
Striedavá osobná starostlivosť je forma starostlivosti o dieťa po rozvode alebo rozchode rodičov, pri ktorej sa obaja rodičia rovnocenne podieľajú na výchove a starostlivosti o dieťa. Tento model starostlivosti nadobúda na popularite aj na Slovensku, inšpirovaný zahraničnými právnymi úpravami. Od 1. júla zákon o rodine umožňuje, aby sa rozvedení manželia alebo rozídení rodičia starali o svoje deti striedavo. Zavedenie striedavej osobnej starostlivosti však nie je novinkou. Slovensko sa nechalo inšpirovať právnou úpravou osvedčenou v zahraničí a tentoraz urobilo naozaj dobre.
Slovensko sa inšpirovalo právnou úpravou striedavej starostlivosti zo zahraničia, najmä z USA (Kalifornia, Arizona) kde má najdlhšiu tradíciu od konca 80. rokov. Ako vzor sme zvolili ustanovenia českého zákona o rodine. Slovenská právna norma sa od českej líši v jednom zásadnom ustanovení. Ukladá súdu povinnosť skúmať, či bude striedavá starostlivosť v záujme dieťaťa aj v prípade, ak záujem o striedavú starostlivosť prejaví len jeden z rodičov. Tým sa rozširujú možnosti reálneho uvedenia striedavej starostlivosti do praxe. V dôsledku tejto absencie povinnosti českého súdu je aj po dvanástich rokoch účinnosti striedavá starostlivosť v Česku využívaná len okrajovo, asi v troch percentách.
Výskumy a štatistiky preukazujú, že pozitíva striedavej starostlivosti ďaleko presahujú jej negatíva. Deti v takejto starostlivosti na rozdiel od výlučnej starostlivosti jedného z rodičov majú nielen lepšie rodinné vzťahy, ale vykazujú aj lepšie telesné aj fyzické zdravie, študijné výsledky, menšie emočné problémy, lepšie sa sociálne začleňujú, sú spokojnejšie, adaptovateľnejšie a sebavedomejšie. Podobný efekt má striedavá osobná starostlivosť aj na rodičov. Sú spokojnejší, necítia sa diskriminovaní, naučia sa spolu lepšie komunikovať, platia výživné pravidelnejšie a menej sa obracajú na súd.
Striedavá osobná starostlivosť nie je povinnosťou a treba ju starostlivo zvážiť. Prioritný je vždy záujem dieťaťa, až potom práva rodiča. Vhodnosť a možnosť striedavej starostlivosti pre to ktoré dieťa, ako aj pre rodiča, závisí od mnohých faktorov - veku a osobnosti dieťaťa, jeho povahových vlastností a vývojových možností, adaptovateľnosti, citových väzieb dieťaťa k rodičom, výchovných schopností a povahových vlastností rodičov, ich životných a materiálnych pomerov, vzdialenosti medzi oddelenými bydliskami rodičov, stability budúceho výchovného prostredia, schopnosti rodičov vzájomne komunikovať na úrovni záležitostí dieťaťa.
Súdy pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti zohľadňujú predovšetkým záujem dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o dieťa: Definícia
Striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre deti, ktoré nie sú ani minimálne prispôsobivé na zmeny prostredia, pre deti, ktoré si vyžadujú zvláštnu starostlivosť a samozrejme pre deti, ktoré majú len jedného rodiča, ktorý je schopný zaistiť im podmienky potrebné na ich výchovu a zdravý vývoj.
Súd prihliada na názor dieťaťa, najmä ak je dieťa staršie a schopné vyjadriť svoj názor. V prípade 7-ročnej dcéry, ktorá nesúhlasí so striedavou starostlivosťou, súd zohľadní jej názor, ale ako hlavné vodítko použije to, čo je v jej najlepšom záujme.
Pri striedavej osobnej starostlivosti je dôležitý aj interval striedania si dieťaťa. Ten je však veľmi individuálny. Martinková odporúča brať do úvahy predovšetkým vek dieťaťa, vzdialenosti pobytu rodičov a všetky okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zabehnutý denný režim dieťaťa. Deti, ktoré nechodia ešte do škôlky, by mohli byť viac s matkou a s otcom napr. dvakrát po 1 dni v týždni, škôlkári by zvládli aj týždňové striedanie. Pri školskom veku je dôležitým kritériom návšteva školy - mala by byť zachovaná rovnaká, ak to nie je možné, treba zvoliť napr. ročné intervaly, inak sú vhodné dvojtýždňové, resp. mesačné, pre stredoškolákov a vysokoškolákov mesačné až ročné intervaly. To však neznamená, že v období pobytu dieťaťa u jedného rodiča, by druhý rodič nemal mať právo byť s dieťaťom v kontakte.
Ak sa dvaja rodičia dohodnú na striedavej osobnej starostlivosti, tento krok môže mať dopad aj na platenie výživného. Súd môže zaviazať oboch rodičov k plateniu výživného v rôznych výškach, ale môže sa stať, že žiadny z rodičov nebude povinný platiť výživné.
