
Slobodný pohyb osôb v rámci Európskej únie prináša so sebou mnoho výhod, ale aj otázok týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia. Čo sa stane, ak slovenský starobný dôchodca, ktorý pracuje, ochorie počas pracovnej cesty v zahraničí? Alebo ak pracuje pre zahraničného zamestnávateľa? Tento článok poskytuje komplexný prehľad o nároku na nemocenské dávky pre starobných dôchodcov v Českej republike, s dôrazom na situácie, ktoré môžu nastať v cezhraničnom kontexte.
Podľa Sociálnej poisťovne má aj starobný dôchodca, ktorý pracuje a je poistený, nárok na nemocenské dávky počas práceneschopnosti. Je však dôležité rozlišovať, v akej krajine sa zamestnanec nachádza.
Ak sa slovenský poistenec ocitne počas práceneschopnosti v krajinách EÚ alebo inom zmluvnom štáte a spĺňa všetky požadované podmienky, má nárok na nemocenskú dávku počas dočasnej PN. Medzi iné členské štáty sa považuje aj Švajčiarsko, Nórske kráľovstvo, Islandská republika, Lichtenštajnské kniežatstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Slovenská republika má uzatvorenú zmluvu o sociálnom zabezpečení napríklad aj s Ukrajinou.
Nárok na nemocenské si poistenec uplatňuje priamo v príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne, pričom potrebuje potvrdenie ošetrujúceho lekára vystaveného v štáte EÚ alebo v zmluvnom štáte, v ktorom bola uznaná dočasná pracovná neschopnosť.
V prípade, že zahraničný lekár neposkytuje potrebné potvrdenie, je potrebné požiadať o jeho vystavenie príslušnú inštitúciu štátu, na ktorého území vznikla dočasná PN. Je však dôležité, aby táto inštitúcia zabezpečila lekárske posúdenie PN a vystavila potvrdenia bezodkladne. V týchto prípadoch je výhodné, že sa nevyžaduje dodať aj preklad týchto tlačív. V tomto prípade ide o dokument SED S055.
Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info
Ak poistencovi vznikla PN na území štátu, s ktorým nemá Slovensko uzatvorenú zmluvu o sociálnom zabezpečení, rozdeľujú sa tieto krajiny na dve skupiny. Prvé sú tie štáty, ktoré pristúpili k Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín. V takomto prípade musí byť tlačivo vystavené ošetrujúcim lekárom osvedčené apostilou - čo je osvedčenie hodnovernosti verejnej listiny príslušným orgánom.
Ak Slovák žije a pracuje v zahraničí pre zahraničného zamestnávateľa, od prvého dňa práce podlieha legislatíve danej krajiny. To znamená, že v tejto krajine ho zamestnávateľ prihlási do sociálneho systému, pričom tejto krajine bude odvádzať aj poistné. V tomto prípade je nutné žiadať o nemocenské najprv krajinu, v ktorej žije a pracuje. Na nemocenské od Sociálnej poisťovne teda nárok nemá.
Sociálna poisťovňa upozorňuje, že v prípade, ak občan zostane naďalej pracovať na Slovensku a súčasne bude vykonávať zárobkovú činnosť aj v inom členskom štáte, je potrebné to oznámiť. Ak je jeho bydlisko na území SR, je nutné informovať príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne prostredníctvom žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy.
Europa.eu informuje, že ak migrujúci pracovník v EÚ, zamestnaný alebo SZČO, je prihlásený do systému sociálneho zabezpečenia v hostiteľskej krajine, má nárok na nemocenské dávky. To isté platí aj pre dávky v prípade pracovných úrazov a chorôb z povolania či dávky v nezamestnanosti. V mnohých krajinách bude nárok na tieto dávky závisieť od toho, ako dlho občan v minulosti prispieval do systému. Krajina, v ktorej žiada o dávky, je však povinná zohľadniť všetky obdobia, počas ktorých pracoval v iných krajinách EÚ.
