Paliatívna starostlivosť v poslednom štádiu demencie

Paliatívna starostlivosť je holistický prístup zameraný na zlepšenie kvality života pacientov a ich rodín, ktorí čelia život ohrozujúcim ochoreniam. Zabezpečuje úľavu od bolesti a iných nepríjemných symptómov, poskytuje psychologickú, sociálnu a duchovnú podporu a pomáha pacientom a ich rodinám orientovať sa v zložitom systéme zdravotnej a sociálnej starostlivosti. V kontexte demencie, najmä v jej pokročilom štádiu, zohráva paliatívna starostlivosť kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní dôstojného a komfortného života pre pacientov a pri podpore ich blízkych.

Čo je paliatívna starostlivosť?

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje paliatívnu starostlivosť ako prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a ich rodín, ktoré čelia problémom spojeným so život ohrozujúcim ochorením. Zabraňuje a zmierňuje utrpenie prostredníctvom včasnej diagnostiky, správneho zhodnotenia a liečby bolesti a iných ťažkostí. Paliatívna starostlivosť je prevenciou a úľavou od utrpenia akéhokoľvek druhu - fyzického, psychologického, sociálneho alebo duchovného - ktoré prežívajú dospelí a deti žijúci so život limitujúcimi zdravotnými problémami.

Paliatívna starostlivosť sa pôvodne vyvinula ako model starostlivosti o pacientov s pokročilým štádiom rakoviny. V posledných rokoch však dôkazy preukázali prínos paliatívnej starostlivosti aj pri závažných neurologických ochoreniach vzhľadom na významnosť symptómov, funkčný neurologický deficit, vysoké nároky na opatrovateľa, prognostickú neistotu a potrebu komplexného rozhodovania v priebehu ochorenia.

Paliatívna starostlivosť pri neurologických ochoreniach

Niektoré neurologické ochorenia môžu vyžadovať paliatívnu starostlivosť. Práca zdravotníkov v rámci paliatívnej medicíny môže byť odlišná v závislosti od konkrétnych potrieb pacienta s neurologickým ochorením a jeho rodiny. Každé neurologické ochorenie má svoje vlastné charakteristiky a priebeh, a preto prístup k paliatívnej starostlivosti sa môže líšiť. Pacienti s neurologickými ochoreniami majú často nevyliečiteľné a progresívne choroby s veľkou morbiditou a mortalitou. Pre mnohých z týchto ochorení základom liečby je paliatívna starostlivosť s dôrazom na zvládnutie symptómov, udržanie mobility, prispôsobenie sa funkčnému a kognitívnemu poklesu a podpora opatrovateľstva. Začlenenie paliatívnych princípov do plánu starostlivosti o pacientov môžu zlepšiť kvalitu ich života.

Paliatívna liečba zahŕňa liečenie symptómov, ktoré sú často prítomné u pacientov s neurologickými ochoreniami, ako sú bolesť, nevoľnosť, úzkosť, depresia, poruchy spánku a ďalšie. Zlepšenie týchto symptómov zvyšuje komfort pacienta a umožňuje mu lepšie zvládanie svojej choroby. Tiež má za úlohu zabezpečiť, aby pacient mohol žiť čo najplnohodnotnejší život napriek svojej chorobe so zabezpečením fyzickej, emocionálnej, psychologickej a duchovnej pohody pacienta. Tiež sa zameriava aj na jeho rodinu a blízkych. Poskytuje podporu a poradenstvo pre rodinných príslušníkov, aby im pomohla zvládnuť emočné a praktické výzvy, ktoré sú spojené s chorobou ich milovaného. Podobne zahŕňa aj plánovanie starostlivosti, ktoré zohľadňuje predstavy pacienta o jeho starostlivosti v pokročilých štádiách choroby formou rozhovorov o životných cieľoch, hodnotách a preferenciách týkajúcich sa starostlivosti na konci života.

