Opak Dôkazného Bremena: Definícia a Aplikácia v Právnej Praxi

Dôkazné bremeno je základným kameňom právneho systému, ktorý určuje, ktorá strana sporu je zodpovedná za preukázanie určitých skutočností. V kontexte civilného sporového konania, daňového konania a trestného konania sa však môže vyskytnúť situácia, kedy sa toto bremeno prenáša alebo obracia, čo má zásadné dôsledky pre strany sporu. Tento článok sa zameriava na problematiku obráteného dôkazného bremena, jeho definíciu, aplikáciu v rôznych právnych oblastiach a dôsledky pre účastníkov konania.

Úvod do Dôkazného Bremena

Dôkazné bremeno je predmetom záujmu právnej teórie aj súdnej praxe. Je to procesno-právny inštitút, z ktorého stranám sporu vyplývajú významné praktické dôsledky. V zásade platí, že strana, ktorá niečo tvrdí, musí toto tvrdenie aj preukázať. Ak strana neunesie dôkazné bremeno, znáša nepriaznivé následky v podobe neúspechu v spore.

Subjektívne a Objektívne Dôkazné Bremeno

V teórii sa rozlišuje subjektívne a objektívne dôkazné bremeno. Subjektívne dôkazné bremeno určuje, ktorá strana má preukázať určitú skutočnosť, aby v spore uspela. S týmto bremenom úzko súvisí bremeno tvrdenia, ktoré vyjadruje, aké skutkové tvrdenia musí strana uviesť, aby v spore uspela. Objektívne dôkazné bremeno zase určuje povinnosť súdu neprihliadať k určitej skutočnosti, ktorá ostala neistá.

Miera Dôkazu a Istota

Dokazovanie v právnom konaní zriedka vedie k úplnej istote. Výsledkom dokazovania často nie je poznatok o tom, že došlo k danej skutočnosti s úplnou istotou. Hovoríme o tzv. miere dôkazu, ktorá vyjadruje mieru pravdepodobnosti. Ak súd vyčerpal všetky možnosti objasňovania skutkového stavu a aj napriek tomu ostala daná skutková okolnosť neobjasnená, nastáva stav neistoty.

Obrátené Dôkazné Bremeno

V rámci dokazovania v civilnom sporovom konaní môže dôjsť aj k tzv. obráteniu dôkazného bremena. K takejto situácii môže dôjsť najmä na základe výslovnej právnej úpravy, keď zákon pri určitých typoch súdnych sporov obracia dôkazné bremeno. Súdna prax však rozšírila možnosť obrátenia dôkazného bremena aj na tie prípady, keď zákon výslovne nepočíta s obráteným dôkazným bremenom. V tejto súvislosti poukážeme na oblasť tzv. medicínskych sporov, a to najmä v kontexte nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 340/2015.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Dôkazné Bremeno v Rôznych Právnych Kontextoch

Dôkazné bremeno v daňovom konaní

Dôkazné bremeno v daňovom konaní predstavuje povinnosť jednej zo strán preukázať určité skutočnosti. Základný princíp je stanovený v Daňovom poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z.), ktorý jasne vymedzuje povinnosti oboch strán. Mnohí podnikatelia si myslia, že daňový úrad musí dokázať všetky pochybenia. Viete, čo je skutočne znepokojujúce? Predstavte si situáciu: daňový kontrolór skúma vaše výdavky na marketingové služby vo výške 10 000 eur. Máte faktúru, ale chýba vám zmluva, špecifikácia služieb alebo dôkaz o reálnom poskytnutí služby. Čo to znamená v praxi? Nestačí len mať faktúru. Ale čo ak ste predložili všetky dostupné doklady a daňový úrad stále nie je spokojný? Tu prichádza dobrá správa: dôkazné bremeno nie je výlučne na pleciach podnikateľa. Predstavte si: predložili ste všetky dostupné doklady k transakciám, odpovedali na všetky výzvy, ale daňový úrad stále spochybňuje reálnosť vašich obchodov. Čo to znamená? Ak napríklad daňový úrad tvrdí, že vaša transakcia je fiktívna, nestačí len povedať „nedôverujeme týmto dokladom“. Najvyšší súd SR v niekoľkých rozhodnutiach potvrdil, že správca dane musí nielen spochybniť dôkazy daňovníka, ale aj preukázať opak.

Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku

Presun dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane patrí medzi zásadné otázky daňového konania. V praxi sa často objavujú prípady, kedy je na daňový subjekt kladená neprimeraná dôkazná povinnosť, ktorá prekračuje požiadavky ustanovení Daňového poriadku. Kľúčové je posúdenie skutočností významných pre správne skutkové a právne posúdenie práva uplatneného daňovým subjektom, ktoré preukazuje daňový subjekt a kedy, naopak, dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o vierohodnosti alebo úplnosti predložených dôkazov daňovým subjektom, nestačí, aby tieto pochybnosti iba deklaroval. Daňový poriadok v rámci ustanovenia § 46 ods. Daňový subjekt v zmysle uvedeného musí vedieť čomu čelí a prispôsobiť svoju procesnú stratégiu a predkladanie dôkazov konkrétnym ustanoveniam konkrétneho zákona. „Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak správca dane nemieni akceptovať tvrdenia daňového subjektu alebo ním predložené dôkazy, potom musí preukázať, že tieto jeho pochybností sú relevantné a musí ich jasne a zrozumiteľne vyšpecifikovať. Akonáhle však daňový subjekt splní svoju dôkaznú povinnosť a predloží požadované dôkazy, presúva sa dôkazné bremeno na správcu dane. V prípade dôvodných pochybností je následne dôkazné bremeno opäť v rukách daňového subjektu. Výsledok verifikácie predložených dôkazov resp. tvrdení daňového subjektu zároveň musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu.

Dôkazné bremeno v trestnom konaní

Trestný poriadok o dôkaznom bremene nehovorí nič. Dokonca vyslovene nestanovuje ani to, či vôbec dôkazné bremeno v trestnom konaní súdnom existuje a ak áno, tak koho dôkazné bremeno ťaží a ktorých otázok sa týka, t. j. Napriek uvedenému, možno zo základných zásad trestného konania ako aj z iných ustanovení Trestného poriadku a napokon aj z rozhodovacej činnosti súdov nepochybne vyvodiť, že dôkazné bremeno v konaní pred súdom má zásadne len prokurátor. Tento záver je síce nepochybný, avšak do určitej miery je sporným to, čoho konkrétne sa toto dôkazné bremeno týka a hlavne aká je úloha súdu v dokazovaní, t. j. Dôkazným bremenom v konaní pred súdom, v rámci trestného konania, sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného, t. j. v neprospech verejnej žaloby. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku taktiež vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora. Zároveň je vyjadrením toho, že obžalovaný žiadne dôkazné bremeno ohľadne otázky viny nemá, t. j. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že podľa § 10 ods. 1 Tr. por. sa za orgán činný v trestnom konaní považuje len policajt a prokurátor. Súd už teda nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní, ale jeho úloha vyplýva z nestrannosti a nezávislosti súdov (§ 10 ods. 2 Tr. Vzhľadom k tomu, že súd už nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní je zrejmé, že ho nemožno považovať za pokračovanie polície a prokurátora. Nezaradením medzi orgány činné v trestnom konaní dal zákonodarca jednoznačne najavo, že konanie pred súdom bude prebiehať pred nezávislým súdom, ktorého úlohou nie je boj s kriminalitou (ako sa často nesprávne uvádza v mediálnom priestore), ale jeho úlohou je posudzovanie toho, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (otázka viny) a ak uniesol, tak je úlohou súdu uloženie trestu, prípadne riešenie otázky uloženia ochranného opatrenia, či rozhodovania o nároku na náhradu škody. Súd je teda nezávislým arbitrom, ktorý poskytuje stranám priestor na vykonávanie dokazovania, ktoré potom hodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov. Samozrejme sú tu určité výnimky, keď súd pri rozhodovaní nehodnotí dôkazy v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale postupuje podľa iných ustanovení Trestného poriadku. Ide napríklad o prípady uznania viny v zmysle § 257 Tr. Vyčlenenie súdu z orgánov činných v trestnom konaní a zmena náhľadu na funkciu a úlohu súdu v trestnom procese je viditeľná aj zo základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých je zvýraznené, že trestná vec sa prejednáva pred nezávislým a nestranným súdom (§ 2 ods. 7 Tr. Jedným z najpodstatnejších ustanovení, z ktorých sa vyvodzuje dôkazné bremeno prokurátora ohľadne otázky viny je ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. V zmysle tejto základnej zásady trestného konania majú povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti len orgány činné v trestnom konaní. Z uvedenej základnej zásady trestného konania vyplýva, že len orgány činné v trestnom konaní (t. j. policajt a prokurátor) musia obstarávať dôkazy, ktoré sa týkajú skutkového stavu veci z úradnej povinnosti.

