Neplatnosť právneho úkonu a trestný čin: Komplexný pohľad

Právny úkon je v teórii práva považovaný za najčastejšie využívanú subjektívnu právnu skutočnosť, prostredníctvom ktorej vznikajú, menia sa a zanikajú právne vzťahy. Zákon každému subjektu súkromného práva v rámci privátnej autonómie priznáva a na vlastnú zodpovednosť vytvárať právne vzťahy s inými právnymi subjektmi. Právny úkon spočíva vo vedomom ľudskom konaní a ide teda o skutočnosť subjektívnu a nie objektívnu, ktorá nastane bez konania subjektu práva. Na to, aby bol právny úkon platný a vyvolal právne následky - vznik, zmenu, zánik práv a povinností, musia byť naplnené jeho náležitosti ustanovené v zákone.

Právne predpisy upravujúce právne úkony

Ustanovenia o právnych úkonoch v obchodnom práve sú predmetom zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom a účinnom znení (ďalej ako „Obchodný zákonník“). Táto právna úprava však nie je komplexná a v rámci použitia princípu subsidiarity právnych predpisov sa na úkony v obchodnom práve, resp. ich neplatnosť aplikujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

Náležitosti právneho úkonu

Právny úkon musí spĺňať všetky zákonom ustanovené náležitosti, ich nesplnenie je dôsledkom postihnutia právneho úkonu rôznymi právnymi následkami. Jedným z takýchto následkov je neplatnosť právneho úkonu, a to relatívna a absolútna neplatnosť.

Absolútna neplatnosť

Jej hmotnoprávnym dôsledkom je to, že účinky právneho úkonu vôbec nenastanú a právny úkon je neplatný od počiatku. Neplatnosti sa môže dovolávať každý a tento právny úkon nie je možné nijako konvalidovať. Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku.

Relatívna neplatnosť

Právny úkon, postihnutý relatívnou neplatnosťou má právne účinky, kým sa oprávnená osoba nedovolá jeho neplatnosti. Je dôležité uvedomiť si, že právo dovolania sa relatívnej neplatnosti sa nevzťahuje len a iba na účastníkov právneho vzťahu/právneho úkonu, ale na každého, kto by týmto právnym úkonom mohol byť dotknutý, resp. koho práva by mohli byť týmto právnym úkonom dotknuté. Zákon ale vylučuje možnosť dovolania sa neplatnosti právneho úkonu tomu, kto neplatnosť spôsobil. Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť p.

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

Relatívna neplatnosť právnych úkonov je generálne pre súkromné právo Slovenskej republiky upravená v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka, v ktorom sú taxatívne vymenované relatívne dôvody neplatnosti právnych úkonov. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka zákonodarca pri formulovaní Obchodného zákonníka zvolil odlišný prístup, a to tak, že rozšíril dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov vo vzťahu k obchodnoprávnym úkonom. O relatívnu neplatnosť v obchodnom práve ide vždy vtedy, ak je jej dôvod ustanovený na ochranu len niektorého účastníka obchodnoprávneho vzťahu. Domáhať sa relatívnej neplatnosti môže len ten, koho záujmy boli dôvodom neplatnosti dotknuté. V ostatných prípadoch - ak sa neplatnosti nedovolá oprávnený subjekt - je k neplatnosti právneho úkonu nevyhnutné, aby išlo o neplatnosť absolútnu podľa generálnych ustanovení Občianskeho zákonníka, resp.

Pri analýze ustanovenia § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka rozširujúceho dôvody relatívnej neplatnosti je vždy problematické určiť, kedy je právny úkon len na ochranu jedného účastníka právneho vzťahu a kedy oboch. Zaujímavé stanovisko v otázke ochrany len jedného účastníka právneho vzťahu je predmetom judikátu Vrchného súdu v Prahe: „Ak účastník obchodného záväzkového vzťahu namieta neplatnosť svojho podpisu na zmluve, ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa môže dovolávať iba tento účastník. Pokiaľ sa neplatnosti proti zmluvnému partnerovi nedovolá považuje sa zmluva za platnú.“(Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.