Prečítajte si tiež: Zlepšenie Kvality Života vďaka Paliatívnej Starostlivosti

Demencia a paliatívna starostlivosť

Demencia je syndróm, nie samostatná nozologická jednotka. V posledných rokoch sa práve syndróm demencie stal v priemyselne vyspelých krajinách, vrátane Slovenska, významným zdravotno-sociálnym fenoménom, ktorý postihuje hlavne seniorov a závažným spôsobom, tým zasahuje ich rodinných príslušníkov, profesionálnych opatrovateľov, ako aj celú spoločnosť. Demencia znamená komplexný úbytok psychických funkcií, ktorý spôsobuje atrofia centrálneho nervového systému. Termín demencia predstavuje určitý súbor príznakov, ktoré môžu spôsobiť početné poruchy mozgu. Medzi charakteristické poruchy intelektuálnych funkcií môžeme zaradiť hlavne porušenie pamäte, schopnosti učiť sa novým veciam, porušenie abstrakcie, orientácie, priestorového vnímania, a taktiež aj schopnosti vykonávať niektoré praktické činnosti, ktoré sú dôležité pre normálnu aktivitu človeka.

Jednou z najrozšírenejších foriem demencií, ktorá mení život ako postihnutého, tak celej jeho rodiny je Alzheimerová choroba. V posledných pätnástich rokoch má jej výskyt rastúcu tendenciu, pričom hlavnou príčinou tohto stavu je starnutie populácie a v súčasnosti postihuje v Európe minimálne päť miliónov ľudí. Alzheimerova choroba je spojená s výrazným psychologickým, sociálnym a telesným postihnutím klientov-pacientov a je závažným ekonomickým problémom. Táto choroba predstavuje 50-60% všetkých demencií, ktoré sú na celom svete diagnostikované u tisícok jedincov.

Štádiá Alzheimerovej choroby

• Ranné štádium (doba trvania je 3-5 rokov) - prvou oblasťou mozgu, v ktorej dochádza v tomto štádiu v dôsledku choroby k odumieraniu mozgových buniek, je pamäť. Ak sú však sociálne zručnosti, logické myslenie a úsudok v poriadku je možné, že sa chorý človek vyrovná so stratou pamäte tým, že si vytvorí náhradné spôsoby. V tomto štádiu väčšina jedincov ešte stále môže robiť viaceré denné aktivity, avšak pri ich organizácií môžu potrebovať pomoc.
• Mierne štádium (doba trvania 2-10 rokov) - do celého mozgu sa šíri odumieranie mozgových buniek a v tomto štádiu má jedinec problémy s obliekaním, orientáciou a nedokáže si často krát spomenúť, ako sa používajú predmety bežnej dennej potreby.
• Pokročilé alebo neskoré štádium (doba trvania 1-3 roky) - klienti-pacienti sú v tomto štádiu odkázaní pri každodennej starostlivosti na pomoc inej osoby, častejšie spia, menej komunikujú a na osobu, ktorá sa o nich stará nijako nereagujú. U jedincov sa prejavujú bludy, halucinácie, sú viac emočne labilní, agresívni a z neurologických príznakov sa u nich objavuje inkontinencia stolice a moču, ataxia a apraxia.

Paliatívna starostlivosť v poslednom štádiu demencie

V poslednom štádiu demencie je cieľom paliatívnej starostlivosti zabezpečiť maximálny komfort a kvalitu života pre pacienta. To zahŕňa zmierňovanie bolesti a iných nepríjemných symptómov, ako sú dýchavičnosť, nevoľnosť, zápcha a poruchy spánku. Dôležitá je aj starostlivosť o výživu a hydratáciu, aj keď pacient už nie je schopný prijímať potravu perorálne. V takýchto prípadoch je potrebné zvážiť alternatívne spôsoby výživy, ako je napríklad enterálna výživa (cez sondu) alebo parenterálna výživa (vnútrožilovo).

Okrem fyzickej starostlivosti je v poslednom štádiu demencie dôležitá aj psychologická a sociálna podpora. Pacienti môžu trpieť úzkosťou, depresiou, dezorientáciou a stratou kontaktu s realitou. Je dôležité im poskytnúť pocit bezpečia, istoty a lásky. To sa dá dosiahnuť prostredníctvom verbálnej a neverbálnej komunikácie, ako je napríklad dotyk, objatia, hladenie a spievanie. Dôležité je aj zachovanie rutiny a známeho prostredia, ktoré pacientovi poskytujú pocit stability.

