Pápež, ktorý si dal zakázané meno: História a kontext

Článok sa zaoberá zložitou históriou pápežstva, so zameraním na konkrétne udalosti a osobnosti, ktoré ovplyvnili vývoj Cirkvi. Skúma reformáciu a schizmy, ktoré ovplyvnili cirkevnú jednotu a zdôrazňuje kľúčové momenty a postavy, ktoré formovali náboženské a politické prostredie Európy.

Ako sa to celé začalo: Reformácia

Všetko to začalo 31. októbra 1517, keď Martin Luther, mních a doktor wittemberskej univerzity, pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí. Týmito výpoveďami vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Luther chcel nahradiť atmosféru strachu atmosférou lásky, ako to bolo v časoch prvej cirkvi. Narazil však na odpor cirkvi a pápeža. Po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, ho vylúčili z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.

Lutherove myšlienky si našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi, viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a kázalo sa o láske, milosti a odpustení. Tieto zmeny zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.

Luther a jeho spolupracovníci spísali svoje učenie do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Reformácia nebola len cirkevnou záležitosťou. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.

Vplyv reformácie na umenie, hudbu a architektúru

Keďže Dr. Martin Luther bol farárom a univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili na pôde cirkvi a univerzity. Reformačné myšlienky si osvojovali profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval obrazy, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.

Prečítajte si tiež: Obmedzenia fajčenia na balkóne

Hudobné nástroje nemali v predreformačnom období miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len speváci. Martin Luther, ktorý miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci. Sám zložil duchovné piesne a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali náročné skladby a organári stavali dokonalejšie organy. Vďaka reformácii sa organ vyvinul do dnešnej podoby a vďaka nej máme diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, reformačné témy.

Architektúru ovplyvnila reformácia. Reformátori odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali praktické vybavenie kostolov a dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.

Šírenie vzdelanosti a vznik spisovnej nemčiny

Keď Dr. Martin Luther navštevoval cirkevné zbory, zistil, že vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi je nízka. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.

Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.

Život Martina Luthera pred reformáciou

Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483 v Eislebene. Na druhý deň ho jeho rodičia Ján a Margaréta Lutherovci vzali do kostola, aby ho pokrstili a dostal meno Martin.

Prečítajte si tiež: Ako zmierniť príznaky histamínovej intolerancie

Keď mal Martin niekoľko mesiacov, jeho rodičia sa presťahovali do Mansfeldu, aby si tam našli prácu. Martin mal štyri sestry a troch bratov, z ktorých najlepšie si rozumel s mladším Jakubom.

Keď mal Martin 5 rokov, začal chodiť do školy. Vtedy sa v školách učilo čítanie, písanie, spievanie a latinčina. Martin sa usiloval, no mal prísneho učiteľa, ktorý žiakov bil palicou. Žiaci sa ho báli a Martin si podľa neho predstavoval aj Pána Boha ako prísneho Boha, ktorý hľadá na človeku chyby a v ruke má palicu, ktorou ho potrestá.

Keď mal Martin 14 rokov, odišiel do školy v Magdeburgu, potom v Eisenachu a napokon na univerzitu v Erfurte, kde študoval práva, ako si prial jeho otec. Život vtedajších študentov nebol ľahký. O živobytie sa starali sami, vstávali už o štvrtej hodine ráno, spať chodili o ôsmej. V škole nosili uniformy, školské povinnosti si museli plniť.

Martin Luther sa stáva mníchom

2. júla 1505, keď mal Martin 22 rokov, sa vracal z Manfeldu, kde bol navštíviť rodičov. Šiel peši a za sebou mal už dva dni putovania. Chýbalo málo do Erfurtu, keď sa strhla búrka, hromy burácali, blesky križovali oblohu. Jeden blesk udrel tak blízko neho, že ho takmer zasiahol a zrazil k zemi. Martina sa zmocnila hrôza. Bál sa o život a v panike zvolal k Bohu: “Bože, pomôž mi. Budem mníchom”. Zakrátko búrka pominula a Martin sa živý a zdravý dostal do Erfurtu.

