Neplatenie výživného v plnej výške: Dôsledky a možnosti riešenia

Vyživovacia povinnosť je základnou zodpovednosťou rodiča za blaho svojho dieťaťa. Právny systém Slovenskej republiky ponúka niekoľko nástrojov na zabezpečenie tejto povinnosti, a to od exekúcie, cez trestnoprávne následky, až po možnosť náhradného výživného. Ak povinný rodič neplní túto povinnosť, existuje niekoľko krokov, ktoré môže oprávnená osoba podniknúť na zabezpečenie platenia výživného v plnej výške.

Výzva na úhradu výživného

Pred samotnými právnymi krokmi je vhodné vyzvať otca detí k úhrade zameškaného výživného a k pravidelnému plateniu výživného v zmysle rozhodnutia súdu. Komunikácia medzi rodičmi je dôležitá, a je vhodné sa medzi sebou správať s rešpektom a primerane vhodným spôsobom, keď sa riešia potreby spoločných detí.

Návrh na vykonanie exekúcie

Ak výzva na úhradu výživného nevedie k žiadnemu výsledku, ďalším krokom je podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Exekúciu na vymoženie zameškaného výživného môže vykonať súdny exekútor. Návrh na vykonanie exekúcie Vám spíše ktorýkoľvek súdny exekútor. Poplatok za spísanie návrhu je 16,50 € plus DPH, ktoré budú následne pridelený súdny exekútor vymáhať od povinnej osoby.

Ak oprávnený alebo jeho zástupca nemá aktivovanú elektronickú schránku, možno podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom ktoréhokoľvek exekútora. Exekútor je v takom prípade zástupcom oprávneného pre doručovanie písomností do vydania poverenia na vykonanie exekúcie; jednotlivé úkony uskutočňuje bezodkladne. Návrh na vykonanie exekúcie podľa prvej vety exekútor zašle súdu do 15 dní. Ak sa návrh na vykonanie exekúcie podáva prostredníctvom exekútora, exekútor prevedie písomnosti v listinnej podobe do elektronickej podoby a takto vzniknuté elektronické dokumenty autorizuje.

Zadržanie vodičského oprávnenia

Ak je povinná osoba držiteľom vodičského oprávnenia, súčasne žiadajte o zadržanie vodičského oprávnenia v súlade s ust.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok a dane: Ako na to?

Žiadosť o náhradné výživné

Následne po podaní návrhu na vykonanie exekúcie môžete podať žiadosť o náhradné výživné. O náhradné výživné môžete žiadať ak exekučné konanie bude trvať najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi. Žiadosť o náhradné výživné podáte na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.

Podmienky pre priznanie náhradného výživného:

• príjem žiadateľa a fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne, nie je vyšší ako 2,2-násobok sumy životného minima žiadateľa a fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne.

Trestné oznámenie pre zanedbanie povinnej výživy

V súlade s ust. § 207 Trestného zákona z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti môžete podať trestné oznámenie. Za tento trestný čin teda môžu otca dieťaťa pokojne odstíhať, ak sa o jeho spáchaní dozvedia orgány činné v trestnom konaní.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy je definovaný v § 207 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.). Podľa ods. 1, kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa ods. 2, skutkovú podstatu naplní ten, kto sa minimálne dva mesiace v rámci obdobia dvoch rokov úmyselne vyhýba plneniu zákonnej povinnosti zaopatrovať či vyživovať iného. Ustanovenie § 207 ods. 3 Trestného zákona upravuje okolnosti odôvodňujúce použitie vyššej trestnej sadzby za tento trestný čin, ktorými sú napríklad to, že osoba už bola v predchádzajúcich 24 mesiacoch za takýto trestný čin odsúdená.

Trestnosť činu zanedbania povinnej výživy totiž zaniká, ak povinný svoju povinnosť zaplatiť dlh na výživnom dodatočne splní, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky (napr. nedošlo k znemožneniu prípravy dieťaťa na povolanie a pod.).

