človek má takú moc, ako nikdy predtým. Ašpiruje na božiu pozíciu tým, že sa pokúša skrz genetiku a techniku vytvoriť živú bytosť.

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Subjekt-objektový rozvrh vynikajúco rozkryl vzťahy z pohľadu kauzality. Sám vytvára skrz poznanie kauzálnych vzťahov, on sám však je takisto determinovaný kauzalitou. Sám je poháňaný neosobnými silami. Sexualitou, pudmi, agresivitou, genetikou, prostredím, Bohom atď. Skrz kauzalitu rozumie sám sebe i svojim, svojou povahou bytostným, skúsenostiam. Strata koreňov sa týka prakticky všetkého.

Návrat k prirodzenému bytiu

Pokiaľ chceme opustiť subjekt-objektový prístup a vrátiť sa k prirodzenému bytiu, všetko musí byť vyložené skrz ontológiu a novo. Vo všeobecnej psychológii bude potrebné vysvetliť zmysel tzv. psychických funkcií. Nie ich funkcionalitu, ale ich zmysel v ráde prirodzeného sveta, ich zmysel v spoločnom vzťahu k svetu. Nakoľko Husserlova a Heideggerova filozofia sa týkajú bytia dospelého človeka, bude potrebné prehodnotiť vývojovú psychológiu. Zistiť, ako dieťa i starý človek prežívajú čas, ako časujú, t. j. čo sa deje v toku cogitationes v rámci vnútorného časového vedomia, pokiaľ dieťa ešte nemá rozvinutú slovnú reč. Aké je vnútorné prežívanie času starého človeka, ktorý si uvedomuje blízkosť smrti, kde ako invariant vzniká pocit potreby bezpečia a bilancovania života.

Teória je dnes považovaná za súhrn hypotéz a tvrdení, ktoré sú následne overované výskumom. Ich potvrdenie vedie k teórii, všeobecne platnému systému. Systém a všeobecno sa tak dostávajú „nad“ jedinečnosť, „nad“ jednoduchý život. Všeobecno a istota zaručujú, že ich platnosť je vyššia. Avšak teória by nikdy nemohla vzniknúť bez skúsenosti prirodzeného sveta, bez bezprostrednej živej skúsenosti, ktorá predchádza akejkoľvek teoretickej konštrukcii. Tak je to u všetkých významných zakladateľov psychoterapeutických teórií. Freud mal narušený vzťah s otcom, Adler údajne trpel narodením svojho mladšieho súrodenca a ako lekár prežíval silný cit spolupatričnosti s vojakmi v prvej svetovej vojne. Fromm mal skúsenosť s meditáciou a so zen-buddhizmom, Frankl prežil Osvienčim a iné koncentračné tábory vďaka tomu, že jeho život bol zmysluplný.

Pôvodná prirodzená skúsenosť ukazuje, že živý vzťah je naplnený jednotou človeka s tým, s čím sa stretáva. Je to stretnutie pri jednej spoločnej veci, ktorá prekonáva osamotenosť človeka a sveta a ukazuje, že ich základ je jeden a spoločný. To je pôvodný základ teórie. Teoretik je divák, ale je to divák, ktorý sa účastní na tomto dive a jeho poslaním je odovzdať svedectvo videného tým, ktorí prítomní neboli.

Okamihy v psychoterapii a technika

V psychoterapii sa odohrávajú malé okamihy, avšak svojou váhou a významom nesmierne, pretože človek z nich dokáže čerpať celý nasledujúci život. Ľudia sa stretávajú pri spoločných veciach, sú účastní na spoločnej blízkosti. Zdá sa, že tieto okamihy nevznikajú z vôle zúčastnených. Tá je predpokladom, ale nie zárukou. Môžeme povedať svoje áno udalosti, ktorá nás volá, ktorá sa ponúka. Povedať áno, chcem, tomu, aby sme do tejto udalosti vstúpili. Bytostná udalosť je niečo, na čom môžeme byť účastní, niečo, čo k nám prichádza. A čím viac sme uvoľnenejší pre udalosť, tým sme osloviteľnejší.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Technika tu bola odjakživa, ukazuje sa však, že jej pôvodný zmysel bol iný. Grécke techné znamenalo, že remeselník rokmi skúseností poznal povahu vecí, s ktorými pracoval. Hospodár musel byť vnímavý na ročné obdobia, množstvo dažďa, ktorý spadne, musel vedieť, kedy je najlepšie zasiať i žať. Vždy z povahy veci, o ktorú šlo, aby bola naplnená. Hospodár sa musel na vec, o ktorú mu šlo, naladiť, a tak ju poznať. Grécke techné je dôverným bytím s vecami.

Pôvodná technika psychoterapie je dôverným bytím s ľuďmi. Znamená to poznávať povahu ľudskej duše. Poznávať ju však z bytia, z veci samej. Znamená to zároveň poznať seba samého. Subjekt-objektový rozvrh urobil z techné techniku. Nástroj manipulácie s konkrétnym cieľom.

