Rehabilitácia chôdze pri Parkinsonovej chorobe: Komplexný sprievodca

Parkinsonova choroba je druhé najčastejšie neurodegeneratívne ochorenie, ktoré postihuje predovšetkým starších ľudí. Charakterizuje sa pozvoľným nástupom, ktorý je v počiatočných štádiách takmer nepozorovateľný. Príčinou vzniku je znížená tvorba dopamínu, neurotransmitera, v nervových bunkách bazálnych ganglií mozgu. Tieto gangliá, zhluky sivej hmoty v bielej hmote koncového mozgu, sú zodpovedné za motorickú kontrolu tela. Následkom nedostatku dopamínu sa u pacienta vyskytujú typické príznaky Parkinsonovej choroby.

Farmakologická liečba má síce vplyv na biologický podklad ochorenia, ale sama o sebe nepostačuje na plný návrat oslabených schopností. Preto je do komplexnej starostlivosti o pacienta okrem liekov zaradená aj rehabilitácia, pravidelné cvičenie a režimové opatrenia. Ich spoločným cieľom je aktívne podchytiť porušené motorické a nemotorické funkcie, ktoré sa dajú efektívne zlepšiť tréningom. Dôsledná rehabilitácia a cvičenie umožňujú pacientovi s Parkinsonovou chorobou opätovne nadobudnúť pohyblivosť, ohybnosť, silu a rýchlosť. Pravidelné denné cvičenie je príležitosťou na uvoľnenie hypertonického svalstva a stuhnutých kĺbov. Niektorí pacienti dokážu pomocou cielenej pohybovej aktivity prekonať zníženú hybnosť končatín a zlepšiť chôdzu. Rehabilitácia sa zameriava predovšetkým na ovplyvnenie fyzických schopností, no každý zvládnutý cvik a pokrok sa pozitívne odrazí aj na psychike a nálade pacienta, ktorý tak opätovne nadobúda stratené sebavedomie.

Pohybová reedukácia a relaxačné cvičenia

Veľmi dôležitou súčasťou rehabilitačného procesu je počiatočná inštruktáž pod vedením skúseného rehabilitačného pracovníka. Jeho úlohou je pohybová reedukácia pacienta, čo znamená odstránenie chybných pohybových stereotypov a navodenie nových, vhodnejších. Relaxačné cvičenia napomáhajú k zníženiu svalovej stuhnutosti. Zahŕňajú pomalé otáčavé pohyby končatín a trupu, meditačné techniky a nácvik bránicového dýchania. Hlboké bránicové dýchanie je efektívnym spôsobom, ako zlepšiť pohyblivosť ochabnutej hrudnej steny a zvýšiť dychovú kapacitu pľúc. Dýchanie má pozitívny vplyv aj na rečové schopnosti, lebo uvoľňuje stuhnuté medzirebrové svaly, následkom ktorých vzniká u pacientov s Parkinsonovou chorobou typická tichá reč.

Posilňovacie a pohybové cvičenia

Ďalšou skupinou sú posilňovacie a pohybové cvičenia, ktoré pomáhajú nadobudnúť svalovú silu, zlepšiť obratnosť rúk a chôdze. Dôležitou súčasťou rehabilitácie je využitie hudby a spevu (muzikoterapia). Okrem príjemného zmyslového zážitku, ktorý hudba pacientovi poskytuje, je i akýmsi udávačom rytmu a frekvencie, ktorý napomáha pacientovi pri vykonávaní pravidelných pohybov.

Podpora rodiny a spoločnosti

Neobyčajne dôležitým predpokladom úspešného boja pacienta s chorobou je podpora, ktorej sa mu dostáva od rodiny, a zároveň aj od celej spoločnosti. Keďže jednou z typicky udávaných charakteristík Parkinsonovej choroby je náchylnosť pacienta k nečinnosti, depresívnemu naladeniu a uzatváraniu sa do seba, malo by to byť práve jeho okolie, ktoré ho podnieti zapojiť sa do spoločenských a rodinných aktivít. Akákoľvek pozitívne motivovaná pohybová činnosť, prechádzky na čerstvom vzduchu a šport, sú u parkinsonika vítané a je nevyhnutné ich podporiť.

