Novácia a absolútna neplatnosť: Rozdiely a ich dopad na právnu istotu

Inštitút rozhodcovského konania je možné vnímať z dvoch filozofických perspektív: etatistickej, kde sa naň pozerá ako na vzdanie sa časti suverenity štátu, a liberálnej, ktorá zdôrazňuje zmluvnú autonómiu súkromných subjektov. Pre arbitrážnu prax a právnu istotu je kľúčové, aby bolo jednoznačné vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov. Táto jednoznačnosť je však ohrozená súčasným trendom v rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktoré odmietajú arbitrabilitu sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávnych úkonov.

Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu

Podľa § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ZRK) možno v rozhodcovskom konaní rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom. Citované ustanovenie odkazuje na § 99 OSP o súdnom zmieri, ktoré vychádza z nejasného kritéria ak to povaha veci pripúšťa. Komentárová literatúra zaraďuje medzi veci, ktoré nemožno ukončiť zmierom, najmä statusové veci a predmet konaní, ktoré možno začať bez návrhu (Ficová, S., Števček, M.: Občiansky súdny poriadok - Komentár, s. 258). V týchto konaniach existuje verejný záujem, ktorý odôvodňuje vyňatie vecí z právomoci rozhodcovských súdov.

Argumenty v prospech arbitrability

Napriek tomu, že hranice arbitrability zjavne nie sú expressis verbis jednoznačne upravené, existuje viacero argumentov v prospech arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávneho úkonu.

1. Dispozícia platnosťou alebo neplatnosťou úkonu: Hlavný argument proti arbitrabilite sporov o určenie by mohol znieť, že platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu je objektívna skutočnosť, ktorú strany nemôžu svojim úkonom zmeniť. Nemôžu preto uzavrieť zmier a nemôžu ani platne dohodnúť právomoc rozhodcovských súdov. Strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Strany tak isto môžu záväzky vyplývajúce z platného úkonu zmeniť alebo zrušiť, nemôžu však úkon vyhlásiť za neplatný. Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie. V oboch prípadoch strany môžu disponovať právami a povinnosťami, ktoré z enunciátu rozhodnutia budú vyplývať. Nemôžu však disponovať samotným obsahom enunciátu, teda s platnosťou úkonu alebo existenciou záväzku.
2. Prepojenie žaloby na plnenie a žaloby o určenie: Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov - aj keď výsledok tohto posúdenia nebude súčasťou enunciátu, ale len odôvodnenia. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 3 Cdo 42/2006 judikoval, že právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie (§ 80 písm. b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva (§ 80 písm. c) OSP), ak otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.
3. Účel rozhodcovského konania: Právo súkromných osôb zvoliť si vo vlastnej veci vlastný spôsob riešenia sporov môže mať dva zdroje. Po prvé, môže ísť o právo odvodené od štátu, ktorý sa s ohľadom na svoje vlastné náklady vzdal časti svojej právomoci v oblasti riešenia sporov a pre štátne súdy vyhradil len veci verejného záujmu. Po druhé, mohlo by ísť o originárne právo súkromných osôb, ktoré nikdy neodovzdali štátu. V oboch prípadoch nie je dôvod vylučovať spory o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu z arbitrážnej autonómie strán. Neexistuje verejný záujem, ktorý by v týchto sporoch bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Naopak, strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.
4. Názory v slovenskej literatúre: V slovenskej komentárovej literatúre som žiaľ jednoznačný názor na arbitrabilitu sporov o určenie nenašiel. Z časopiseckej literatúry však možno citovať názor J. Hrivnáka, podľa ktorého "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie." (Hrivnák, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. Bulletin slovenskej advokácie. 3-4/2005).
5. Česká judikatúra: Všetky vyššie uvedené argumenty smerujú k záveru, že spory o určenie platnosti súkromnoprávnych úkonov sú arbitrabilné a neexistuje dôvod vyhradiť právomoc rozhodovať o týchto sporoch výlučne všeobecným súdom. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky. Existuje viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktoré potvrdzujú možnosť uzatvoriť v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu zmier podľa § 99 OSŘ. Okrem toho sa najvyšší súd pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril aj o arbitrabilite sporov o určenie.