Pravidlo Obchodného zákonníka o relatívnej neplatnosti právnych úkonov malo do prijatia novely Obchodného zákonníka (zákon č. 500/2001 Z. z.) univerzálny charakter na právne vzťahy upravené v Obchodnom zákonníku. Od 1. januára 2002 sa však toto ustanovenie nevzťahuje na zmluvy podľa druhej časti Obchodného zákonníka, a to zmluvy týkajúce sa obchodných spoločností a družstiev. Tým sa dala možnosť domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nielen účastníkovi na ochranu ktorého je neplatnosť právneho úkonu, ale ktorejkoľvek inej osobe, ktorá nie je účastníkom, vzhľadom na to, že uvedené vzťahy sa dotýkajú oprávnených záujmov tretích osôb, týmto osobám nemožno odňať možnosť domáhať sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Zmluva je dvojstranným úkonom a tak vzbudzuje otázky aplikácia ustanovenia § 267 ods. V obchodnoprávnych vzťahoch nie je možné odstúpiť od zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Na rozdiel od občianskoprávnych vzťahov, kde túto možnosť účastníkom právneho vzťahu zákon priznáva (ustanovenie § 49 Občianskeho zákonníka). Teória práva sa zhoduje v stanovisku, že fenomén tiesne nemôže zohrávať v obchodných vzťahoch takú úlohu, ako je tomu v občianskoprávnych zmluvách. Zdôvodnením je aj poukázanie na profesionalitu podnikateľov.

Neplatnosť právneho úkonu a trestný čin

Otázka platnosti právneho úkonu má v trestnom konaní význam a musí byť riešená v prípade, ak to má vplyv na naplnenie formálneho znaku skutkovej podstaty trestného činu; je tomu tak napríklad pri trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona, ktorý je možné spáchať len prisvojením si cudzej veci - ak vzhľadom na existenciu kúpnej zmluvy (či pri odstúpení od nej) sú pochybnosti, či vec bola vo vzťahu k páchateľovi cudzou vecou, musí si otázku vlastníctva veci vyriešiť súd v trestnom konaní ako predbežnú otázku v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku. Obdobne pri trestnom čine neoprávneného .

Ďalšie aspekty neplatnosti právnych úkonov

Právny úkon odporujúci zákonu alebo dobrým mravom

O právny úkon odporujúci zákonu (contra legem) ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda keď právny úkon je v rozpore so zákonným zákazom. Na rozdiel od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý nezodpovedá mravným zásadám, prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne prijímané v určitej spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou akceptovateľné a považované za poctivé konanie. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Písomná forma právneho úkonu

Všeobecne je účelom zákonom stanovenej písomnej formy právneho úkonu jednoznačná preukázateľnosť uskutočneného právneho úkonu. Účelom právnej úpravy písomnosti zmlúv týkajúcich sa nakladania s majetkom vyššieho územného celku je aj zabezpečenie transparentnosti nakladania s majetkom vyššieho územného celku, a tým aj hospodárnosti, efektívnosti a rešpektovania pravidiel hospodárenia s majetkom vyššieho územného celku. Právna norma obsiahnutá v § 6 ods. 6 zákona č. 466/2001 Z. z. má zároveň kogentnú povahu, keďže je obsiahnutá v predpise verejného práva a zákon neumožňuje sa od nej odchýliť, nao .

Konanie v tiesni a nápadne nevýhodné podmienky

Ustanovenie § 49 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Podľa § 37 OZ je podmienkou platnosti právneho úkonu jeho slobodné vykonanie. Podľa § 39 je zas právny úkon neplatný, ak je vykonaný v rozpore s dobrými mravmi.

Docentka Ottová v učebnici teórie práva uvádza, že „slobodná vôľa vyžaduje, aby subjektu bola daná možnosť voľne sa rozhodnúť, či a akým spôsobom bude konať. Vôľa nie je slobodná, ak je urobená pod nedovoleným fyzickým či psychickým nátlakom, v tiesni, za "nápadne" nevýhodných podmienok. V takomto prípade konajúci neprejavuje svoju vôľu, ale vôľu donucovateľa. Nezáleží na tom, či účastník koná pod nedovoleným nátlakom druhého účastníka alebo tretej osoby. Právnym dôsledkom absencie slobody vôle je neplatnosť právneho úkonu.“ Profesor Vojčík a kolektív autorov v komentári k § 37 OZ zas uvádzajú: „Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok (..).“