Prečítajte si tiež: CTEPH a posúdenie invalidity

Úprava denného režimu a tvorba náhradných stereotypov

Súčasťou starostlivosti o pacienta s Parkinsonovou chorobou je aj úprava denného režimu a tvorba náhradných stereotypov. Základným princípom režimových opatrení je snaha o zachovanie maximálnej možnej sebestačnosti pacienta za účelom dosiahnutia čo najvyššej možnej kvality jeho života.

Neurorehabilitácia a jej princípy

Neurorehabilitácia je proces, ktorého cieľom je pomôcť pacientovi pri zotavovaní sa z poškodenia nervového systému a minimalizovať alebo kompenzovať akékoľvek funkčné zmeny vyplývajúce z neho. Funkciu poškodených nervových buniek môžu prebrať iné časti nervového systému. Intenzívnu neurorehabilitáciu poskytujeme pre detských aj dospelých pacientov s neurologickými a pohybovými deficitmi. Pri liečbe pacientov poskytujeme intenzívnu neurorehabilitáciu kombináciou roboticky asistovanej rehabilitácie a štandardných rehabilitačných metód.

Základný predpoklad pre využívanie našich služieb je absolvovanie vstupného vyšetrenia, ktoré zahŕňa prehliadku a rozhovor u FBLR lekára spojený so zhodnotením zdravotného stavu a diagnostikou klienta. FBLR lekár v spolupráci s fyzioterapeutom následne zostaví správny rehabilitačný program.

Špecifické problémy s chôdzou u parkinsonikov

Chôdza sa vyznačuje zrýchľovaním, ale aj pomalými, skrátenými, nízkymi a šúchavými krokmi s absenciou pomocných pohybov horných končatín. Vyskytuje sa došľapávanie na celú plosku či cez špičku chodidla. Objavujú sa problémy so zastavením chôdze. Typický je predsun hlavy, ohnutie (flexia) hrudnej chrbtice, predklon trupu zvyšuje predpoklad pádov dopredu. Diagnostikujeme skrátené prsné svaly (mm. pectorales), dvojhlavý ramenný sval (m. biceps brachii), flexory kolien (hamstringy) a bedrových kĺbov (bedrovodriekový sval - m. Oslabené bývajú vystierače dolných končatín - extenzory (štvorhlavý sval stehna - m. quadriceps femoris), extenzory bedrových kĺbov (veľký sedací sval - m. gluteus maximus) a trupu (vystierač chrbtice - m.

U parkinsonikov sa zmenšuje dôvera v ich rovnovážne a koordinačné schopnosti. Zvyšuje sa úroveň ich zakomplexovanosti, začínajú obmedzovať svoje aktivity, čo ich postupne vedie k sociálnej izolácii.

Prečítajte si tiež: Invalidita pri CHOCHP

Pohybová liečba a cvičenia

Pravidelná liečba pohybom nám prinesie prekvapivo väčšie výhody z hľadiska fyzického i funkčného výkonu organizmu, než predpokladáme. Rešpektujeme fyzické a poznávacie schopnosti pacienta s nevyhnutným prispôsobením tempa a náročnosti cvičenia - primeranosť, postupnosť. Pri Parkinsonovej chorobe dochádza k svalovej dysbalancii. Cvičením ovplyvňujeme najčastejšie bežné aktivity pacienta - sed, vstávanie zo sedu, stoj, chôdza. Unilaterálne rotačné cvičenia forhendu a bekhendu v rôznych obmenách, realizované v kondičných tréningoch výkonnostných tenistov, uvoľňujú a zároveň posilňujú pletence ramenných kĺbov (svalová dysbalancia - horný skrížený syndróm). Zlepšujú hlboký stabilizačný systém, koordináciu, rovnováhu, rytmické cítenie, prepínanie mozgových hemisfér (krúženie v tvare ležatej osmičky jednoručne, obojručne v stoji na bosu). Na posilnenie oslabených odťahovačov (abduktorov) bedrových kĺbov, extenzorov trupu a dolných končatín využívame širokú škálu cvičení či už so záťažou, alebo bez nej.

Veľmi osožný je balančný tréning (proprioceptívna terapia). Prevenciou pádov u parkinsonikov, ktoré spôsobuje zakopnutie o špičku chodidla, býva posilňovanie prednej časti predkolenia (predný píšťalový sval - m. tibialis anterior, dlhý vystierač palca a dlhý vystierač prstov - m. extensor hallucis longus et m. extensor digitorum longus) a krátkeho vystierača palca a krátkeho vystierača prstov (m. extensor hallucis brevis et m. extensor digitorum brevis). Na tento účel využívame dorzálnu flexiu - ohnutie chodidla a špičky chodidla, napr. v sede na stroji predkopávame s valcom opretým bližšie k špičke.