Dôkazné bremeno prokurátora

Dôkazné bremeno prokurátora sa teda podľa § 2 ods. 10 Tr. por. týka len zisťovania skutkového stavu veci, teda objasňovania skutku (skutkových okolností) a podradeniu týchto skutkových okolností pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu (základnú a prípadne aj kvalifikovanú skutkovú podstatu stíhaného trestného činu s tým, že prokurátor musí objasňovať všetky znaky konkrétnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu). Zjednodušene povedané, dôkazné bremeno v trestnom konaní znamená to, že policajt v prípravnom konaní (pod dozorom prokurátora) a prokurátor v konaní pred súdom sú povinní vykonávať dokazovanie, ktoré sa týka rozhodných skutkových okolností ohľadne ktorých sa trestné stíhanie vedie. Na tomto mieste je opätovne potrebné zdôrazniť, že objasňovanie skutkových okolností a ich právnej kvalifikácie je v zásade doménou len orgánov činných v trestnom konaní, avšak nie aj súdu. Skutočnosť, že prokurátora ťaží v konaní pred súdom dôkazné bremeno len ohľade otázky viny (a právnej kvalifikácie) vyplýva aj z toho, že bude vždy a výhradne úlohou (doménou) súdu vykonať dokazovanie ohľadne výroku o treste, či ochranného opatrenia pokiaľ súd ustáli, že prokurátor uniesol dôkazné bremeno v ohľadne otázky viny. Vzhľadom k uvedenému je úlohou súdu, a nie prokurátora, aby si napríklad vyžiadal aktuálny odpis z registra trestov na obžalovaného, prípadne pripojil a na hlavnom pojednávaní oboznámil iný spisový materiál z dôvodu, že do úvahy prichádza uloženie súhrnného trestu, vykonal znalecké dokazovanie ohľadne potrebnosti uloženia ochranného liečenia obžalovanému a podobne. Všetky dôkazy týkajúce sa výroku o treste, či výroku o ochrannom opatrení si musí súd vykonať sám, pričom túto svoju povinnosť nemôže prenášať na prokurátora, nakoľko dôkazné bremeno prokurátora končí, v zmysle § 2 ods. 10 Tr. Ohľadne ukladania trestov možno spomenúť dve situácie, pri ktorých bude dôkazné bremeno prokurátora zasahovať aj do ukladania trestov. Ide o situáciu, pri ktorej hrozí obžalovanému uloženie trestu na podklade tzv. zásady trikrát a dosť (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). V takýchto prípadoch totiž tvoria predchádzajúce dve odsúdenia obžalovaného skutkovú okolnosť (t. j. okolnosť, ktorá musí byť súčasťou skutku) a preto je nutné, aby okolnosť, že došlo k predchádzajúcim odsúdeniam obžalovaného za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. bola preukázaná zo strany prokurátora. Len ak prokurátor unesie dôkazné bremeno aj ohľadne tejto otázky bude môcť súd aplikovať pri ukladaní trestu ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. Druhou situáciu je ukladanie spoločného trestu v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák., ktoré sa týka aj otázky viny a to posudzovania toho, či ide o pokračovací trestný čin.

