Neplatnosť z dôvodu nemožnosti plnenia: Pohľad na rozsudok Najvyššieho súdu SR a jeho dôsledky

Na žiadosť mnohých kolektívov i jednotlivcov, tento článok sprístupňuje pohľad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 23/2008, ktoré prináša progresívne naznačenie alternatív v uvažovaní nad niektorými právnymi pojmami. Rozhodnutie sa zaoberá problematikou neplatnosti zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia a prináša zaujímavé závery, ktoré môžu mať významný dopad na právnu prax.

Prípad Mesto Čadca vs. Žalobca: Nájomná zmluva a ušlý zisk

Žalobca a žalovaný (Mesto Čadca) uzavreli v decembri 2001 nájomnú zmluvu, ktorou mesto prenechalo žalobcovi do užívania určitý pozemok do roku 2030. V časti tohto pozemku bol začiatok nájmu posunutý, pretože tam ešte existoval iný nájomca, ktorému ale mesto dalo následne v apríli 2002 výpoveď. Táto výpoveď bola ale súdmi konštatovaná ako neplatná, čo znamenalo, že nájom pôvodného nájomcu sa neskončil a nový sa (efektívne) nezačal.

Žalobca si spočítal, že za celé obdobie plánovaného nájmu mohol podnájmom (resp. ďalším prenájmom) trhových stánkov, drobných stavieb a parkoviska docieliť zisk v sume 29.484.000,- býv. Sk. A tak v roku 2004 Okresný súd Čadca určil, že nájomná zmluva z decembra 2001 je v dôsledku neplatnosti výpovede z apríla 2002 sama neplatná, keďže v čase uzatvárania nájmu mal prenajať sa majúci pozemok iného nájomcu. Následne sa žalobca domáhal náhrady škody vo vyššie uvedenej výške od mesta. Obe súdne inštancie mu dali v zásade za pravdu vo všetkých argumentoch, zamietli žalobu len v nepatrnej časti.

Na základe mimoriadneho dovolania sa vec dostala na Najvyšší súd, ktorý sa postavil na stranu práva a logiky.

Argumentácia Najvyššieho súdu SR

Rozhodnutie Najvyššieho súdu v podstate vychádza z troch argumentov:

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

1. Kauzálny nexus medzi neplatnou výpoveďou a neplatnosťou zmluvy: Najvyšší súd sa zastavil nad záverom, že neplatnosť nájomnej zmluvy z decembra 2001 sa vyvodzuje z faktu, že je neplatná výpoveď z apríla 2002. Medzi konaním žalovaného mesta (daní neplatnej výpovede doterajšiemu nájomcovi v apríli 2002) a neplatnosťou zmluvy z decembra 2001 neexistuje totiž kauzálny nexus, keďže „ako udalosť budúca nemohlo byť príčinou neplatnosti, t.j. vadnosti zmluvy už v čase minulom, t.j. v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu“.

   Teoreticky by v takomto prípade bolo možné uvažovať nad dodatočnou nemožnosťou plnenia z neskoršie uzavretej nájomnej zmluvy, ale Najvyšší súd ale ide ďalej: „Ak podľa odvolacieho súdu zavinené protiprávne spôsobenie neplatnosti zmluvy žalovaným malo spočívať v tom, že žalobcovi prenajal pozemky, ktoré v čase uzavretia nájomnej zmluvy už boli v nájme iného subjektu, t.j. neboli právne voľné […],nezakladá […] podľa názoru dovolacieho súdu ani táto okolnosť bez ďalšieho neplatnosť zmluvy. Objektívne totiž možnosť plnenia v takomto prípade vylúčená nie je. […] Nebolo preto možné vylúčiť, že žalovaný ako prenajímateľ k dohodnutému dňu vzniku nájmu zabezpečí právnu voľnosť predmetu nájmu, resp. jeho časti.“.