Metóda a jej premena

Metóda, ktorá vychádza z príslušnej teórie je v psychoterapii zásadná. Metódou je totiž prístup k človeku, a to nielen vzťahovo, ale i interpretáciou jeho správania a prejavov. Metódou vzťahu je prenos a triáda empatia, kongruencia, akceptácia. Metódou liečby je prerámcovanie kognitívnych štýlov, expozícia či systematická desenzibilizácia či iné nácviky v kognitívno-behaviorálnej psychoterapii. Metódou porozumenia v psychoanalýze je teoretický konštrukt sexuálneho vývoja dieťaťa a predovšetkým konštrukt Oidipovského komplexu, ktorý má máločo spoločné s pôvodným gréckym mýtom o Oidipovi. Metóda je teda cesta, ktorá vedie k danému objektu.

Kognitívne behaviorálna terapia či rogeriánska terapia získavajú svoje oprávnenie preto, lebo vydávajú počet. Pokiaľ sa má nový systém psychoterapie uplatniť, musí vydať počet. Inak mu hrozí, že sa nedostane do učebnice psychoterapie od Norcrossa a Prochasku, ako sa to stalo jungiánskej psychoterapii. Heidegger zdôrazňuje, že v modernej vede metóda nehrá len určitú, špecifickú rolu, ale veda sama nie je nič iné ako metóda. Metóda nie je len spôsob, ktorým sa vo vede pristupuje k veciam. Metóda, ako i veda a technika, preniká všade, do najbežnejšieho a najvšednejšieho života. Spôsob prístupu k ľuďom, médiá, veci všetkého druhu, myslenie a cítenie - v tom všetkom sa odráža moderná veda, technika a metóda.

Ak chceme ísť ku koreňom a zmyslu metódy, musíme sa vrátiť do pôvodného gréckeho myslenia. Slovo metóda sa skladá z dvoch slov, a to μετα a όδος. „Odos“ znamená „cesta“ a „meta“ znamená „odtiaľto tam“. Metóda má viesť k pravde vecí a v psychoterapii k pravde človeka, k pravde jeho života. V pôvodnom gréckom myslení však nejde o počet. Základná charakteristika gréckej metódy spočíva v tom zachovať a zachrániť fenomén (nechať ho nedotknutý a neporušený), fenomén, ktorý sa v ponechanej prítomnosti ukazuje sám zo seba. Ide o to nechať byť to, s čím sa stretávame tak, ako to v pravde je. Nič nepridávať a neuberať, ako to robí teoretický konštrukt svojím „všeobecnom“. Fenomén je to, čo sa odkrýva do svojej jasnosti, je to zmysel veci, s ktorou sa stretávame, je to zmysel ochorenia v psychoterapeutickej a psychiatrickej praxi, je to to, čo sa odkrýva podľa svojho času a podľa povahy vzťahu, v ktorom sa odkrýva. Mocenský vzťah odkryje len istú stránku veci. Vzťah, ktorý nechá byť vec samu tým, čím je, ju uvoľňuje k jej slobode. Pôvodná metóda je „cesta k“, je to uvoľnenosť, sloboda pre to, s čím sa stretávame.

Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti

Človek sa v psychoterapii odkrýva do svojej neskrytosti, do alétheia, pravdy svojho života. Psychoterapeutická metóda túto pravdu odkrýva. Pokiaľ je však používaná paušálne, pokiaľ zostáva technická a neosobná, jej riziko spočíva v tom, že ku klientovi sa stavia technicky, ako k objektu psychoterapeutickej teórie a sily. Nerešpektuje jeho ešte uzavreté vzťahové možnosti, nerešpektuje jeho dôstojnosť a predovšetkým čas. Psychoterapia má liečiť v čo najkratšom čase, úsporne a bezbolestne. To je predsa požiadavka nanajvýš technická.

Výchova a jej premena

Tak ako v prípade teórie, techniky a metódy, tak aj v tomto prípade prišlo k podstatnej zmene. Výchova sa stala vzdelávaním k budúcim kompetenciám, k všeobecnému rozhľadu vo svete, k získavaniu informácií. Výchova je výkonová a plne v službách toho, čo sa od budúceho absolventa očakáva. Žiak, študent, doktorand má čo najlepšie spĺňať požiadavky, ktoré kladú najnovšie informácie a výskumy. Žiak sa učí subjekt-objektovému rozvrhu bez toho, aby si ho bol vedomý. V tomto zmysle má so psychoterapiou málo spoločné.