1. Na vhodne zvolenom type orbitreku precvičujeme väčšiu dĺžku a výšku krokov, zrýchlenie, spomalenie, koordináciu pohybov s využívaním striedavej aktivizácie mozgových hemisfér. Pozitívne upravujeme horný i dolný skrížený syndróm.
2. Pri cvičení na stacionárnom bicykli zasunieme chodidlá do klipsní na pedáloch, nastavíme slabú aretáciu a rozbehneme otáčky na vyššiu frekvenciu.
3. Doplnili by sme nordic walking (severská chôdza). Použitím trekových palíc zapájame do aktivity strnulé horné končatiny - prevencia zhrbenej postury, striedavým pohybom zlepšujeme hlboký stabilizačný systém, odľahčujeme chrbticu, eliminujeme riziko pádu. Pobytom v horskom teréne spevňujeme členky, kolená, dodávame do tela - mozgu potrebný kyslík.

Za domácu úlohu dávame cvičenia jemnej motoriky - napr. Prelaďme na netradičné prostriedky rozvíjania jemnej motoriky prstov a zaraďme do programu perkusný hudobný nástroj kastanety, ktorý sa používa pri flamencu. A čo tak POWERBALL? Skúsme posilňovač zápästia a prstov, ktorý funguje na báze zotrvačníka, gyroskopu, pomáha koordinovať pohyb, rozvíjať mozgové hemisféry a "rozbíjať" trasenie ruky. Najprv používame jednu loptičku, neskôr zaradíme náročnejší variant, kedy držíme loptičku v každej ruke a pohybmi rúk koordinujeme otáčky v rôznych pozíciách paží - napr.

Parkinsonik trpí poškodením autonómneho nervového systému, máva ťažkosti so spánkom, rečou, mimikou. Koordinačné cvičenia na horné končatiny spestríme obľúbeným detským odbíjaním balónika, ktorý je pevne zavesený (meníme jeho polohu - terapeut ho prenáša pomocou "selfie" tyče), alebo ho máme uchytený na trupe, na hornej končatine rôzne dlhou niťou. Cvičíme individuálne, vo dvojici, … v ľahu, v sede, v stoji. Cvičíme pred zrkadlom. Používame rôzne polohy fixovaných prstov, aj jednoduchú pálku, napr. varešku, lyžicu. Vytvoríme terapeutické podmienky na kopanie do balóna.

Terapia kyslíkom (oxygenoterapia)

Rizikovejšími pre vekovo starších parkinsonikov, než podstata samotnej choroby, sú následky po prípadných pádoch po strate rovnováhy, zakopnutí. Baktériám, ktoré sú spájané s Parkinsonovou chorobou sa darí v prostredí s nízkou hladinou kyslíka. Kyslík pomáha účinne odstraňovať škodlivé toxíny, ťažké kovy, baktérie, vírusy. Zmrazenie chôdze sa často vyskytuje v pokročilých štádiách Parkinsonovej choroby a môže viesť k zvýšenému riziku pádov.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na ischemickú chorobu srdca a ZŤP

Terapia kyslíkom (oxygenoterapia) by nemala pacientovi uškodiť. Je potrebné stanoviť individuálne dávkovanie - na začiatok päť až desať dní po sebe po 30-60 minút. Po úspešnom výsledku pokračovať ďalej - dva až trikrát do týždňa po 30-60 minút. Dôležitá je voľba percentuálneho objemu kyslíka v dávke. Parkinsonova choroba sa vyznačuje chronickým zápalom a konštantným oxidačným stresom (voľné kyslíkové radikály poškodzujú rôzne časti buniek). Prísun kyslíka znižuje zápal i oxidačný stres, pretože stimuluje rast nových krvných ciev v tele, ktoré vytvárajú podmienky pre nové infraštruktúry transportu krvi a živín, bohatých na kyslík s dosahom na zapálené tkanivo.