Hoci primárnym zameraním tohto článku je slovenská legislatíva, je užitočné porovnať ju s nemeckou praxou. V Nemecku je striedavá starostlivosť (Wechselmodell) bežnejšia ako na Slovensku a súdy ju často uprednostňujú, ak je to v záujme dieťaťa a ak sú rodičia schopní spolupracovať. Nemecké súdy kladú dôraz na rovnaké práva a povinnosti oboch rodičov.
Prečítajte si tiež: Všetko o osobnej asistencii na Slovensku
Striedavú osobnú starostlivosť (ďalej aj „striedavá starostlivosť“) zaraďujeme do škály porozvodových modelov starostlivosti o maloletých. Podstatou tohto inštitútu je striedavá zmena bydliska dieťaťa v stanovených časových intervaloch.
Cieľom predloženého príspevku je zamyslieť sa nad prezumpciou inštitútu striedavej starostlivosti, ktorú možno pozorovať na viacerých úrovniach. V prvom rade je prezumpcia striedavej starostlivosti badateľná na úrovni rodičovských dohôd. K dobrovoľnému uzatváraniu dohôd o striedavej starostlivosti vedie rodičov najmä skutočnosť, že striedavá starostlivosť, na rozdiel od výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, garantuje vo väčšom rozsahu právo rodičov vychovávať svoje dieťa, s tým súvisiace právo dieťaťa na rodičovskú starostlivosť, ako aj udržiavanie produktívneho vzťahu medzi dieťaťom a oboma rodičmi. Vychádzajúc zo štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny má v podmienkach súdnej praxe Slovenskej republiky počet rozhodnutí o striedavej starostlivosti stúpajúcu tendenciu, hoci v každom roku len o nepatrné stotiny percent. Aj napriek tejto tendencii však netreba zabúdať na to, že v rámci rozhodovacej činnosti súdov dochádza i k rušeniu nariadenej striedavej starostlivosti.
Články 373 a 374 belgického občianskeho zákonníka stanovujú princíp spoločného výkonu rodičovskej autority. Vzhľadom na tento princíp zostávajú rodičovské práva a povinnosti každého rodiča aj po rozpade ich manželstva zachované. Rodičia môžu uzatvoriť súkromnú dohodu, a to aj s využitím odbornej pomoci, napr. formou mediácie. Finálnu verziu súkromnej dohody sú rodičia povinní predložiť príslušnému súdu, ktorý rozhodne, či jej obsah zodpovedá záujmom dieťaťa. S prihliadnutím na obsah riešených otázok, súd prioritne rozhoduje o určení bydliska dieťaťa, nie o výkone rodičovskej zodpovednosti. Ak nedôjde k uzatvoreniu rodičovskej dohody, rozhodne súd. Ten môže poveriť výlučným výkonom rodičovskej autority iba jedného rodiča. V takomto prípade si však druhý rodič vyhradzuje právo na dohľad, teda právo byť informovaný o dieťati. Takisto má právo na osobný styk s dieťaťom, ktorý sa mu môže obmedziť iba pre veľmi vážne dôvody. Zákonnú prednosť spoločnej rodičovskej autority však nemožno vykladať ako povinnosť súdu automaticky rozhodnúť o jej nariadení v každom porozvodovom konaní. Legislatívnymi zmenami v oblasti rodičovstva sa zaviedla prednosť striedavej starostlivosti od roku 1983. Česká právna úprava kladie všetky druhy modelov úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode na jednu úroveň. Prvým a prelomovým nálezom v tomto ohľade bol nález, sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. Presvedčivú argumentáciu Ústavného súdu ČR priaznivo prijali najmä rozvedení rodičia, ktorým neboli ich deti do starostlivosti zverené. Maloleté deti, pochádzajúce z rozvádzajúceho sa manželstva, boli na základe dohody ich rodičov v režime faktickej striedavej starostlivosti. Po odchode matky s maloletými deťmi zo spoločnej domácnosti podal otec maloletých návrh na úpravu styku počas rozvodu a po ňom, pričom žiadal, aby boli maloleté deti zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Súd návrhu nevyhovel s odôvodnením, že maloletí vyjadrili svoju spokojnosť s pretrvávajúcim výchovným usporiadaním. Styk s otcom však nepatrne rozšíril. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja rodičia maloletých. Keďže nevhodnosť striedavej starostlivosti najskôr opierali o útly vek maloletých a neskôr v čase ich školopovinnosti o stabilitu výchovného prostredia matky, popreli zmysel zákonnej úpravy a ustálenej judikatúry ESĽP. Vzhľadom na argument všeobecného súdu, že striedavá starostlivosť nie je vhodná pre maloletých v útlom veku, možno legitímne očakávať, že po uplynutí istého časového obdobia a po nástupe maloletých do školských zariadení odpadne prekážka zverenia dieťaťa do striedavej starostlivosti. Ak by sa takáto zmena (vyšší vek maloletých) označila za nedostatočnú, vážne by sa spochybnil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Ústavný súd ČR však upozornil na to, že postoj zákonodarcu a judikatúra Ústavného súdu ČR a ESĽP vychádzajú z odlišnej idey ako tej, ktorú v tomto prípade uplatnili všeobecné súdy. Najlepším záujmom dieťaťa je poskytnutie starostlivosti od oboch rodičov, samozrejme, za predpokladu splnenia zákonných podmienok, t. j. Po prijatí analyzovaného nálezu prišiel ďalší, v ktorom Ústavný súd ČR označil striedavú starostlivosť za všeobecné pravidlo úpravy styku s maloletým, a to aj napriek skutočnosti, že tento záver zo zákonnej úpravy nevyplýva: „Pokud oba rodiče projevují o dítě skutečný zájem a chtějí jej mít v péči a zároveň oba naplňují relevantní objektivní kriteria ve zhruba stejné míře, čl. 10 odst. 2 Listiny a čl. 8 Evropské úmluvy ve spojení s čl. 32 odst. 4 Listiny a čl. 3 odst. 1 a čl. 18 odst. 1 Úmluvy o právech dítěte vytváří presumpci ve prospěch střídavé péče. Tuto presumpci lze vyvrátit, nicméně jsou k tomu zapotrěbi pádne důvody, mající oporu v ochraně najlepšího záujmu dítěte. Prítomný rozpor medzi ideou zákonnej úpravy o rovnosti všetkých modelov úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode a aplikačnou praxou o prezumpcii inštitútu striedavej starostlivosti, si Ústavný súd ČR zrejme uvedomil a v snahe o korekciu svojich striktných názorov o tomto inštitúte v uznesení sp. zn. 1234/15, z 12.