Prečítajte si tiež: Zľavy pre ZŤP na Slovensku

Možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

Môžte sa obrátiť aj na Centrum právnej pomoci.

Vyživovacia povinnosť a jej trvanie

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú v zmysle ust. 62 ods. 2 Zákona o rodine na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom podľa Zákona o rodine rozhodne nie je jediným druhom vyživovacej povinnosti, aj keď v rodinnoprávnych veciach predstavuje jedno z najfrekventovanejšie upravovaných práv na čas po rozvode. Zákon demonštratívne uvádza, že súd najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. V praxi to znamená, že súd v konaní o rozvode manželstva nebude prihliadať na úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré v čase pojednávania už nadobudlo plnoletosť. Súd nebude brať ohľad na navrhovanú úpravu práv a povinností vyjadrenú v petite žaloby navrhovateľa - rodiča, pretože podľa § 65 ods.

Súčasne si treba uvedomiť, že nadobudnutím plnoletosti dieťaťa zaniká zákonné zastúpenie rodičmi, čo znamená, že plnoleté dieťa (v prípade, že jeho spôsobilosť na právne úkony nebola súdom pozbavená, resp. Zákon o rodine v § 62 deklaruje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Hoci ustanovenie používa pojem „dieťa“, nemožno vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov chápať túto povinnosť výlučne voči osobe mladšej ako 18 rokov. V tomto smere neobstojí ani argumentácia, že Dohovor o právach dieťaťa z pozície nadradenosti nad vnútroštátnou právnou úpravou v čl. 1 definuje „dieťa“ ako každú ľudskú bytosť do 18 rokov veku, pokiaľ podľa zákona vzťahujúceho sa na dieťa nebola plnoletosť dosiahnutá už skôr. Formulácia ustanovenia, ktoré kladie povinnosť vyživovať svoje deti do času, kým nie sú schopné živiť sa samy, vyvoláva často nemalé interpretačné problémy riešené aj na ústavnej úrovni.

Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rodič je povinný vyživovať svoje dieťa aj po nadobudnutí plnoletosti v prípade, ak dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole denného štúdia. Táto povinnosť nie je dotknutá ani v prípade, ak si dieťa popri štúdiu privyrába. Občasný príjem dieťaťa nie je dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti rodiča.

Prečítajte si tiež: Platby do sociálnej poisťovne pri invalidnom dôchodku

Objektívna zodpovednosť dieťaťa

Teleológia § 85 ods. 1 Zákona o rodine (na Slovensku § 62 ods. 1 ZR) je zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samo sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia". Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samo. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samo svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho event.

Český ústavný súd interpretoval ideu zákonodarcu, ktorý zánik vyživovacej povinnosti podmienil objektívnej zodpovednosti dieťaťa starať sa o svoje živobytie po ukončení štúdia strednej alebo vysokej školy. To znamená, že k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak dieťa riadne skončí štúdium na prvej vysokej škole denného štúdia. Tu treba zdôrazniť, že prípadné ďalšie vzdelávanie popri pracovnej činnosti alebo kontinuálne štúdium na ďalšej vysokej škole po ukončení prvej vysokej školy nie je dôvodom na pokračovanie, resp. opätovné začatie vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nezakladá vyživovaciu povinnosť, ak dieťa študuje externou formou, bez ohľadu na to, či je zamestnané alebo nie. Do úvahy prichádza len situácia, kedy dieťa po ukončení strednej školy nastúpi do zamestnania, avšak po čase sa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole.

Na druhej strane, vyživovacia povinnosť môže právom zaniknúť aj pred nadobudnutím 18. roku dieťaťa, a to v prípade, keď dieťa pred nadobudnutím 18. roku veku uzavrie manželstvo, čím sa de facto stáva plnoletým občanom. Vyživovacia povinnosť rodičov tu zaniká aj preto, že vyživovacia povinnosť manželov predchádza vyživovacej povinnosti rodičov voči ich vydatým alebo ženatým deťom. Rodičia sú povinní túto vyživovaciu povinnosť plniť podporne len vtedy, ak manžel vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti nie je schopný ju plniť vôbec alebo nie v plnej miere.

