Veľká Revúca: História a súčasnosť

Revúca, mesto s bohatou históriou, ležiace v srdci Gemera, v malebnom prostredí juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na rozhraní Revúckej vrchoviny a Stolických vrchov, v blízkosti Národného parku Muránska planina, je mestom s bohatou minulosťou a dynamickou súčasnosťou. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť Revúcej, pričom sa opiera o historické pramene a udalosti, ktoré formovali toto jedinečné mesto.

Počiatky a prvá písomná zmienka

Kedy a ako vznikla Revúca, presne nevieme. Známa je donačná (darovacia) listina kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou dáva štítnickú občinu Bebekovcom. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“. Regionálni historici ho na základe ešte i dnes existujúcich názvov stotožňujú s chotárom Revúcej. Z uvedenej listiny vyplýva, že spomínaný územný celok bol pravdepodobne osobitný a nepatril k susednému jelšavskému chotáru označenému v listine ako „castrum Ilsva“.

V tomto roku si pripomíname 650. výročie prvej písomnej zmienky o našom meste. 1357 - doteraz v najstaršom zachovanom písomnom zázname sa Revúca spomína pod názvom Nagy Reucze. Píše sa v ňom o súdnom spore so susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou o časť poľa nachádzajúceho sa na hranici ich chotárov. Keďže už vtedy Revúca existovala, predpokladá sa, že história jej osídlenia sa písala niekoľko desiatok rokov pred týmto sporom. Revúca neskôr patrila šľachtickej rodine Ilsvai a od roku 1557 panstvu hradu Muráň. V listinách sa názov Revúcej uvádza ako Nagy Reucze - v roku 1357, Rewcze - v roku 1435, Noghrewche - v roku 1453, Rausenbach alias Rewcze - v roku 1558, Rewutza Maior - v roku 1598, Welka Rewucza - v roku 1773, Veľká Revúca, po nemecky sa nazývala Gross Rauschenbach, po maďarsky Nagyrőcze, od 1. Slovenský názov mesta je odvodený od hučiacej (revúcej) bystriny, okolo ktorej mesto vznikalo. Nemecký názov Rauschenbach sa v listinách zo 14. a 17. storočia striedal so slovenským a je jeho doslovným prekladom. Údolie Muránskej doliny vytváralo pomerne dobré podmienky pre prílev obyvateľstva - bol tu najmä dostatok úrodnej pôdy a hojnosť pastvín a lesných porastov s ložiskami železnej rudy.

Rozvoj v stredoveku a novoveku

V 15. storočí patrila medzi najľudnatejšie osady Gemera. Podľa daňových registrov z roku 1427 mala 70 port (usadlostí). Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarskou výrobou, ktorá sa začala úspešne rozvíjať v 15. - 16. V roku 1556 prvým veľkým nájazdom do Muránskej doliny vyrabovali a vypálili Revúcu Osmanské vojská, ktoré v tom čase násilne obsadzovali južné oblasti Slovenska. Jej nádejný vývoj bol prerušený. Obec musela až do roku 1690 platiť Turkom poplatky, ktoré hneď po roku vzrástli zo 150 na 600 florénov. Koniec 16. a začiatok 17. storočia priniesol pre obyvateľov Revúcej prospešné zmeny. Z tohto obdobia je známa rukopisná kniha Protocolon Rimanovianum (cirkevné zápisnice), z ktorej sa dozvedáme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu - právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. Výsadami a vhodnou polohou sa mesto stalo centrom obchodu pre Horehronie, Spiš a Dolnú zem. Obyvateľom mesta sa predsa len najviac uľavilo koncom 17.

V 14. storočí príchodom západných kolonistov sa v Muránskej doline rozšírila remeselná výroba. Kolonizácia na valašskom práve mala veľký význam nielen pre osídľovanie územia, ale aj pre začiatky remesiel a domáckej výroby. K najrozšírenejším remeslám v Revúcej patrilo kováčstvo, súkenníctvo a tkáčstvo. Revúcki tkáči boli známi ako dobrí výrobcovia gúb a kobercov. V 16. a 17. storočí sa revúcke remeslá rozšírili o koželuhov, ševcov, remenárov, čižmárov, kožušníkov, valchárov i mlynárov a pribúdali ďalšie.