2. Aplikácia § 42 Obč. zák. a vedomosť zmluvných strán o dôvode neplatnosti: Najvyšší súd sa ďalej pristavuje pri aplikácii § 42 Obč. zák. a vedomosti zmluvných strán o dôvode neplatnosti, keďže žalobca zdá sa vedel, že predmet jeho nájmu je v čase uzatvárania zmluvy v nájme inej osoby. „V prípade zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorý je výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, vedomosť jednej zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy (resp. o dôvode neplatnosti) vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu spôsobenú neplatnosťou tohto právneho úkonu. Takýto záver možno vyvodiť z analogického použitia ustanovenia § 268 veta prvá Obch. zákonníka, podľa ktorého kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu v obchodnoprávnych vzťahoch je postavená na objektívnom princípe (bez ohľadu na zavinenie), niet rozumného dôvodu, pre ktorý by v oblasti jedného odvetvia súkromného práva, akým je obchodné právo, mala byť vedomosť o neplatnosti právneho úkonu spájaná s vylúčením zodpovednosti za škodu spôsobenej touto neplatnosťou, zatiaľ čo v inom odvetví súkromného práva, akým je občianske právo, by takýto následok nemala mať.“.

3. Ušlý zisk ako škoda: Najvyšší súd polemizuje so závermi nižších súdov o tom, že ušlý príjem z podnájmu (resp. prenájmu) u žalobcu možno považovať za ušlý zisk v zmysle § 442 Obč. zák. Svoje závery pritom stavia na úvahe, že ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len nastane, pretože ten tu musí byť už v čase rozhodovania súdu. Navyše, podľa Najvyššieho súdu, musí byť „naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku“.

Dôsledky rozhodnutia a diskusia

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v tomto prípade vzbudzuje pozitívne ohlasy a je hodnotené veľmi vysoko. Pozitívne sú hodnotené argumenty pod bodom 1, pretože ich považujeme za odklon od dogmatickej doktríny neplatnosti všetkého živého, čo sa v právnom svete hýbe, na ktorú trpí naše právne prostredie. Za osobitne dôležitý považujeme fakt, že Najvyšší súd naznačuje argumenty pre odklon od tejto doktríny v prípade nehnuteľností.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Najvyšší súd mohol byť pokojne i otvorenejší: nielen chýbajúca právna voľnosť, ale chýbajúce dispozičné oprávnenie samotné zmluvnej strany (pokiaľ mu absolútne nebráni objektívne právo) nemôže byť dôvodom neplatnosti zmluvy, a to ani podľa § 39, ani podľa § 37 ods. 2 Obč. zák., pretože nejde o prípady objektívnej absolútnej nemožnosti plnenia, ale len o prípady subjektívnej a relatívnej nemožnosti. Preto ak sa účastník zaviaže na záväzok, ktorý nie je schopný splniť, nie je to dôvodom neplatnosti zmluvy, ale naopak, dôvodom na uplatnenie zodpovednosti za neplnenie zmluvy.

Závery Najvyššieho súdu sa podľa mňa môžu presadiť aj v tejto oblasti. Takéto riešenie je totiž nielen právne správnejšie, ale v konečnom dôsledku i spravodlivejšie: stačí si uvedomiť, že rôzne zmluvné sankcie (zmluvná pokuta, odstúpenie, úroky z omeškania, náhradné plnenia apod.) majú spoločný základný predpoklad - a to existenciu platnej zmluvy. Pokiaľ by súdna prax dogmaticky zotrvávala na stanovisku, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá nevlastníkom je neplatná, potom oberá nadobúdateľa o celý rad týchto zmluvných sankcií a ponecháva mu v podstate len zákonnú úpravu náhrady škody ( § 42 a 420 a nasl. Obč. zák., resp. § 373 Obch. zák.) v tom lepšom prípade, v horšom len úpravu bezdôvodného obohatenia.

Za rovnako významný a vítaný považujeme postup Najvyššieho súdu pod bodom 2. Totiž, v praxi je aplikácia Obchodného zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch skôr raritou, hoci paradoxne Obchodný zákonník je v niektorých úpravách vyváženejší a „spravodlivejší“ než zákonník občiansky. Týmto rozhodnutím a uznaním, že takáto analogická aplikácia je možná, zakladá Najvyšší súd pozitívny precedens a snáď otvorí dvere jej postupnému rozšírenie aj na iné otázky, kde je to potrebné.