Fázy liečebnej rehabilitácie pri kraniocerebrálnych poraneniach

Typický priebeh liečby ťažkých kraniocerebrálnych poranení je rozdelený do niekoľkých fáz, pričom nie je nevyhnutné, aby pacient prešiel všetkými fázami postupne.

• Fáza A: Akútna liečba Prebieha na oddelení intenzívnej starostlivosti v nemocnici. Zameriava sa na stabilizáciu zdravotného stavu pacienta a liečbu ďalších zranení. Dĺžka pobytu sa pohybuje od 5-8 dní do 3-5 týždňov, niekedy aj dlhšie.
• Fáza B: Včasná rehabilitácia Nasleduje po stabilizácii zdravotného stavu pacienta priamo v nemocnici. Určená pre pacientov s vážnym neurologickým poškodením mozgu (znížené vedomie, vegetatívny stav, kraniálne nervové zlyhanie, poruchy prehĺtania, ťažká paralýza, obmedzenie rečových a komunikačných zručností). Program interdisciplinárnej terapie je individuálne prispôsobený klinickému obrazu pacienta. Pacienti sú často imobilní, inkontinentní, tracheostomovaní, umelo vyživovaní a závislí od intenzívnej starostlivosti. Cieľom je postupné zlepšenie stavu vedomia pacienta.
• Fáza C: Ďalšie pokračovanie rehabilitácie Pacient začína spolupracovať, ale stále potrebuje ošetrovateľskú pomoc pri mnohých činnostiach každodenného života.
• Fáza D: Liečebná rehabilitácia Nadväzuje na skorú mobilizáciu (fázy A-C). Cieľom je viesť pacienta k čo najnezávislejšiemu životu. Pacienti sa dobre vyrovnávajú s činnosťami každodenného života a potrebujú len malú podporu. Pacienti s rýchlou regresiou neurologických deficitov môžu prejsť priamo z fázy A do fázy D. Po ukončení lekárskej rehabilitácie sa pacienti vracajú späť k samostatnému životu prostredníctvom terapie, poradenstva a starostlivosti. Aktivity sa realizujú v spoločenskom priestore a zameriavajú sa na účasť na pracovnom živote alebo v komunite.
• Fáza F: Dlhodobá starostlivosť Určená pre pacientov s pretrvávajúcou a vysokou potrebou starostlivosti (napr. ťažká kraniocerebrálna trauma, pacienti v kóme). Zameriava sa na aktiváciu dlhodobej starostlivosti a stabilizáciu stavu pacienta. Pacienti, ktorí nedosiahli pokrok v rehabilitácii vo fázach B a C, sú presunutí do tejto fázy.

Nie všetci pacienti prechádzajú každou fázou neurologickej rehabilitácie. Niekedy jednotlivé fázy nie sú potrebné a môžu sa preskočiť.

Iné aspekty liečebnej rehabilitácie

Dôležitá je logopedická starostlivosť a starostlivosť o chodidlá, ktoré tvoria základ opory ľudského tela.

Štádiá Parkinsonovej choroby

Mnoho lekárov používa na klasifikáciu jej stupňov stupnicu Hoehn a Yahr.

• I. štádium je najmiernejšou formou. Je také mierne, že nemusíte zaznamenať viditeľné príznaky.
• II. štádium - postup z 1 štádia do 2 môže trvať mesiace alebo roky. Skúsenosti každého človeka sú iné. Svalová stuhnutosť môže komplikovať každodenné úlohy a predlžovať čas, ktorý trvá, kým ich dokončíte. V tejto fáze je však nepravdepodobné, že narazíte na problémy s rovnováhou. Príznaky sa môžu objaviť na oboch stranách tela.
• III. štádium - v tomto strednom štádiu príznaky dosiahnu bod obratu. Aj keď je nepravdepodobné, že by ste zaznamenali nové príznaky, môžu byť viditeľnejšie. Môžu tiež zasahovať do všetkých vašich každodenných úloh. Pohyby sú znateľne pomalšie, čo spomaľuje vykonávanie aktivít. Problémy s rovnováhou sa stávajú tiež významnejšími.
• IV. štádium - postup od fázy 3 do fázy 4 prináša významné zmeny. V tomto okamihu pocítite veľké ťažkosti so státím bez chodítka alebo pomocného zariadenia. Reakcie a pohyby svalov sa tiež výrazne spomaľujú.
• V. štádium - v tejto najpokročilejšej fáze je z dôvodu závažných symptómov nevyhnutná nepretržitá pomoc. Pravdepodobne bude potrebný invalidný vozík. V tejto fáze môžu tiež jedinci s Parkinsonovou chorobou pociťovať zmätok, bludy a halucinácie.