V poslednom štádiu demencie je dôležitá aj duchovná starostlivosť. Pacienti môžu mať potrebu hovoriť o svojich obavách a strachoch, o svojom živote a o svojich vzťahoch. Je dôležité im poskytnúť priestor na to, aby sa mohli vyjadriť a aby sa cítili vypočutí a pochopení. V prípade potreby je možné zabezpečiť aj prítomnosť duchovného, ktorý pacientovi a jeho rodine poskytne duchovnú podporu.

Prečítajte si tiež: WHO a detská paliatívna starostlivosť

Rozhodovanie v paliatívnej starostlivosti

Paliatívna liečba by mala byť poskytnutá vtedy, keď sa identifikuje potreba zlepšiť kvalitu života pacienta a jeho rodiny, ktorí čelia nevyliečiteľnému ochoreniu. Nie je načasovanie paliatívnej liečby striktne stanovené a môže sa líšiť v závislosti od individuálnych okolností každého pacienta. Pacientovi by mal byť poskytnutý dostatok informácií o paliatívnej liečbe, aby mohol urobiť rozhodnutie o svojej starostlivosti. Ak je pacient v stave, kedy už nedokáže rozhodovať o svojej starostlivosti, jeho rozhodnutie by malo byť rešpektované na základe toho, čo by si on sám želal, ak by bol schopný rozhodovať. Ak však pacient nemá jasne vyjadrené želania alebo nie je schopný vyjadriť svoje rozhodnutie, môže rodina a blízki pacienta rozhodnúť na základe jeho predchádzajúcich vyjadrení, hodnôt a preferencií.

Dôležitou súčasťou paliatívnej starostlivosti je aj načrtnutie kritického scenára a koordinovaného plánu starostlivosti. Kritický scenár je plánovaný postup v prípade, že sa stav pacienta zhorší alebo že sa vyskytnú neočakávané udalosti. Koordinovaný plán starostlivosti je komplexný plán, ktorý zohľadňuje potreby pacienta vo všetkých aspektoch jeho života a starostlivosti.

V rámci paliatívnej starostlivosti sa rozlišuje podporná a terminálna fáza. Podporná fáza paliatívnej starostlivosti je obdobie, keď sa pacient lieči alebo má potenciálne dlhšie trvajúcu prognózu. Cieľom tejto fázy je poskytnúť pacientovi podporu a liečbu, ktorá má za cieľ zlepšiť jeho kvalitu života, kontrolu symptómov a podporu jeho emocionálnej a psychologickej pohody. Terminálna fáza paliatívnej starostlivosti nastáva vtedy, keď sa pacientovo ochorenie zhoršuje a prognóza je nevyhnutne obmedzená na krátky časový úsek. Cieľom tejto fázy je poskytnúť pacientovi a jeho rodine podporu a komfort v posledných dňoch alebo týždňoch života. Prechod medzi týmito fázami môže byť postupný a nie je vždy jasne vymedzený.

Formy paliatívnej starostlivosti na Slovensku

Paliatívna starostlivosť sa v Slovenskej republike poskytuje v štátnych, alebo neštátnych zdravotníckych zariadeniach, ktoré vznikajú v pôsobnosti MZ SR, ako aj v pôsobnosti iných orgánov štátnej správy. Paliatívna starostlivosť resp. medicína sa v Slovenskej republike podľa Koncepcie zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) poskytuje formou ambulantnej (v podobe domácej starostlivosti) a ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Ústavná zdravotná starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:

• Hospice - ako samostatné zdravotnícke zariadenia určené na poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove. Súčasťou hospicu môže byť stacionár paliatívnej starostlivosti, mobilný hospic, ambulancia paliatívnej medicíny, alebo iné ambulancie špecializovanej zdravotnej starostlivosti. Paliatívnu starostlivosť poskytovanú hospicmi označujeme ako hospicovú starostlivosť.
• Oddelenia paliatívnej medicíny - v nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach ako ich organizačná súčasť. Od nemocničného oddelenia sa odlišujú prispôsobením starostlivosti potrebám pacienta, čo znamená neobmedzený čas návštev, pacient si určuje čas spánku, čas na jedlo, hygienu a pod. Optimálny počet postelí je 10 až 20, odporúčajú sa jednoposteľové izby s príslušenstvom pre pacientov, pri ktorých je možnosť ubytovania blízkej osoby.
• Jednotky paliatívnej medicíny - zriaďované pri geriatrických, iných zdravotníckych a sociálnych zariadeniach. Predstavujú samostatnú jednotku pozostávajúcu z 2 až 3 jednoposteľových izieb, určenú pre pacientov vyžadujúcich paliatívnu starostlivosť.

Ambulantnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:

• Mobilné hospice - ako návštevnú službu lekára, sestry a podľa potreby ďalších zdravotníckych pracovníkov zdravotníckeho zariadenia hospicu v domácom prostredí pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta. Starostlivosť je zameraná najmä na úľavu od bolesti.
• Ambulancie paliatívnej medicíny, vrátane návštevnej služby lekára.

Klinická sociálna práca a demencia

Prirodzenou súčasťou životného cyklu, ako aj významnou etapou ontogenetického vývinu jednotlivca, je starnutie a staroba. Sú nielen javom individuálnym, ale aj spoločenským. Fyziologické faktory, zdravotné problémy, genetické predispozície, ale taktiež aj to ako človek psychicky príjme a prežíva vyšší vek, mu môže priniesť čas nerušenej, harmonickej staroby, ale aj psychický a fyzický úpadok, ktorý je bolestný ako pre neho, tak aj pre jeho okolie. V súčasnej postmodernej dobe sa stretávame so situáciami, kedy sa menia tradičné hodnoty a postoje rodiny najmä vo vzťahu k starým rodičom a starostlivosti o nich. V minulosti bolo bežné a prirodzené, že sa o starých rodičov starali ich deti. Posledné chvíle svojho života mali teda možnosť prežiť v kruhu svojich najbližších. V súčasnosti sa však mení poslanie a funkcie rodiny a zároveň sa aj mení možnosť odkázaného seniora prežiť svoj život v rodinnom kruhu.

Prečítajte si tiež: OAIM a paliatívna starostlivosť

Profesionálnou aplikáciou sociálnej práce ako aj metód v diagnostike, liečbe a predchádzaní psychosociálnych disfunkcií, zdravotných postihnutí, vrátane emocionálnej a psychickej poruchy správania, je klinická sociálna práca. V systéme všeobecnej sociálnej práce prešiel jej vývoj určitým procesom v rámci rozvoja ako teoretickej, tak aj praktickej a akademickej sociálnej práce. Základným cieľom klinickej sociálnej práce je nielen hodnotiť, ale predovšetkým pozitívne ovplyvňovať bio-psycho-sociálno-spirituálne fungovanie jednotlivcov, rodín, ale aj skupín v ich sociotope. Klinická sociálna práca je oblasťou, kde sa sociálna starostlivosť prelína so zdravotnou a je dôležitou súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu. K danej komplexnosti liečby teda bezodkladne patrí aj pomoc pri riešení sociálnych problémov pacienta v takých prípadoch, kedy toho nie je schopný samostatne s pomocou vlastných zdrojov alebo jeho rodina nechce, prípadne nemôže túto starostlivosť poskytnúť sama, alebo pokiaľ pacient nemá rodinu. Klinická sociálna práca sa sústredí na individuálny prístup ku každému klientovi-pacientovi, nakoľko tak, ako je každý človek singulárny a nenapodobiteľný, tak jedinečná je aj práca s nim. Tým, že je človek holistická bytosť nemôžeme zabudnúť ani na jednu zložku bio-psycho-sociálno-spirituálnej dimenzie. Vo svojej práci teda klinický sociálny pracovník vychádza z holistického modelu, ktorý chápe človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnu bytosť a tento model je založený na schopnosti človeka prispôsobiť sa novým (zmeneným) podmienkam.

Klinický sociálny pracovník v zdravotníckych zariadeniach, ako sú hospice, nemocnice, psychiatrické nemocnice je významným členom multidisciplinárneho tímu (psychológ, sestra, lekár) a jeho činnosť smeruje ako ku klientovi-pacientovi, tak aj k jeho sociálnemu prostrediu. Jeho profesionálna činnosť je orientovaná na svet človeka, ktorý sa v dôsledku choroby, prípadne úrazu, dostal do zdravotníckeho zariadenia, kde si vyžaduje odborný prístup zdravotníckych pracovníkov, ale taktiež aj klinického sociálneho pracovníka. Sociálny pracovník teda dostáva svoj priestor aj v zdravotníckych zariadeniach, nakoľko taktiež prispieva ku klientovmu-pacientovmu uzdraveniu, ale zároveň aj k jeho skorému návratu k rodine, tým že sa vyriešia jeho sociálne problémy. Práve klinická sociálna práca si vyžaduje odlišný prístup k chorým starším jedincom. Je potrebné im preukázať predovšetkým porozumenie, slušnosť, empatiu, úctu a vyhýbať sa neprimeranej zvedavosti až násilnosti.