Profesor Švestka vo svojom komentári k tomuto ustanoveniu uvádza, že „od psychického donútenia treba odlíšiť tieseň. Ani pri tiesni nejedná síce osoba slobodne, avšak jej jednanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Zrejme tiež preto jednanie v tiesni nie je podrobené absolútnej neplatnosti.“ Aj komentáre od prof. Eliáša s kolektívom a od doc. Feketeho zdôrazňujú, že bezprávnu vyhrážku, resp. psychický stav vyvolaný pôsobením bezprávnej vyhrážky, je potrebné odlišovať od stavu tiesne podľa § 49. „Ide o dve celkom rozdielne situácie, ktoré sa líšia i rôznou sankciou.“ „Nedostatkom slobody vôle je postihnutý aj právny úkon, ktorý urobil konajúci v stave tiesne (§49), ktorým sa podľa ustálenej judikatúry rozumie nielen objektívny hospodársky alebo sociálny stav, ale aj psychický stav osoby (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a pod.). Rozdiel medzi stavom psychického donútenia konajúceho a stavom tiesne plynúcim zo psychického stavu konajúceho, je predovšetkým v ich intenzite a v tom, že psychické donútenie predpokladá psychické pôsobenie ďalšej osoby (kontrahenta alebo i tretej osoby) na vôľu konajúceho. Môžeme teda zhrnúť: všetci citovaní autori sa zhodujú v tom, že v prípade konania v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok ide o neslobodu vôle. Dôležité je rozlišovať rôznu kvalitu resp. mieru tejto neslobody. Platí, že právny úkon učinený pri menšej miere neslobody, teda v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, je platný a dotyčný má právo odstúpiť od zmluvy.

Ponúka sa však druhá otázka. Profesor Švestka uvádza, že ustanovenie § 49 OZ sleduje „cieľ dosiahnuť v zmluvných vzťahoch inak ovládaných zásadou zmluvnej autonómie (voľnosti) potrebnú vyrovnávaciu spravodlivosť (ekvitu).“ Má snáď pritom na mysli (aj) zásadu ekvity, ktorá je typická práve apelom na naplnenie mravnej dimenzie občianskoprávnych vzťahov. Domnieva sa každopádne, že obsah hypotéz noriem z § 39 a 49 sa v niektorých situáciách síce môže prekrývať, no nie nevyhnutne vo všetkých: „Nemožno vylúčiť situáciu, že v konkrétnom prípade môže byť podľa jeho okolností zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok kvalifikovaná aj ako neplatná podľa § 39, tj. ako zmluva odporujúca dobrým mravom. Predstavme si teda napríklad nasledovnú situáciu: Niekto tiesnený ťažkými ekonomickými okolnosťami predá starý obraz za zlomok hodnoty, ktorú v skutočnosti má. Ani jedna zmluvná strana však nevie, aká je znalecky odhadovaná hodnota veci. Ide o konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok? Podľa profesora Švestku zrejme áno. No v tejto situácii nikto (subjektívne) nekoná v rozpore s dobrými mravmi. Niekomu sa azda môže núkať otázka, či výraz nápadne, ktorým sú nevýhodné podmienky podľa § 49 OZ charakterizované, nepredpokladá také situácie, v ktorých bude, resp. musí byť každému účastníkovi zmluvy jasné, že ide o nerovnovážny vzťah a o rozpor so zásadou ekvity. Aspoň lexikálny výklad k tomu môže nabádať. Slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle nápadný tieto významy: vzbudzujúci pozornosť, nie bežný, zvláštny. Aj túto potenciálnu námietku však možno zodpovedať tvrdením, že výraz "nápadne" sa dá chápať aj v objektívnom zmysle. Ustanovenie je teda racionálne zaraditeľné do systému noriem OZ a ako také sa nezdá byť obsolentným. Treba však povedať, že situácie, v ktorých nespravodlivo zvýhodnený subjekt koná v dobrej viere, sa zrejme odohrávajú len zriedka. Relatívne často preto môže byť dôsledkom tiesne a nápadne nevýhodných podmienok neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi. Praktickou otázkou teda napokon je, čo má osoba, ktorá je presvedčená, že bola poškodená konaním v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, robiť. Má žalovať neplatnosť právneho úkonu, alebo má najprv preventívne odstúpiť od zmluvy?

Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby

Duševná porucha a spôsobilosť na právne úkony

Podľa § 38 ods. 2 OZ právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou, je neplatný. Pojem "duševná porucha" Občiansky zákonník nevymedzuje. Podľa rozhodovacej praxe na účely § 38 ods. Aby duševná porucha mohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, podľa § 38 ods. 2 OZ je nevyhnutné, aby duševná porucha robila konajúcu osobu na tento právny úkon neschopnou. O neschopnosť konajúcej osoby pôjde v prípade, že konajúca osoba nedokáže posúdiť následky svojho konania (absencia rozumovej, resp. rozoznávacej či intelektuálnej schopnosti) alebo svoje konanie ovládnuť (absencia vôľovej, resp. Nemožno vylúčiť, že vadou predvídanou § 38 ods. 2 ZP bude postihnutý právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru. Ako už bolo v úvode spomenuté, neplatnosť týchto právnych úkonov sa posudzuje v osobitnom právnom režime nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 77 až 80 ZP).

Príklady z praxe a súdne rozhodnutia

Dovolanie sa neplatnosti kúpnej zmluvy

Občiansky zákonník v ustanoveniach §§ 37 až 40 ustanovuje rôzne náležitosti, ktoré musí spĺňať každý právny úkon na to, aby bol platným. Ak nemá kúpna zmluva jednu z uvedených základných náležitostí platného právneho úkonu, ide o právny úkon absolútne neplatný, ktorý je neplatným od samého začiatku. Takýto právny úkon je neúčinným voči všetkým od samého začiatku. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, to znamená, že každý, kto preukáže právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu - vo Vašom prípade kúpnej zmluvy, sa môže kedykoľvek (bez časového obmedzenia) domáhať na súde určenia neplatnosti daného právneho úkonu. Ak sa plnilo na základe neplatnej kúpnej zmluvy (napr. sa zaplatila kúpna cena alebo došlo k odovzdaniu bytu, príp.

Nedodržanie ústnej dohody pri predaji domu

V zmysle ust. § 46 Občianskeho zákonníka zmluva ohľadom predaja nehnuteľnosti musí byť povinne zo zákona písomná. "(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. (2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu.

Predkupné právo spoluvlastníkov

Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe v zmysle ust. par. 116 a 117 Obč. zákonníka. Z uvedeného zák. ustanovenia vyplýva, že ak spoluvlastník predal alebo daroval svoj podiel napr. sestre, bratovi, manželovi a pod., nebol povinný splniť ponukovú povinnosť voči ostatným spoluvlastníkom v zmysle cit. ust. par. 140 Obč. Ak to tak vo Vašom prípade nie je, možnosťou je domáhať sa od nového spoluvlastníka, aby Vám predal svoj podiel. Ak k dohode medzi Vami nedôjde, budete musieť podať žalobu na súd o určenie neplatnosti zmluvy.

Neplatnosť zmluvy pre nedostatok spôsobilosti

Pre platnosť právneho úkonu je nevyhnutné, aby boli splnené základné náležitosti, medziiným aj spôsobilosť na právne úkony zmluvných strán, a to v plnom rozsahu. Takouto sa rozumie, že predajca/kupujúci je v čase podpisu kúpnej zmluvy je schopný posúdiť svoje konanie a jeho následky. Takouto schopnosťou s veľkou pravdepodobnosťou nedisponuje človek, ktorý trpí halucináciami. Preto by bolo skutočne namieste podať žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej by bolo potrebné tvrdiť a súčasne preukázať (lekárskymi správami), že predávajúci (váš otec) nemal spôsobilosť uzavrieť predmetný právny úkon, dôsledkom čoho je tento neplatný a vlastnícke právo na kupujúceho nemohlo prejsť. Určite to nenechatjte len tak.

Kúpa pozemku a nedodržanie predkupného práva

V zmysle us. par. 140 Obč. zákonníka platí, že ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe v zmysle ust. par. 116 a 117 Obč. zákonníka. Z uvedeného zák. ustanovenia vyplýva, že ak spoluvlastník predal alebp daroval svoj podiel napr. sestre, bratovi, manželovi a pod., nebol povinný splniť ponukovú povinnosť voči ostatným spoluvlastníkom v zmysle cit. ust. par. 140 Obč. Ak to tak vo Vašom prípade nie je, možnosťou je domáhať sa od nového spoluvlastníka, aby Vám predal svoj podiel. Ak k dohode medzi Vami nedôjde, budete musieť podať žalobu na súd o určenie neplatnosti zmluvy.

tags: #neplatnosť #právneho #úkonu #trestný #čin