Rozvod Nory Hamar: Dôvody a Kontext

Článok sa zaoberá dvoma odlišnými témami, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné: materstvom reportérky Nory Hamar Duckej a právnou problematikou arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu. Hoci sa tieto témy zdajú byť nesúvisiace, článok ich prepája prostredníctvom úvodu o Nore Hamar Duckej, ktorý slúži ako príklad aktuálnej udalosti zo spoločenského života. Následne sa venuje zložitej právnej problematike, ktorá má dopad na podnikateľské prostredie a právnu istotu.

Nora Hamar Ducká sa stala mamičkou

Naša spravodajská rodinka sa nám opäť rozrástla. Reportérka Top Staru Nora Hamar Ducká sa totiž stala mamičkou. Už vo februári sa JOJ-kárska reportérka pýšila rastúcim bruškom, a 20. sa stala hrdou mamičkou. Oliver sa narodil v znamení leva, na svet pritom prišiel vážil 2830 gramov a meral 47 centimetrov. "Stále chce papať. Každú pol hodinu. To bude po ockovi," prezradila nám o apetíte Olivera Hamar Ducká. Prvý pôrod zvládla bez komplikácií. "To všetko vďaka pánu doktorovi, ktorému veľmi pekne ďakujem." Keďže je ešte stále trocha unavená a potrebuje oddych, sekunduje jej manžel Juraj. K rozrastajúcej sa rodinke sa do nemocničnej izby už aj nasťahoval. Doma je však všetko pekne prichystané. V modrom… "Ja ešte stále neverím, že je môj… To sa nedá opísať, to prosto treba zažiť."

Avšak, článok sa primárne zameriava na zložité právne otázky týkajúce sa rozhodcovského konania na Slovensku.

Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu

Na inštitút rozhodcovského konania je možné pozerať sa z dvoch filozofických perspektív. Po prvé, z etatistickej perspektívy možno tento inštitút vnímať ako veľkodušné vzdanie sa časti suverenity zo strany štátu v prospech súkromných osôb. Z liberálneho pohľadu možno naopak zdôrazniť zmluvnú autonómiu súkromných subjektov, pričom ak neexistuje verejný záujem, ktorý by im mal brániť v tom slobodne si zvoliť arbitra svojho súkromného sporu, nemal by štát toto ich právo obmedzovať.

Či už je filozofickým zdrojom práva podriadiť spory rozhodcovskému konaniu veľkodušnosť štátu alebo rešpektovanie zmluvnej autonómie (alebo oboje) je druhoradé. Pre arbitrážnu prax a právnu istotu subjektov na trhu je však kľúčové, aby vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov, bolo jednoznačné. A práve táto jednoznačnosť je ohrozená súčasným trendom v rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktoré odmietajú arbitrabilitu sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávnych úkonov.

Prečítajte si tiež: Tipy pre starostlivosť o Scheffleru Nora

Príklad z praxe

Ako príklad uvedeného trendu možno uviesť uznesenie Krajského súdu v Bratislava, sp. zn. 2 Cob 178/2008 (predsedníčka senátu JUDr. Oľga Bahníková), v ktorom súd rozhodoval o arbitrabilite sporu o určenie neplatnosti výpovedí zo súkromnoprávneho zmluvného vzťahu. Žiaľ, súd sa pri tejto zaujímavej a komplikovanej právnej otázke takmer vôbec neobťažoval uvedením argumentov alebo citáciou akejkoľvek judikatúry a literatúry a namiesto toho lakonicky konštatoval: "V danej veci sa nejedná o vec, ktorej povaha pripúšťa skončenie konania súdnym zmierom v zmysle § 99 ods. 1 O.s.p., pretože predmetom žaloby je určenie neplatnosti výpovedí zo zmlúv o bežných účtoch, teda určovací návrh podľa § 80 písm. c) O.s.p. [nasleduje citácia § 80 písm. c) OSP].

Ustanovenie § 99 ods. 1, ani ust. § 67 O.s.p., ani ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neustanovujú konkrétne, ktoré veci podľa povahy pripúšťajú skončenie konania súdnym zmierom. Podľa hmotnoprávnej stránky danej veci s poukazom na predmet žaloby nemožno konštatovať, že konanie o určeni neplatnosti právneho úkonu (výpovedí zo zmlúv) je takým, ktoré možno skončiť súdnym zmierom."