Výchova má pôvodne však úplne iný význam. Výchova je paideia, je to vyvádzanie človeka z uzavretosti do otvorenosti, do slobody, do človeku priliehavých bytostných možností. Výchova je cesta, na ktorej sa človek stretáva s bytím, otvára sa mu v nej horizont toho, čo je v živote najpodstatnejšie, čo ho zakladá, čo v zásade zakladá všetky najbližšie intímne vzťahy, otvára sa mu celok. Preto je výchovou k účasti na celku, t. j. výchovou k zodpovednosti. Takto je prirodzenosťou človeka pohyb, grécke fysis, ktoré v sebe vždy a pôvodne nesie celok. Človek je skrz paideiu vychovávaný k slobodnému stretávaniu sa pri spoločných veciach tohto sveta, je vychovávaný k autentickej účasti, je vychovávaný k svojmu fysis, a táto výchova je starosťou o to, ako žiť, ako žiť zo svojho prameňa, a to je starosť o dušu. To je však zároveň cieľ psychoterapeutickej liečby, a to v prevažne humanisticky a existencialisticky orientovanej psychoterapii. Domnievam sa preto, že v tomto zmysle je filozofia výchovy základom psychoterapie a psychoterapia pôvodne vychádza z výchovy. Domnievam sa, že pokiaľ by sa psychoterapia a psychológia pozerali na svoje dejiny skrz ľudskú prirodzenosť, dejiny by boli dejinami filozofie výchovy, ktorej súčasťou by bolo techné meniace sa z dôverného bytia s klientom, po súčasnú techniku a metódu. Základom psychoterapie nie je liečba založená na metóde. Základom psychoterapie je liečba ako starosť o dušu, ktorá v sebe nesie techné ako dôverné bytie s človekom.

Daseinsanalýza a celok

Psychoterapia, ktorá nie je založená na subjekt-objektovom rozvrhu, vychádza zo skúsenosti prirodzeného sveta a poníma človeka v jeho prirodzenosti, v jeho bytí. Bytie je ten celok, ktorý nás spája s druhými i so svetom. Preto psychoterapia, ktorá si kladie nárok byť prirodzenou a prirodzene a netechnicky pristupovať k človeku, musí vychádzať z koreňov, z počiatku, z adekvátnej filozofickej analýzy bytia. Tomuto nároku zodpovedá Husserlova fenomenológia a Heideggerova filozofia, ktorej praktickou aplikáciou je daseinsanalýza.

Daseinsanalýza má medzi psychoterapiami výnimočné postavenie. Zatiaľ čo ostatné terapeutické smery vychádzajú z teórií skonštruovaných intuitívne svojimi zakladateľmi a ovplyvnených viac alebo menej subjekt-objektovým rozvrhom, bez adekvátnej filozofickej analýzy bytia, daseinsanalýza má v základe filozofiu, ktorá otvára základ, filozofiu bytia, ktorá nevyplýva zo žiadnej predchádzajúcej konštrukčnej teórie, je si vedomá dejín, a preto sama nie je konštrukčná. Husserlova filozofia si kládla nárok byť filozofiou prvotnou. Neobstojí kritika, že daseinsanalýza nemá vytvorenú pevnú psychológiu osobnosti, motivácie a techník. Nemôže to tak byť, pretože celá tradícia psychológie osobnosti vyplýva zo subjekt-objektovej konštrukcie.

Ukazuje sa, že celok je nielen v psychoterapii, ale aj v živote zásadný. To, čo lieči v živote i v psychoterapii, je dotyk s celkom, to, čo Hogenová nazýva počiatkovanie. Zásadné je stretnúť sa pri veci samej, a to je možné len vďaka naladeniu sa na celok skrz bytostne kladené otázky, ktoré tento celok otvárajú. K celku patrí „s“, „spolu s“, „my“, a pritom jedinečne. Veď my vzniká zásluhou toho, že sme každý jedinečným. Téma celku do psychoterapie patrí, pretože patrí k ľudskej prirodzenosti, patrí k fysis. Téma „my“ je význačná predovšetkým pre skupinovú daseinsanalytickú formu psychoterapie, ktorú rozvinuli v Čechách Jiří Růžička a Oldřich Čálek. Tým sa hranice daseinsanalýzy podstatne posunuli. Jedná sa ešte o daseinsanalýzu alebo o prirodzenú psychoterapiu? Dôraz na my ako základ prekonáva i Heideggerovu fundamentálnu ontológiu rozpracovanú v Bytí a čase. Heidegger tvrdí, že človek žije prvotne a väčšinou v neosobnom a neautentickom existenciálnom mode verejného ano…

Záver: Hľadanie strateného človeka

V súčasnej dobe, poznačenej subjekt-objektovým rozvrhom a fenoménom zabudnutia, je dôležité hľadať stratené korene a vedomie pôvodnej spätosti so svetom. Návrat k prirodzenému bytiu, pochopenie zmyslu psychických funkcií a prehodnotenie vývojovej psychológie sú kľúčové kroky. Psychoterapia, ktorá si kladie za cieľ liečiť dušu a pristupovať k človeku prirodzene a netechnicky, musí vychádzať z adekvátnej filozofickej analýzy bytia. Daseinsanalýza, s jej dôrazom na filozofiu bytia, ponúka cenný prístup k pochopeniu ľudskej existencie. Zároveň je dôležité nezabúdať na význam celku a spoločného "my", ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti a cesty k uzdraveniu.

tags: #narok #antropologia #poznanie #človeka