Podpísanie zmlúv po prvej svetovej vojne: História a dôsledky

Prvá svetová vojna, jeden z najväčších konfliktov v dejinách ľudstva, si vyžiadala milióny životov a zásadne zmenila politickú mapu Európy. Po štyroch rokoch krutých bojov sa konečne začali rokovania o prímerí, ktoré viedli k podpísaniu niekoľkých dôležitých zmlúv. Tieto zmluvy mali za cieľ nastoliť nový poriadok a zabrániť opakovaniu podobnej katastrofy.

Prímerie z Compiègne: Koniec bojov

Pred 100 rokmi, 11. novembra 1918, bola vo Francúzsku, v železničnom vagóne pri Compiegne neďaleko Paríža podpísaná dohoda o prímerí medzi Nemeckom a predstaviteľmi Dohody, čím sa skončila 1. svetová vojna. Rokovanie o prímerí sa začalo už 8. novembra 1918. Na druhý deň celým Nemeckom otriasali nepokoje a kancelár oznámil abdikáciu cisára, ktorý sa uchýlil do exilu do Holandska. Podpísanie prímeria znamenalo faktickú kapituláciu Nemecka. Tento deň sa v Európe oslavuje ako Deň prímeria, v Kanade ako Deň pamiatky a v USA od roku 1954 ako Deň veteránov. Jeho symbolom je vlčí mak.

Versaillská mierová zmluva: Nový poriadok v Európe

Versaillská mierová zmluva z roku 1919 mala za úlohu formálne ukončiť vojnu a nastoliť nový poriadok v Európe. Podľa nej malo všetko zaplatiť Nemecko. Celková suma reparácií určená komisiou Dohody v roku 1921 dosahovala závratných 269 miliárd zlatých mariek. Poslednú čiastku z úrokov súvisiacich s finančnými reparáciami po 1. svetovej vojne splatilo až 2. Táto zmluva však bola pre Nemecko ponižujúca a prispela k vzostupu extrémistických hnutí, ktoré neskôr viedli k druhej svetovej vojne.

Trianonská zmluva: Rozpad Uhorska a nové hranice

Mierová zmluva podpísaná 4. júna 1920 v paláci Le Grand Trianon vo Versailles znamenala krok k novej Európe. Pre Maďarov však dodnes predstavuje bolestnú udalosť. Trianonskej zmluve sa hovorí aj mierová, pretože po konci prvej svetovej vojny odobrila nové usporiadanie národov bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie. K vytvoreniu nových národných štátov, teda Juhoslávie, Rumunska, Československa a Rakúska prišlo po rozpade Uhorského kráľovstva.Nové hranice predstavovali nádej v lepšiu novú Európu. Utláčané národy a národnosti začali monarchiu postupne opúšťať a vyhlasovať samostatné štáty. Tretina Maďarov však zostala za hranicami „nového“ Maďarska. Za Československo podpísali Trianonskú zmluvu minister zahraničia Edvard Beneš a vyslanec v Londýne Štefan Osuský.

Rozdielne vnímanie Trianonu

Dokumenty, s ktorými obe národné historiografie a politiky pracujú, sú totožné. Napriek tomu máme dve rozdielne interpretácie historických udalostí - slovenskú a maďarskú. Pre väčšinu slovenských historikov je rozhodujúce uznanie Československa víťaznými mocnosťami a jeho vznik už v októbri 1918. Podpísaním prímeria došlo k definitívnemu rozpadu monarchie. Bývalé Uhorské kráľovstvo nemohlo stratiť žiadne územia ani obyvateľstvo, lebo už neexistovalo. Trianonská mierová zmluva potvrdila tento fakt, precizovala a dotvorila už existujúce hranice. Na slovenskej strane sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva, nestal sa predmetom komemorácie alebo celebrácie. Maďarská historiografia aj súčasní maďarskí politici však čerpajú z tézy o tisícročnej právnej aj politickej kontinuite Maďarska bez prerušenia.

