
Konkurzné právo predstavuje dôležitý nástroj na ochranu veriteľov obchodných spoločností pred nevýhodnými právnymi úkonmi dlžníka. Jedným z kľúčových inštitútov v tejto oblasti je odporovateľnosť právnych úkonov, ktorá umožňuje veriteľom domáhať sa reštitúcie majetku prevedeného dlžníkom v ich neprospech. Cieľom tohto článku je komplexne analyzovať inštitút odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze a podmienky zvýhodňovania veriteľa, a to aj s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Odporovateľnosť právnych úkonov je právna konštrukcia, ktorá slúži na presadzovanie reštitučných práv z nevýhodne prevedeného majetku v mene veriteľov. Zmyslom a hlavným účelom odporovateľnosti je zabrániť dlžníkovi, aby nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi svoj majetok ukrátil vymáhateľné pohľadávky veriteľa. Ide o osobitný inštitút, ktorý predstavuje určitú sankciu, nie však za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne dôsledky vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Negatívne právne dôsledky sa prejavujú v tom, že konkrétny právny úkon dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa.
Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnymi úkonmi zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Právny úkon je v prípade odporovateľných právnych úkonov po formálnej stránke bezchybný, môže spĺňať všetky zákonné náležitosti a nemusí trpieť žiadnou vadou. Vadnosť právneho úkonu je potrebné hľadať v jeho „morálnej stránke“, keď dochádza k poškodzovaniu záujmov ostatných veriteľov na úkor záujmov dlžníka. Nemorálnosť právneho úkonu dlžníka vedie k ukráteniu veriteľov a z daného dôvodu trpí takýto právny úkon vadou, a ako sankcia tu nastupuje možnosť takýto právny úkon odporovať.
Odporovateľnosť právnych úkonov ako jediný právny inštitút, ktorým možno odvrátiť účinky dlžníkovho defraudačného konania, predpokladá značné časové aj finančné náklady na vedenie konania na súde, v ktorom musí súd po vykonaní dokazovania vysloviť, či došlo k naplneniu znakov odporovateľných právnych úkonov, čo predlžuje a komplikuje konečné uspokojenie veriteľov najmä v prípadoch, ak naplnenie skutkovej podstaty bolo od začiatku evidentné a nepopierateľné, ale na rozdiel od inštitútu prekvalifikácie je odporovanie obmedzené časovou hranicou.
Hlavným účelom konkurzného konania by malo byť zachovanie princípu pari passu pri uspokojovaní veriteľov, a z tohto dôvodu uhradenie pohľadávky jedného alebo niektorých z veriteľov v plnej výške fakticky znevýhodňuje ostatných veriteľov, ktorým nie sú pohľadávky uspokojené vôbec. Pari passu je latinské spojenie, ktoré znamená rovnomerne; bez zvýhodnenia.
Prečítajte si tiež: Interpretácie odporovateľnosti pohľadávky
Trestného činu zvýhodňovania veriteľa sa v jeho základnej skutkovej podstate podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten, kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa. Kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu, vyjadrená v odseku 2 (respektíve v odseku 3) citovaného ustanovenia, vyžaduje spôsobenie väčšej škody (respektíve škody veľkého rozsahu). Uvedený trestný čin je tzv. úpadkovým deliktom, ktorého objektom je právo veriteľa, teda osoby, ktorá má voči páchateľovi právo na plnenie.
V prípade právneho úkonu uskutočneného medzi spriaznenými osobami sa úpadok predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak. Ak správca konkurznej podstaty preukáže v konaní, že právny úkon bol uskutočnený medzi spriaznenými osobami, úpadok sa predpokladá a môže sa domáhať odporovateľnosti.
Dlžník je v úpadku, ak má viacej veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky. Dlžník je v úpadku aj vtedy, ak je predĺžený. V oboch prípadoch ide o stav objektívny a pri skúmaní, či sú splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu, je bez významu dôvod a spôsob, akým sa dlžník do stavu úpadku dostal. Nie je preto rozhodujúce, či úpadok je dôsledkom činnosti úpadcu majúcom pôvod v jeho hospodárení, či je výsledkom viac-menej objektívnych udalostí (situácia na trhu), alebo či k nemu viedla činnosť tretích osôb. Ak súd zistí, že dlžník má viac veriteľov a nie je schopný po dlhší čas plniť svoje splatné záväzky, je splnená podmienka pre vyhlásenie konkurzu, pretože dlžník je v úpadku, bez ohľadu na skutočnosť, že nie je predĺžený. Zákon o konkurze a vyrovnaní nepodmieňuje existenciu úpadku dlžníka len skutočnosťou, že je predĺžený, t. j. že má menej majetku ako dlhov, ale aj jeho insolvenciou.
Podľa § 54 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii započítanie vzájomných pohľadávok medzi úpadcom a veriteľom po vyhlásení konkurzu je neprípustné, ak pohľadávka veriteľa voči úpadcovi vznikla až po vyhlásení konkurzu, alebo ak veriteľ nadobudol pohľadávku voči úpadcovi postúpením alebo prevzatím dlhu až po vyhlásení konkurzu, alebo ak ide o pohľadávku, ktorá sa v konkurze nemôže uspokojiť. Započítanie iných pohľadávok však nie je vylúčené (§ 54 ods. 2 ZKR).
Reštrukturalizácia predstavuje alternatívu ku konkurzu, ktorá umožňuje dlžníkovi za určitých podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti a uspokojiť svojich veriteľov prostredníctvom reštrukturalizačného plánu. Na konanie o reštrukturalizácii a konkurzné konanie je príslušný súd. Oproti predchádzajúcej úprave bude rozsah činností súdu zúžený, s cieľom minimalizovať negatívne dopady na dlžníka.
Prečítajte si tiež: Právne úkony: Odporovateľnosť, vadnosť, neplatnosť
Povolenie reštrukturalizácie je podmienené tým, že je zároveň odôvodnený predpoklad, že je možné zachovať prevádzku podniku alebo jeho časti. Dôležitým aspektom je aj dostatočná spolupráca zo strany dlžníka (ohľadom súčinnosti, poskytnutia relevantných informácií a podobne), ktorá bude rozhodujúcim predpokladom aj pre úspech veriteľského návrhu.
Prečítajte si tiež: Všetko o odporovateľnosti právneho úkonu