Neexistuje žiadny konkrétny test na diagnostikovanie Parkinsonovej choroby. Diagnóza sa stanovuje na základe anamnézy, fyzikálnych a neurologických vyšetrení a tiež na základe kontroly znakov a symptómov. Na vylúčenie ďalších stavov sa môžu použiť zobrazovacie testy, ako je napríklad skenovanie CAT alebo MRI. Môže sa tiež použiť skenovanie dopamínového transportéra (DAT).

Vplyv fyzioterapie na pohyb a funkčnosť

Fyzioterapia a pravidelné cvičenie sú pre pacientov s Parkinsonom nesmierne dôležitá súčasť liečby. Pravidelný pohyb a rehabilitačné cvičenia pomáhajú pacientom zostať aktívnymi a spomaliť progres choroby. Funguje to na základe neuroplasticity, teda schopnosti mozgu vytvárať nové nervové prepojenia po celý život. Cvičenie tomuto procesu výrazne napomáha a vďaka prekrveniu a okysličeniu mozgu tiež zlepšuje pamäť, myslenie a pozornosť. Fyzické cvičenie takisto prospieva oblastiam mozgu súvisiacim s učením, obzvlášť v skorom štádiu ochorenia. V neposlednom rade má cvičenie neodmysliteľnú rolu aj pri ovplyvnení nálady a psychickej pohody. Každý úspešne zvládnutý cvik či zlepšenie pohyblivosti prispieva k lepšej nálade a sebavedomiu a pocitu uspokojenia z dobre odvedenej práce, a to sú veci, ktoré neprinesú žiadne lieky. Svoju rolu zohráva aj okolie, ktoré týchto ľudí často vníma ako dementných, preto ich neraz podceňuje a nemotivuje. Pravdou však je, že mnoho pacientov s Parkinsonom netrpí poruchami kognície až do vysokého štádia ochorenia. Pre pacientov je náročné vyjadriť emócie alebo normálne rozprávať, mozog je ako by uväznený v tele, ktoré nedokáže ovládať. No a napokon pravidelnosť cvičenia, ktoré je potrebné robiť každý deň, aj keby to malo byť len na 10-15 minút. Kumulatívne sa však výsledok skôr či neskôr dostaví.

Typy fyzioterapie

Najviac používané metódy, ktoré sa pri rehabilitačnom cvičení u pacientov s Parkinsonom používajú sú strečing, precvičovanie správneho držania tela a vykonávanie osobitných cvičení na podporu chôdze, obratnosti rúk a rečové cvičenia. Reč je u pacientov s touto chorobou je zasiahnutá nie kvôli poruche hlasiviek, ale kvôli stuhnutosti medzirebrových svalov, ktoré sa zapájajú pri výdychu a ten je pri tvorbe hlasu a teda reči veľmi dôležitý. Hlas ľudí s Parkinsonom býva tlmený, intonácia je monotónna a človek pri rozprávaní znie ako robot. Takisto sa môže objaviť úbytok normálnej variácie hlasitosti a intonácie. Trénovať môžete sfukovanie sviečky alebo fúkanie do ľahkého pierka, ktoré vám nesmie spadnúť na zem.

Dôležité sú cvičenia na zlepšenie stability a koordinácie a flexibility a mobility. Odporúčame zapojiť do denného režimu strečingové cvičenia, ktoré napomôžu k udržaniu pohyblivosti kĺbov a rytmicky aktivujú a uvoľňujú svaly na tele. Ak v tele prevláda rigidita je vhodné zaradiť švihové pohyby s veľkým rozsahom, jednoduché balančné cvičenia a cvičenia pomocou rôznych pomôcok.

Fyzioterapia ako doplnková terapia k farmakoterapii

Farmakoterapia, teda liečba liekmi pri tejto chorobe nestačí. Fyzioterapia a pravidelné rehabilitačné cvičenia sú mimoriadne dôležité a účinné pri tomto type neurologického ochorenia, pretože ľudia s Parkinsonom sa pohybujú inak a ich gestá a pohyby sa postupne zmenšujú a sú pomalšie. Začnú mať problémy aj s tými najbežnejšími úkonmi, ako je obliekanie, čistenie zubov, ale tiež vstávanie zo stoličky či pohovky a tiež udržanie rovnováhy pri chôdzi. Fyzioterapia týmto ľuďom pomáha zostať v pohybe samostatnými čo možno najdlhšie.