Dva týždne po tejto udalosti napísal otcovi list, v ktorom mu všetko vysvetlil, vrátil hnedý baret, čo bol znak univerzitných študentov, predal knihy a rozlúčil sa s priateľmi, ktorí ho odprevádzali k bráne augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Mnísi vtedy žili utiahnutí v kláštoroch, boli pohrúžení do modlitieb a medzi ľudí nechodili. Preto sa aj Martin lúčil s kamarátmi so slovami: “Dnes ma vidíte naposledy”. Oni mu však neverili. Boli u veselého Martina zvyknutí na rôzne žarty a tak si mysleli, že aj toto je jeden z nich. Celé dva dni hľadeli na bránu kláštora a čakali, že sa otvorí a Martin so smiechom vyjde a povie, že to bol vtip. No nič také sa nestalo a Martin sa stal mníchom, odhodlaný celý život slúžiť Pánu Bohu a cirkvi.

Martin mal 22 rokov keď vstúpil do kláštora. V Erfurte boli 4 kláštory, no on si vybral ten najprísnejší - Augustiniánsky, pretože sa domnieval, že tu sa stane dokonalým. Stále mal v pamäti svojho prísneho učiteľa, ktorý ho za každú chybičku trestal a chcel sa stať takým, aby ho Pán Boh trestať nemusel.

Prečítajte si tiež: Čierne slnko: Kontroverzný symbol

Jeho vstup do kláštora však nebol jednoduchý. Opát potreboval aj súhlas Martinovho otca a ten veru nesúhlasil. Nahneval sa, ba zúril a nazval Martina nepodareným synom. Až keď mu onedlho umreli dvaja synovia na mor, zmieril sa s Martinovým rozhodnutím a dovolil mu stať sa mníchom.

Mnísi v kláštore vstávali o tretej hodine ráno a chodili spať pri západe slnka. Denne sa 7-krát schádzali na modlitby, denne mali trojhodinové bohoslužby a pritom študovali a modlili sa. Každý nováčik mal svojho učiteľa, ktorého musel bezvýhradne poslúchať. Mnísi celé dni mlčali, zhovárať sa bolo zakázané, ani navštevovať sa v celách nesmeli. Každý mal v tej svojej iba stôl, stoličku a slamené lôžko. Dvere museli mať vždy otvorené. Kúrilo sa iba v jedálni, kam sa smeli ísť ohriať keď bola najväčšia zima. Život v kláštore bol životom tichosti, chudoby, poslušnosti a pokory. Mnísi nemuseli žobrať, pretože kláštor mal dosť peňazí z darov veriacich, no aj tak žobrali, aby sa tým stále učili pokore.

Po dvoch rokoch života v kláštore sa Martin Luther stal kňazom. Keďže rád čítal, neprestajne sa vzdelával v teológii a filozofii, takže si rýchlo získal povesť vzdelaného človeka. Keď sa o rok na to v meste Wittenberg založila univerzita, povolali aj Luthera, aby na nej prednášal. Luther sa teda presťahoval do Augustiniánskeho kláštora vo Wittenbergu a prednášal na univerzite, pričom aj sám študoval a neskôr sa stal doktorom.

Práve v tom čase sa Augustiniánski mnísi rozdelili na dve skupiny. Jedni chceli, aby mníšsky život nebol taký prísny, iní zasa, aby bolo všetko ako doteraz. Nemecké kláštory sa rozhodli vyslať v tejto veci dvoch mníchov do Ríma, aby tam žiadali pomoc od hlavy cirkvi - pápeža. Jedným z vyslancov bol Martin Luther.