Príklad: Anna, pôvodne z Poľska, pracovala v Poľsku 6 rokov. Potom sa presťahovala do Nemecka, kde pracovala 2 roky. Následne mala Anna dopravnú nehodu, po ktorej ochrnula. V Poľsku aj Nemecku požiadala o invalidný dôchodok. Nemecké úrady však jej žiadosť zamietli, pretože nemala v odpracovaných 5 rokov v Nemecku. Avšak úrady mali pri výpočte Anniných odpracovaných rokov zarátať aj obdobie odpracované v Poľsku. Po správnosti je výsledok 8 rokov, teda viac, ako nemecké kvalifikačné minimum. Anna teda má nárok na poberanie invalidného dôchodku nielen z Poľska, ale aj Nemecka.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravilo upravený zákon o sociálnom poistení. Medzi dôležité zmeny patrí:
S účinnosťou od 1. mája 2004 sa slobodný pohyb pracovníkov na vnútornom trhu Európskej únie stal skutočnosťou aj pre občanov Slovenskej republiky. Odpoveď na otázky ohľadom dosahov cezhraničného pohybu na sociálne poistenie dotknutých pracovníkov a zabezpečenia ich práv na dávky sociálneho poistenia je potrebné hľadať predovšetkým v právnych predpisoch Európskej únie, a to v nariadení Rady (EHS) č. 1408/71 a nariadení Rady (EHS) č. 574/72.
Jedným zo základných práv, ktoré tieto nariadenia zaručujú a podporujú, je právo voľného pohybu osôb. S právom voľného pohybu osôb bezprostredne súvisí aj koordinácia systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia), cieľom ktorej je chrániť postavenie zamestnancov, samostatne zárobkovo činných osôb a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci Európskej únie.
Snahou koordinačných predpisov Európskej únie je zabezpečiť, aby osoby pracujúce vo viacerých členských štátoch nestratili nárok na dávky poskytované z jednotlivých systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia) len z dôvodu štátnej príslušnosti, zmeny bydliska alebo z dôvodu nezískania doby poistenia potrebnej na nárok na jednotlivé druhy dávok podľa právnych predpisov sociálneho poistenia (zabezpečenia) daného členského štátu.
Medzi základné zásady koordinácie systémov sociálneho poistenia patrí:
Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti
Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 a nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 sa uplatňujú vo všetkých členských štátoch Európskej únie a vzťahujú sa aj na Islandskú republiku, Lichtenštajnské kniežactvo, Nórske kráľovstvo a na Švajčiarsku konfederáciu. Vo vzájomných vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskou konfederáciou sa však tieto nariadenia neuplatňujú.
Nariadenia sa vzťahujú na:
Na všetky uvedené osoby sa nariadenia vzťahujú, len ak sa pohybujú v rámci Európskej únie. Pohyb osôb v rámci Európskej únie sa pritom vysvetľuje v najširšom slova zmysle, čo vlastne znamená, že nariadenia sa neobmedzujú len na odchod do iného členského štátu so zámerom pracovať, ale vzťahujú sa napríklad aj na osoby, ktoré žijú a pracujú v dvoch rôznych členských štátoch alebo na osoby, ktoré žijú a pracujú v jednom členskom štáte a zamestnávateľ ich vyšle pracovať do iného členského štátu.
Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 a nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 sa vzťahujú na tieto druhy dávok:
a) dávky v chorobe a materstve,
b) dávky v invalidite vrátane dávok určených na zachovanie alebo zlepšenie schopnosti pracovať,
c) dávky v starobe,
d) dávky pre pozostalých,
e) dávky v prípade pracovných úrazov a chorôb z povolania,
f) dávky v nezamestnanosti,
g) predčasné dôchodky,
h) rodinné dávky.
Na posúdenie nárokov na všetky druhy dávok sociálneho poistenia (zabezpečenia), na ktoré môže podľa nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 a nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 vzniknúť nárok je rozhodujúce, právne predpisy ktorého členského štátu sa na osobu vzťahujú alebo sa vzťahovali. Jednou zo základných úloh koordinačných nariadení Európskej únie je preto stanoviť, právne predpisy sociálneho poistenia (zabezpečenia) ktorého členského štátu sa na migrujúcich zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby vzťahujú. Hlavným cieľom pritom je vyhnúť sa situáciám, v ktorých by ako následok voľného pohybu medzi členskými štátmi neboli uplatniteľné právne predpisy žiadneho členského štátu alebo by boli uplatniteľné právne predpisy viacerých členských štátov.
Jednou zo základných zásad, ktoré stanovuje nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, je zásada uplatniteľnosti len jednej legislatívy. Pravidlá určujúce, systém sociálneho poistenia (zabezpečenia) ktorého členského štátu sa na migrujúce osoby vzťahuje, stanovujú články 13 až 17a nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 a články 10b až 14 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72. Ide pritom o systémy, ktoré sú vo svojej podstate povinné a neumožňujú, aby si migrujúce osoby mohli vybrať medzi „lepším“ a „horším“ systémom. Výsledkom potom je, že migrujúce osoby môžu podliehať systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) s menej výhodnými podmienkami ako má štát ich bydliska alebo pôvodu.