Paliatívna medicína: Zomieranie a proces vyrovnávania sa so smrťou

Narodili sme sa s vedomím, že náš život je dočasný. Strach zo smrti sa vystupňuje pri každom závažnom ochorení a má ho každý z nás bez ohľadu na vek alebo profesiu. Väčšina z nás, ktorí si uvedomujú postup choroby a ubúdanie síl, tušia aj skutočnosť blížiacej sa smrti. Dostavuje sa strach zo smrti, ľútosť a neistota, čo bude nasledovať. Veriaci človek verí v posmrtný život a sľub večného života, človek neveriaci sa zmieruje s koncom vlastnej existencie. Každý však potrebuje útechu kňaza alebo svojho najbližšieho. Potrebujú si usporiadať myšlienkovo svoju pozemskú existenciu. Úlohou pomáhajúcich profesií v zdravotníctve je zaistiť dôstojný odchod zomierajúcemu človeku z tohto sveta.

Problémom je skutočnosť, že problematika smrti a zomierania patrí medzi tabu našej spoločnosti. Zomierajúci často zostávajú so skutočnosťou blížiacej sa smrti sami, pretože nenachádzajú spôsob, ako by mohli svoje pocity z blížiaceho sa konca s niekým zdieľať. Je mnoho otázok týkajúcich sa smrti, na ktoré sami nevieme jednoznačne odpovedať.

Modely zomierania

V súčasnosti sa umieranie a smrť inštitucionalizujú. Menej sa zomiera doma, čoraz viac v ústavoch. Aj keď máme mnoho inštitúcií, ktoré pomáhajú človeku v množstve jeho núdzových situácií, dosiaľ nemáme dostatočne prepracovanú prípravu lekára i ďalších zúčastnených na to, ako pomáhať človeku v jeho najväčšej kríze tesne pred príchodom smrti alebo počas smrteľných chorôb.

V súčasnosti rozlišujeme dva modely zomierania:

• Domáci model zomierania („tradičný model umierania“): starostlivosť o zomierajúceho v kruhu rodiny.
• Inštitucionalizovaný model zomierania („moderný model umierania“): nemocnice, liečebne dlhodobo chorých, domovy dôchodcov, paliatívne oddelenia, hospice a pod.

Pre tradičné chápanie znamenala smrť predovšetkým hodnotenie života a zomierajúci bol podporovaný k tomu, aby sa zamýšľal nad zmyslom života a svojim konaním. Skúsenosť, ako sa starať o zomierajúceho človeka sa v minulosti odovzdávala z generácie na generáciu. Domácim modelom umierania rozumieme umieranie doma, v kruhu jeho rodiny. V minulosti sa o chorého starala predovšetkým rodina, starostlivosť bola teda prevažne laická. Prednosťou bola emotívna podpora umierajúceho a nezanedbateľný význam mal i ritualizovaný scenár. Každý zo zúčastnených mal zreteľne vymedzenú rolu a vedel, čo môže a čo má robiť. Tiež umierajúci vedel, aké sú jeho dostupné formy pomoci.

V súčasnosti umierame často osamelo a nie tam, kde si prajeme. Najnovší výskum verejného mienenia o umieraní a starostlivosti o nevyliečiteľne chorých v Česku, ktorého sa zúčastnilo vyše tisíc zdravotníkov a vyše tisíc respondentov z obecnej populácie potvrdil, že tri štvrtiny ľudí by chcelo zomrieť doma, ale len málokto svoj život doma skutočne končí. Väčšina ľudí zomiera v liečebni dlhodobo chorých, domovoch dôchodcov, nemocniciach a pod.

