Neplatnosť právneho úkonu a zánik subjektu: Komplexný pohľad

Právny úkon je základným pilierom súkromného práva, prostredníctvom ktorého subjekty autonómne vytvárajú, menia alebo rušia právne vzťahy. Na to, aby bol právny úkon platný a vyvolal zamýšľané právne následky, musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti. Ak tieto náležitosti nie sú splnené, právny úkon môže byť postihnutý neplatnosťou, ktorá má významné dôsledky pre účastníkov právneho vzťahu. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na neplatnosť právneho úkonu, s dôrazom na rozlišovanie medzi absolútnou a relatívnou neplatnosťou, a zároveň sa dotýka problematiky zániku subjektu v kontexte platnosti právnych úkonov.

Právny úkon ako prejav autonómie v súkromnom práve

Právny úkon je teóriou práva považovaný za najčastejšie využívanú subjektívnu právnu skutočnosť, ktorou vznikajú, menia sa a zanikajú právne vzťahy. Zákon priznáva každému subjektu súkromného práva v rámci privátnej autonómie a na vlastnú zodpovednosť vytvárať právne vzťahy s inými právnymi subjektmi. Právny úkon spočíva vo vedomom ľudskom konaní a ide teda o skutočnosť subjektívnu a nie objektívnu, ktorá nastane bez konania subjektu práva.

Náležitosti právneho úkonu

Na to, aby bol právny úkon platný a vyvolal právne následky - vznik, zmenu, zánik práv a povinností, musia byť naplnené jeho náležitosti ustanovené v zákone. Ustanovenia o právnych úkonoch v obchodnom práve sú predmetom zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom a účinnom znení (ďalej ako „Obchodný zákonník“). Táto právna úprava však nie je komplexná a v rámci použitia princípu subsidiarity právnych predpisov sa na úkony v obchodnom práve, resp. ich neplatnosť aplikujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb.

Dôsledky nesplnenia náležitostí právneho úkonu

Právny úkon musí spĺňať všetky zákonom ustanovené náležitosti, ich nesplnenie je dôsledkom postihnutia právneho úkonu rôznymi právnymi následkami. Jedným z takýchto následkov je neplatnosť právneho úkonu, a to relatívna a absolútna neplatnosť.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu

Absolútna neplatnosť - jej hmotnoprávnym dôsledkom je to, že účinky právneho úkonu vôbec nenastanú a právny úkon je neplatný od počiatku. Neplatnosti sa môže dovolávať každý a tento právny úkon nie je možné nijako konvalidovať. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012:„Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

Príklad z praxe

Žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia 11 949,90 € s príslušenstvom titulom nezaplatenia odmeny (vo výške 9 násobku priemernej mesačnej mzdy) na základe dodatku k pracovnej zmluve. Okresný súd Trenčín rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni do troch dní sumu 11 949,82 € s 8,5 % úrokom z omeškania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere u žalovanej vo funkcii generálnej riaditeľky na základe pracovnej zmluvy od 12. februára 1996, pracovný pomer (žalobkyňa) ukončila výpoveďou bez udania dôvodu listom z 26. januára 2007 k 31. marcu 2007 (§ 61 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z., ďalej len Zákonník práce). Dňa 20. decembra 2006 bol podpísaný dodatok k pracovnej zmluve, ktorého obsahom bola i dohoda o tom, že pri ukončení pracovného pomeru žalobkyňou bez ohľadu na výpovedný dôvod jej žalovaná vyplatí odmenu - 9 násobok mesačnej hrubej mzdy (9 x 60 000 Sk) v troch rovnakých splátkach s určenou dobou splatnosti. Vychádzal z toho, že dodatok k pracovnej zmluve podpísali osoby spôsobilé na právne úkony; za žalovanú ho podpísala osoba oprávnená v tom čase konať za spoločnosť (konateľ spoločnosti) motivovaná finančným ukracovaním žalobkyne za výkon jej funkcie (nezvýšením mzdy napriek prísľubu). Dospel k záveru, že účastníci dodatku nemali v úmysle dohodnúť odstupné, ale odmenu, ich prejav vôle bol zhodný s jazykovým vyjadrením toho, čo chceli právnym úkonom dosiahnuť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nárok na odmenu podľa dodatku bol formulovaný zrozumiteľne a určito (§ 37 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka) a neodporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobkyni bola odmena vyplatená len vo výške prvej splátky, preto jej nárok na doplatenie dvoch chýbajúcich splátok (11 949,82 €) súd považoval za oprávnený a žalobe v tomto rozsahu vyhovel vrátane úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy jednotlivých nevyplatených splátok (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).

Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala žalovaná odvolanie. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 5. októbra 2011 sp. zn. Po zopakovaní dokazovania výsluchom žalobkyne a svedkov V. P., Z. G. a jeho doplnení výsluchom svedka J. C. (§ 213 ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dodatok k pracovnej zmluve z 20. decembra 2006 „o odmene“ je simulovaný právny úkon (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) a v skutočnosti ide „o dohodu o odstupnom“ pre prípad skončenia pracovného pomeru (§ 76 ods. 1 Zákonníka práce). Za podstatnú okolnosť odôvodňujúcu simuláciu považoval to, že v čase uzatvárania dodatku k pracovnej zmluve zástupca žalovaného (V. P.) vedel, že žalobkyňa chce ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Motívom uzavretia dodatku, ktorý iniciovala žalobkyňa bolo vyrovnať akési dlhy voči žalobkyni, ktorá mala byť v minulosti zo strany zahraničného spoločníka žalovanej spoločnosti finančne ukracovaná. Dohodu o odstupnom pre prípad skončenia pracovného pomeru ako zastretý právny úkon považoval za absolútne neplatnú pre jej rozpor so zákonom (§ 76 a § 1 Zákonníka práce). Zdôraznil, že odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce patrí iba zamestnancovi s ktorým skončil pracovný pomer zamestnávateľ výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobú spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov. Z povahy tohto ustanovenia vyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, preto nemožno dohodnúť odstupné pre prípad skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca. Z týchto dôvodov žalobkyni nepriznal uplatnený nárok.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu (ako celku) podala žalobkyňa dovolanie. Žalobkyňa v dovolaní, okrem iných dôvodov, uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. „Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp.

Z uvedeného vyplýva, že ak ide o neplatnosť zloženého právneho úkonu (pozostávajúceho z viacerých jednostranných právnych úkonov), alebo ide o viacstranný právny úkon, na ktorom participuje viacero subjektov (napr. zmluvu, dohodu a pod.) pre nedostatok vážnosti vôle jeho strán možno o simulácii uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť takýto úkon (napr. simulovanú zmluvu, či inú dohodu) nemá žiadna zo strán. Pokiaľ jedna strana chce právny úkon uzavrieť a prejaví reálnu vôľu byť takýmto právnym úkonom (jeho obsahom) i viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná „na oko“ (predstiera vôľu) a táto okolnosť nie je dobromyseľnému účastníkovi úkonu známa, jedná sa zo strany konajúcej v simulácii (nevážne) len o mentálnu rezerváciu, ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu (obdobne Sedláček, J., Rouček, F.: Komentář k čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, diel IV, Praha 1936, str. 78, tiež napr. Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 290/2003, sp. zn. 30 Cdo 833/2008). Vychádza sa pritom z názoru, že to čo si simulujúca strana myslí, nie je rozhodné; pre normotvorný proces právneho úkonu je rozhodujúci jedine prejav vôle, ďalšie (napr. to čo si strana myslí, jej pohnútka) nie je rozhodné. Neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči tomu účastníkovi právneho úkonu, ktorý ho považoval za platný. Neplatnosť je v takomto prípade považovaná za „relatívnu.“ Dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje druhého účastníka právneho úkonu, ktorý musí preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu. Právny úkon je vždy prejavom vôle subjektu, na základe ktorého dochádza k vzniku, k zmene, či zániku právnych vzťahov. Vôľa konajúceho subjektu (resp. subjektov) smeruje k cieľu, ktorý sa má právnym úkonom dosiahnuť. Právny úkon je prostriedkom v rukách jeho účastníka na dosiahnutie sledovaného cieľa. V tomto kontexte je právne významné, či rovnaký účel úkonu (zmluvy, dohody) sledujú všetci účastníci, resp. o tomto cieli vedia alebo musia ho predpokladať z okolností, za ktorých k dojednaniu právneho úkonu dochádza. Ak však iba jedna zo strán právneho úkonu sleduje dosiahnutie cieľa, ktorý nie je vyjadrený v obsahu právneho úkonu a o ktorom druhá strana nevie, ide len o pohnútku, ktorá je bez právneho významu. Zistenie sledovaného cieľa prezrádza skutočnú vôľu konajúcich subjektov, na jeho základe potom možno zakladať úvahu o tom, či bol právny úkon uskutočnený len „naoko“ (simulovane, resp. aká bola skutočná vôľa konajúcich subjektov), či je absolútne neplatný, ale i to, či sa tejto neplatnosti môže dovolávať jeho účastník v zmysle § 41a ods.