Domnievam sa, že toto rozhodnutie je nielen argumentačne nezvládnuté, ale aj obsahovo nesprávne a ako súčasť širšieho trendu ohrozuje právnu istotu súkromných subjektov a v konečnom dôsledku aj zmysel inštitútu rozhodcovského konania v našom právnom poriadku. Preto by som rád uviedol niekoľko svojich úvah a argumentov, za ktoré okrem iného vďačím Martinovi Magálovi a iným kolegom, a spýtal sa, čo si čitatelia o tomto probléme myslia.

Teoretický základ

Podľa § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ZRK) možno v rozhodcovskom konaní "rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom." Citované ustanovenie odkazuje na § 99 OSP o súdnom zmieri, ktoré vychádza z nejasného kritéria "ak to povaha veci pripúšťa".

Komentárová literatúra medzi veci, ktoré nemožno ukončiť zmierom, zaraďuje najmä statusové veci a predmet konaní, ktoré možno začať bez návrhu (Ficová, S., Števček, M.: Občiansky súdny poriadok - Komentár, s. 258). V týchto konaniach existuje verejný záujem, ktorý odôvodňuje vyňatie vecí z právomoci rozhodcovských súdov. Komentárový výpočet je však len demonštratívny a taxatívny výpočet som v literatúre nenašiel.

Prečítajte si tiež: Nora a Braňo: Rozvod

Argumenty v prospech arbitrability

Napriek tomu, že hranice arbitrability zjavne nie sú expressis verbis jednoznačne upravené, existuje viacero argumentov v prospech arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávneho úkonu.

1. Dispozícia platnosťou alebo neplatnosťou úkonu

Hlavný (a podľa môjho názoru jediný relevantný) argument proti arbitrabilite sporov o určenie by mohol znieť, že platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu je objektívna skutočnosť, ktorú strany nemôžu svojim úkonom zmeniť. Nemôžu preto uzavrieť zmier a nemôžu ani platne dohodnúť právomoc rozhodcovských súdov.

Domnievam sa, že tento argument je nesprávny. Je pravdou, že strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Strany tak isto môžu záväzky vyplývajúce z platného úkonu zmeniť alebo zrušiť, nemôžu však úkon vyhlásiť za neplatný.

Tvrdenie, že z tohto dôvodu strany nedisponujú predmetom konania, je však podľa môjho názoru založené na extrémnom formalizme. Podobná argumentácia by sa totiž dala použiť aj v súvislosti so žalobou na plnenie. Žalobou na plnenie sa žalobca domáha deklaratórneho výroku, že určitý záväzok existuje. Aj táto skutočnosť však vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti). Strany nemôžu disponovať skutočnosťou, či určitý záväzok existuje alebo nie. Ak existuje, môžu samozrejme svojimi právnymi úkonmi privodiť jeho zánik. Ak neexistuje, môžu ho nanovo založiť. A ak si nie sú isté či existuje, môžu svoje vzťahy "vyčistiť" dohodou o urovnaní. Nemôžu však nič zmeniť na skutočnosti, či záväzok na plnenie (ktorého deklaratórneho potvrdenia sa žalobca domáha) z hľadiska objektívneho práva existuje alebo neexistuje.

Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie. V oboch prípadoch strany môžu disponovať právami a povinnosťami, ktoré z enunciátu rozhodnutia budú vyplývať. Nemôžu však disponovať samotným obsahom enunciátu, teda s platnosťou úkonu alebo existenciou záväzku. Tvrdenie, že nemožnosť ovplyvniť platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu spôsobuje nearbitrabilitu sporov o určenie je preto podľa môjho názoru neopodstatnené a v konečnom dôsledku by viedlo k odmietnutiu arbitrability akýchkoľvek sporov.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

2. Prepojenie žaloby na plnenie a žaloby o určenie

Druhý argument súvisí s posúdením predbežnej otázky. Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov - aj keď výsledok tohto posúdenia nebude súčasťou enunciátu, ale "len" odôvodnenia. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 3 Cdo 42/2006 judikoval, že "právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 80 písm. b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 písm. c) OSP), ak otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva." (podobne aj NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 100/01).

Nikto nepopiera, že rozhodcovské súdy môžu rozhodnúť o žalobe na plnenie. Týmto rozhodnutím by však zároveň vytvorili prekážku rei iudicatae voči konaniu všeobecného súdu o platnosti predmetného právneho úkonu. Inými slovami, rozhodcovský súd by mohol zablokovať konanie všeobecného súdu vo veci, o ktorej rozhodcovský súd (podľa Krajského súdu v Bratislave) nemôže rozhodovať. Jediné rozumné riešenie by bolo povedať, že rozhodcovský súd nemôže rozhodovať ani o žalobách na plnenie, ak by v rámci toho musel predbežne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu (teda de facto akýchkoľvek). Tento záver by zjavne popieral zmysel inštitútu rozhodcovského konania ako takého.