Pre úplnosť len dodávam, že zdravotné postihnutie dieťaťa, ktoré poberá od štátu sociálne dávky (invalidný dôchodok, resp. iné príspevky), nezbavuje rodiča povinnosti vyživovať ho. Z vyššie citovaného nálezu ÚS ČR vyplýva, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak, potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy

Zanedbanie povinnej výživy zo strany rodiča voči deťom, pričom je úplne irelevantné, či ide o povinnosť voči maloletým alebo už plnoletým deťom, môže za istých okolností naplniť skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Podľa druhového objektu ide o trestný čin proti rodine a mládeži, ktorý vo vzťahu k jednotlivcovi predstavuje takú hodnotu, ktorú štát vníma ako potrebnú chrániť aj prostriedkami trestnej represie.

Paragraf 207 ods. 1 upravuje skutkovú podstatu nasledovne: Kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Zákon teda predpokladá neplnenie si vyživovacej povinnosti najmenej trikrát v intervale dvoch rokov. Čiže, ak rodič nezaplatí výživné za mesiac február, avšak za marec a apríl zaplatí, a potom opäť nezaplatí, ak sa naplní zákonná podmienka trikrát v období dvoch rokov, dochádza k naplneniu skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného zákona.

Je však nutné dodať, že samotná skutočnosť neplatenia výživného trikrát v období dvoch rokov ešte neznamená, že rodič bude automaticky braný na zodpovednosť a v súlade so zákonom trestne stíhaný. Trestný zákon funguje na určitých princípoch, ako napr. princíp subsidiarity trestnej represie podmieňujúci použitie trestného práva len ako prostriedku ultima ratio. Znamená to, že hoci sa formálne naplnila skutková podstata trestného činu, dieťa, resp. rodič by mali zvažovať svoje ďalšie právne kroky postupne. Trestný zákon nemôže byť donucovacím nástrojom tam, kde existujú efektívne inštitúty v réžii občianskeho práva alebo iného právneho odvetvia.

V praxi to znamená, že ak rodič neplní svoju povinnosť, musí byť zo strany oprávneného najprv vyzvaný na zaplatenie neformálnou cestou. Nie je to len otázka slušnosti a etiky, orgány činné v trestnom konaní by mali skúmať, či boli využité všetky možné spôsoby k dosiahnutiu nápravy. Nie je predsa vhodné bez snahy o zistenie dôvodu hneď sa obracať na exekútora alebo políciu. Treba zistiť, aké príčiny viedli k omeškaniu a snažiť sa o nájdenie kompromisu. Bolo by predsa nevhodné a priveľmi prísne hneď hroziť exekúciou voči rodičovi, ktorý riadne plní svoju povinnosť už niekoľko rokov. Jeho dočasná insolventnosť môže byť zapríčinená mnohými objektívnymi okolnosťami, ktoré vždy treba pri posudzovaní prípadu brať do úvahy.

Rozsudok krajského súdu v Žiline vyslovil záver, že samotné zistenie, že osoba si neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, ešte neznamená, že sa dopúšťa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, musí byť preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pri skúmaní zavinenia páchateľa trestného činu podľa § 207 Trestného zákona je potrebné vychádzať z jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite zistiť i dôvody, ktoré sa o túto jeho situáciu pričinili. Ak nebude preukázané naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu už v prípravnom konaní, prichádza do úvahy postup podľa § 241 ods. 1 písm.

Tak ako pri všetkých medziľudských vzťahoch, jedným základom je komunikácia medzi ľuďmi. Pochopiteľne, že samotná otázka úpravy výživy je vyústením rozvodu manželov, teda ich vážneho narušenia manželských vzťahov, ale nemusí za každých okolností znamenať maximálnu vzájomnú nenávisť a neznášanlivosť. Aj keď súd manželstvo rozviedol pre vskutku vážne dôvody, treba mať na vedomí, že spoločné dieťa vždy bude istým spôsobom týchto ľudí spájať. Bolo by vhodné sa medzi sebou správať aspoň vtedy s rešpektom a primerane vhodným spôsobom, keď sa riešia potreby spoločných detí. Každý prípad je vysoko individuálny a takýto prístup aj vyžaduje. Pochopiteľne, že záleží len na rodičovi, ako bude k svojej povinnosti pristupovať, teda subjektívne okolnosti, ako aj objektívne okolnosti, ktoré sa ovplyvniť nedajú alebo len veľmi ťažko.