Z dôvodov zmeňujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu možno zistiť, že odvolací súd považoval „dohodu o odstupnom“ za simulovaný právny úkon, ktorým mala byť zastretá „dohoda o odstupnom“, ktorá je však podľa súdu postihnutá absolútnou neplatnosťou pre rozpor so zákonom. Nedostatok vážnosti vôle (predstieranie, simuláciu) pri uzatváraní úkonu spájal s vedomosťou oboch účastníkov, že žalobkyňa chcela ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Takto, podľa názoru odvolacieho súdu, skutočne prejavená vôľa bola vyjadrením dohody o odstupnom. Vychádzajúc z toho, že cieľom (motívom) právneho úkonu malo byť vyplatenie odstupného z dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobkyňou ako zamestnankyňou. Okolnosť, že žalobkyňa mala v úmysle ukončiť pracovný pomer u žalovanej, môže byť síce nepriamym dôkazom nasvedčujúcim na úmysel strán, avšak sama osebe neprezrádza vôľu uzatvoriť dissimulovaný úkon (dohodu o odstupnom) ani nezakladá neplatnosť dohody o odstupnom pre simuláciu. Cieľom, ktorý sleduje odstupné, ako to správne poznamenáva i samotná žalovaná, je satisfakcia poskytnutá zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer končí skôr, ako účastníci pôvodne v pracovnej zmluve predpokladali, a že skončenie pracovného pomeru spočíva v osobe zamestnávateľa. Odvolací súd však z takej interpelácie - cieľa sledovaného účastníkmi právneho úkonu - nevychádzal. Pokiaľ odvolací súd nezisťoval, aký cieľ sledovali účastníci posudzovaného právneho úkonu z objektívneho hľadiska a to so zreteľom na všetky okolnosti prípadu (ktoré v tejto súvislosti vyšli najavo, predčasné sú jeho závery nielen o existencii dissimulovaného úkonu, ale tiež jeho právne závery o neplatnosti tohto úkonu z dôvodu simulácie. Pri výklade vôle je nutné vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s jej prejavom, tiež to ako prebiehali rokovania o uzavretí zmluvy, a pre jej objasnenie spravidla býva významné i následné správanie strán. V danom prípade nie je zrejmé, či a ako odvolací súd zohľadnil okolnosti, ktoré podľa tvrdení účastníkov mali viesť k uzavretiu tohto úkonu. Najmä z výpovedí svedka V. P., ktorý uzatváral dodatok k pracovnej zmluve za žalovanú totiž i sám odvolací súd zistil, že motívom (cieľom) tohto úkonu malo byť „vyrovnať akési dlhy…. za finančné ukracovanie žalobkyne“ ako zamestnankyne. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 5. októbra 2011, na ktorom bola k okolnostiam uzavretia dodatku k pracovnej zmluve z 20. decembra 2006 vypočutá žalobkyňa a svedok V. P., vyplýva i to, že žalobkyňa sa pred uzavretím dodatku mala obrátiť na pána M. (člena predstavenstva a konateľa žalovanej spoločnosti) s požiadavkou udelenia odmeny za jej dovtedajšiu činnosť v predstavenstve. V. P., v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyni mala byť vyplatená odmena za správne vedenie firmy. Odvolací súd neponúkol žiadne vysvetlenie toho, ako vyhodnotil tvrdenia účastníkov právneho úkonu z hľadiska nimi sledovaného cieľa (motívu - tzv. finančné vyrovnanie pre ukracovanie žalobkyne z minulosti), ktorý ich mal viesť k uzavretiu „dohody o odmene“. Z uvedených dôvodov nie je presvedčivým potom jeho rozhodujúci záver o simulácii posudzovaného právneho úkonu a preto tento právny záver nemožno zatiaľ považovať ani za správy. Rovnako zostáva v tejto súvislosti nezodpovedaná i otázka, či so zreteľom na všetky okolnosti prípadu posudzujúc ich z objektívneho hľadiska (ne)možno žalobkyni pričítať, že o prípadnej simulácii právneho úkonu vedela, alebo vedieť mohla, resp. Právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, nemožno z týchto dôvodov považovať za správne. Vzhľadom na opodstatnené uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Relatívna neplatnosť právneho úkonu