Dôkazné bremeno v správnom súdnictve (judicial review) v Anglicku

V anglickom systéme judicial review sa niektoré inštitúty, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky dlhodobo v teoretickej, resp. právnej rovine neriešené, objavujú už niekoľko desaťročí až storočí a predstavujú tak dobrú platformu na získavanie informácií a formovanie ich výkladu aj v podmienkach Slovenskej republiky. Medzi takéto otázky patria aj otázky týkajúce sa dôkazného bremena a procesných prezumpcií v režime správneho súdnictva. Štúdia odpovedá napr. na také otázky, či predpoklad toho, že by po zrušení rozhodnutia správneho orgánu súdom bolo vo veci vydané rovnaké (v princípe podobné) administratívne rozhodnutie je vecou, ktorú posudzuje sám súd (ako otázku právnu) alebo sa jedná o argumentáciu v rovine procesnej obrany (zo strany žalovaného správneho orgánu)? Je vhodné, ak správne súdy pri posudzovaní predmetnej otázky vstupujú do podstatnej miery do otázok vecných? V neposlednom rade sa štúdia venuje aj tomu, či je nezákonné rozhodnutie napadnuté žalobou v režime judicial review deliteľné (v priebehu súdneho prieskumu) alebo či nezákonnosť jednej jeho časti (najmä v kontexte súdneho prieskumu normatívnych správnych aktov) spôsobuje nezákonnosť aktu ako celku? Ak áno, aké testy deliteľnosti sa majú uplatňovať? Formálne? Vecné? Vo všeobecnosti pre anglický systém správneho súdnictva platí jednoduchá premisa: dôkazné bremeno je na žalobcovi, t. j. Ako uvádzame v iných štúdiách tohto zamerania, systém správneho súdnictva (judicial review) je v Anglicku dvojštádiovým procesom. Dvojštádiovosť spočíva v tom, že v prvom štádiu konania musí žalobca súd presvedčiť o pravdepodobnosti svojho úspechu v rámci konania vo veci samej, pričom primárne musí existovať právny základ, ktorý by mohol znamenať meritórny úspech žalobcu v konaní (konanie o udelení povolenie/súhlasu na meritórne konanie o žalobe). Až v druhej etape dochádza následne k tomu, čo by bolo možné označiť ako konanie o podanej žalobe vo veci samej (t. j. v užšom zmysle). Aj keď je uvedený model v súčasnosti často kritizovaný, naďalej platí a postupuje sa podľa neho, resp. v súlade s ním. Práve prvé štádium súdneho prieskumu je mimoriadne náročné, keďže nepresvedčivosť argumentácie žalobcu vedie k neúspechu (neudeleniu súhlasu s konaním vo veci samej). Nemenej procesne náročnou okolnosťou pri rozhodovaní súdu o tom, či bude vec meritórne preskúmavaná je to, že prípadné pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného. ba čo viac v prípade Avon v Cleveland County Councils (1994) COD 517 - dokonca súd vyslovene poukazuje na to, že pochybenie správneho orgánu musí byť zjavné. Z uvedeného vyplýva, že v rámci konania pred správnym súdom platí takmer identicky - ako v prípadoch „klasických“ sporov - kontradiktórnosť konania a rovnosť účastníkov konania. Dôkazné bremeno, ktoré musí žalobca v konaní uniesť sa ale v rámci bipolárneho vnímania procesov: „súkromného procesu“ a „trestného konania“ približuje k tzv. deliktuálnemu (trestnému) konaniu, kedy dôkazné bremeno, resp. jeho uznesenie je interpretované spôsobom, že „pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného“ (a akoby in dubio pro reo v prospech obžalovaného v trestnej veci).

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Výnimky z pravidla dôkazného bremena v Anglicku

Otázka dôkazného bremena, resp. dôkazných štandardov však nie je v právnej úprave Anglicka jednotná (a ani jednoznačná). Síce platí režim opísaný vyššie (t. j. dôkazné bremeno je primárne na žalobcovi), v rámci určitých druhov konania o správnej žalobe, resp. v rámci niektorých procesných úkonov a parciálnych otázok/tvrdení, je koncepcia dôkazného bremena budovaná na iných pilieroch.

• dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa ľudských práv - napr.: R (Khawaja) v Secretary of State for the Home Department - (1984), AC 74, 112B - „v prípadoch, v ktorých výkon verejnej moci zasahuje do (základných) slobôd (osoby) alebo jej vecných (majetkových) práv, bremeno preukázania zákonnosti rozhodnutia je na výkonnej moci (pozn.: správnom orgáne).“, príp. Chesterfield Properties Plc v Secretary of State for the Environment (1998), JPL 568, 579 - „tam, kde rozhodnutie správneho orgánu vstupuje do ústavných práv alebo obmedzuje ústavné práva alebo základné práva, je povinnosťou rozhodujúceho orgánu poskytnúť podstatnú - materiálnu opodstatnenosť takého úkonu - vo verejnom záujme“.
• dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa národnej bezpečnosti - Council of Civil Service Unions v Minister for the Civil Service (1985), AC 374, 420C-D- „…ak sa umožnil súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu na tom základe, že toto bolo vydané v rámci konania, ktoré bolo nespravodlivé, potom je na vláde [pozn.: orgáne verejnej správy], aby preukázala, že rozhodnutie bolo vydané v súvislosti s národnou bezpečnosťou.“
• preukazovanie okolností relevantných pre rozhodnutie v štádiu po vydaní súhlasu/povolenia na ďalšie riešenie správnej žaloby - v tejto etape sa dôkazné bremeno fakticky presúva na správny orgán. Ak totiž žalobca v tzv. povoľovacej etape preukázal, že je opodstatnené pokračovať v konaní o správnej žalobe, je na správnom orgáne, aby preukázal okolnosti a podklady, z ktorých vychádzal v rámci rozhodovania vo veci a vyvrátil tak (predbežne preukázané) tvrdenia žalobcu.
• preukazovanie skutočnosti, že pochybenie správneho orgánu nebolo podstatné a že by rozhodnutie vo veci samej - aj keby došlo k odstráneniu prípadných vád konania/rozhodnutia v novom konaní - nebolo iné ako preskúmavané rozhodnutie.

Negatívna Dôkazná Teória

Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

tags: #opacne #dokazne #bremeno #definicia