Prečítajte si tiež: Aktuálne informácie o NFP

Cechy a remeslá

Remeselníci sa združovali v cechoch. Ich povinnosti, záväzky a zvyky určovali cechové artikuly, potvrdzované panovníkmi, feudálmi, cirkevnými inštitúciami, prípadne magistrátom mesta. Členstvo v cechu bolo povinné a stalo sa základnou podmienkou každého náročnejšieho remesla. Stavovskú spolupatričnosť prejavovali vonkajšími znakmi. Z najstarších používaných pečatidiel sa zachovalo pečatidlo čižmárskeho cechu z roku 1694 a pečatidlo cechu mlynárov z roku 1697. Výsadné listiny revúckych cechov sú z neskoršieho obdobia - krajčírsko-kušnierskeho z roku 1803, remenárskeho z roku 1833 a koželuhov z roku 1834.

V archívoch sú aj ďalšie dokumenty zo života cechov v Revúcej, napríklad zoznam mien kováčsko-zámočníckeho a stolárskeho cechu z roku 1801, protokol cechu kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho z roku 1863, menoslov kováčsko-mäsiarsko-šlosiarskeho cechu z roku 1863, stanovy kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho cechu z roku 1879, ako i cechové artikuly tkáčskeho cechu z roku 1834. Zaujímavé sú aj pečate furmanského, kožiarskeho, tkáčskeho, čižmárskeho, stolárskeho cechu a ďalších, ktoré sú tiež cenným dokumentom niekdajšej slávy revúckych cechov. Niektoré cechy výsadné listiny nemali. Zaujímavosťou cechov boli zvolávacie tabuľky, ktoré nazývali obsielky. Vkladali do nich svoje oznamy, napríklad dátum schôdzok.

Železiarstvo

Rozvoj Revúcej podmienila okrem poľnohospodárstva aj želiarska výroba a s ňou sa rozvíjalo povozníctvo. Najvýznamnejším cechom v Muránskej doline bol cech steliarov - majiteľov slovenských pecí a hámrov na výrobu a spracovanie železa. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa z roku 1557 vieme, že v Revúcej bolo päť taviacich hút a sedem hámrov. To svedčí o tom, že vývoj železiarstva tu bol dosť rozšírený najmenej o sto rokov skôr. Treba pripomenúť, že po tureckom pustošení boli tri taviace huty zničené. Majitelia týchto železiarskych zariadení boli poddanými Muránskeho panstva a podľa mien vieme, že v železiarstve podnikali najmä Slováci z Revúcej. Huty a hámre boli postavené v blízkosti vodných tokov Muráňa a Zdychavy, kde využívali vodnú silu. Okolo roku 1585 bolo stredisko železiarskej výroby Muránskej doliny v Revúcej, lebo mala viac železiarskych podnikov ako Jelšava. Vtedy sa jelšavskí podnikatelia obrátili na veliteľa hradu Muráň Júliusa Herbersteina so žiadosťou, aby písomne upravil vzájomné vzťahy medzi šteliarmi a vzťahy medzi nimi a robotníkmi. Tak vznikla prvá slovenská listina z oblasti hospodárstva, známe „Artikuly šteliarov muránskeho údolia“ napísané po slovensky a po nemecky. Šteliari sa združili do šteliarskeho cechu a jeho artikulami sa s malými zmenami riadili vyše dvesto rokov.

Množstvo výroby slovenských pecí v Revúcej v 16. - 17. storočí poznáme len približne. Počas zimných mesiacov pece nepracovali, lebo vodné kolesá obyčajne zamŕzali. V hámroch, ktoré pracovali v Revúcej až do konca 19. storočia, vyrábali nástroje pre poľnohospodárov, remeselníkov, ale aj pre domácu potrebu. Boli to napríklad rôzne nádoby, motyky, lopaty, kladivá, valcovaný materiál - plechy či železné tyče pre kováčov. S rozvojom železiarstva a so spracúvaním železa sa zároveň rozvíjalo uhliarstvo. Drevné uhlie pálili v okolitých lesoch pre každého podnikateľa zvlášť. Pálili ho v milieroch, ktorých pozostatky možno nájsť v okolí Revúcej ešte aj dnes. Zásoby železnej rudy v Muránskej doline sa vyčerpali, preto železnú rudu začali dovážať z blízkeho vrchu Železník. Furmani okrem toho rozvážali aj výrobky z hámrov a vracajúc sa z ďalekých ciest privážali potraviny a iné potrebné výrobky. V 17. storočí furmani zakladali furmanské spolky. Cechový spolok furmanov z Jelšavy, v ktorom boli aj furmani z Revúcej, mal v roku 1757 spolu 81 členov, ktorí chodievali po mnohých cestách až na Dolnú zem.

Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Výroba železa v slovenských peciach sa stávali nerentabilnou pre veľkú spotrebu drevného uhlia, ako i straty železa, ktorého veľa ostávalo v troske. Slovenské pece boli vytlačené vysokými pecami, čo znamenalo veľký pokrok. Postaviť takúto vysokú pec bolo finančne nákladné pre ktoréhokoľvek podnikateľa. V roku 1806 ponúkol feudál Martin Šturman svoju mašu a hámor na predaj mestu. V tom čase bol mestským richtárom železiarsky podnikateľ Ondrej Šramko. Keďže mesto peniaze nemalo a richtár všetkých presviedčal o výhodnej kúpe, rokovania trvali dlhšie. Nakoniec kúpu svojimi finančnými prostriedkami podporili aj revúcke remeselnícke cechy a 2. marca 1807 uzavreli dohodu. Mesto od Martina Šturmana mašu a hámor kúpilo a vstúpilo do spoločenstva s podnikateľom Ondrejom Šramkom, ktorý do spoločného užívania pridal svoje pece a hámre.

Prečítajte si tiež: Správa Majetku v Katastri

1. apríla bola podpísaná dohoda o založení Železnej kompánie, ktorá mala jednu vysokú pec (mašu) a dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. Výrobu organizoval Ondrej Šramko a obchody išli dobre. Šramko presadzoval, aby do kompánie prijali i ďalších podnikateľov, čo sa revúckym mešťanom nepozdávalo. Neskôr sa dali presvedčiť a 3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. V skutočnosti mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre. Preto museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre. K výrobným zariadeniam Revúcej patrila jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre. Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Sídlom Únie bola osada Bartova (stála na mieste dnešného futbalového štadióna). Všetky listiny o založení Železnej kompánie, ako aj Muránskej únie sú písané po slovensky a slovenčina aj ostala úradnou rečou.

Mesto sa rozhodlo, že zisky zo železiarskeho podnikania bude spravovať samostatný pokladník oddelene od mestských peňazí v tzv. Handelskej kase. Z nej podporovali cirkvi, miestne školy a podobne. Prílev financií umožnil mestu v roku 1809 postaviť mestský dom. V tom čase malo mesto v prevádzke jatky, mlyny, pivovar, pálenicu, mestské krčmy, patrilo mu poľovníctvo, rybolov, polia a lesy. Zároveň bolo najväčším účastinárom Únie. Od roku 1829, zásluhou revúckeho richtára Jozefa Morávka, začalo budovať mestské kúpele. Prosperovanie mesta napomáhala aj jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku - Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, ktorá vznikla v Rimavskom Brezove 6.

Mesto ekonomicky silnelo, ale úspechy železiarskeho podnikania sa neprejavovali na životnej úrovni tých, ktorí vyrábali železo a výrobky z neho. Spoločnosť vlastnila veľký majetok. Patrili jej rozsiahle lesy v Gemeri, Novohrade a železorudné bane v Železníku. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach Šramkova (Vyšná maša, za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku), Kieškova (v dnešnej časti mesta v Maši) a pri rudných cestách (oproti železničnej stanici, kde bola neskôr elektráreň, potom okresný stavebný podnik, teraz prevádzky firmy Gemstav). Surové železo spracúvali v hámroch, v osade Bartova, Vinička (miestny názov sa zachoval až podnes - na východ od mestských kúpeľov) a v osade Úkorova (povyše Skalky). Železnú rudu dovážali z útrob vrchu Železník.