Mnísi šli pešo a cesta im trvala dva mesiace. Luther sa do Ríma veľmi tešil, pretože ho považoval za sväté mesto. Keď tam však prišiel a videl honosnú nádheru chrámov a povrchnú vieru kresťanov, bol sklamaný. Uvedomil si, že byť v prekrásnom chráme, mať na sebe drahé rúcho alebo prejsť dlhú púť peši nestačí na to, aby mal človek blízko k Bohu.

Lutherov objav Božej spravodlivosti

18. októbra 1512 sa Martin Luther stal doktorom teológie. Dostal vlastnú pracovňu vo veži augustiniánskeho kláštora, kde mohol študovať aj sa pripravovať na prednášky. Ako doktor totiž pravidelne prednášal na univerzite vo Wittenbergu, popritom dvakrát do týždňa kázal v chráme a jeho úlohou bolo aj navštevovať okolité kláštory a rozsudzovať mníchov, ak sa dostali do nejakého sporu.

Doktorský život však Martina nenapĺňal šťastím. Stále sa trápil otázkou, či je v Božích očiach dosť dobrý, či robí dosť pre to, aby si zaslúžil večný život a či Pán Boh od neho nechce ešte viac. Keď sa raz pripravoval na prednášku, narazil v Písme na pojem „Božia spravodlivosť“. Chcel mu lepšie porozumieť a tak usilovne hľadal v Biblii o Božej spravodlivosti viac a s úžasom zistil, že Písmo o Božej spravodlivosti hovorí, že je iná ako naša ľudská. V liste Rímskym sa dočítal, že Božia spravodlivosť človeka nesúdi podľa skutkov ale podľa viery a tak ten, kto verí v Pána Boha, bude večne žiť. Pre Martina Luthera to bol objav, ktorý ho naplnil nevýslovným pokojom a radosťou. Pochopil, že to najdôležitejšie je úprimná viera. Nie krásne nábožné piesne, nie dlhé bohoslužby či púte do Ríma ale len viera. A ten, kto v Pána Boha úprimne verí, tomu Pán Boh z lásky a zadarmo daruje večný život.

Lutherov protest proti odpustkom a jeho následky

Práve v tom čase potreboval pápež peniaze na stavbu nového chrámu v Ríme. Nariadil preto, aby sa v celej cirkvi predávali takzvané odpustky. Boli to malé ceduľky a kto si ich kúpil, tomu vraj budú odpustené hriechy, lebo za hriech netreba vytrpieť trest od Pána Boha, ale stačí zaplatiť pokutu a tým je hriech odpustený. Doktora Martina Luthera takéto učenie veľmi pobúrilo. Veď práve prednedávnom sám pochopil, že Božie odpustenie si nemožno ani len zaslúžiť dobrými skutkami, nieto ešte kúpiť za peniaze. Sám dobre vedel, že ak sa človek chce zbaviť svojich hriechov, musí ich v úprimnej viere priznať a oľutovať pred Pánom Bohom a On mu ich z lásky zadarmo odpustí. Bál sa, že ak si ľudia začnú kupovať odpustky, ich viera ochladne, pretože sa spoľahnú na to, že si odpustenie kúpili a nebudú svoje hriechy pred Pánom Bohom vyznávať.

Blížil sa 1. november - sviatok všetkých svätých. Do kostola sa zberalo nielen veľa ľudí, ale aj veľa kňazov, učencov a profesorov. Keďže vtedy bolo medzi učencami zvykom verejne diskutovať o rôznych otázkach, rozhodol sa aj Martin Luther vyvolať takúto diskusiu na tému odpustkov. Napísal po latinsky 95 výpovedí proti odpustkom, v ktorých zhrnul mylné učenie pápeža o odpustkoch aj svoje učenie o úprimnej viere, pokání i Božej spravodlivosti a večer 31. Keď Dr. Martin Luther pribil na bránu wittenbergského chrámu svojich 95 výpovedí proti odpustkom očakával, že sa stretnú kňazi a učenci a budú o odpustkoch diskutovať. To sa však nestalo. Namiesto toho sa Lutherove výpovede rýchlosťou blesku rozšírili po celom okolí, dostali sa do rúk kniežat aj biskupov a jeden z nich, arcibiskup Albrecht, ich dokonca poslal aj pápežovi do Ríma.