Prečítajte si tiež: Oznámenie o uplatnení odvodovej povinnosti

Pre Maďarov znamená Trianon jednu z najtragickejších udalostí 20. storočia, bez ohľadu na názor iných. Predstavitelia novovzniknutého Maďarska vnímali od počiatku Trianon ako krivdu, a preto sa usilovali o revíziu tejto zmluvy. To sa im napokon čiastočne podarilo koncom 30. rokov vďaka spojenectvu s nacistickým Nemeckom. Po skončení druhej svetovej vojny sa hranice Maďarska vrátili do podoby, ktorú potvrdila Trianonská zmluva z r. 1920. Revizionistické snahy ale môžeme v Maďarsku registrovať dodnes.

Pamäť dejín na Slovensku a v Maďarsku vníma Trianon rozdielne, a preto sa v politike stáva vďačnou témou, ak treba mobilizovať občianstvo (voličstvo) za „národ“ či proti „nepriateľom“ doma i v zahraničí. Aj po sto rokoch majú mnohé riešenia maďarskej politiky trianonskú stopu a môžeme ich dešifrovať ako odpoveď maďarských elít na dôsledky Trianonu.

Súčasná vládna (orbánovská) línia hľadania odpovede na Trianon spočíva v nadhraničnej vízii jednoty maďarského národa (tzv. transfrontálna revízia), ktorá sa postupne formovala po páde komunistického režimu. Vychádza z princípu zodpovednosti Maďarska za osud všetkých Maďarov, a to aj mimo jeho hraníc. Je to umiernená odpoveď maďarskej politiky na trianonské rozdelenie maďarského národa do viacerých štátov. Môžeme ju definovať ako postupný prienik maďarskej národnej politiky ponad hranice a snahu o inštitucionálne prepojenie Maďarov v Maďarsku i za jeho hranicami. Integrita veľkého Uhorska bola nahradená integritou maďarstva. Dáva „právo“ politickým reprezentáciám Maďarska intervenovať vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa aj Maďarov za hranicami. Jej súčasťou je aj z hľadiska susedov pozitívna téza, že nie je potrebné meniť hranice, lebo sa zmenili z hraníc geografických na hranice mentálne. Niektoré skupiny nadväzujú na model integrálnej (úplnej) alebo etnografickej revízie hraníc a usilujú sa získať podporu rôznych skupín obyvateľstva. Hoci ich oficiálna politika považuje za marginálne, nie je možné ich existenciu ignorovať.

Príčiny a dôsledky prvej svetovej vojny

Prvá svetová vojna rozhodne nevypukla neočakávane. Aj keď jej bezprostredným podnetom bol sarajevský atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este, ku ktorému došlo 28. Rozpory medzi znepriatelenými mocnosťami boli tak hlboké, že konflikt bol nevyhnutný už pred atentátom. Proces, ktorý premenil Európu na vysoko výbušný kontinent, trval bezmála päťdesiat rokov. K neskoršej „explózii“ stačilo len pár dní. Rozhodujúcimi faktormi tu boli predovšetkým ambície, obavy a chybné odhady Nemecka, Veľkej Británie, Ruska, Francúzska a Rakúsko-Uhorska, ktorých vládne elity sa domnievali, že konštelácia vtedajšej situácie vo svetovej politike ohrozuje ich vlastné životné záujmy. Fundamentálne príčiny ozbrojeného konfliktu z rokov 1914 - 1918 teda možno zhrnúť do troch slov - strach, hlad a pýcha.