Rok 1848 a zrušenie poddanstva

V roku 1848 vrcholil rozklad feudálneho zriadenia vynesením tzv. marcových zákonov o zrušení poddanstva. Zákon však vôbec neriešil bývalých zmluvných poddaných a majerských, ani zmluvných želiarov. Ostali naďalej vo feudálnom područí statkárov a museli aj po roku 1848 plniť zemepánovi feudálne služobnosti. Nedostatky marcových zákonov sa nevyriešili ani po predložení mikulášskych Žiadostí slovenského národa prijatých 10. mája 1848.

Revúca ako okresné mesto a zbavenie sa závislosti

Ďalšie medzníky, ktoré sa zapísali do histórie mesta, boli v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 sa Revúca stala ochozným (okresným) mestom. Vtedy mal Revúcky okres vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Okresným mestom ostala Revúca veľmi krátky čas, iba 13 rokov, lebo v roku 1867 hlavnoslúžnovský úrad preložili z Revúcej do Jelšavy. Významným rokom bol pre Revúcu rok 1857, keď sa mesto za 80 000 zlatých úplne zbavilo závislosti od muránskeho panstva Koburgovcov-Koháryovcov, a to vďaka zmluve o kúpe lesov uzavretej v roku 1856 medzi princom Augustínom zo Sachsen-Coburg-Gothy a trhovou obcou Revúca.

Národná garda v roku 1848

V roku 1848 uhorská vláda na zabezpečenie výdobytkov revolúcie a verejného poriadku prikázala už v marci zakladať ''národné stráže'', neskôr premenované na ''národné gardy''. V Revúcej takisto založili národnú gardu. Jej veliteľom bol Pavol Lovcsányi, zať Samuela Reussa a funkciu veliteľa jednej čaty pridelili Matejovi Nandrássymu. V meste sa však nepodarilo presadiť, aby veliacou rečou bola slovenčina, ako to urobil v Tisovci Štefan Marko Daxner. V roku 1848 bol za revúckeho richtára zvolený Martin Štefančok. Senátorom sa stal Matej Nandrássy, ktorý mal vtedy len 26 rokov. Jeho postoj počas revolúcie 1848 - 1849 je dosť rozporný. Vystupoval a cítil ako Slovák. Hoci mu Štefan Marko Daxner bol osobným priateľom, na aktivite slovenskej strany sa nepodieľal. Naopak, zotrvával v národnej garde, aj keď videl, že ju zneužívajú proti záujmom Slovákov. Zaujímavosťou je ešte aj iná zreteľahodná skutočnosť. Kým gardy z okolitých miest z Jelšavy, Rožňavy či Ratkovej, viackrát nasadzovali do boja proti cisárskym vojskám, revúckej garde akoby nedôverovali a poverovali ju len zásobovacími úlohami. Po kapitulácii Košútovej armády u Világoša panoval v Gemeri strach z represálií. Mestá Revúca a Jelšava vyslali k veliteľovi zboru slovenských dobrovoľníkov Lewartovskému do Radvane osobné posolstvá, aby tlmočili oddanosť a vernosť cisárovi. Keď slovenskí dobrovoľníci prišli 13. septembra 1849 do Revúcej, obyvateľstvo ich privítalo a bez odporu sa podrobilo rozkazu odovzdať zbrane a košútovské peniaze. Slušne správajúcich sa dobrovoľníkov pohostili. V Revúcej boli ľudia, ktorí rozširovali správy, že ''hurbanovská zberba bude rabovať a vraždiť''.