Pápež najprv považoval celú vec len za škriepku medzi mníchmi, no keď sa o Lutherových výpovediach hovorilo stále viac a viac, ba čoraz viac kniežat, študentov i profesorov sa k Lutherovi pripájalo, rozhodol sa predvolať Luthera do Ríma na výsluch. S tým však nesúhlasil ani Luther, ani jeho kolegovia na univerzite, ani knieža Fridrich Múdry, pod ktorého patrilo mesto Wittenberg. Vedeli, že v Ríme by Luthera mohli natrvalo uväzniť, preto žiadali, aby bol Luther vypočutý v Nemecku.

Práve v tom čase sa v nemeckom meste Augsburg konal ríšsky snem, kde sa mali zísť najvýznamnejšie kniežatá a rozhodovať o budúcnosti krajiny. Pápeža tam mal zastupovať kardinál Kajetán. Keďže na snem mal prísť aj knieža Fridrich Múdry, prikázal pápež Kajetánovi, aby na sneme Fridricha Múdreho prinútil vydať Luthera. Kajetán sa však k tomu neodvážil, pretože na sneme sa riešili dôležité otázky, pri ktorých Kajetán potreboval aj podporu Fridricha Múdreho. Obával sa, že ak sa s ním pohnevá kvôli Lutherovi, Múdry na sneme nepodporí záujmy Ríma. Vzdal sa teda myšlienky zatknúť Luthera a dohodol sa s Múdrym, že Luthera riadne vypočuje. Myslel si, že sa možno podarí Luthera presvedčiť.

Keď Luther dostal od Fridricha Múdreho list, že sa má dostaviť do Augsburgu, vydal sa ihneď na cestu. Mnohí ho od nej odhovárali, no on vravel, že aj v Augsburgu je Kristus alebo že dušu mu predsa nik nevezme. Šiel pešo a trvalo mu to mesiac. Napokon 12. októbra 1518 predstúpil pred Kajetána, ktorý mu láskavo povedal, že chce od neho len to, aby odvolal a oľutoval svoje bludy a sľúbil, že viac nebude hlásať nič bludné. Luther však odpovedal, že si nie je vedomý žiadnych bludov a to čo učí, je pravda a preto to odvolať nemôže.

Luther predstúpil pred Kajetána aj na druhý aj na tretí deň. Kajetán bol však stále nepríjemnejší a stále nástojčivejšie žiadal len to, aby Luther svoje slová odvolal. On však stále vravel, že cirkev si ctí no odvolať nemôže.

Celé 3 roky presviedčal pápež prostredníctvom svojich vyslancov a kardinálov Luthera, aby všetko odvolal, no keď to Luther stále tvrdošijne odmietal, nariadil pápež všetky Lutherove spisy spáliť a 3. januára 1521 nad ním vydal kliatbu. Tá Lutherovi zakazovala nielen kázať a vykonávať cirkevné obrady, ale sa obradov aj zúčastňovať. Dr. Martin Luther bol tak z cirkvi nadobro vylúčený.

Keď pápež vyriekol svoju kliatbu nad Dr. Martinom Lutherom a tým ho vylúčil z cirkvi, bolo na cisárovi, aby rozhodol čo s ním ďalej bude. Pápež cisára Karola V. nahováral, aby aj on proti Lutherovi zakročil, preklial ho a vyhlásil za kacíra. Cisár by pápeža aj rád poslúchol, pretože to bol pobožný katolík, ale bál sa, lebo s …

Schizmy v dejinách cirkvi

Rozkol medzi východnou a západnou Cirkvou (1054)

Východné a západné myslenie sa vyvíjali odlišne. Protiklady boli liturgické, disciplinárne, cirkevno-politické a dogmatické. Rok 1054 znamenal vyhrotenie situácie medzi východnou a západnou Cirkvou.