Dohoda o urovnaní

Dohodou o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich ruší a nahradzuje ich novými, t.j. doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní je samostatným zaväzovacím dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku. Účelom urovnania v zmysle tohto ustanovenia je odstrániť spornosť alebo pochybnosť vznikajúcu napr. o tom, či boli splnené predpoklady vzniku alebo zániku určitého práva, spornosť alebo pochybnosť týkajúca sa výšky pohľadávky, jej splatnosti a pod., pričom spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková i právna, objektívna i subjektívna.

Urovnaním môžu byť medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať. Spornosťou práva v zmysle § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemienia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu (napr. v akom rozsahu má byť plnené, kedy a pod.). Stačí, že jednej zo strán sa určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného právneho vzťahu javí sporným bez ohľadu na to, či spor objektívne existuje. Môže ísť o pochybnosť subjektívnej povahy, ktorej príčinou môže byť aj omyl. Podmienkou platnosti dohody o urovnaní pritom nie je existencia pôvodného (urovnávaného) právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody.

Prečítajte si tiež: Kedy je kúpna zmluva absolútne neplatná?

Urovnanie sa môže týkať len niektorých vzájomných práv a povinností, ohľadom ktorých účastníci neboli v zhode, ale tiež celého záväzku (záväzkového právneho vzťahu) alebo všetkých doterajších záväzkov medzi účastníkmi, avšak s výnimkou tých práv (a im zodpovedajúcich povinností), na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať v dobe, keď bola dohoda o urovnaní uzavretá. Doterajší záväzok ktorý zanikol, je tak nahradený novo dojednaným, ktorý je obsiahnutý v dohode o urovnaní. Ustanovenie § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka chráni urovnanie pred sankciou neplatnosti pre prípad, že pri uzatvorení dohody o urovnaní došlo k omylu v tom, čo je medzi stranami sporné, či pochybné a teda v akom rozsahu sa má urovnanie týkať doterajšieho záväzku. Omyl jednej, prípadne oboch strán pri uzatváraní dohody o urovnaní, týkajúci sa rozsahu, v akom má byť doterajší záväzok nahradený iným, nemá vplyv na platnosť dohody. Odsek 2/ tohto ustanovenia sa týka prípadov, kde strany pri urovnaní vychádzali z domnelého práva jednej strany, hoci toto právo v čase dojednania neexistovalo.

Privatívna a kumulatívna novácia

Podľa § 516 Občianskeho zákonníka môžu účastníci dohodou zmeniť vzájomná práva a povinnosti (odst. 1). Ak nevyplýva z dohody nepochybne, že sjednaním nového závazku má dosavadní závazek zaniknout, vzniká nový závazek vedle dosavadního závazku, jsou-li pro jeho vznik splněny zákonem požadované náležitosti (odst. Tato změna v obsahu závazku dohodou stran se nazývá kumulativní novací. Na rozdíl od tzv. privativní novace podle § 570 ObčZ, při níž dosavadní závazek zaniká a je nahrazen novým, se při kumulativní novaci jedná o změnu za trvání existujícího právního vztahu, spočívající v zániku určitých dosavadních vzájemných práv a povinností a v jejich nahrazení nově sjednanými, případně ve vzniku dalších práv a povinností vedle již existujících. Dosavadní závazkový vztah tedy nezaniká; právním důvodem změněného závazku je jak původní právní skutečnost, která způsobila jeho vznik, tak i dohoda stran o změně jeho obsahu. Nové ujednání smluvních stran o termínu splatnosti znamená sice zánik povinnosti dlužníka splnit dluh tak, jak bylo původně ujednáno, nikoli však zánik jeho povinnosti plnit; mění se jen jednotlivá práva a povinnosti v existujícím právním vztahu. Je totiž třeba rozlišovat závazek ke konkrétnímu plnění (t. j. jednotlivé povinnosti) a celý závazkový právní vztah (srov. blíže Švestka/Jehlička/Škárová/Spáčil a kol., Občanský zákoník, komentář, C. H. Beck, 10. vydání 2006, str. 917).