Všeobecne platí zásada uvedená v článku 13 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71, podľa ktorej sa na migrujúce osoby vzťahujú právne predpisy toho členského štátu, na území ktorého vykonávajú zárobkovú činnosť. Počas obdobia, v ktorom sa na migrujúcu osobu vzťahujú právne predpisy toho členského štátu, na území ktorého vykonáva zárobkovú činnosť, musí táto osoba platiť poistné na sociálne poistenie (zabezpečenie) v tomto členskom štáte.
V záujme čo možno najúčinnejšej podpory voľného pohybu osôb a odstránenia zbytočných a nákladných administratívnych komplikácií stanovujú nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 a nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 niekoľko výnimiek zo všeobecnej zásady, podľa ktorej sa na migrujúce osoby vzťahujú právne predpisy toho členského štátu, na území ktorého vykonávajú zárobkovú činnosť.
Medzi tieto výnimky patrí:
Ak chce zamestnávateľ so sídlom na území Slovenskej republiky vyslať svojho zamestnanca na územie iného členského štátu, musí sa obrátiť na Ústredie Sociálnej poisťovne so žiadosťou o vydanie formulára E 101 „Potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve“.
Sociálna poisťovňa pri posudzovaní žiadosti o vydanie formulára E 101 skúma najmä:
Krátke prerušenie činnosti vyslaného zamestnanca v inom členskom štáte (napríklad z dôvodu čerpania dovolenky alebo z dôvodu dôležitých rodinných záležitostí) sa nepovažuje za prerušenie vyslania. O vydanie formulára E 101 zamestnávateľ nie je povinný požiadať len vtedy, ak jeho zamestnanec bude v inom členskom štáte vykonávať prácu krátku dobu, nie dlhšiu ako sedem kalendárnych dní. Ak by sa však následne zistilo, že práca vykonávaná po uvedenú krátku dobu spĺňa všetky podmienky a charakteristické znaky vyslania, Ústredie Sociálnej poisťovne vydá formulár E 101 aj spätne s retroaktívnym účinkom.
Ak trvanie práce, ktorú má zamestnanec na území iného členského štátu vykonať, presiahne pôvodne očakávané trvanie a prekročí 12 mesiacov, na vyslaného zamestnanca sa môžu po dobu maximálne ďalších 12 mesiacov naďalej vzťahovať právne predpisy Slovenskej republiky, ale len ak príslušný úrad alebo inštitúcia sociálneho poistenia členského štátu, na územie ktorého bol zamestnanec vyslaný, súhlasí. Takýto súhlas je potrebné vyžiadať ešte pred koncom uplynutia pôvodnej dvanásťmesačnej doby. V praxi sa ďalej môžu vyskytnúť aj prípady, v ktorých je nevyhnutné predĺžiť dobu vyslania o viac ako 12 mesiacov. Aj vtedy sa zamestnávateľ musí obrátiť na príslušný úrad alebo inštitúciu sociálneho poistenia členského štátu, na územie ktorého bol zamestnanec vyslaný a požiadať ich na formulári E 102 „Predĺženie doby vyslania“ o súhlas s predĺžením vyslania svojho zamestnanca. Po vyplnení časti B formulára E 102 príslušným úradom alebo inštitúciou sociálneho poistenia tohto členského štátu je zamestnávateľ povinný zaslať jedno vyhotovenie Ústrediu Sociálnej poisťovne.
Inštitút vyslania možno uplatniť aj v prípade samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré vlastne dočasne vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť na územie iného členského štátu vysielajú „samy seba“. O vyslanie osoby zvyčajne samostatne zárobkovo činnej na území Slovenskej republiky ide vtedy, ak vykonáva samostatne zárobkovú činnosť na území iného členského štátu po dobu maximálne 12 mesiacov. Počas výkonu dočasnej samostatnej zárobkovej činnosti v inom členskom štáte si musí zachovať podmienky, ktoré jej umožnia pokračovať v činnosti aj po jej návrate (napríklad zachovanie kancelárie alebo trvanie zápisu v profesijnej komore). Aj samostatne zárobkovo činná osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá chce dočasne vykonávať zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, sa musí obrátiť na Ústredie Sociálnej poisťovne so žiadosťou o vydanie formulára E 101.