Carihradský patriarcha Michal Cerulárius sa obával zasahovania pápeža do jeho postavenia a začal zdôrazňovať cirkevné protiklady: zatváral latinské kostoly a kláštory, odsudzoval, že v západnej liturgii sa používa nekvasený chlieb, vystupoval proti kňazskému celibátu. Poslal pápežovi a rímskym biskupom posolstvo, kde sa nazval ekumenickým patriarchom nového Ríma.

Pápež vyčítal patriarchovi, že sa chce rovnať rímskemu pápežovi, a že si chce podriadiť východných patriarchov - jeruzalemského, antiochijského a alexanrijského. Titul ekumenického patriarchu patrí pápežovi. Pápež Lev IX. Poslal do Carihradu svojich legátov, aby celý spor urovnali. Bol medzi nimi kardinál Humbert, učený, ale nemúdry muž. Keďže kardinál videl, že rokovania nebudú úspešné, urobil radikálny krok. Pred zhromaždeným klérom a ľudom v chráme HAGIA SOFIA 16. júla 1054 položil na hlavný oltár bulu, ktorou vylúčil patriarchu a všetkých jeho prívržencov z Cirkvi. Kerulárius sa nepoddal. Na synode dal do kliatby všetkých pápežských legátov, a tým sa definitívne narušila jednota medzi rímskou Cirkvou a Carihradom.

Dodnes je sporné, či kardinál Humbert mal právomoc k tomu, aby urobil taký krok. Pápež Lev IX. Zomrel 19. apríla 1054 a rok bol pápežský stolec prázdny. Takto sa stalo, že Kerulárius neexkomunikoval pápeža, ani rímsku Cirkev, ale len jej vyslancov. Táto schizma zostala dodnes a napriek pokusom, nedošlo k zjednoteniu. Ku gréckej Cirkvi sa neskôr pridali aj Bulhari, Ukrajinci a Srbi. Nazývajú sa PRAVOSLÁVNI - ORTODOXNÍ - PRAVOVERNÍ.

Aj v 20. stor. sa objavili snahy o napravenie tejto dejinnej chyby. Pápež Pavol VI. v r. 1964 vykonal púť do Svätej zeme a na Golgote vyznal viny, do ktorých zahrnul chyby a hriechy minulosti. Pri tomto stretnutí bola zrušená vzájomná exkomunikácia a navždy vymazaná z pamäti Cirkvi. Pápeža Jána Pavla II. Môžeme nazvať pápežom dialógu. Vydal apoštolský list o východných Cirkvách ORIENTALE LUMEN (Svetlá orientu). Pravoslávna Cirkev si zachovala sviatostný život, ale je oddelená od Katolíckej Cirkvi, lebo neuznáva pápeža za hlavu Cirkvi.

Veľká západná schizma (14. storočie)

14. stor. je charakteristické miešaním sa francúzskych panovníkov do záležitostí Cirkvi. Pod vplyvom Filipa IV. - Pekného, pápež Klement V. preniesol pápežské sídlo do Avignonu vo Francúzsku. Tu sídlili pápeži 70. rokov. V dejinách Cirkvi sa toto obdobie volá avignonské zajatie. Veľmi nepriaznivo poznačili vývoj Cirkvi - poklesla úcta k pápežovi a cirkevná disciplína. Najsmutnejším následkom však bol pápežský rozkol.

