Cestovné náhrady v mieste bydliska: Podmienky a pravidlá

Článok sa zaoberá problematikou cestovných náhrad v mieste bydliska zamestnanca, pričom zohľadňuje podmienky a pravidlá stanovené zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o tejto problematike, a to tak pre zamestnávateľov, ako aj pre zamestnancov.

Úvod do problematiky cestovných náhrad

Základnou právnou normou pre poskytovanie cestovných náhrad je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách osobám, ktoré sú v ňom vymedzené. Medzi tieto osoby patria:

  1. Zamestnanci v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu. Pre poskytovanie cestovných náhrad nie je rozhodujúce, či je pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, na dobu určitú, na kratší pracovný čas alebo či ide o domáceho zamestnanca. Z okruhu osôb sú vylúčené služobné pomery.
  2. Fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).
  3. Osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k nej v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa osobitného zákona (napr. konateľ s. r. o., člen predstavenstva a. s.).
  4. Osoby, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k nej v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to s ňou dohodnuté (napr. živnostník).
  5. Iné osoby, o ktorých to ustanovuje zákon o cestovných náhradách alebo osobitný zákon (napr. zahraniční zamestnanci, ktorí vykonávajú pracovné cesty u slovenského zamestnávateľa na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov, rodinní príslušníci zamestnanca, ktorý má podľa pracovnej zmluvy výkon práce v zahraničí).

Pracovná cesta a jej podmienky

Pracovná cesta je definovaná ako čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Podmienky, za akých môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, stanovuje § 57 Zákonníka práce, v zmysle ktorého môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca len so súhlasom zamestnanca. Súhlas zamestnanca nie je potrebný, ak výkon práce vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce.

Zákon o cestovných náhradách nevymedzuje žiadne konkrétne pravidlá pre určenie podmienok pracovnej cesty. Určenie podmienok pracovnej cesty je povinnosťou zamestnávateľa. Toto výhradné právo určiť podmienky pracovnej cesty vychádza zo zásady zvýšenej právomoci, ale na druhej strane aj zvýšenej zodpovednosti.

Zamestnávateľ je podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách povinný pred vyslaním zamestnanca na pracovnú cestu určiť:

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

  1. Miesto nástupu na pracovnú cestu: V rámci tejto podmienky sa určuje konkrétne miesto, z ktorého sa pracovná cesta zamestnanca má začať z miestneho (vecného) hľadiska. Určuje sa vo väzbe na dohodnuté miesto pravidelného pracoviska, na charakter úloh, ktoré má zamestnanec na pracovnej ceste splniť, a súčasne aj na oprávnený záujem zamestnanca. Určenie miesta nástupu pracovnej cesty je veľmi dôležité a významné predovšetkým vo vzťahu k dňom pracovného pokoja, sviatku, dovolenke zamestnanca a pod.; zamestnávateľ má povinnosť tieto okolnosti zvlášť pozorne zvažovať, lebo by sa mohli stať príčinou nepríjemných pracovnoprávnych a zodpovednostných vzťahov. Pracovná cesta nemusí začať z miesta pravidelného pracoviska; pracovná cesta môže začať pri dodržaní vyššie uvedeného z rôzneho miesta (napr. aj z miesta bydliska zamestnanca). Zamestnávateľom určené miesto nástupu a miesto skončenia pracovnej cesty má význam aj pre posúdenie nároku na cestovné náhrady.
  2. Miesto výkonu práce: V rámci tejto podmienky sa určujú miesta, resp. miesta, kde bude zamestnanec vykonávať prácu na pracovnej ceste; toto miesto môže určiť užšie (napr. konkrétne pracovisko) alebo širšie (napr. obec, organizačná jednotka). Toto miesto musí byť určené jasne, konkrétne a zrozumiteľne, lebo od neho sa odvíjajú v prípade sporov a nedorozumení, pracovných úrazov a pod.
  3. Čas trvania pracovnej cesty: Zákonom o cestovných náhradách nie je stanovené, že pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty je rozhodujúci čas odchodu, resp. príchodu dopravného prostriedku. Vo väzbe na čas skončenia pracovnej cesty je potrebné upozorniť na § 92 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa uvedeného ustanovenia sa zamestnancovi, ktorý sa vrátil z pracovnej cesty po 24. hodine, poskytne na nevyhnutný odpočinok čas zodpovedajúci dĺžke cesty, ak tento čas nepretržite zasahuje do jeho pracovnej zmeny. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nemožno v praxi zamieňať čas trvania pracovnej cesty s ustanoveným pracovným časom zamestnanca; ide o rozdielne samostatné pracovnoprávne inštitúty. Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta ukončenia pracovnej cesty. Tak isto ani čas ukončenia pracovnej cesty nemusí byť totožný s časom ukončenia pracovného času. Celkový čas trvania pracovnej cesty nemusí byť totožný s pracovným časom zamestnanca; čas trvania pracovnej cesty môže byť dlhší ako pracovný čas zamestnanca.
  4. Spôsob dopravy: V rámci tejto podmienky sa určuje spôsob a druh dopravy - dopravného prostriedku, ktorý bude zamestnanec používať počas celej doby trvania pracovnej cesty; z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný určiť spôsob dopravy nielen z miesta nástupu do miesta konania pracovnej cesty a z miesta konania do miesta skončenia pracovnej cesty, ale aj spôsob a druh dopravy v mieste konania pracovnej cesty. V praxi sa na to zo strany zamestnávateľa často zabúda, a potom vznikajú zbytočné spory a nedorozumenia, či zamestnanec má nárok na cestovný výdavok v mieste konania za taxislužbu alebo len za miestnu pravidelnú verejnú dopravu, alebo či mal pracovnú cestu vykonávať pešo a pod. Zamestnávateľ je povinný určiť aj druh dopravy, napr. pri určení vlaku treba určiť aj triedu (I. trieda, II. trieda). Ak napr. zamestnávateľ určí, že sa použije autobus, mal by určiť, či ide o diaľkový autobus alebo o autobus mestskej hromadnej dopravy. Spôsob dopravy môže mať zamestnávateľ rozpracovaný aj vo vnútornom predpise, a potom pri určovaní spôsobu dopravy je vedúci zamestnanec, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, povinný dodržiavať aj obmedzenia určené vo vnútornom predpise, napr. že na pracovné cesty do 300 km sa má používať len autobus a pod.
  5. Miesto skončenia pracovnej cesty: Pracovná cesta môže skončiť napr. v mieste pravidelného pracoviska (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená v rámci pracovného času zamestnanca), v mieste bydliska zamestnanca (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená mimo pracovného času zamestnanca) alebo v akomkoľvek inom mieste (napr. v mieste, kde má zamestnanec napr. plánovanú dovolenku a pod.).
  6. Ďalšie podmienky pracovnej cesty: Zamestnávateľ môže pri vyslaní zamestnanca na pracovnú cestu určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty; pre prax sa tým myslí vymedzenie ďalších rôznych okolností spojených so samotnou realizáciou pracovnej cesty (napr. spôsob ubytovania, stravovania, zabezpečenie špeciálneho vybavenia a pod.).

