Schengenská zmluva: História, princípy a vývoj

Schengenská zmluva je medzinárodná dohoda, ktorá zásadne zmenila spôsob cestovania a pohybu osôb v Európe. Jej cieľom bolo postupné odstránenie hraničných kontrol na vnútorných hraniciach medzi zúčastnenými štátmi a vytvorenie spoločného priestoru voľného pohybu osôb, tovaru a služieb. Táto dohoda, podpísaná v roku 1985 v luxemburskom meste Schengen, sa stala jedným z pilierov európskej integrácie a ovplyvnila životy miliónov ľudí.

História a vznik Schengenskej dohody

Počiatočné fázy európskej integrácie sa prejavovali predovšetkým realizáciou opatrení ekonomického charakteru. Rokovania Nemecka, Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska vyústili do podpísania Dohody medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach. Táto dohoda bola podpísaná 14. júna 1985 v Schengene.

Myšlienka voľného pohybu osôb a kapitálu v rámci priestoru bez vnútorných hraníc bola ďalej rozvíjaná za účasti prizvaných štátov Beneluxu. Zdržania na hraničných priechodoch medzi Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou boli dôvodom uzatvorenia tzv. Saarbrückenskej dohody o postupnom rušení vzájomných colných kontrol, ktorú rok predtým uzatvorili Francúzsko a NSR.dňa 13. júna 1984. Schengenská dohoda nadviazala na Saarbrückenskú dohodu.

Vinohradnícka obec na rieke Moselle bola vybratá ako miesto podpisu dohody pre svoje umiestnenie pri hraniciach Francúzska, Nemecka a Beneluxu. Básnik Johann Wolfgang Goethe opísal už v minulosti Schengen ako kolísku priateľstva. Spisovateľ Victor Hugo tam sníval o "Spojených štátoch Európy" a zanechal aj skicu starej veže, ktorá kedysi v obci stála. K podpisu dokumentu došlo na palube lode Princesse Marie-Astrid v schengenskom prístave.

Ciele a princípy Schengenskej dohody

Hlavným cieľom Schengenskej dohody bolo postupné odstránenie hraničných kontrol na vnútorných hraniciach pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskych spoločenstiev a umožnenie voľného pohybu osôb, tovaru a služieb. Už pri podpise Schengenskej dohody bolo zrejmé, že integračný proces v oblasti spolupráce jej členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc bude ďalej pokračovať a preto bude potrebné posilniť najmä spoločný boj proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu.

Prečítajte si tiež: Dopady novely zákona o opatrovaní

Obsahom Schengenskej dohody bolo vymedzenie krátkodobých a dlhodobých opatrení. Vozidlá prekračujúce spoločné hranice mali prechádzať zníženou rýchlosťou a nemali byť zastavované. Kontroly osôb a vozidiel mali byť vykonávané flexibilne, spravidla mimo hraničných priechodov, v ich blízkosti alebo v prípadoch, kde to dovoľujú miestne podmienky. Obyvateľom pohraničných oblastí bolo umožnené prekračovať tieto hranice aj mimo povolených priechodov či prevádzkovej doby.

Schengenská dohoda bola len rámcovým dokumentom, deklarujúcim súhlas signatárov so spomínanými opatreniami. Do platnosti vstúpila Schengenská dohoda v septembri 1993.

Schengenský vykonávací dohovor

Výsledkom úsilia o posilnenie spolupráce pri ochrane vonkajších hraníc bol podpis Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 tzv. Schengenského dohovoru. Schengenský dohovor bol prvou dohodou, ktorá definitívne zrušila vykonávanie hraničných kontrol osôb na vnútorných hraniciach signatárskych štátov, zharmonizovala vykonávanie hraničných kontrol na vonkajších hraniciach schengenského priestoru a ustanovila spoločnú politiku vo veci vydávania víz a súvisiacich opatrení, ako je spolupráca polícií a súdov jej členských štátov.