Situácia sa bude inak posudzovať, ak sa rodič aktívne snaží riešiť svoju platobnú neschopnosť, komunikuje s dieťaťom alebo s exmanželom/kou a žiada o pochopenie vzniknutej situácie. Ak však dôjde k opačnému extrému a rodič prestane plniť svoju povinnosť bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a nepodá racionálne vysvetlenie, prichádza do úvahy pristúpenie k nútenému výkonu povinnosti cez exekútora. Tento krok má význam najmä vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradné výživné podľa zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom.

Náhradné výživné

Náhradné výživné predstavuje príspevok na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa, ktoré má na výživné nárok a je upravené v zákone č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z.

Pre vznik nároku na náhradné výživné je potrebné, aby bol na súde podaný návrh na vykonanie exekúcie pre neplnenie vyživovacej povinnosti spôsobom určeným v rozhodnutí súdu (teda v plnej výške, v určenej lehote a stanoveným spôsobom).

Ak však dieťa, resp. Ako už bolo spomenuté, úpravu práv rodičov maloletého dieťaťa súd upraví aj bez návrhu. Daný rozsudok je zároveň aj exekučný titul, resp. pri iniciovaní trestného oznámenia predstavuje dôkazný materiál. Polícia nie je viazaná rozsudkom v občianskom súdnom konaní pri zisťovaní, či bol porušený zákon. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok NS SR: orgány činné v trestnom konaní nie sú pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 213 Tr. zák. (teraz § 207) o trestnom čine zanedbania povinnej výživy viazané rozhodnutím, v ktorom súd v občianskoprávnom konaní stanovil túto povinnosť a výšku výživného.

Tu však prichádza do úvahy otázka, čo v prípade, ak plnoleté dieťa nedisponuje rozsudkom v občianskom súdnom konaní. V praxi môžu nastať situácie, kedy rodič po rozvode manželstva platí výživné k rukám plnoletého dieťaťa na základe dohody. Zákon o rodine vyžaduje schválenie dohody súdom len pri maloletých deťoch. Dohodu medzi osobami, ktoré sú povinné poskytovať výživné, a osobami, ktoré sú na výživu odkázané, možno akceptovať len vtedy, ak ide o osoby plnoleté.

Pochopiteľne, ak sa rodič s dieťaťom riadne dohodnú a rodič chápe svoju povinnosť, nie je potrebné za každých okolností žiadať určenie výšky výživného v súdnom konaní. V prípade, ak sa však situácia zmení, dieťa môže kedykoľvek podať návrh na príslušný súd domáhajúc sa určenia výšky vyživovacej povinnosti.

v prípade, ak dieťa žije u jedného z rodičov, tak potvrdenie o výške poskytovanej mzdy zamestnávateľom, resp. Z dikcie ust. § 62 Zákona o rodine je zrejmé, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť. Táto vzniká momentom narodenia dieťaťa. Skutočnosť, že vyživovacia povinnosť vzniká priamo zo zákona, je presne ten dôvod, na základe ktorého sa domnievam, že existencia rozsudku vo vzťahu k rodičovi je pri iniciovaní trestného oznámenia irelevantná. Povinnosť vyživovať dieťa nevzniká nadobudnutím právoplatnosti súdu o určenie výživného. Je pravda, že výšku výživného plnoletej osoby upraví súd len na návrh, to ale neznamená, že do času, kým súd v občianskom konaní rozhodne, rodič nemá túto povinnosť, ako aj rovnako neplatí, že rodič sa nemôže dopustiť prečinu zanedbania výživy.