Cestovné náhrady pri pracovnej ceste začínajúcej/končiacej v mieste bydliska

Pracovná cesta nemusí začínať z miesta pravidelného pracoviska, ale môže začať aj z miesta bydliska zamestnanca. V takomto prípade je dôležité, aby zamestnávateľ pri určovaní podmienok pracovnej cesty zohľadnil aj oprávnený záujem zamestnanca a hospodárnosť. Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta nástupu na pracovnú cestu v mieste bydliska zamestnanca (napr. z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, podľa miesta výkonu pracovnej cesty - napr. ak ide o pracovnú cestu do zahraničia, miesto nástupu na pracovnú cestu je letisko a pod.).

Rovnako aj miesto skončenia pracovnej cesty môže byť v mieste bydliska zamestnanca. Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta ukončenia pracovnej cesty v mieste bydliska zamestnanca (napr. z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, podľa miesta výkonu pracovnej cesty - napr. ak ide o pracovnú cestu zo zahraničia, miesto skončenia pracovnej cesty je letisko a pod.).

Druhy cestovných náhrad

Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na pracovnú cestu, patria nasledovné náhrady:

  1. Náhrada preukázaných cestovných výdavkov: Ide o výdavky zamestnanca, ktoré vynaložil v súvislosti s pracovnou cestou a svojim fyzickým presunom z miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce a odtiaľ do miesta skončenia pracovnej cesty. Najčastejšie sa preukazujú cestovnými lístkami na autobus, vlak, lietadlo, dokladom o úhrade za taxislužbu.
  2. Stravné: Predstavuje náhradu za vynaložené peňažné prostriedky za stravu počas trvania pracovnej cesty. Suma stravného je závislá od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni a je presne určená predpismi.
  3. Náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie: V prípade, že si pracovná cesta vyžaduje ubytovanie a zamestnávateľ ho zamestnancovi nezabezpečil, uhrádza ho zamestnanec a následne má nárok na jeho preplatenie.
  4. Náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov: Zamestnanec má od zamestnávateľa nárok aj na preplatenie bližšie nešpecifikovaných výdavkov, ktoré mu v súvislosti s pracovnou cestou vznikli. Podľa jej povahy môžu mať rôznu podobu, napr. poplatky za telefón, za fax, za použitie garáže, diaľnice.
  5. Náhrada za používanie vlastného motorového vozidla: Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom písomne dohodne, že pri pracovnej ceste použije zamestnanec vlastné motorové vozidlo, patrí mu základná náhrada za každý aj začatý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky.

Prerušenie pracovnej cesty

§ 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách umožňuje prerušiť pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnanca, a to na základe dohody zamestnávateľa a zamestnanca pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa § 3 ods. Pri aplikácii § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách musí vo väzbe na prerušenie pracovnej cesty ísť iba o dôvody na strane zamestnanca. Ak zamestnávateľ zo svojich dôvodov vysiela skôr zamestnanca na pracovnú cestu alebo mu určí neskorší návrat z pracovnej cesty, napr. z dôvodu lacnejších leteniek, nemôže sa aplikovať ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách. Odporúča sa, aby konkrétne podmienky prerušenia pracovnej cesty týkajúce sa dôvodu prerušenia pracovnej cesty, ako aj času prerušenia pracovnej cesty mal zamestnávateľ upravené vo vnútornom predpise (napr. rodinné dôvody, súkromné dôvody a pod.). Možnosť dohodnúť sa na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca sa vzťahuje na všetky pracovné cesty, t. j. na tuzemské, ako aj zahraničné.

Daňové hľadisko cestovných náhrad

Cestovné náhrady sú daňovým výdavkom (§ 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov) do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov), a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa § 14 zákona o cestovných náhradách.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti

tags: #narok #na #cestovne #nahrady #v #mieste

Ďalšie články