Schengenský dohovor obsahoval podrobné pravidlá fungovania celého systému ako takého a mechanizmy spolupráce medzi štátnymi orgánmi v praxi. Po ratifikácii jednotlivými štátmi vstúpil Schengenský dohovor do platnosti v roku 1995. K úplnému zrušeniu hraničných kontrol najskôr medzi siedmimi štátmi Európskej únie (EÚ) - Nemeckom, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom - došlo až 26. marca 1995, keď bol uvedený do činnosti Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS 1), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov. Mohol tak vzniknúť schengenský priestor, ktorý sa naďalej rozširoval.

Signatári Schengenského dohovoru súhlasili s tým, že každý členský štát môže znovu zaviesť hraničné kontroly na spoločných hraniciach iba za určitých špecifických okolností.

Prečítajte si tiež: Viac o opatrovaní dôchodku

Rozširovanie Schengenského priestoru

V ďalších rokoch sa k Schengenskej dohode a Schengenskému dohovoru postupne pripojili ďalšie štáty Európy, medzi ktorými boli najmä členské štáty Európskej únie, ale takisto aj štáty, ktoré nie sú jej členmi (Nórsko, Island, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko). Veľká Británia a Írsko sú štátmi Európskej únie, ktoré sa k Schengenskej dohode zatiaľ nepripojili v plnom rozsahu (spolupracujú so schengenskými štátmi iba v určitých oblastiach).

Schengenský priestor sa v roku 2007 rozšíril o 9 krajín, ktoré vstúpili do Európskej únie 1. mája 2004 - Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko a Maltu. 12. decembra 2008 sa Schengenský priestor rozšíril o Švajčiarsko, avšak týkal sa len zrušenia personálnych kontrol. Tovarové kontroly zostali, keďže Švajčiarsko nie je členom žiadnej colnej únie s EÚ. Lichtenštajnsko sa stalo novou členskou krajinou schengenskej zóny 19. decembra 2011.

Začlenenie do právneho rámca Európskej únie

V rámci Amsterdamskej zmluvy bolo Schengenské acquis začlenené do Zmlúv o Európskej únii, čím nadobudlo inštitucionálny a právny rámec a stalo sa súčasťou acquis Spoločenstva. Protokol o Schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie je tzv. Schengenská dohoda je medzinárodná dohoda podpísaná v roku 1985 v luxemburskom meste Schengen, ktorá postupne odstránila kontroly na vnútorných hraniciach medzi zúčastnenými štátmi a vytvorila spoločný priestor voľného pohybu osôb. Amsterdamská zmluva mení zmluvu o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty. Zmluva bola politicky schválená a 2. 10. 1997 aj podpísaná jednotlivými signatárskymi krajinami. Platnosť nadobudla 1. 5. 1999.

Podstatou čl. 2 Aktu o pristúpení je, že nové členské štáty pristúpia k schengenskému acquis. Zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach, resp. uplatňovanie celého príslušného acquis boli v tomto novom členskom štáte splnené. Nové členské štáty EÚ, teda aj Slovenská republika, mali prevziať v určitom období po vstupe do EÚ aj schengenské acquis, ktoré je súčasťou acquis spoločenstva.

Schengenský informačný systém (SIS)

K úplnému zrušeniu hraničných kontrol došlo až po uvedení do činnosti Schengenského informačného systému prvej generácie (SIS 1), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov.

Prečítajte si tiež: Podmienky vdoveckého dôchodku

Rozšírenie EÚ o nových členov si vyžiadalo vývoj nového systému pod názvom SIS II. Nový informačný systém umožní novým členským štátom pripojiť sa k schengenskému priestoru, ale zlepší tiež výmenu informácií, koordináciu pri kontrole vonkajších hraníc a vo vízovej politike, policajnú a justičnú spoluprácu. Informačný systém napríklad umožní okamžité šírenie európskeho zatykača vydaného členským štátom EÚ, bude obsahovať tiež biometrické identifikačné údaje (digitálne fotografie a odtlačky prstov).

