Aktívna legitimácia na neúčinnosť právneho úkonu

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou aktívnej legitimácie v kontexte neúčinnosti právneho úkonu, pričom zohľadňuje relevantnú judikatúru a právnu teóriu. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť slovenského práva a objasniť podmienky, za ktorých sa môže veriteľ domáhať určenia neúčinnosti právneho úkonu svojho dlžníka.

Oznámenie o postúpení pohľadávky a aktívna legitimácia postupníka

V zmysle judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR), publikovaného pod č. 119/2003, relevantné oznámenie postupcu (pôvodného veriteľa) dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (nového veriteľa) na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd vychádza z takéhoto oznámenia bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, iba ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.

Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ), ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa. Samozrejme, za predpokladu, že oznámenie spĺňa náležitosti právneho úkonu, je určité a zrozumiteľné a bolo urobené vážne a slobodne. Platí to bez ohľadu na to, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla.

Dôležité je rozlišovať dve situácie:

• Plnenie dlžníka postupcovi po postúpení pohľadávky: Ak dlžník plní postupcovi (pôvodnému veriteľovi) po tom, ako bola pohľadávka postúpená, ale postúpenie nebolo dlžníkovi oznámené alebo preukázané, záväzok dlžníka zaniká plnením postupcovi (§ 526 ods. 1 OZ).
• Plnenie dlžníka postupníkovi po oznámení postúpenia: Ak postupca (pôvodný veriteľ) oznámi dlžníkovi postúpenie pohľadávky na tretiu osobu (postupníka) a dlžník následne plní tretej osobe (postupníkovi) v dobrej viere, že plní dlh svojmu veriteľovi, dochádza k zániku záväzku dlžníka, aj keď je zmluva o postúpení pohľadávky absolútne neplatná alebo neexistuje.

Odporovateľnosť právnych úkonov

Všeobecné princípy

Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Veriteľ sa môže domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník (napríklad uzavrel darovaciu zmluvu s treťou osobou a pod.) je voči veriteľovi právne neúčinný. Takáto žaloba sa volá odporovacia žaloba.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad o neúčinnosti právneho úkonu

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku.

Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

Neplatnosť vs. Neúčinnosť

Ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu, jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa.

Konanie o odporovacej žalobe

Konanie o odporovacej žalobe, t. j. žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu, môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania.

Prečítajte si tiež: Právne úkony v konkurze

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Podmienky úspešnej odporovacej žaloby

• Existencia pohľadávky veriteľa: Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie.
• Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa: Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho pohľadávka veriteľa uspokojila.
• Vymáhateľnosť pohľadávky: Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná.

Vymáhateľná pohľadávka - slovenská a česká judikatúra

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické.

Vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu.

Prečítajte si tiež: Neplatný právny úkon podľa zákona č. 7/2005 Z.z.

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií.

Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor, a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

Príklad z praxe: Kúpa bytu a odporovateľnosť

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je voči žalobcovi právne neúčinná.

Súd prvého stupňa zistil, že žalobca a dlžník (žalovaný 1/) uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal uvedenej spoločnosti sumu 46 500 000 Sk, pričom túto pôžičku mal veriteľ (žalobca) dlžníkovi poskytnúť jednorazovým prevodom na bankový účet dlžníka najneskôr v deň nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy o pôžičke. Dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi poskytnutú pôžičku v dohodnutej lehote. V Notárskej zápisnici vyhlásili ručitelia, že súhlasia s tým, že budú ručiť za pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník a podrobili sa priamo vykonateľnosti podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. poriadku pre prípad nesplnenia predmetného záväzku. Dňa 31. 1. 2012 uzavreli žalovaní kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalovaný 1/ previedol na žalovanú 2/ nehnuteľnosti. Správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva rozhodnutím zo 16. 2. 2012. Súd prvého stupňa zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a žalobca je aktívne vecne legitimovaný, pretože má voči dlžníkovi splatnú - vymáhateľnú pohľadávku.

Súd prvého stupňa nepovažoval za opodstatnenú obranu žalovanej, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, t. j. takú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať v súdnom konaní. Žalovaná mala z predložených listinných dôkazov vedomosť o tom, že žalovaný 1/ má voči žalobcovi záväzok, ktorý si neplní a za týchto okolností ďalších podmienok môže ísť za predpokladu, že za prevedený majetok nebolo dlžníkovi poskytnuté zodpovedajúce protiplnenie. V konaní nebolo podľa súdu prvého stupňa preukázané, že by žalovaná 2/ zaplatila žalovanému 1/ kúpnu cenu predmetného bytu. Žalovaný 1/ predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalovaná 2/ prevzala na vedomie záložné právo Slovenskej sporiteľne, a. s. k predmetnej nehnuteľnosti, pričom súdu prvého stupňa nepreukázala ani úhradu sumy 3 319,4 eur. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade je daná domnienka, že žalovaná 2/ nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Zákon prezumuje úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ak ide o blízke osoby. Žalovaná 2/ bola v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy manželkou žalovaného 1/, ich manželstvo bolo rozvedené v roku 2014.

Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že žalovaná 2/ nepreukázala, že vyvinula maximálnu možnú snahu na to, aby zistila majetkové pomery žalovaného 1/. Žalovaná 2/ má právnické vzdelanie, vykonáva funkciu súdnej exekútorky a možno teda predpokladať, že mala vedomosť o finančnej situácii žalovaného 1/. V konečnom dôsledku možno teda zhrnúť, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že sú splnené všetky zákonné podmienky pre určenie neúčinnosti predmetného právneho úkonu v zmysle § 42a Obč. zák. a preto žalobe vyhovel.

Relatívna neplatnosť

Relatívne neplatné právne úkony spôsobujú právne následky len vtedy, keď sa dotknutá osoba neplatnosti nedovolá. Relatívne neplatnými právnymi úkonmi sú len úkony taxatívne vymenované v § 40a OZ. Právne úkony postihnuté relatívnou neplatnosťou spôsobujú právne následky, pokiaľ sa osoba dotknutá ich neplatnosťou úspešne nedovolá ich neplatnosti. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej povinnosti, ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba. Relatívna neplatnosť pôsobí až od momentu, kedy sa jej osoba dotknutá neplatnosťou úspešne dovolá. Osoba dotknutá relatívnou neplatnosťou sa môže dovolať neplatnosti právneho úkonu mimosúdnou aj súdnou cestou. V prípade mimosúdneho dovolania neplatnosti všetky dotknuté zmluvné strany akceptujú dôvody relatívnej neplatnosti.

tags: #neucinnost #pravneho #ukonu #aktivne #legitimovany #kto