Pamiatková starostlivosť: Medzi naplnením práce a realitou slovenskej praxe

Iniciatívy v oblasti pamiatkovej starostlivosti sa stretávajú s ťažkosťami pri vzbudzovaní záujmu verejnosti o komplexnú problematiku zákonnej ochrany pamiatok. Táto snaha o ochranu kultúrneho dedičstva je však čoraz viac ohrozovaná pretrvávajúcimi problémami v slovenskej pamiatkarskej praxi, ktoré sa navyše môžu ešte prehĺbiť navrhovanými zmenami v stavebnom zákone.

História pamiatkovej starostlivosti na Slovensku

Pamiatková starostlivosť na Slovensku má bohatú históriu, ktorá siaha až do 19. storočia. Počiatky organizovanej a inštitucionálnej záchrany pamiatok možno nájsť už v 40. rokoch 19. storočia.

Obdobie Rakúsko-Uhorska

Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale). Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31.decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov.

Už v roku 1846 podali členovia Spolku uhorských lekárov návrh na zriadenie štátneho orgánu pre starostlivosť o kultúrne pamiatky. Aj za revolúcie v roku 1848 došlo k pokusu urobiť niečo pre hynúce pamiatky. Ministerstvo kultu navrhovalo zriadiť komisiu, ktorá by dozerala na stavebné pamiatky. Nepriaznivý vývoj udalostí nedovolil, aby sa úmysel stal aj skutkom. Čas na realizáciu dozrel neskôr. Nariadením ministerstva kultu a výučby zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky. Jej úlohou bol súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Uhorská dočasná komisia pre pamiatky sa v zmysle zákonného článku XXXIX/ 1881 pretransformovala na stálu Štátnu pamiatkovú komisiu.

C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napr. so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta. Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, abyvzala pod svoj patronát košické pamiatky.

Prečítajte si tiež: Pamiatky a Holandsko

Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr. Storno st. a ml., Št. Groh, J. Huszka, P. J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.Od začiatku 20. storočia vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra.

Medzivojnové obdobie

Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave. Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti.Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné.

Samostatnú slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr. V. Šrobára čís. 8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís. 32 pod čís. 155/1919. V nariadení sa hovorí:"Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok."

Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24. decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr. Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkar a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska.

Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok.Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner (na referáte od júla 1927) a Václav Mencl (od roku 1930) nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V. Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.

Prečítajte si tiež: Zanedbávanie pamiatok

Pamiatková starostlivosť po roku 1945

V roku 1946 opäť p… Bakalársky študijný program je jediným študijným programom svojho druhu na Slovensku; je koncipovaný vysoko interdisciplinárne. Je zameraný na všeobecné znalosti a zručnosti v oblasti ochrany, prezentácie a riadenia kultúrneho dedičstva s profilujúcimi vedomosťami zo sféry starostlivosti o nehnuteľné pamiatky ako aj hnuteľné doklady minulosti. V predmetoch študijného programu je teoretická časť zastúpená viacerými kurzami z oblasti ochrany, prezentácie a manažmentu kultúrneho dedičstva, dejín pamiatkovej starostlivosti a príbuzných vedných disciplín (hlavne história, architektúra a dejiny umenia). Dôležitú súčasť tvoria kurzy z oblasti materiálnej kultúry.

Problémy súčasnej pamiatkovej starostlivosti

Súčasný systém pamiatkovej starostlivosti na Slovensku čelí viacerým závažným problémom, ktoré negatívne ovplyvňujú jeho efektívnosť a kvalitu.

Nedostatočné personálne kapacity

Jedným z najpálčivejších problémov je chronický nedostatok kvalifikovaných odborníkov na pamiatkových úradoch. Na Slovensku pracuje približne 200 odborných zamestnancov v pamiatkových úradoch, zatiaľ čo v susednom Česku je ich viac ako 2 000. Tento markantný rozdiel má priamy dopad na kvalitu a rýchlosť rozhodovania v pamiatkových veciach. Pamiatkari sú preťažení množstvom spisov a nemajú dostatok času na odborné vzdelávanie a špecializáciu.

Široký záber a nedostatok špecializácie

Ďalším problémom je príliš široký záber, ktorý musia pamiatkari pokrývať. Krajský pamiatkar musí mať prehľad o všetkých obdobiach a typoch architektúry, od stredoveku cez ľudové staviteľstvo až po modernu. Špecializácia na konkrétny typ architektúry je prakticky nemožná, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu rozhodnutí. Pamiatkar musí byť zároveň právnikom, úradníkom, stavebným expertom aj odborníkom na štukatérske detaily.

Nedostatočná podpora výskumu a metodológie

Slovenská pamiatková starostlivosť dlhodobo zaostáva v oblasti výskumu a metodológie. Pamiatkový úrad produkuje len minimum výskumov a metodických materiálov. Kým v Česku vydávajú niekoľko metodík obnovy ročne, na Slovensku chýba jednotná metodika aj pre taký základný typ pamiatky, akým je gotický kostol. V Česku existujú tri špecializované metodické centrá - pre priemyselnú architektúru, architektúru 20. storočia a záhradnú kultúru.