Vznikol po smrti pápeža Gregora XI. Pod vplyvom sv. Kataríny Sienskej sa vrátil do Ríma, kde aj zomrel. Pred svojou smrťou prosil kardinálov, aby zvolili takého pápeža, ktorý zostane v Ríme. Podľa právnych predpisov o pápežskej voľbe sa muselo konkláve konať po 70 - tich rokoch v Ríme. Zo 16 kardinálov bolo 11 Francúzov. Rimania sa obávali, že kardináli opäť zvolia Francúza. Kardináli nezvolili síce Rimana, ale Taliana, ktorý si dal meno Urban VI. O tri mesiace neskôr francúzski kardináli vyhlásili predchádzajúcu voľbu za neplatnú a zvolili nového pápeža Klementa VII. Tak mala Cirkev dvoch pápežov. Najnovšie bádania hovoria, že útoky Rimanov boli také nebezpečné, že sa nedá hovoriť o slobodnej voľbe pápeža.

Ďalšou nepriaznivou okolnosťou bolo, že Urban VI. sa po nástupe do úradu ukázal panovačný, tvrdý a fanatický, tak že sa kardináli a jeho stúpenci domnievali, že trpí nejakou psychickou chorobou. Kanonické právo prehlasovalo, že zvolenie duševne chorého pápeža je neplatné. Následky pápežského rozkolu boli hrozné.

Celé kresťanstvo sa rozštiepilo na dve nepriateľské skupiny. Každý pápež dával protivníkových stúpencov do kliatby, takže nakoniec sa ocitlo v kliatbe celé kresťanstvo. Obidvaja pápeži boli presvedčení o platnosti svojej vlastnej voľby a neplatnosti voľby druhého, takže neprichádzalo do úvahy, aby odstúpili. Tento stav trval 30 rokov. Bolo ťažké nájsť spôsob ako ho vyriešiť, lebo existovalo pravidlo, že pápež podlieha zodpovednosťou len Bohu a nemôže ho odvolať ani všeobecný koncil. Uvažovalo sa však nad tým, že v prípade, že by sa pápež dopustil herézy, musí existovať nejaký zbor kardinálov, ktorý ho odvolá. Nakoniec sa v r. 1409 zišli kardináli alebo ich zástupcovia na sneme v Pise. Obidvoch pápežov vyhlásili za nepriateľov cirkevnej jednoty, za heretikov a zosadili ich. Lenže predchádzajúci dvaja pápeži neodstúpili a tak nastala ešte horšia situácia - trojpápežstvo. Kráľ Žigmund sa rozhodol pomôcť kresťanstvu rozdelenému na 3 časti. Dosiahol, aby Ján XXIII. nástupca Alexandra V. zvolal snem do Kostnice - 1414. Myslel si, že ho kardináli uznajú za jediného platného pápeža.

Tí však došli k presvedčeniu, že jednotu je možné dosiahnuť len vtedy, keď odstúpia všetci traja doterajší pápeži. Ani jeden však nesúhlasil. Nakoniec rímsky pápež odstúpil a avignonský a pisanský pápež boli zosadení. Novozvolený pápež prijal meno Martin V. podľa svätca, ktorého pamiatka sa v ten deň slávila. Po 40 - tich rokoch bola opäť obnovená jednota Cirkvi.

Voľba pápeža dnes

Podľa nariadenia Pavla VI. pápeža môžu voliť len tí kardináli, ktorí neprekročili 80. rok života. Voľba pápeža sa koná v Sixtínskej kaplnke. Tam kardináli zložia prísahu, že dodržia pravidlá o pápežskej voľbe a že zachovajú tajomstvo o udalostiach v konkláve. Potom sa vrátia do svojich ciel. Službukonajúci kardinál prejde cez chodbu a hlasným volaním Extra omnes! - Všetci von! - vyzve všetky osoby nepatriace do konkláve, aby opustili miestnosti. Brány konkláve sa zavrú za hlaholu zvonov olovenými pečaťami. Preruší sa aj telefonické spojenie. V Sixtínskej kaplnke je pre každého kardinála prichystané kreslo s baldachýnom a stolík , na ktorom sú potrebné veci na voľbu. Kardinál napíše na lístok meno svojho kandidáta. Potom pristúpi k oltáru, pomodlí sa a s volebným lístkom v ruke povie: Beriem za svedka Krista Pána, ktorý ma bude súdiť, že dávam svoj hlas na toho, o kom pred Pánom myslím, že má byť zvolený.