Posledných tridsať rokov 19. storočia bolo jedným z najpokojnejších období v dejinách európskeho kontinentu, označované aj ako „belle epoque“ - krásna epocha. Európa zaznamenala bezprecedentný rozvoj aj v tých najzaostalejších krajinách. V juhovýchodnej Európe bola zas zdrojom nepokojov tzv. „východná otázka“. Balkánske národy sa tu usilovali o samostatnosť, pričom turecká ríša sa začala nezadržateľne rozkladať. Začalo sa jej hovoriť „chorý muž na Bospore“ a bolo len otázkou času, kedy sa skutočne rozpadne. Východná otázka v podstate znamenala snahu Ruska o rozšírenie svojej sféry vplyvu na Balkánskom polostrove s cieľom preniknúť k čiernomorským úžinám, čomu však chcela Británia a Rakúsko zo všetkých síl zabrániť. Tureckú ríšu zachránila v roku 1853 krymská vojna, v ktorej Veľká Británia a Francúzsko bojovali po boku Turecka proti Rusku.

Prečítajte si tiež: Rozsudok vo veci zmluvy podpísanej neoprávnenou osobou

V roku 1878 sa situácia bezmála opakovala, keď kruté potlačenie bulharského povstania priviedlo cárove vojská opäť na Balkán. Po sérii úspešných bitiek prenikli ruské vojská až k Dardanelám, teda do bezprostrednej blízkosti hlavného mesta tureckej ríše - Istanbulu. Zdalo sa, že koniec tureckej ríše je neodvratný. V tej chvíli však zasiahla Veľká Británia a vyslala svoje vojnové loďstvo do Marmarského mora. Celá Európa žila niekoľko mesiacov v strachu - hrozilo vypuknutie vojny medzi Ruskom a Veľkou Britániou. Nakoniec však Rusko ustúpilo a útok na Istanbul bol pred bránami mesta zastavený. S Tureckom bol následne o niekoľko dní podpísaný mier v San Stefane - mestečku na predmestí Istanbulu, ktorý dával Rusku skutočnú moc nad Balkánom. To však bolo pre ostatné veľmoci neprijateľné a ešte v tom istom roku sa v Berlíne uskutočnil kongres, na ktorom bolo Rusko prinútené vzdať sa ziskov zo San Stefana. Za nesmierne vojenské obete mu bola daná len Besarábia, pričom padol i plán na vytvorenie Veľkého Bulharska. Organizátori kongresu však na seba nezabudli; Británia získala ostrov Cyprus a Rakúsko-Uhorsko právo spravovať dve bývalé turecké provincie - Bosnu a Hercegovinu.

Vznik Nemeckej ríše a Bismarckova politika

Nemecká ríša - štát, ktorý sa na mape Európy objavil 18. januára 1871 a svojím vznikom predznamenal príchod zmien v pomere síl na kontinente. Tvorilo ho Prusko a ďalšie nemecké štáty. Fakt, že jeho vznik nevyvolal celoeurópsku vojnu, bol dielom obozretného štátnika, ktorý postupoval cieľavedome a zároveň opatrne - Otta von Bismarcka. Pod jeho vedením bolo v roku 1864 najprv porazené Dánsko, ktorému boli odobraté dve provincie. Vojna prebehla tak rýchlo, že veľmoci nestačili ani náležite zareagovať. V roku 1866 sa odohrala vojna s Rakúskom - Bismarckovi sa ho podarilo politicky izolovať a potom vojensky poraziť. K údivu celej Európy nadiktovalo víťazné Prusko mier, ktorý bol súčasníkmi označovaný ako mierumilovný. Samozrejme, Habsburgovci boli v nemeckých krajinách zbavení akéhokoľvek vplyvu, čo bolo pre Prusko to najdôležitejšie. Bismarck však dobre vedel, že skutočný nepriateľ „sedí za Rýnom“. A tak v čase, keď uzatváral mier s celkom neporazeným Rakúskom, myslel už na vojnu s Francúzskom.