Výzvy a kontroverzie

Napriek mnohým výhodám čelí Schengenský priestor aj výzvam a kontroverziám. Jednou z hlavných obáv je zvýšený tlak na vonkajšie hranice priestoru a s tým spojené problémy nelegálnej migrácie. Štatistiky totiž ukazujú tiež rastúci tlak na vonkajšiu hranicu priestoru, ktorú európske agentúry ako je Frontex či jednotlivé štáty strážia so silnejúcimi ťažkosťami. Kvôli nelegálnemu prechodu hranice bolo v rovnakom období zadržaných viac ako 81-tisíc osôb, dvaapolkrát viac ako rok predtým. Najväčšiu ťarchu nesie centrálne Stredomorie - teda hlavne Taliansko - so 48-tisíc ľuďmi.

Ďalšou obavou je hrozba terorizmu, keďže ľahký pohyb cez hranice uľahčuje cesty stovkám mladých radikálov. Rezonuje tiež hrozba terorizmu, ľahký pohyb cez hranice uľahčuje cesty stovkám mladých radikálov do Sýrie aj späť. Napriek tomu členské krajiny EÚ, Európska komisia aj jej protiteroristický odborník Gilles de Kerchove trvalé sprísnenie pravidiel Schengenu odmietajú.

V súvislosti s týmito výzvami sa vedú diskusie o posilnení dozoru na vonkajších únijných hraniciach, nielen zvýšením možností agentúry Frontex, ale napríklad tiež spustením systému výmeny dát o pasažieroch letov.

Slovensko a Schengenský priestor

Deväť krajín (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Malta), ktoré sa stali súčasťou EÚ v roku 2004, vstúpilo do schengenského priestoru 21. decembra 2007.

Významnou úlohou Slovenska na ceste do Schengenu bolo zaručiť dosiahnutie vysokej úrovne kontrol na budúcej vonkajšej hranici EÚ - hranici s Ukrajinou. Požiadavky na splnenie podmienok zabezpečenia tohto úseku štátnej hranice museli byť splnené pred vstupom SR do schengenského priestoru. Na tento účel bol v podmienkach Ministerstva vnútra vypracovaný materiál s názvom „Návrh systému technickej a fyzickej ochrany štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou“.

V rokoch 2005 až 2010 sa mali postaviť a otvoriť dva nové cestné colné priechody medzi Slovenskom a Ukrajinou. Zároveň sa zrekonštruovali všetky štyri, ktoré boli v súčasnosti v prevádzke.

Súčasnosť a budúcnosť Schengenského priestoru

Schengenský priestor je v súčasnosti územie časti Európy a hŕstky zámorských území, v ktorom môžu ľudia voľne prekračovať hranice zmluvných štátov na ktoromkoľvek mieste bez toho, aby museli prejsť hraničnou kontrolou. Funguje tam voľný pohyb osôb a tovaru. Letiská krajín sa považujú za vonkajšie hranice len pre lety do alebo z tretích krajín a lety v rámci štátov Schengenu sa pokladajú za vnútorné.

Súčasťou schengenského priestoru sú aj nečlenské štáty EÚ Nórsko a Island a autonómne časti Dánska - Grónsko a Faerské ostrovy (od roku 2001). Európske krajiny Monako, San Marino a Vatikán nie sú oficiálne súčasťou Schengenu, neuplatňujú však hraničné kontroly.

Do Schengenského priestoru sú napríklad zahrnuté aj Kanárske ostrovy, Azory alebo španielske exklávy Ceuta a Melilla v Afrike.

Budúcnosť Schengenského priestoru závisí od schopnosti členských štátov riešiť súčasné výzvy a nájsť efektívne spôsoby, ako zabezpečiť jeho fungovanie a bezpečnosť. Intenzívna diskusia sa vedie o posilnení dozoru na vonkajších únijných hraniciach.

tags: #čo #je #bola #Schengenská #zmluva