Odstúpenie od zmluvy

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon. Týmto úkonom realizuje účastník zmluvy svoje právo (nie povinnosť) domôcť sa v dôsledku naplnenia zákonného alebo zmluvného dôvodu zrušenia zmluvy. K odstúpeniu od zmluvy nedochádza preto na základe novej zmluvy uzatvorenej medzi zmluvnými stranami. Pokiaľ Občiansky zákonník v § 48 ods. 1 umožňuje odstúpiť od zmluvy, ak „je to účastníkmi dohodnuté", má sa na mysli nie novouzatvorená dohoda, na základe ktorej by bolo v podstate možné odstúpiť od každej zmluvy, ale taká dohoda prejavená v ustanovení pôvodnej zmluvy, ktorá by stanovovala zmluvný dôvod odstúpenia od tejto zmluvy. Uvedenému svedčí i skutočnosť, že právo odstúpiť od zmluvy sa viaže v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka na účastníka zmluvy, t.j. na jeho jednostranný právny úkon a nie na dohodu účastníkov zmluvy. V tejto súvislosti treba poukázať aj na rozdielny časový moment nastúpenia právnych účinkov pri odstúpení od zmluvy ako jednostrannom právnom úkone a pri zmluvnom dojednaní. Inak povedané, pokiaľ odstúpenie od zmluvy je právne konštituované ako jednostranný právny úkon, ktorého účinky nastávajú už doručením do dispozičnej sféry adresáta, nie je zároveň (ani s odkazom na princíp zmluvnej voľnosti) možné právne relevantne uzatvoriť takú zmluvu, predmetom ktorej by bola dohoda zmluvných strán o odstúpení od predchádzajúcej zmluvy, ktorá by svoje vecnoprávne účinky nadobúdala až vkladom do katastra nehnuteľností.

Predpokladom uzatvorenia inominátnej zmluvy v zmysle § 2 ods. Obligačné účinky zmluvy o prevode nehnuteľnosti spočívajú vo vzniku záväzkového právneho vzťahu medzi prevodcom a nadobúdateľom, ktorého obsahom je záväzok prevodcu previesť nadobúdateľovi prevádzanú nehnuteľnosť do jeho vlastníctva, pričom tomuto záväzku zodpovedá záväzok nadobúdateľa danú nehnuteľnosť do svojho vlastníctva prevziať. Pri odplatných prevodoch nastupuje ešte záväzok nadobúdateľa zaplatiť dojednanú kúpnu cenu, resp. zložiť alebo previesť inú cenu prípadne hodnotu a záväzok prevodcu tieto prijať. Obligačné účinky týkajúce sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti však trvajú len do doby, než sú nahradené účinkami vecnoprávnymi. Neobstojí preto názor, že odstúpením od zmluvy o prevode nehnuteľnosti, na základe ktorej už bolo do katastra nehnuteľností vložené vlastnícke právo, zanikajú len obligačné účinky, pretože tieto v dôsledku vkladu už i tak zanikli, resp. Nakoľko teda odstúpenie od zmluvy má i vecnoprávne účinky, obnovuje sa v dôsledku neho pôvodný stav, t.j. zo zákona sa obnovuje vlastnícke právo prevodcu. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne nadobudnuté treťou osobou.

Platnosť zmluvy ako základný predpoklad platnosti odstúpenia od zmluvy

Predpokladom (podmienkou) platnosti a účinnosti hmotnoprávneho úkonu odstúpenia od zmluvy (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka) smerujúceho k právnemu dôsledku podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým je zrušenie zmluvy, je, že zmluva, ku ktorej sa odstúpenie vzťahuje, nie je absolútne neplatnou; inak je odstúpenie od zmluvy neplatné pre rozpor so zákonom. Hodno pripomenúť, že už v minulosti judikatúra (porovnaj R 22/1976) v spojitosti s touto problematikou predsa poukázala, že odstúpiť možno iba od zmluvy, ktorá bola uzatvorená platne, a Najvyšší súd Slovenskej republiky to opäť zopakoval, keď v uznesení z 30. júna 2009 sp. zn. 4 Cdo 111/2008 zdôraznil, že „v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy treba ako predbežnú otázku riešiť otázku jej platnosti, pretože odstúpiť možno len od platnej zmluvy".