Na porovnanie uvádzame, že obdobný názor prevláda aj v aplikačnej praxi slovenských súdov. „Striedavá starostlivosť nie je normou, každý prípad treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a špecifiká prípadu. Vzhľadom na to, že z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. V súlade s najlepším záujmom dieťaťa je, aby súd u každej osoby, ktorá má o uplatnenie striedavej starostlivosti úprimný záujem, posúdil všetky relevantné kritériá samostatne. Povinnosť všeobecného súdu uvažovať o možnej prezumpcií striedavej starostlivosti, by teda mala nastúpiť až za predpokladu naplnenia všetkých zákonných kritérií.
Osobitnou kapitolou sú takzvané patchworkové rodiny. Rakúsko a Nemecko majú pre ne špecifický pojem - ide o rozvedeného muža a rozvedenú ženu s deťmi z pôvodného manželstva, ktorí nadviažu vzťah. Vo vzťahu figurujú "moje deti, tvoje deti a časom aj naše deti." Zložené rodiny sa stávajú čoraz bežnejším fenoménom nielen v Rakúsku a Nemecku, ale aj v ďalších krajinách vrátane Slovenska a Česka. Tento typ rodiny prináša nové výzvy pri nastavovaní rodičovských dohôd medzi bývalými partnermi. Dosiahnutie dohody a následné fungovanie toho-ktorého režimu starostlivosti môže byť v prípade takzvaných zložených rodín náročnejšie z dôvodu, že vo väčšine prípadov každý rodič má inú predstavu o úprave rodičovských práv a povinností. Hlavne keď do obrazu vstupuje cudzia osoba v podobe nového partnera, ktorý zároveň vstupuje do života dieťaťa. Pokiaľ sú vzťahy medzi bývalými partnermi napäté, vstup nového partnera do obrazu môže predstavovať ďalšie konflikty, ktoré budú brániť dosiahnutiu konsenzu. Aj po rozchode ostávajú rodičmi výlučne matka a otec maloletých detí. Pokiaľ ide o nových partnerov, týmto sa osobitné práva neurčujú. Vždy je dôležité, aby si rodičia uvedomili potrebu ďalšej komunikácie vo vzťahu k výchove maloletých detí.
Prečítajte si tiež: Rady pre osobnú hygienu
V prípade striedavej osobnej starostlivosti v praxi skutočne väčšinou nedochádza k určeniu výživného. Stretol som sa však s prípadmi, keď príjem jedného rodiča výrazne prevyšoval príjem druhého rodiča. Vtedy je určenie vyživovacej povinnosti namieste, a to z dôvodu, aby malo dieťa zabezpečenú rovnakú životnú úroveň u oboch rodičov.
V pamäti mi utkvel prípad, keď súd striedavú osobnú starostlivosť schválil napriek pomerne veľkej vzdialenosti bydlísk rodičov. Pokiaľ dieťa navštevuje materskú školu, nemusí to byť problém. Môže totiž navštevovať dve predškolské zariadenia v dvoch mestách. Pri škole to však už problém predstavuje a nie je v záujme dieťaťa, aby prekonávalo veľkú vzdialenosť. Pamätám si aj prípad, keď otec dieťaťa tak veľmi trval na určení striedavej osobnej starostlivosti, že absolútne nerešpektoval najlepší záujem dieťaťa. Od začiatku sa táto forma starostlivosti nejavila ako najlepšia. Ani s poukazom na závery znaleckého posudku si otec nechcel pripustiť iný názor ako ten svoj. Súd napriek všemožnej snahe otca - ten podával podnety až na Ústavný súd pre prieťahy v konaní - našťastie rešpektoval najlepší záujem dieťaťa.