Fyzioterapia v rôznych štádiách Parkinsonovej choroby

Neurologické ochorenia si vyžadujú špeciálny prístup, preto existuje neurologická fyzioterapia, ktorá je zameraná na individuálne potreby každého pacienta v závislosti od rozsahu poškodenia, pokročilosti ochorenia a tiež cieľov každého pacienta. Poškodené mozgové bunky, nebudú už nikdy opäť pracovať tak, ako predtým. Avšak bunky, ktoré zostali, môžu formovať nové spojenia s ostatnými a dokonca zdravé mozgové bunky dokážu pracovať za tie poškodené.

• Rehabilitácia vo včasnej fáze Na začiatku je vhodné sa v rehabilitácii venovať zlepšeniu sebavedomia pacienta, nadobudnutia pocitu istoty a schopnosti ovládať vlastné telo v situáciách, pri ktorých by mohlo dôjsť k strate rovnováhy a následne i k pádu (naťahovanie sa za vzdialenejším predmetom, pri domácich prácach, pri cestovaní MHD). V tomto začiatočnom štádiu ochorenia je možné pohybovou aktivitou vďaka neuroplasticite mozgu aktivovať funkčné rezervy CNS a tým zvýšiť potenciál pre nácvik nových motorických zručností.
• Rehabilitácia v strednej fáze Počas strednej fázy ochorenia je vhodné zamerať sa na konkrétne problémy pacienta súvisiace so zhoršením jednotlivých príznakov- problémy s chôdzou, obmedzením aktivít, ktoré pacient pravidelne vykonával.
• Rehabilitácia v neskorej fáze V neskoršom štádiu je vhodné rehabilitáciu uskutočňovať v domácom prostredí pacienta so zameraním na problémy súvisiacimi s denným fungovaním (chôdza, presuny) pre zlepšenie nezávislosti pacienta v bežných denných činnostiach. Zároveň je dôležité udržanie pohyblivosti z dôvodu prevencie - preležaniny, stuhnutie kĺbov, skrátenie šliach, ap.

Prevencia úrazov a komplikácií

Pacienti sa pri postupnom zhoršení stavu sťažujú na problémy s rovnováhou a koordináciou pohybov a hrozí im riziko pádu. Z toho dôvodu sa mnohí z nich stiahnu do ústrania a veľakrát sa boja vyjsť si na prechádzku alebo sa samostatne hýbať, čo je veľká škoda, nakoľko nedostatok pohybu stav paradoxne ešte zhoršuje.

Pohybová liečba a jej vplyv na spomalenosť, stuhnutosť a tras

Hoci v prvých štádiach ochorenia sú prejavy ochorenia (spomalenosť, tras, stuhnutosť apod.) len minimálne viditeľné, už vtedy má význam pohybová liečba - tj. rehabilitácia. V pokročilejších štádiach potom tvorí rehabilitácia kľúčovú súčasť liečby, takpovediac základný kameň, na ktorom sa dá „z liekov stavať dobrá hybnosť“. Treba pripomenúť, že hoci rehabilitácia sa zameriava najmä na ovplyvnenie fyzických schopností, výrazne pôsobí i na psychiku - s každým zvládnutým cvikom alebo zlepšením pohyblivosti prichádza ruka v ruke i zlepšenie nálady a pocit sebauspokojenia a lepšieho sebavedomia z nadobudnutých zručností.