Po týchto slovách vloží volebný lístok do veľkého kalicha. Tak urobia všetci. Ak kandidát nezískal potrebný počet hlasov, nie je pápež zvolený, volebné lístky sa spália. Z plechového komína Sixtínskej kaplnky stúpa čierny dym a ľudia vedia, že pápež ešte nebol zvolený. Ak kandidát získa 2/3 hlasov + 1 hlas navyše, pápež bol zvolený. Z komína stúpa biely dym. Všetky baldachýny nad kardinálmi klesnú a ostáva iba baldachýn nad zvoleným kandidátom. Novozvoleného pápeža sa spýtajú, či prijíma voľbu.

Vznik protestantizmu a anglikánskej cirkvi

Reforma - pochádza z lat. slova „refomare“ - znamená obnoviť, vylepšiť niečo vnútri. O to sa snažili ľudia, ktorí boli vyhlásení za svätých - Sv. Boli však aj takí, ktorí nezostali pri vnútornej obnove Cirkvi, ale prešli do útoku proti Cirkvi - do reformácie. Cirkvi, ktoré vznikli takýmto spôsobom sa volajú protestanské. Obdobie, v ktorom vznikli je obdobie reformácie.

Martin Luther a odpustky

MARTIN LUTHER bol osobnosťou, ktorej sa na začiatku nedal vyčítať čistý úmysel uskutočňovať v Cirkvi reformu. Pápež chcel v Ríme uskutočniť veľkú chrámovú stavbu - baziliku sv. Petra. Potreboval na to peniaze. Preto sľúbil všetkým nezištným darcom, po splnení všetkých podmienok, odpustenie trestov za hriechy- odpustky. Luther sa stretával so zľahčovaním tejto skutočnosti, až s predávaním odpustkov a prejavil svoju nespokojnosť. Spísal 95 téz o podstate a užívaní odpustkov, kde nenapádal odpustky ako také, ale ich zneužívanie.

Poslal tieto tézy niekoľkým biskupom a prosil ich o objasnenie praxe odpustkov a o upozornenie, aby sa s nimi tak ľahkovážne nenakladalo. Bez jeho vedomia boli vytlačené a čoskoro kolovali po celom Nemecku. Mali veľký účinok a čoskoro sa ukázalo, že je obrovská nespokojnosť s praxou odpustkov. Luther bol v Ríme obžalovaný a neskôr bol proti nemu zahájený proces ako proti kacírovi.

Luther začal postupne vystupovať proti Cirkvi, tvrdil, že sviatosti nie sú potrebné, vystupoval proti pápežskému primátu - že nemá svoj pôvod vo Svätom písme, pápež sa pre neho stal zosobneným Antikristom, ktorý vedie ľudí do skazy. Svoj rozchod s Cirkvou dovŕšil v r. 1520, keď verejne spálil bulu, v ktorej mu pápež hrozil exkomunikáciou. V r.

Znaky evanjelickej Cirkvi

Biblia je najdôležitejšou v ich živote. Od slova evanjelium je odvodený ich názov - evanjelici. Zo sviatostí uznávajú iba Krst a Večeru Pána. Neuznávajú pápeža, uctievanie svätých, prítomnosť Krista v Eucharistii - veria, že je prítomný v Eucharistii len do okamihu prijatia. Odmietajú uctievanie Panny Márie; keď začínajú modlitbu, nerobia na sebe znak kríža, privrú oči a sklonia hlavu. Majú konfirmáciu, pri ktorej sa prvýkrát zúčastňujú Večere Pánovej.

#

tags: #pápež #čo #si #dal #zakázané #meno