Najvyšší súd SR judikoval: Z ustanovenia § 86 ods. 3 Zák. o rod. Vyživovacia povinnosť vzniká priamo zo zákona, preto súdne rozhodnutie má len deklaratórny charakter. Orgány činné v trestnom konaní sú oprávnené a musia riešiť takúto otázku v rámci posudzovania predbežných otázok a sú povinné postupovať podľa zákonného hľadiska rozhodujúceho pre stanovenie výšky výživného. Tieto hľadiská upravuje Zákon o rodine, v zmysle ktorého sa pri určení výživného musí prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti povinného.

Ak už súd v konaní rozhodol, ale rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, táto skutočnosť nič nemení na dôvodnosti podania trestného oznámenia. Ešte neprávoplatný rozsudok, na základe ktorého súd zaviazal rodiča uhradiť aj zročné výživné, neoprávňuje orgány kvalifikovať vec ako nedôvodnú na začatie trestného stíhania. Argument, podľa ktorého sa odvoláva na neprávoplatnosť rozsudku, nemení nič na skutočnosti, že rodič svoju povinnosť zanedbal.

V praxi sa vyskytujú prípady, kedy sa trestné oznámenie odmietlo, pretože sa vec vyhodnotila ako nedôvodná na začatie trestného stíhania. V tejto súvislosti ešte poukážem na postup, aký prax ponúkla. Ak v občianskom právnom konaní súd rozhoduje o určení výšky výživného, plnoleté dieťa si môže nárokovať neposkytnuté výživné spätne len od okamihu podania návrhu na súd. To znamená, že ak rodič nezaplatí za január a vo februári podá návrh, súd pri vyčíslení konkrétnej výšky výživného na ďalšie obdobie zo zákona nemôže zaviazať rodiča, aby výživné v určenej výške uhradil spätne aj za január. Toto sa však netýka pri maloletých deťoch. Pri plnoletých deťoch je pre súd relevantný okamih deň podania návrhu. Od tohto okamihu môže súd zaviazať rodiča na zaplatenie zročného výživného a určenie bežného výživného na nasledujúce obdobie. Pre ilustráciu uvediem nasledovný príklad: rodič meškal s uhradením výživného, ktoré bolo určené na základe dohody medzi plnoletým dieťaťom a povinným rodičom. Z dôvodu, ktorý môže byť takmer akýkoľvek, sa dieťa rozhodne, že výšku výživného chce mať určenú súdom (napr. ak sa jeho výdavky zvýšili a rodič nesúhlasí s platením vyššej vyživovacej sumy) a podá návrh na súd. Súd vytýči pojednávanie až o 6 mesiacov od dátumu pod…

Trestným činom je neplatenie výživného v zmysle ustanovenia § 207 Trestného zákona. Ak povinný rodič z objektívnych dôvodov nemôže uhrádzať sumu výživného vo výške, akú určil súd rozhodnutím, orgány činné v trestnom konaní môžu určiť vyživovaciu povinnosť inak aj napriek existencii právoplatného rozhodnutia. V praxi je teda vhodné, aby sa povinný rodič snažil prispievať na výživu dieťaťa v čo najvyššej možnej miere. Aspoň minimálnou sumou výživného, čo je v súčasnosti 27,13 € mesačne, aj keď bol rozhodnutím súdu zaviazaný na príspevok vo vyššej sume, pokiaľ nedokáže v rámci svojich možností plniť plnú sumu výživného a súd ešte právoplatne nerozhodol o znížení výživného. Za neplnenie vyživovacej povinnosti považuje už skutočnosť, že oprávnená osoba nedostane všetko, čo tvorí obsah vyživovacej povinnosti. O neplnenie vyživovacej povinnosti pôjde teda aj vtedy, ak sa neplní v povinnom rozsahu, t.j. Trestnosť činu zanedbania povinnej výživy totiž zaniká, ak povinný svoju povinnosť zaplatiť dlh na výživnom dodatočne splní, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky (napr. nedošlo k znemožneniu prípravy dieťaťa na povolanie a pod.).

tags: #neplatenie #výživného #v #plnej #výške #dôsledky