3. Účel rozhodcovského konania

Tretí argument je filozofický. Ako som písal vyššie, právo súkromných osôb zvoliť si vo vlastnej veci vlastný spôsob riešenia sporov môže mať dva zdroje. Po prvé, môže ísť o právo odvodené od štátu, ktorý sa s ohľadom na svoje vlastné náklady vzdal časti svojej právomoci v oblasti riešenia sporov a pre štátne súdy vyhradil len veci verejného záujmu. Po druhé, mohlo by ísť o originárne právo súkromných osôb, ktoré nikdy neodovzdali štátu. Spoločenskou zmluvou previedli na štát výlučnú právomoc rozhodovať veci verejného záujmu a zároveň právomoc rozhodovať veci súkromného záujmu, avšak len v prípade, ak sa nedohodnú inak.

V oboch prípadoch nie je dôvod vylučovať spory o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu z arbitrážnej autonómie strán. Neexistuje verejný záujem, ktorý by v týchto sporoch bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Naopak, strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.

4. Slovenská literatúra

V slovenskej komentárovej literatúre som žiaľ jednoznačný názor na arbitrabilitu sporov o určenie nenašiel. Z časopiseckej literatúry však možno citovať názor J. Hrivnáka, podľa ktorého "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie." (Hrivnák, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. Bulletin slovenskej advokácie. 3-4/2005). Jednoznačnejšie vyjadrenie si ťažko predstaviť.

5. Česká judikatúra

Všetky vyššie uvedené argumenty smerujú k záveru, že spory o určenie platnosti súkromnoprávnych úkonov sú arbitrabilné a neexistuje dôvod vyhradiť právomoc rozhodovať o týchto sporoch výlučne všeobecným súdom. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky.

Existuje viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktoré potvrdzujú možnosť uzatvoriť v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu zmier podľa § 99 OSŘ. Príkladmo možno uviesť rozhodnutia pod sp. zn. 30 Cdo 641/2005, sp. zn. 32 Odo 181/2006 a sp. zn. 26 Odo 353/2006. Okrem toho sa najvyšší súd pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril aj o arbitrabilite sporov o určenie: "V projednávané věci není sporu o tom, že smlouva (rozuměj smlouva o prodeji a koupi akcií) […] má majetkovou povahu, přičemž rozhodčí doložka se (podle jejího výslovného znění - viz výše) týká všech sporů, které podle smlouvy mohou vzniknout. Skutečnost, že předmětem řízení byla původně žaloba o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy, pak neznamená, že by nešlo o spor vzniklý podle smlouvy, když jde o řešení otázky, zda stranám smlouvy nadále svědčí smlouvou založená práva a povinnosti. Přitom vzhledem k možným dopadům odstoupení od smlouvy do majetkových poměrů smluvních stran Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. […] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy.

Důvodnou Nejvyšší soud neshledává ani výhradu žalobkyně, podle níž je rozhodčí smlouva neplatná, jelikož by strany nemohly o předmětu sporu uzavřít smír ( § 2 odst. 2 zákona).

Povaha věci připouští uzavření smíru zpravidla ve věcech, v nichž jsou účastníci v typickém dvoustranném poměru, jestliže hmotně právní úprava nevylučuje, aby si mezi sebou upravili právní vztahy dispozitivními úkony. Z uvedeného vyplývá, že povahou věci je vyloučeno uzavřít smír zejména:a) ve věcech, v nichž lze zahájit řízení i bez návrhu ( § 81 o. s. ř.); ve věcech, v nichž se rozhoduje o osobním stavu [ § 80 písm. a) o. s. ř.] a ve věcech, v nichž hmotné právo nepřipouští vyřízení věci dohodou účastníků právního vztahu (srov. např. Bureš, J., Drápal, L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, str. 434, jakož i důvody rozhodnutí uveřejněného pod číslem 23/2007 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek - dále jen „R 23/2007“). V důvodech R 23/2007 přitom Nejvyšší soud vysvětlil, že smír lze uzavřít i ve věcech o určení, zda tu právní vztah nebo právo je či není [ § 80 písm. c) o. s. ř.], když rozhodující pro zákonem vymezenou možnost uzavření soudního smíru jsou pouze podmínky jeho přípustnosti (konkretizované podle zmíněných kritérií pro projednávanou věc)."

tags: #nora #hamar #rozvod #dôvod