Na novovzniknutú ríšu však dopadol tieň francúzskeho antagonizmu z dôvodu potupnej porážky, preto sa Bismarck snažil v prvom rade zabrániť prípadnému francúzsko-ruskému spojenectvu, a tiež možnej vojne medzi Rakúskom a Ruskom, do ktorej mohlo byť zatiahnuté i Nemecko. Politika „železného kancelára“ bola postavená predovšetkým na udržaní veľmocenského postavenia dosiahnutého po víťaznej vojne s Francúzskom a na zamedzení vzniku protinemecky orientovaných spojenectiev, ktorým sa malo zabrániť cestou priateľských vzťahov so všetkými veľmocami. Po začatí nemeckých koloniálnych výbojov v rokoch 1884 - 1885 dbal Bismarck dôrazne i na prípadné strety s Veľkou Britániou - obsadzovanie kolónií preto prebiehalo citlivo a opatrne. Zároveň sa Bismarck snažil zaistiť Nemecko pred reálnymi hrozbami a získať v európskej politike konkrétnych spojencov.

Trojspolok a Aliancia troch cisárov

Tento cieľ sledovalo uzavretie nemecko-rakúskej zmluvy z roku 1879, ktorá bola podpísaná rok po víťaznom ruskom ťažení na Balkáne. Potom čo sa v roku 1882 k zmluve pripojilo i Taliansko, vznikol Trojspolok - obranné spoločenstvo, ktoré zaručovalo svojim členom vzájomnú vojenskú pomoc v prípade napadnutia buď zo strany Ruska, alebo Francúzska. Účelom zapojenia Talianska bolo predovšetkým zabezpečenie Rakúsko-Uhorska pred vpádom zozadu, pokiaľ by sa ocitlo vo vojne s Ruskom. V roku 1883 rumunský kráľ osobným a tajným aktom pripojil k Trojspolku i Rumunsko, pričom prechodne s ním bolo spojené dokonca i Srbsko - separátnou dohodou s Rakúsko-Uhorskom, a Španielsko - separátnou dohodou s Talianskom.

Veľkým diplomatickým úspechom nemeckého kancelára bola v roku 1881 tiež znovuobnovená „aliancia troch cisárov“, ktorou sa Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko zaväzovali k spoločnému postupu v oblasti Balkánu. Aliancia bola znovuobnovená potom, ako sa v roku 1881 novým ruským cárom stal Alexander III., ktorý si za svoj cieľ stanovil zachovať aktuálny status quo. Počas svojej vlády (1881 - 1894) neviedol ani dobyvačné výboje, ani nezmenšoval už nadobudnutú veľkosť ruských dŕžav.

Prečítajte si tiež: Sprievodca výpočtom čistej mzdy

Vznik Trojspolku teda neznamenal, že by sa Bismarck vzdal úsilia o priateľské styky s cárskym Ruskom. Uvedomoval si, že prípadný konflikt s Ruskom, na ktorého stranu by sa s najväčšou pravdepodobnosťou pridalo i Francúzsko, by sa mohol pre Nemecko skončiť katastrofou v dôsledku vojny na dvoch frontoch. Alianciu troch cisárov však nakoniec po šiestich rokoch anulovala ruská strana, pretože požadované záruky Nemecka ohľadne ruskej neutrality v prípade nemecko-francúzskej vojny sa ukázali ako nereálne. Snahu o uzavretie zmluvy o neutralite s Ruskom Bismarck zosilňoval najmä v rokoch 1886 - 1887, keď opätovne došlo ku kríze vo francúzsko-nemeckých vzťahoch a nemecký generálny štáb pripravoval ďalšiu preventívnu vojnu proti Francúzsku. Nesúhlas ruskej strany následne zmaril vypuknutie ďalšej vojny s Francúzskom, no i tak bol cár Alexander III. ochotný v roku 1887 podpísať s Nemeckom tzv. „zaisťovaciu zmluvu“, ktorou sa zaviazal zachovať neutralitu v prípade, ak by Nemecko bolo napadnuté zo strany Francúzska.

