Zásah do súkromia a nemajetková ujma v judikatúre Slovenskej republiky

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou zásahu do súkromia a náhrady nemajetkovej ujmy v kontexte judikatúry slovenských súdov. Analyzuje rôzne aspekty tohto právneho inštitútu, vrátane podmienok vzniku nároku na náhradu, určenia výšky náhrady a zodpovednosti za spôsobenú ujmu. Pozornosť je venovaná aj otázke premlčania a vplyvu povinného zmluvného poistenia na náhradu nemajetkovej ujmy.

Rozhodovanie o náhrade škody v trestnom konaní

V slovenských podmienkach je pri rozhodovaní o náhrade škody v trestnom konaní obvyklým postupom, že súd konajúci v trestnej veci odkazuje poškodeného s jeho nárokom alebo jeho časťou na konanie vo veciach občiansko-právnych. Nie je to iba obvyklý postup, či tradícia, takýto postup stanovuje Trestný poriadok v súlade s tým, ako je vnímaný a definovaný účel trestného konania. Navyše Trestný poriadok č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov platný do 31.12.2005 umožňoval súdu v trestnom konaní priznať iba majetkovú škodu, čo sa od účinnosti nového Trestného zákona zmenilo. Postupne sa vyvíjalo aj legálne vymedzenie pojmu poškodený a jeho základných práv, ktoré má v súčasnosti túto podobu (§ 46 ods. 1 platného Tr. por.): "(1) Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Poškodení trestnými činmi a ich právni zástupcovia sú na Slovensku zvyknutí na to, že nárok na náhradu škody uplatňujú najprv v trestnom (adhéznom) konaní a následne sa so zvyškom uplatneného nároku, prípadne aj s celým nárokom (ak si nárok v trestnom konaní poškodený neuplatnil alebo súd nepriznal uplatnený nárok) "presunú" do konania vo veciach občiansko-právnych. Trestné konanie spravidla vyprodukuje pre poškodeného (bez nákladov poškodeného) rozhodujúce dôkazy (zadokumentované vo vyšetrovacom/trestnom spise), ktoré potom poškodený použije aj v civilnom konaní. Meritórne rozhodnutie v trestnej veci je ďalším významným podkladom pre civilné konanie o nároku na náhradu škody, prípadne aj nemajetkovej ujmy. V tej súvislosti je potrebné uviesť, že uplatnenie morálnej škody, resp. nemajetkovej ujmy v trestnom konaní je v súčasnosti skôr výnimočným javom. Je obvyklé uplatnenie i priznanie majetkového nároku na náhradu škody, najmä v prípadoch, v ktorých je škoda jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Preukazovanie vzniku škody a jej výšky je v týchto prípadoch súčasťou dokazovania vykonaného v trestnom konaní.

V Európe sú však aj také právne systémy, napr. Francúzsko, kde súd konajúci v trestnej veci rozhoduje o všetkých aspektoch skutku, ktorý je predmetom trestného konania bez možnosti "presmerovať" poškodeného s nárokom na náhradu škody do iného konania. To znamená, že súd konajúci v trestnej veci rozhoduje aj o náhrade škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Takýto postup sa z rôznych hľadísk javí byť vhodnejší a to či z pohľadu efektivity výkonu verejnej moci alebo aj z pohľadu dotknutých subjektov a ich právnej istoty. Skutok, ktorý predstavuje zavinené právne relevantné konanie subjektu práva, ktoré ohrozilo alebo poškodilo záujem chránený právom, je potrebné preukázať, skúmať a právne posúdiť ako celok. Z pohľadu efektivity systému justičného, či systému verejnej moci, sa javí byť optimálne, ak je skutok, ktorý je predmetom záujmu orgánov verejnej moci, vo všetkých jeho súvislostiach posúdený iba v jednom konaní jednou "sústavou" súdnych orgánov (konajúcich v trestnej veci). Je samozrejme trochu zľahčujúce vo všeobecnosti popisovať fungovanie právneho systému v inom štáte, v ktorom sa systém vyvíjal a menil dlhé roky, čím sa budovala právna tradícia a akceptovanie tohto postupu pracovníkmi justície i spoločnosťou. Zefektívnenie konania a posilnenie práv poškodeného je cieľom adhézneho konania prebiehajúceho v rámci trestného konania na základe uplatnenia nároku na náhradu škody zo strany poškodeného alebo inej oprávnenej osoby. Restoratívna justícia a jej princípy sú spoločným menovateľom zmien Trestného poriadku týkajúcich sa náhrady škody a práv/postavenia poškodeného v posledných rokoch.