Prečítajte si tiež: Domovy dôchodcov Poprad Veľká

Revúca ako centrum národného obrodenia

Revúca, malé gemerské mestečko, bola v minulosti centrom národného obrodenia. Vytúženú fakľu zapálil Samuel Reuss, ktorý sa v roku 1812 prisťahoval do Revúcej. Rod Reussovcov bol jedným z najvýznamnejších pilierov slovenskej kultúry v 19. storočí. Hybnou silou tohto diania bol otec, Samuel Reuss. Roky Bachovho absolutizmu popri svojich záporoch vytvorili pre Slovákov žijúcich v Gemeri predsa len priaznivejšie politické ovzdušie a tým aj možnosť slobodnejšieho rozvoja národného hnutia. V septembri 1850 sa uskutočnila nová organizácia štátnej správy v Uhorsku. Podľa nej bolo Slovensko rozdelené na dva dištrikty, na prešporský a košický. Dištrikty na stolice a tie na ochozy (okresy). Slúžnymi sa stali aj slovenskí národovci: Juraj Daxner z Tisovca, brat Štefana Marka Daxnera, Fridrich Malatinský, Samko Vozár, Michal Bakulíny, Adolf Reuss, Peter Kellner-Hostinský a Pavol Lovcsányi. Mestská správa v Revúcej sa dostala do rúk slovensky zmýšľajúcich a národne uvedomelých mešťanov. V takejto politickej situácii sa začali kuť plány na politický a kultúrny rozvoj slovenskej časti Gemera - Malohontu. Iskru nádejí na založenie a rozvíjanie slovenského stredného školstva po smrti Samuela Reussa prebral Štefan Marko Daxner, aby ju uchránil pred vyhasnutím. Po cisársko-kráľovskom patente v roku 1859 mali udalosti v Uhorsku rýchly spád. Ján Francisci prostredníctvom Pešťbudínskych vedomostí zvolal na 6. a 7. júna 1861 do Martina zástupcov Slovákov žijúcich v Uh…

Slovenské evanjelické gymnázium

16.9.1862 Bolo otvorené Slovenské evanjelické a. v. gymnázium, známe ako Prvé slovenské gymnázium. Na gymnáziu sa vo všetkých vyučovacích predmetoch vyučovalo a od roku 1868 aj maturovalo v slovenskom jazyku. Počas 12 rokov existencie gymnázia na ňom študovalo 566 študentov takmer zo všetkých kútov Slovenska. Škola bola založená a udržiavaná len zo zbierok a milodarov slovenského ľudu.

4.2.1873 Novú budovu Prvého slovenského gymnázia vysvätil Samuel (Samo) Tomášik, evanjelický kňaz, spisovateľ, publicista, popredný predstaviteľ slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí, horlivý cirkevný a národný pracovník pôsobiaci v blízkom Chyžnom. Stavba merala na dĺžku22 siah a bola 7 siah široká (41,70 x 13,20 m). Koncom januára 1873 ju dobudovali tak, že v piatich „svetliciach“ sa mohlo začať učiť a zároveň pokračovali v dokončovaní započatého diela. Zavládla veľká radosť. Zo zbierok slovenskej chudoby vyrastal chrám vzdelávania v prostredí, ktoré čím ďalej, tým menej bolo naklonené slovenskej myšlienke.

V novopostavenej budove sa uskutočnila prvá zábava za prítomnosti slovenských národovcov. Prvý tanec - valčík sa licitoval. Získal ho za 100 zlatých profesor gymnázia Július Botto.

4.9.1874 Na zatvorenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej poburujúco reagovala slovenská inteligencia. Ján Botto v básni „Im - Vrahom!“, ktorej súčasťou je aj tento dátum, napísal:„Padol oltár obetí. Junač naša zbitá,prápor svätý rozniesli barbarské kopytá;zvíťazili! No hanba na nich sedí zbroji -hradby padli: však pravda, pravda naša stojí!“

26.9.1874 Po zavretí Prvého slovenského gymnázia bola na tento deň vyhlásená jeho inventarizácia. Odvolávali sa na to, že majetok je tých, ktorí za gymnázium prinášali najväčšie obete, teda všetkých patrónov. Podžupan Bertalan Szontágh reagoval tak, že poslal hajdúchov a policajtov. Pod ich ochranou sa do mestského domu preniesol archív, protokoly a všetky písomnosti.

Vzájomná pomocnica

20.1.1867 V Revúcej vznikla Vzájomná pomocnica, prvý finančný ústav svojho druhu v Uhorsku. Na prípravnom zhromaždení založenia spolku sa zišli v Maliakovom dome okrem Samuela Ormisa, Jána Maliaka a Štefana Maliaka revúcki remeselníci J. Maliak, S. Priekopa, J. Kušnierik, O. Viest, P. Kušnierik, J. Štefanko, A. Štitnický, S. Antalík, J. Antalík, O. Antalík, S. Šramko, A. Kováč, J. Barto, M. Gajdoš a J Beseda. Stalo sa tak po tom, keď tkáčsky majster Štefan Maliak upozornil Samuela Ormisa, že Lichardov Obzor uverejnil stanovy pomocníc základných v Nemecku. Ormis Maliakov návrh hneď podporil. Odvtedy bol dom Maliakovcov strediskom stretávania sa priekopníkov tejto myšlienky. Ich cieľom bolo založiť taký spolok, ktorý by združoval úspory a zo získaného kapitálu, ako aj z riadnych a mimoriadnych vkladov, by sa mohli poskytovať pôžičky za nízku úrokovú mieru, nižšiu, než bola v blízkych bankách a sporiteľniach.