Snáď najchladnejší je môj postoj k argumentom pod bodom 3. Avšak, tu treba povedať, že Najvyšší súd len zotrváva na stálej dogme nášho súkromného práva o vzniku škody. Poľahčujúcou okolnosťou Najvyššiemu súdu nech je fakt, že jeho názor nemá fatálne negatívny vplyv na právne vzťahy, znamená len pre poškodeného zbytočné opakovanie súdnych konaní v pravidelných dvojročných odstupoch, aby splnil požiadavku už vzniknutej škody. To má za následok jednak zvýšené výdavky na vymáhanie nárokov, ale môže mať (v najhoršom prípade) horšie následky v prípade neskoršej platobnej neschopnosti, resp. nesolventnosti škodcu.

Diskusia o ušlom zisku

V slovenskej praxi sa škoda chápe naturalisticky, teda ako reálny odchod majetkových hodnôt. Známy je český judikát, že napr. ak banka nevykonaním nejakého obchodu spôsobila klientovi, že tretia osoba voči nemu mala nárok tuším na zmluvnú pokutu alebo čo. No a český NS povedal, že toto ešte nie je škoda, najprv ten klient musí zaplatiť tú zmluvnú pokutu a potom až mu vznikne škoda. Proste, zvýšenie pasív samo osebe neznamená škodu, to znamená až reálny odchod hodnôt. V tomto zmysle je ten rozsudok pokračovaním tejto myšlienkovej línie - prosto, kým ten ušlý zisk ešte nemohol vzniknúť (lebo to očakávané nájomné ešte nebolo splatné), tak to nie je ušlý zisk.

Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby

V istom zmysle to samozrejme má rácio a je to určitá ochrana - si predstav, že niekto takto zinkasuje "ušlý zisk" na 30 rokov dopredu, nezávisle od toho, či by ten nájom trval alebo netrval, od výšky nájomného apod. Čo by ti ostávalo? Len vymáhať to od neho naspäť. No a pravda s rizikom, že už nemusí existovať, môže byť v konkurze atď.

Ale to potom nemá vôbec zmysel rozdelenie škody na "damnum emergens" a "lucrum cessans"! Ja v zásade súhlasím s tým, že škoda musí povstať… a s tým, že ak nezaplatíš zmluvnú pokutu, tak nepovstala. Ale nevylučuje to, že tá škoda povstala "v budúcnosti".

Pretože to damnum je práve onen odchod hodnôt, kým to lucrum je "nepríchod". Akurát že podľa NS ten nepríchod je len vtedy škoda, ak už reálne mohol prísť a neprišiel, teda nielen, že by bol mohol prísť v budúcnosti. Teda prakticky by som asi naozaj mal žalovať ušlý zisk v tých prípadoch, kedy spočíva v opakujúcich sa dávkach, vždy pravidelne po zročnosti danej dávky - z praktického hľadiska asi vždy pravidelne raz za dva-tri roky, aby sa mi to nepremlčalo.

Ak je úplne jasné, aká je výška budúcej škody, tak mi to riešenie príde proste hrozne nesystémové, a okrem toho nespravodlivé. Ešte dodám, že v Poľsku nie je žiadny problém s žiadaním budúceho ušlého zisku. Aj preto ma to tak prekvapilo.

Alternatívne pohľady na neplatnosť zmluvy

Východiskom našich úvah je situácia, kedy zmluvné strany uzavrú scudzovaciu zmluvu (napr. kúpnu, darovaciu alebo zámennú zmluvu), kde na strane prevodcu je osoba, ktorá nie je vlastníkom predmetu prevodu.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka

Zástancovia tohto právneho záveru argumentujú tým, že rozporom so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je potrebné rozumieť rozpor s textáciou zákona, ako aj so zásadami, na ktorých generálny predpis súkromného práva - Občiansky zákonník, spočíva. Jednou z takýchto zásad je aj známe „Nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet”, resp. nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Uzatvorenie scudzovacej zmluvy s nevlastníkom je v rozpore s uvedenou zásadou, a preto jej následkom je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Plnenie už poskytnuté na základe absolútne neplatnej scudzovacej zmluvy predstavuje potom bezdôvodné obohatenie.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu pre objektívnu nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka

Podstatou tohto právneho názoru je, že možnosť plnenia ako náležitosť predmetu právneho úkonu musí existovať v dobe vzniku právneho úkonu. Ak je plnenie v tejto dobe nemožné, ide o počiatočnú nemožnosť plnenia, ktorej následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu (rozdielne od následnej nemožnosti plnenia, ktorej následkom nie je absolútna neplatnosť právneho úkonu, ale ide o otázku splniteľnosti povinnosti dlžníka).

Právna náuka rozlišuje medzi faktickou a právnou počiatočnou nemožnosťou plnenia, pričom náš prípad je považovanú za právnu nemožnosť plnenia. Jej podstata spočíva v tom, že v čase vzniku právneho úkonu existuje právna prekážka, ktorá mu bráni v tom, aby sa stal právny úkon platný. Počiatočná právna vada/prekážka je daná napríklad vtedy, ak by sa právnym úkonom porušila základná zásada súkromného práva. Právny úkon urobený v rozpore so zásadou Nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet”, resp. nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má, je podľa tohto názorového prúdu neplatný pre počiatočnú nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Túto právnu argumentáciu použil aj Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 22.2.2001, sp. zn. 22Cdo 1072/1999. Nie je pritom podstatné, či zmluvné strany o počiatočnej nemožnosti plnenia vedeli alebo nevedeli. Ak na základe takého právneho úkonu niektorá zo strán poskytne plnenie, bude toto predstavovať bezdôvodné obohatenie a zmluvné strany sa vyporiadajú postupom podľa § 457 Občianskeho zákonníka.

Platnosť právneho úkonu a právne následky spojené s porušením zmluvného záväzku

Opačný záver argumentuje tým, že absencia vlastníckeho práva na strane prevodcu v čase uzavretia scudzovacej zmluvy nezakladá počiatočnú nemožnosť plnenia. Uvedené naberá na význame zvlášť v prípadoch, kedy je z okolnosti uzavretia zmluvy zrejmé, že absencia vlastníckeho práva na strane prevodcu je len dočasná (napríklad vec sa vytvorí alebo prevodca nadobudne vlastnícke právo k predmetu prevodu dedením).

V aplikačnej praxi sa je možné stretnúť s rozhodnutiami, podľa ktorých predávajúci v čase uzavretia zmluvy nemusí byť vlastníkom predmetu prevodu (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.5.2004, sp. zn. 3 Cdo 142/2002, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.12.2002, sp. zn. 22 Cdo 981/2001 alebo rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.3.2017, sp. zn. 22 Cdo 639/2017). Argumentácia týchto záverov vychádza z toho, že zmyslom scudzovacej zmluvy je, aby prevodca nadobúdateľovi opatril predmet prevodu - umožnil mu jeho nadobudnutie. Na základe už uzavretej scudzovacej zmluvy vzniká prevodcovi povinnosť opatriť predmet prevodu a odovzdať ho nadobúdateľovi na prevzatie. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, nadobúdateľ nadobúda vlastnícke právo k predmetu prevodu nie okamihom uzavretia zmluvy, ale až jeho prevzatím a v prípade nehnuteľnosti vkladom do katastra nehnuteľností. V uvedených prípadoch prechodu vlastníckeho práva predchádza uzavretie scudzovacej zmluvy.

Relatívna neplatnosť právneho úkonu pre omyl v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka

Zrejme menšinovým právnym záverom o právnych následkoch posudzovanej zmluvy je relatívna neplatnosť takejto zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Obdobné riešenie však nájdeme napríklad aj v návrhu európskeho občianskeho zákonníka (DFCR, čl. II. - 7:102). Podľa neho nie je zmluva neplatná iba preto, že v čase jeho uzavretia bolo plnenie záväzku nemožné, lebo strana nebola oprávnená nakladať s majetkovými hodnotami (napríklad z dôvodu absencie vlastníckeho práva).

tags: #neplatnosť #z #dôvodu #nemožnosti #plnenia