Prečítajte si tiež: Pamiatky v Turecku a na Slovensku

Zlá organizácia práce a manažment

Práca na pamiatkových úradoch je často zle organizovaná a manažovaná. Práca sa odohráva v ročných plánoch a pri akútnych problémoch nezostáva čas na dôkladné spracovanie podkladov. Konkrétne v prípade budov, akými sú bratislavský Istropolis alebo textilná továreň Merina v Trenčíne, má prípravu zložitých podkladov na starosti jedna kvalifikovaná osoba. Spracovanie takýchto podkladov môže trvať aj pol roka, čo stavia pamiatkara pred ťažké rozhodnutie, či sa pustiť do akútneho prípadu s neistým výsledkom, alebo riešiť hŕbu podnetov, ktoré má na stole už niekoľko mesiacov alebo rokov.

Nedostatočná komunikácia a spolupráca

Z rozhovorov s pamiatkarmi vyplynulo, že tvorcovia nového stavebného zákona nemajú predstavu o tom, ako pamiatkari fungujú alebo nefungujú. Ak chcú riešiť problémy, zabudli sa na ne spýtať ľudí, ktorí sú s nimi v každodennom kontakte. So spracovateľmi návrhu zákona komunikovalo len ministerstvo kultúry. Dodatočné závažné výhrady, ktoré zaslal Pamiatkový úrad, ministerstvo z veľkej časti ignorovalo.

Návrh nového stavebného zákona a jeho dopady

Návrh nového stavebného zákona vyvoláva medzi pamiatkarmi vážne obavy. Hlavným bodom kritiky je premena krajských pamiatkových úradov na špeciálne stavebné úrady. Tie budú slúžiť na posudzovanie stavebných zámerov pre národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a lokality UNESCO. To extrémne zvýši agendu úradníkov, ktorí dnes nie sú špecializovaní na schvaľovanie sietí či dopravných stavieb. Naopak, pre pamiatkové zóny, územia ochranných pásiem, územia s archeologickým potenciálom a hnuteľné pamiatky zostávajú krajské pamiatkové úrady v polohe dotknutých orgánov štátnej správy.

Na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií a 10 120 národných kultúrnych pamiatok. To predstavuje obrovské množstvo podnetov, dlhoročných káuz, súdnych sporov, s ktorými si nedokázali poradiť ani ostrieľaní pracovníci stavebných úradov. Tieto sa zo dňa na deň ocitnú na stole niekoľkých kunsthistorikov a archeológov.

Riziká a obavy

Pamiatkari sa obávajú, že nový zákon povedie k oslabeniu ich kompetencií a zníženiu kvality pamiatkovej starostlivosti. Podľa nového návrhu by mal projektant sám zhodnotiť, či sú pripomienky k hodnotám objektu relevantné. Oslabené budú aj iné kompetencie. Dnes záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu viaže stavebný úrad, ktorý nemôže rozhodnúť v rozpore s ním. Kunsthistorici, archeológovia, architekti a iní odborníci na pamiatky sa v mene „pružnejšieho stavebného konania“ majú premeniť na číru administratívnu zložku. Na rozdiel od úradníkov totiž nestrážia len zákonom dané náležitosti verejného záujmu, ale sami ich tvoria, hľadajú, skúmajú a korigujú. Poznatky o kultúrnom dedičstve sa stále vyvíjajú, rovnako ako metódy obnovy. Premenou prechádza aj vzťah verejnosti k pamiatkam, spôsoby ich prezentácie. Preto by sa pamiatkari mali viac venovať výskumu, štúdiu a osvete.

Riešenia a možnosti zlepšenia

Situáciu v pamiatkovej starostlivosti na Slovensku je možné zlepšiť viacerými opatreniami.

Zvýšenie finančných prostriedkov a personálnych kapacít

Je nevyhnutné zvýšiť finančné prostriedky na pamiatkovú starostlivosť a navýšiť počet kvalifikovaných odborníkov na pamiatkových úradoch. To umožní efektívnejšie spracovávať agendu, venovať sa výskumu a metodológii a zabezpečiť kvalitný dohľad nad obnovou pamiatok.

Podpora špecializácie a odborného vzdelávania

Je potrebné podporovať špecializáciu pamiatkarov a umožniť im odborné vzdelávanie v konkrétnych oblastiach architektúry a pamiatkovej starostlivosti. To zvýši kvalitu ich rozhodovania a odborný dohľad nad obnovou pamiatok.

Posilnenie výskumu a metodológie

Je nevyhnutné posilniť výskumnú činnosť Pamiatkového úradu a vytvárať metodické materiály pre obnovu rôznych typov pamiatok. Inšpiráciou môžu byť príklady dobrej praxe zo zahraničia, napríklad z Česka.

Zlepšenie komunikácie a spolupráce

Je dôležité zlepšiť komunikáciu a spoluprácu medzi pamiatkarmi, ministerstvom kultúry, investormi a verejnosťou. Tvorcovia právnych predpisov by mali aktívne komunikovať s odborníkmi z praxe a zohľadňovať ich pripomienky a návrhy.

Podpora financovania obnovy pamiatok

Existujú nástroje na kompenzovanie zvýšených nákladov pre majiteľov zákonom chránených pamiatok. Ak by sme posilnili možnosť financovania obnovy pamiatok a pamiatkové výskumy, vytvorili príležitosti pre školiace aktivity pamiatkarov pre verejnosť, majiteľov a remeselníkov, alebo vôbec vytvorili na Pamiatkovom úrade oddelenie komunikácie, situácia by sa zlepšila.

tags: #pamiatkova #starostlivost #napln #prace