Snaha obohatiť analgetickú liečbu a skvalitniť ošetrovateľskú starostlivosť o umierajúcich viedli k vybudovaniu moderných nemocníc, či hospicových zariadení, kde sa chorým dostáva najlepšia profesionálna starostlivosť. Spoločnosť odsúva umierajúceho do inštitúcií. umierajúcich do nemocníc vzniká nový model starostlivosti, tzv. inštitucionalizovaný model. V nemocniciach je chorým dopriaty štandardný liečebný, ošetrovateľský a sociálny komfort. Umierajúcim je síce poskytovaná potrebná starostlivosť, dominantný je ale prakticizmus a profesionalita. Tmavšie stránky inštitucionalizovaného modelu sú zrejmé a ich spoločným menovateľom je chladná profesionálna starostlivosť.

V tomto modeli umierania chýba potrebný ľudský kontakt, umieranie stratilo charakter sociálneho aktu. Rodina prichádza na návštevu a nevie, ako sa má správať, čo má hovoriť a myslí si, že profesionál je tu od toho, aby sa o umierajúceho pacienta postaral. Je snahou nájsť riešenie, aby malo umieranie opäť charakter sociálneho aktu.

V súčasnej dobe sa však hľadajú alternatívy a varianty nového modelu zomierania, ktorou by bolo ponechanie zomierajúceho doma v kruhu rodiny a zároveň zaistenie kvalitnej odbornej starostlivosti (napr. hospic, hospicová starostlivosť, domáca hospicová starostlivosť).

Štádiá zomierania a proces vyrovnávania sa so smrťou

Umieranie je konečnou fázou ľudského života. Prichádza väčšinou ako záverečné vyústenie už prítomného ochorenia. Je charakterizované postupným alebo náhle vzniknutým nezvratným zlyhaním funkčných systémov ľudského organizmu a poruchou regulácie týchto systémov. Z klinického hľadiska sa posledná fáza zomierania označuje ako terminálny stav. Jeho začiatok môžeme si môžeme všimnúť v okamžiku, kedy vojde do odborného a následne i laického podvedomia, že choroba, ktorá vstúpila do života konkrétneho jedinca, je nezlučiteľná so životom.

Podľa toho, ako rýchlo proces zomierania prebieha, rozlišuje sa na jednej strane tzv. rýchla smrť a na druhej strane tzv. pomalá smrť.

• Rýchla smrť - náhle zomierajúci, takmer bez utrpenia (bleskom, prúdom, pri autonehode, infarkt a pod.).
• Pomalá smrť - proces zomierania prebieha veľmi pomaly, s veľkou intenzitou utrpenia a pri plnom vedomí (napr. u onkologických pacientov). Chronické ochorenia (CNS, Alzheimerova choroba, demencia a ).

Na zomieranie a smrť sa môžeme pozerať z rôznych hľadísk:

• Teória biologických hodín - človek umiera naozaj vtedy, keď sa naplnil jeho geneticky podmienený tzv.
• Sociálna smrť - stav, kedy človek síce žije, ale je vytrhnutý z dôležitých sociálnych vzťahov, od spoločnosti a nie je možné ich do kontextu spoločnosti vrátiť.
• Psychická smrť - úplná psychická rezignácia, intenzívne prežívaná beznádej a zúfalstvo. Uľahčuje vstup smrti fyzickej.
• Fyzická smrť - trvalá strata vedomia. S odchodom funkcie mozgu odchádza aj vedomie. Smrť teda znamená, že nefunguje žiadna časť mozgu. Po mozgovej smrti nasleduje smrť orgánov ľudského tela.

Štádiá zomierania podľa Elisabeth Kübler-Rossovej

Americká lekárka švajčiarskeho pôvodu, Elisabeth Kübler-Rossová, odtabuizovala problematiku zomierania a smrti v celosvetovom meradle. Napísala knihu „O smrti a umírání“, v ktorej na základe vlastných profesionálnych skúseností zachytáva obdobie medzi stanovením diagnózy ochorenia a smrťou. Jednotlivé obdobia rozdelila do piatich štádií (fáz):

1. Šok, popretie
2. Hnev, vzbura, rozhorčenie
3. Vyjednávanie,spochybňovanie
4. Depresia, zúfalstvo, beznádej
5. Prijatie, akceptácia, zmierenie

tags: #paliativna #starostlivost #demencia #posledné #štádium