Z pohľadu poškodeného je procesne náročné a zdĺhavé domáhať sa nároku na náhradu škody (majetkovej i morálnej) vo dvoch súdnych konaniach, ktoré majú dva základné stupne, čo v praxi znamená vo väčšine prípadov, kde nedôjde k zmieru/urovnaniu medzi poškodeným a "škodcom" viacročné súdne konania, v ktorých sa mnohé úkony vykonávajú v podstate opakovane. Navyše pre poškodeného je spravidla frustrujúce opakovane byť konfrontovaný so "škodcom" najprv v rámci vyšetrovania, potom v rámci trestného súdneho konania a po skončení trestnej veci sa znovu stretávať na pojednávaniach v civilnej veci. Z pohľadu zaťaženia právneho systému najprv koná dvojstupňová sústava orgánov trestného konania (civilné konanie z dôvodu prekážky litispendencie nemôže prebiehať paralelne s trestným konaním). Po skončení trestného konania, ak nedošlo k plnému uspokojeniu uplatneného nároku poškodeného alebo ak sa poškodený rozhodne svoj nárok uplatnený v trestnom konaní rozšíriť napr. o nemajetkovú ujmu nastupuje preťažená dvojstupňová sústava civilných súdov. Prípadné využitie mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom alebo civilnom konaní uspokojenie nárokov poškodeného môže ešte viac oddialiť. Poškodený v mnohých prípadoch po celý čas trvania trestného i civilného konania využíva právne služby advokáta, ktoré nie sú bezplatné, práve naopak ich cena môže byť v niektorých prípadoch pre poškodeného odradzujúca z dôvodu majetkových pomerov a neistého výsledku a to aj v prípade úspešnosti uplatnenia nároku na náhradu škody. Ešte zložitejšia situácia vzniká pri odstúpení veci z trestného konania do priestupkového konania (ak nie je premlčané), kedy po dvojstupňovej sústave orgánov trestného konania nastupujú dva stupne správnych orgánov príslušných na konanie o priestupku a následne v mnohých prípadoch prichádza na rad dvojstupňové preskúmanie veci v rámci správneho súdnictva. Uvedené predstavuje konanie orgánov verejnej moci (súdov, prokuratúry a správnych orgánov) celkovo v 6 stupňoch trvajúce niekoľko rokov pri tom sa jedná o delikty na hranici bagateľného deliktu.

Prečítajte si tiež: Náhrada nemajetkovej ujmy

Tu sa ponúka efektívne riešenie, ktorého opodstatnenosť podporuje aj odpoveď na túto otázku: Ak sudca konajúci v trestnej veci môže/vie uložiť páchateľovi trestného činu nepodmienečný trest odňatia slobody, prečo by nemohol po tom, čo dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom trestného konania je iba priestupok, uložiť páchateľovi priestupku primeranú sankciu podľa Priestupkového zákona, prípadne iného zákona upravujúceho zodpovednosť za konkrétny druh priestupku? Uvedené analogicky platí aj o prokurátorovi. Ak by de lege ferenda prokurátor v rámci prípravného konania rozhodol o priestupku (o vine a uložení sankcie), o opravnom prostriedku obvineného alebo poškodeného by rozhodoval sudca konajúci v trestných veciach, t.j. každé rozhodnutie by bolo preskúmateľné súdom. Ak by o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov alebo prokurátora rozhodovali súdy/sudcovi s príslušnosťou na konanie v trestných veciach, systém zabezpečenia spravodlivosti Slovenskej republiky by sa odbremenil od konania správnych orgánov v druhom stupni a významne by sa znížila zaťaženosť správnych súdov v priestupkových veciach. Na podobnom princípe funguje nemecký právny systém, kde správny orgán rozhoduje meritórne v "rozkaznom" konaní. V našich podmienkach zrejme bude väčšina trestných sudcov, či prokurátorov takýto postup vnímať cez prizmu účelu trestného konania, ktoré by bolo rozhodovaním o náhrade škody v mnohých prípadoch predĺžené, pretože by si spravidla, najmä ak škoda nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu, vyžiadalo doplňujúce dokazovanie. Tento argument je podporený aj dlhoročnou tradíciou rozhodovania o náhrade škody v rámci (česko)slovenského justičného systému. Napriek tomu, že slovenská trestnoprávna úprava obsahuje rámec na priznanie morálnej škody (nemajetkovej ujmy), súdy o nemajetkovej ujme rozhodujú v trestnom konaní len veľmi zriedkavo. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že súdy tak môžu urobiť iba v tých prípadoch, keď si poškodený náhradu nemajetkovej ujmy v rámci uplatneného nároku na náhradu škody, zákonom stanoveným spôsobom uplatnil. Až vtedy môže súd konajúci v trestnej veci zvážiť, či má zadokumentované všetky potrebné podklady na rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a podľa záveru súdu o tejto otázke zvoliť ďalší procesný postup.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22.2.2011

V rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. februára 2011 krajský súd ako odvolací súd odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy rodičom poškodeného, ktorý bol usmrtený následkom spáchania zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 Tr. zákona.

"Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu poškodenej Ž.T., nar. XX v XX, trvale bytom XX, vo výške 10.000,- Eur (desaťtisíc eur). Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu poškodenému M.T., nar. "Po preskúmaní spisu krajský súd zistil, že výrok rozsudku, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa odkázal poškodených Ž.T. a M.T. s nárokom „na náhradu škody“ na občianske súdne konanie, nezodpovedá stavu veci a zákonu. V prvom rade treba uviesť, že v trestnom konaní si poškodení Ž.T. a M.T. - rodičia nebohého M.T. neuplatnili náhradu škody, ale si riadne a včas uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromia a rodinného života, ku ktorému došlo smrťou ich syna v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného.

Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní. Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr. por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie - materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).

Prečítajte si tiež: Praktické aspekty neodkladných opatrení

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej len OZ). Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia.

V prípade, že medziľudské väzby tvoriace zákl… Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. februára 2011, sp. zn.

Okresný súd v Nitre rozsudkom z 3. júla 2008 č.k. 7 C 182/2006-210 určil, že žalovaný dňa 14. novembra 2000 svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný život. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyne sumu 500 000,-Sk (16 596,96 €) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť jej trovy konania vo výške 155 273,Sk (5 154,12 €) k rukám jej právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a ustanovenia § 11, § 13 a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T 199/2003 bola preukázaná vina žalovaného na dopravnej nehode dňa 14. novembra 2000, v dôsledku ktorej zomrel P. K. - jediné dieťa žalobkyne žijúce s ňou v spoločnej domácnosti. Súd prvého stupňa ustálil, že v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej žalovaným došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Dospel k záveru, že v dôsledku tragickej smrti syna žalobkyne pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je žalobkyňa do budúcnosti ochudobnená o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobkyňa smrťou syna stratila jeho lásku a radosť s ním prežívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalosti a šoku zo smrti milovanej osoby. S poukazom na uvedené preto určil, že žalovaný svojim protiprávnym konaním, spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách, zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a to do jej práva na súkromný a rodinný život. Dospel k záveru, že týmto nečakaným, šokujúcim úmrtím syna žalobkyne došlo k tak závažnému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení jej súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Preto ustálil, že predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané, keď považoval za nepochybné, že ujmu, ktorá žalobkyni vznikla, by na jej mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Bol toho názoru, že strata možnosti žalobkyne práve v konkrétnom súkromnom živote je hodná osobitného zreteľa. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo, keď výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna žalobkyne a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nej vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného a že na zavinení dopravnej nehody sa podieľal i nebohý syn žalobkyne. Dospel potom k záveru, že žalobkyňou žiadaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná, a preto aj v tejto časti jej návrhu (na plnenie) vyhovel. Za nedôvodnú pritom považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným. Poukázal na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné z dôvodu, že toto právo je v systéme slovenského právneho poriadku jednotným právom, ktorého zmyslom je chrániť fyzickú a psychickomorálnu integritu fyzickej osoby. V tomto zmysle je právo na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právom nemajetkovým. Konštatoval, že cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby nemožno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od.

Prečítajte si tiež: Digitálna bezpečnosť detí

tags: #zásah #do #súkromia #nemajetková #ujma #judikatúra