
V slovenskom právnom systéme sa stretávame s pojmom nemajetková ujma, ktorá predstavuje zásah do psychickej sféry osoby a jej postavenia v spoločnosti. Na rozdiel od majetkovej ujmy, nemajetková ujma sa nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Peniaze zohrávajú iba akúsi podpornú úlohu, slúžia ako prostriedok zmiernenia nemajetkovej ujmy, ktorá vzniká nespravodlivým konaním, ohrozením alebo porušením právnych povinností.
Nemajetková ujma sa dotýka predovšetkým zdravia, cti, dôstojnosti, súkromia osoby, rodinného života a podobne. Ujma môže spôsobiť aj psychiatrické problémy a závažne sťažiť pracovný život poškodeného, sprevádzaná stresom, frustráciou, úzkosťou a traumou. Mnohokrát má osoba doživotné následky. Aj keď finančné odškodnenie nedokáže napraviť ujmu, ktorú daná osoba utrpela, je dôležité poznať možnosti, ako sa domáhať spravodlivosti.
Poškodený má niekoľko možností, ako sa brániť proti neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti:
Primárnym účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je odškodniť ujmu spôsobenú zásahom do psychickej (osobnostnej) sféry fyzickej osoby. Výška náhrady nie je pevne stanovená a závisí od konkrétneho prípadu. Súd pri rozhodovaní prihliada na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých vznikla. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje v lehote 3 rokov odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.
Pri výkone závislej práce môže dôjsť k porušeniu práva zamestnanca na zdravie. V prípade smrti zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania majú pozostalí (manžel/ka a nezaopatrené dieťa) nárok na jednorazové odškodnenie. Suma jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky je 730-násobok denného vymeriavacieho základu poškodeného a je určená maximálnou sumou pre každý kalendárny rok.
Prečítajte si tiež: Kompenzácia za nezákonnú väzbu
V praxi sa objavili otázky, či sa môžu pozostalí domáhať priamo od zamestnávateľa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá presahuje výšku určenú zákonom o sociálnom poistení, a to z dôvodu zásahu do osobnostných práv v rámci civilného práva. Súdy sa k tejto otázke stavajú rôzne. Niektoré súdy sa prikláňajú k názoru, že verejnoprávny nárok má prednosť pred súkromnoprávnym a jednorazové odškodnenie má satisfakčný charakter, ktorý konzumuje nárok na finančné zadosťučinenie v prípade zásahu do osobnostných práv. Iné súdy pripúšťajú možnosť uplatnenia zadosťučinenia v peniazoch podľa Občianskeho zákonníka, avšak len subsidiárne a za splnenia určitých podmienok, ako je preukázanie mimoriadne závažnej ujmy pri mimoriadnych okolnostiach.
V praxi sa vyskytujú problémy pri odškodňovaní sekundárnych obetí smrteľných pracovných úrazov. Jedným z problémov je úzke vymedzenie okruhu osôb, ktoré môžu dosiahnuť na jednorazové odškodnenie. Okruh oprávnených pozostáva iba z osôb, ktoré uzatvorili manželstvo, a dieťaťa (pokiaľ spĺňa podmienku nezaopatrenosti), a vôbec nepočíta s inými blízkymi osobami. Ďalším problémom je preukazovanie mimoriadne závažnej ujmy pri mimoriadnych okolnostiach.
V slovenskej judikatúre existujú dva protichodné názory na možnosť súbežného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a náhrady škody na zdraví. Podľa jedného názoru je možné uplatňovať popri sebe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a nárok na náhradu škody na zdraví, pretože uplatnením každého z týchto nárokov sa odškodňuje obsahovo iná ujma na strane dotknutej osoby. Podľa druhého názoru nie je možné popri sebe uplatňovať tieto dva nároky, pretože odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v sebe zahŕňa aj odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Náhrada tzv. stratenej šance nie je v našich právnych podmienkach príliš známa, no napriek tomu sa s použitím tohto pojmu v praxi stretávame. Jej uplatnenie je možné vidieť predovšetkým v prípadoch neistej kauzality, ktorú je možné korigovať viacerými spôsobmi, pričom jedným z nich je práve teória straty šance. Ide o koncept, ktorý je výnimočný v tom, že prichádza so sui generis chráneným statkom, a to šancou. Nechráni sa teda život ani zdravie, ale chráni sa šanca jednotlivca, ktorá predstavuje novú nahraditeľnú a reparovateľnú ujmu.
Kľúčovým problémom, ktorý nachádzame pri uplatnení náhrady stratenej šance v našej súdnej praxi, je však ten, že súdy v konečnom dôsledku možno používajú a citujú pojem "teória straty šance", no reálne túto teóriu neuplatňujú.
Prečítajte si tiež: Obvinenie a nemajetková ujma
Strata šance ako samostatne chránený statok sa prejavuje tak, že je vyčíslená v konkrétnom percentuálnom ponímaní. Pri jej určení však musí ísť o kombináciu zložitých poznatkov - matematických, štatistických, lekárskych či poznatkov verejného zdravotníctva, alebo inej v danom prípade príslušnej vedy. Táto teória však so sebou prináša aj iné špecifikum, a tým je to, že žalobcovi (teda poškodenému) nemôže byť nikdy priznaná plná náhrady škody, ale vždy len taká pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej, resp. stanovenej stratenej šanci poškodeného. Výška, resp. rozsah náhrady tak závisí od rozsahu stratenej šance.
Podstata celého problému spočíva v tom, že právna prax zamieňa alebo chybne stotožňuje na jednej strane pojem "strata šance" ako jeden spôsob riešenia neistej kauzality a pojem "nižšia miera dôkazu" ako ďalšie alternatívne riešenie neistej kauzality na druhej strane. Nižšia miera dôkazu sa má používať v situáciách, keď došlo k reálnemu zásahu do chráneného statku, ktorým je život a zdravie. Ide o statky explicitne chránené aj naším právnym poriadkom.
Prečítajte si tiež: Judikatúra SR - ochrana súkromia