Kľúčom k správnej rehabilitácii je predovšetkým každodenné, pravidelné domáce cvičenie. Každé cvičenie pritom môže byť len celkom krátke - 10 až 15 minút. Hlavné oblasti, ktoré sa snažíme rehabilitáciou ovplyvniť je spomalenosť pohybov, stuhnutosť tela, tras, neobratnosť, únava a nestabilita stoj a chôdze. Pritom obvykle tras nespôsobuje pacientom také ťažkosti, že by sa na ne bežne sťažovali. Na túto oblasť je najvhodnejšie využiť akékoľvek loptové hry, alebo jednoduchšie ručné práce. V počiatočných štádiach ochorenia je vhodné čo najviac zachovávať telesné cvičenie, pri ktorom ruky intenzívne pracujú - napr. hádzanie a chytanie lopty, frisbee (lietajúci tanier), petanque… v pokročilých štádiach, keď je pohyb rúk už značne obmedzený je vhodné trénovať napr. posúvanie žetónov alebo mincí po vopred nakreslenej dráhe alebo ich úchop do ruky a presun na iné miesto. Takisto historické detské hračky či skladačky majú prekvapujúci efekt - ako dospelí sme si odvykli skladať Lego alebo Merkúr, no práve tieto hry nám ako deťom priniesli potrebnú zručnosť.

Nácvik obratnosti chôdze

Väčšina parkinsonikov má ako kľúčovú potrebu pre zachovanie sebestačnosti práve chôdzu. Pritom nestabilita, neobratnosť chôdze alebo riziko pádov spôsobuje obavy, neistotu a následnú sociálnu izoláciu (nepôjdem von, lebo čo ak spadnem…). Na nácvik obratnosti chôdze je najlepšie využiť rytmus. Tento rytmus môže byť zvukový alebo obrazový - skutočný alebo len myslený. Pri začatí chôdze (vykročení) je vhodné odpočítať si samotný úkon (raz, dva, tri, teraz…), alebo rytmicky počítať kroky (ľavá, pravá, ľavá, pravá). Podobne je možné využiť napr. rytmickú hudbu z rádia alebo použiť walkman (MP3 apod.). Mozog vníma tieto rytmické signály a dokáže prekvapujúco zlepšiť chôdzu (ktorá má jasne rytmický charakter). Ako vizuálnu rytmickú stimuláciu je možné využiť akúkoľvek podlahu s pravidelným vzorom (ideálne sú pásiky alebo štvorce so vzdialenosťou čiar 30-40 cm), tj. koberce, dlažba apod. Keď sa podarí zlepšiť samotnú chôdzu, treba sa zamerať na vstávanie zo sedu, otočenie sa na mieste alebo náhle zmeny smeru - tu je podobne možné využiť rytmus (napr.

Rečová rehabilitácia

Hlas a reč je u niektorých pacientov prvým príznakom ochorenia. V pokročilejších štádiach je narušená takmer u všetkých pacientov. Odborne sa tichšia, menej zreteľná alebo menej obratná reč u parkinsonikov označuje ako hypokinetická dysartria. „Obratnosť“ jazyka je vhodné cvičiť denno-denne - no trošku iným spôsobom než pri bežných rodinných hádkach :-). Treba sa zamerať najmä na rozprávanie alebo hlasné čítanie dlhších úsekov textu. Nejde pritom ani tak o „recitáciu“ alebo básnický prednes, pomáha napríklad prečítať text vyšším a nižším hlasom, trénovať hlasový rozsah (dlhé samohlásky trénovať od najhlbšieho hlasu až po najvyšší) a taktiež striedať čítanie či rozprávanie pomalšie a rýchlejšie - tieto cviky pomôžu nielen urobiť reč zreteľnejšou, no odstraňujú i „robotický“ nádych parkinsonského hlasu (tzv. aprozódiu).

Súčasťou rečovej rehabilitácie sú i dychové cvičenia - reč je u parkinsonikov totiž často tichá nie kvôli poruche v hlasových ústrojoch, ale pre stuhnutosť medzirebrových svalov tvoriacich výdych. Okrem tréningu rozprávania je vhodné „trénovať“ i spev, tj. občas si zaspievať. Spev výrazne ovplyvňuje rečový a hlasový prejav. Pod muzikoterapiou však nenájdeme len spev, ale tiež počúvanie hudby a tanec resp. rytmický pohyb na hudbu. Hudba parkinsonikom svojim rytmom môže dodávať potrebný impulz (na začiatok pohybu alebo na pravidelnosť rytmických pohybov - napr. chôdzu). Liečba prácou má v prípade ergoterapie iný význam než fyzická alebo duševná práca v zamestnaní. Jej náplňou sú špeciálne vybrané činnosti, aby sa ich vykonávaním u pacienta trénovali práve problematické pohyby alebo zručnosti.

tags: #parkinsonova #choroba #rehabilitácia #chôdze #postupy