Relatívna neplatnosť - právny úkon, postihnutý relatívnou neplatnosťou má právne účinky, kým sa oprávnená osoba nedovolá jeho neplatnosti. Je dôležité uvedomiť si, že právo dovolania sa relatívnej neplatnosti sa nevzťahuje len a iba na účastníkov právneho vzťahu/právneho úkonu, ale na každého, kto by týmto právnym úkonom mohol byť dotknutý, resp. koho práva by mohli byť týmto právnym úkonom dotknuté. Zákon ale vylučuje možnosť dovolania sa neplatnosti právneho úkonu tomu, kto neplatnosť spôsobil. Relatívna neplatnosť právnych úkonov je generálne pre súkromné právo Slovenskej republiky upravená v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka, v ktorom sú taxatívne vymenované relatívne dôvody neplatnosti právnych úkonov.

Na rozdiel od Občianskeho zákonníka zákonodarca pri formulovaní Obchodného zákonníka zvolil odlišný prístup, a to tak, že rozšíril dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov vo vzťahu k obchodnoprávnym úkonom. O relatívnu neplatnosť v obchodnom práve ide vždy vtedy, ak je jej dôvod ustanovený na ochranu len niektorého účastníka obchodnoprávneho vzťahu. Domáhať sa relatívnej neplatnosti môže len ten, koho záujmy boli dôvodom neplatnosti dotknuté. V ostatných prípadoch - ak sa neplatnosti nedovolá oprávnený subjekt - je k neplatnosti právneho úkonu nevyhnutné, aby išlo o neplatnosť absolútnu podľa generálnych ustanovení Občianskeho zákonníka, resp.

Pri analýze ustanovenia § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka rozširujúceho dôvody relatívnej neplatnosti je vždy problematické určiť, kedy je právny úkon len na ochranu jedného účastníka právneho vzťahu a kedy oboch. Zaujímavé stanovisko v otázke ochrany len jedného účastníka právneho vzťahu je predmetom judikátu Vrchného súdu v Prahe: „Ak účastník obchodného záväzkového vzťahu namieta neplatnosť svojho podpisu na zmluve, ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa môže dovolávať iba tento účastník. Pokiaľ sa neplatnosti proti zmluvnému partnerovi nedovolá považuje sa zmluva za platnú.“(Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.