Prečítajte si tiež: Judikáty k Neplatnosti Zmlúv

Úmrtie ako dôvod pre odstúpenie od zmluvy

Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom adresovaným druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť od zmluvy je možné len vtedy, ak je to v zákone stanovené, alebo účastníkmi dohodnuté (§ 48 ods. Úmrtie účastníka zmluvy nie je zákonným dôvodom pre odstúpenie. Navyše vylučuje možnosť, aby sa takýto prejav vôle odstupujúceho účastníka reálne dostal do dispozičnej sféry zomretého účastníka. Zmyslom požiadavky adresného dôjdenia odstúpenia do dispozičnej sféry druhého účastníka zmluvy je zabezpečenie možnosti tohto účastníka brániť sa proti nezákonnému (neplatnému) odstúpeniu od zmluvy.

Neuvedenie dôvodov odstúpenia od zmluvy

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. V zmysle § 48 ods. 1 Obč. zákonníka možno odstúpiť od zmluvy, len ak je to v zákone (v Obč. zákonníku alebo v inom zákone) pre konkrétny prípad stanovené, alebo ak bolo odstúpenie dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy. Dohoda o odstúpení pritom nemusí byť viazaná na existenciu nejakého dôvodu. Pre odstúpenie od zmluvy tam, kde zmluva bola uzavretá písomne, platí, že aj odstúpenie musí byť písomné; inak zákon pre odstúpenie od zmluvy nevyžaduje žiadnu zvláštnu formu, preto odstúpiť od zmluvy možno písomne aj ústne. Obč. zákonník v § 48 ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či už zákonného alebo dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom (prípadne aj ústnom) odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení preto nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov.

Prejudiciálna otázka v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy

V konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy treba ako predbežnú otázku riešiť otázku jej platnosti, pretože odstúpiť možno len od platnej zmluvy (odstúpenie od neplatnej a teda neexistujúcej zmluvy je neplatné už z tohto dôvodu - rozpor so zákonom).

Účinky odstúpenia od zmluvy

Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§ 48 ods. 2) sa odstúpením od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. zák.

Započítanie

V zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa navzájom kryjú.

Prečítajte si tiež: Viac o absolútnej neplatnosti

Započítanie premlčanej pohľadávky

Z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným započítaním vylúčený.

Solidárny záväzok a splnenie záväzku

Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, t. j. započítanie a uloženie do úradnej úschovy.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu

Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí voči každému, nevyvolá žiadne právne účinky (vznik, zmenu a zánik práv a povinností), ktoré boli týmto úkonom sledované. Vyvoláva však zodpovednostné vzťahy, a to zodpovednosť za náhradu škody, ale prípadne aj vznik povinnosti vydať bezdôvodné obohatenia, v oboch prípadoch za splnenia predpokladov uvedených v § 420 a nasl. OZ a § 451 a nasl. OZ. O obchádzanie zákona (in fraudem legis) ide vtedy, keď právny úkon nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojim účelom zákon, jeho ciele a zmysel obchádza, teda ak konajúci daný.

Relatívna neplatnosť právnych úkonov

Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť p.

Neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu účastníka

Podľa § 267 ods. 1 Obch. zák., ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti dovolávať iba tento účastník. To neplatí pre zmluvy uzatvorené podľa druhej časti tohto zákona. Aj pri výklade tohto ustanovenia sa vychádza z toho, že neplatnosť právnych úkonov upravuje všeobecne Občiansky zákonník, ktorý rozlišuje neplatnosť absolútnu a neplatnosť relatívnu. Na rozdiel od absolútnej neplatnosti, ktorá pôsobí voči každému, relatívna neplatnosť právneho úkonu je taká neplatnosť, ktorej sa môže dovolávať len ten, kto je takým úkonom dotknutý (opr.

Nedostatok formy právneho úkonu

Ak vyžaduje dohoda účastníkov, že zmluva musí mať písomnú formu (§ 40 ods. 1), táto musí byť dodržaná aj v prípade, ak zákon písomnú formu pre daný právny úkon nevyžaduje. V opačnom prípade treba považovať zmluvu bez dodržania dohodnutej písomnej formy za neplatnú. Citované zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 spája s nedostatkom formy právneho úkonu jeho neplatnosť. Neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy môže byť.

tags: #novácia #a #absolútna #neplatnosť #rozdiel