Odporovacia žaloba a záložné právo k nehnuteľnosti: Komplexný pohľad

Konanie dlžníka, ktorým sa snaží znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom uspokojenie ich pohľadávok, najmä zbavovaním sa majetku, je v rozpore so zákonom. Veriteľ má možnosť odporovať takýmto právnym úkonom dlžníka prostredníctvom odporovacej žaloby.

Čo je odporovacia žaloba?

Odporovacia žaloba je žaloba, ktorou sa veriteľ domáha na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník (napríklad uzavrel darovaciu zmluvu s treťou osobou), je voči veriteľovi právne neúčinný. Cieľom je umožniť veriteľovi uspokojiť svoju pohľadávku z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.

Účel a funkcia odporovacej žaloby

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania. Jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.

Rozhodnutie súdu, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný.

Prečítajte si tiež: Odporovacia žaloba v SR

Kto je účastníkom konania?

Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech. Odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv.

Náležitosti odporovacej žaloby

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

V súdnej praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Vymáhateľná pohľadávka

Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Z toho vyplýva, že hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla.

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.

Prečítajte si tiež: Podmienky úspešnosti odporovacej žaloby

Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj "pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde" - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j.

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp. zn. 13Co/1121/99-55 uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií. Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 alebo sp. zn. 31 Cdo 1704/98), a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len o pohľadávku „dospelú" či splatnú. Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutý v ustanovení § 42a ods. 1 OZ nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, určuje ustanovenie § 42a ods. 2 OZ. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 OZ odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Z tohto teda, podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, okrem iného vyplýva, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe.

Vplyv iných konaní na rozhodnutie o odporovacej žalobe

Veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon (t. j. ten, ktorý sa odporovacou žalobou napáda t. j. úkon medzi dlžníkom a treťou osobou - žalovaným, nie úkon medzi žalujúcim veriteľom a dlžníkom) stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela („druhou stranou" odporovaného úkonu t. j. nadobúdateľom dlžníkovho majetku), nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohoto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného úkonu.

Ukrátenie uspokojenia pohľadávky

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho …

Prečítajte si tiež: Sprievodca odporovacou žalobou

Odporovateľné právne úkony v konkurze a reštrukturalizácii

Odporovateľné právne úkony upravuje okrem Občianskeho zákonníka aj Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v ustanoveniach § 57 až § 66.

Premlčacia doba

Všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Rozhodným okamihom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je urobenie právneho úkonu.

Právne následky úspešnej odporovacej žaloby

Z hľadiska systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods.

Zmysel právnej úpravy odporovateľnosti spočíva v zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že odporovateľný právny úkon stráca na základe právoplatného rozhodnutia v určených prípadoch účinnosť iba voči oprávnenej osobe, t.j. Právne úkony, ktoré možno odporovať, sú svojou povahou nielen právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale aj každý právny úkon, ktorým dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky (napr. odpustenie dlhu, odmietnutie dedičstva a pod.). 4 Občianskeho zákonníka vznik práva veriteľa uspokojiť sa z predmetu neúčinného úkonu. Ide tu o tzv. vecnú zodpovednosť alebo vecné "ručenie" vlastníka (jeho zodpovednosť za záväzok veriteľa je obmedzená na konkrétnu vec - predmet neúčinného právneho úkonu. Ak je predmetom úkonu nehnuteľnosť, bude účinkom odporovania vznik práva uspokojiť sa z danej konkrétnej nehnuteľnosti.

Odporovacia žaloba a záložné právo k nehnuteľnosti

V kontexte záložného práva k nehnuteľnosti môže veriteľ podať odporovaciu žalobu, ak dlžník prevedie nehnuteľnosť zaťaženú záložným právom na tretiu osobu s cieľom znemožniť alebo sťažiť veriteľovi uspokojenie jeho pohľadávky zo zálohu. V takom prípade sa veriteľ domáha, aby súd určil, že prevod nehnuteľnosti je voči nemu právne neúčinný, a aby sa mohol uspokojiť zo zálohu aj napriek zmene vlastníka.

tags: #odporovacia #žaloba #a #záložné #právo #k