Zmeny v Obchodnom zákonníku

Pravidlo Obchodného zákonníka o relatívnej neplatnosti právnych úkonov malo do prijatia novely Obchodného zákonníka (zákon č. 500/2001 Z. z.) univerzálny charakter na právne vzťahy upravené v Obchodnom zákonníku. Od 1. januára 2002 sa však toto ustanovenie nevzťahuje na zmluvy podľa druhej časti Obchodného zákonníka, a to zmluvy týkajúce sa obchodných spoločností a družstiev. Tým sa dala možnosť domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nielen účastníkovi na ochranu ktorého je neplatnosť právneho úkonu, ale ktorejkoľvek inej osobe, ktorá nie je účastníkom, vzhľadom na to, že uvedené vzťahy sa dotýkajú oprávnených záujmov tretích osôb, týmto osobám nemožno odňať možnosť domáhať sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Zmluva je dvojstranným úkonom a tak vzbudzuje otázky aplikácia ustanovenia § 267 ods.

Tiesňové zmluvy v obchodnom práve

V obchodnoprávnych vzťahoch nie je možné odstúpiť od zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Na rozdiel od občianskoprávnych vzťahov, kde túto možnosť účastníkom právneho vzťahu zákon priznáva (ustanovenie § 49 Občianskeho zákonníka). Teória práva sa zhoduje v stanovisku, že fenomén tiesne nemôže zohrávať v obchodných vzťahoch takú úlohu, ako je tomu v občianskoprávnych zmluvách. Zdôvodnením je aj poukázanie na profesionalitu podnikateľov.

Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby

Simulované a disimulované právne úkony

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012:„Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“

Všeobecné zásady platnosti právnych úkonov

Jedna zo základných prirodzenoprávnych zásad hovorí o tom, že zmluvy majú byť dodržiavané, a pretože ide o už tradičný prvok rímskoprávnej normatívnej kultúry, je logické, že táto zásada je všeobecne známa predovšetkým v latinčine -- pacta sunt servanda. Hoci v praktickom živote až k takýmto bizarným situáciám nedochádza, nie sú zriedkavé prípady zmlúv, keď je dlžník povinný platiť veriteľovi úroky presahujúce aj desiatky percent mesačne, pričom po formálnej stránke je zmluva v poriadku, avšak v skutočnosti môže slúžiť k prevádzkovaniu úžery, čo opodstatňuje domnienku, že môže ísť o absolútne neplatnú zmluvu. Ide o dosť zložitú situáciu, pretože je potrebné posúdiť stav, za trvania ktorého bola zmluva podpísaná, aké sú pomery zmluvných strán a čo je vlastne účelom zmluvy.

Legálna definícia právneho úkonu

Legálnu definíciu právneho úkonu zakotvuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to v § 34, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Občiansky zákonník je v slovenskom právnom poriadku základným súkromnoprávnym kódexom, v dôsledku čoho je prípustné, aby špeciálny zákon stanovil pre určitý druh právnych vzťahov špeciálnu úpravu. Ako príklad je možné spomenúť ustanovenie § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré výslovne vylučuje aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka na oblasť obchodnoprávnych vzťahov. Na druhej strane však takáto parciálna úprava, aj napriek tomu, že je z legislatívneho hľadiska akceptovateľná, nie je žiaduca, pretože znižuje priehľadnosť právneho poriadku, preto je vhodné zohľadniť túto skutočnosť v rámci prebiehajúcej rekodifikácie Občianskeho zákonníka.

Z definície právneho úkonu vyplýva to, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo (zjednodušene -- o objektívnom práve hovoríme, pokiaľ máme na mysli právne predpisy a subjektívne právo máme na mysli vtedy, ak ide o oprávnenie určitej osoby, správať sa spôsobom, ktorý je súladný s objektívnym právom) spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné. Jednostrannými právnymi úkonmi sú napr. závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub, t. j. také právne úkony, ktoré sú prejavom vôle jedného subjektu. Predpokladom platnosti právneho úkonu je to, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon.

#

tags: #neplatnost #pravneho #ukonu #zanik #subjektu