2.2.1872 V mestskej dvorane mestského domu (v súčasnosti pracovňa primátora mesta na mestskom úrade) sa uskutočnilo riadne valné zhromaždenie Vzájomnej pomocnice, z ktorého sa zachovala pozvánka. Majetok spolku za rok 1871 vzrástol o 36 668 zlatých a 78 grajciarov.

Osobnosti Revúcej

1867 PhDr. Ivan Branislav Zoch, profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, prvý Slovák, ktorý obhájil doktorskú dizertáciu z fyziky, vystavoval na svetovej výstave v Paríži prístroj na meranie rýchlosti šírenia zvuku v rozličných plynoch.

V meste založil z vlastnej iniciatívy meteorologickú stanicu, kde robil pozorovania. Vybavil ju najzákladnejšími prístrojmi na meranie sily a smeru vetra, vodných zrážok a tepla. Meteorologická stanica v Revúcej bola vybudovaná o štyri roky skôr ako Ústredný meteorologický ústav v Pešť-Budíne.

Významné budovy a udalosti

Mestský hostinec Kohút

V centre mesta upúta pozornosť dvojpodlažná neoklasicistická budova mestského hostinca, známeho pod názvom Kohút, ktorá bola postavená v rokoch 1875/76 ako jedna z prvých účelových stavieb na území Slovenska, vybudovaná z verejných zbierok. Kultúrny, spoločenský a spolkový život v tejto tretej najväčšej stavbe v meste začal plesom 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte - štvorylku tancovalo 400 párov. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky a počas prvej svetovej vojny fungoval v niektorých miestnostiach poľný lazaret. Po druhej svetovej vojne volali hostinec Národným domom, od roku 1952 zasa komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Budova je najznámejšia pod názvom Kohút, ako sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, keď v meste otvorili Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, dnešný Mestský dom kultúry.

27.4.1876 S výstavbou mestského hostinca mali Revúčania veľké, najmä finančné problémy. Národné noviny napísali: „…skrze stävenie velikánskeho hostinca, ktorý sa nikdy odplácať nebude, uvalili sa do takej biedy, že onedlho vyndú na mizinu.“

13.1.1877 Na námestí dokončili výstavbu mestského hostinca tým, že sa v jeho veľkej dvorane uskutočnil prvý ples. Mestský hostinec bol po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom postavený v rokoch 1818-1820. Celkový náklad na výstavbu bol veľmi vysoký, hradili ho prevažne z pôžičiek nebankových spoločenstiev. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom.

Impozantná veľká dvorana, postavená pre spoločenské a kultúrne vyžitie obyvateľov mesta a okolia, patrila vtedy medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Bola 19,80 metrov dlhá, 12,50 metrov široká a svetelnosť mala 8 metrov. Priestory tu dostali revúcke spolky - Maďarské kasíno, dobrovoľný hasičský zbor, neskôr aj úrady a ďalšie inštitúcie.

Vrch Kohút

Druhý revúcky Kohút dominuje nad mestom vo venci vrchov okolo Revúcej. Ku Kohútu sa viažu najrozličnejšie príbehy a legendy ľudovej tradície. Náš Kohút vraj bolo veľké, hlboké morské oko naplnené vodou, kde sa gazdom strácal dobytok. Spadol do vody a utopil sa. Neraz do toho oka hádzali kamene a pichali dlhými kmeňmi stromov. Prvá písomná zmienka o vrchu je z roku 1243, keď sa volal Csernahora. Tak sa volal aj na začiatku 19. stor., keď to zaznamenal Ladislav Bartholomaeides. Gemerský rodák Samo Tomášik zas zvečnil Kohút v divadelnej hre „Svadba pod Kohoutem anebo Jen aby to bylo s menšími trovami“.

#

tags: #Veľká #Revúca #história #a #súčasnosť