Koloniálne výboje a zhoršovanie vzťahov medzi veľmocami

Veľká Británia zas nielenže nevidela v Trojspolku nič, čo by mohlo ohroziť jej záujmy, ale naopak, jeho vznik ešte privítala, pretože v ňom oprávnene videla činiteľa, ktorý môže rázne vystupovať jednak proti Rusku a zároveň proti Francúzsku. Vzájomné vzťahy medzi týmito krajinami a Veľkou Britániou sa totiž koncom 19. storočia značne zostrovali, čo súviselo so zmenami medzinárodnopolitickej situácie v dôsledku rozširovania koloniálneho panstva. Britský minister kolónií Joseph Chamberlain chcel v Afrike realizovať plán súvislého pásma britských dŕžav, ktoré mali siahať z juhu od Kapského Mesta až do Káhiry na severe. Realizácia tohto plánu však narazila na rozhodný odpor zo strany Francúzska. Vzájomné stretnutie vyvrcholilo v lete 1898 vo Fašóde na území Sudánu, keď toto mesto súčasne obsadili britské i francúzske vojenské jednotky. Medzinárodná kríza, ktorá sa skoro skončila vzájomnou vojnou medzi oboma veľmocami, sa nakoniec vyriešila v roku 1899, keď boli vytýčené sféry vplyvu v tejto oblasti. Obdobne sa zhoršovali aj vzťahy britsko-ruské. Mocenské záujmy cárskeho Ruska sa stretávali s mocenskými záujmami Veľkej Británie v oblasti Perzie a Afganistanu, kam britské ozbrojené sily prenikali z Indie.

Koloniálne výboje z konca 19. storočia však neboli len rysom britskej, francúzskej alebo ruskej politiky. V roku 1898 sa napríklad Spojené štáty americké vojnou proti Španielsku zmocnili Kuby, Portorika, Filipín a Havajských ostrovov. Podobné snahy prejavovali napríklad aj Taliansko a Japonsko. Objektom výbojov pritom nebola len Afrika a Južná Ázia, ale aj Čína, Južná Amerika a tichomorské ostrovy, jednoducho celý svet. Konštelácia veľmocenských síl vo svete sa však začala zásadne meniť potom, čo sa stal cisárom nemeckej ríše ctižiadostivý a arogantný Wilhelm II.

Slovensko a prvá svetová vojna

Vojna sa výrazne dotkla aj územia Slovenska ako súčasti vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Slováci, ktorí tu žili, boli povolaní do Rakúsko-Uhorskej armády v počte 400 - 450 000. Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených. Na území Slovenska sa mobilizácia týkala vyše 400 000 mužov (asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva). Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených. Územie Slovenska spadalo do 5. a 6. doplňovacej oblasti, ktoré vytvárali V. armádny zbor s veliteľstvom v Bratislave a VI. armádny zbor s veliteľstvom v Košiciach, zaradené do zostavy 1. armády pod velením generála Viktora Dankla a 4. armády, ktorej velil generál Móric Auffenberg. Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte, kde bojovali od začiatku vojny.

Seredčania nastupovali najmä k 72. bratislavského pešieho pluku a 13. 72. bratislavský peší pluk v zostave 14. divízie 1. armády bol nasadený na severnom úseku haličského frontu v smere na Ľublin proti ruskej 4. armáde. Už v priebehu prvého dňa ofenzívy 23. augusta 1914 sa dostal spolu so 71. trenčianskym peším plukom, bratislavským 13. honvédskym peším plukom a komárňanským 12. peším plukom do ťažkých bojov o výšiny pri Polichne. Relatívne úspechy boli zaplatené neúmerne veľkými, niekde až 40 - 50% stratami, 71. peší pluk prišiel v priebehu jedného dňa o viac než 200 mužov a iba z 2. práporu bratislavského 13. honvédskeho pluku padlo 53 vojakov. Rovnaká situácia bola aj v nasledujúcich útočných bitkách pri Krasniku a Rudniku, za ktoré bol generál Dankl vyznamenaný ako prvý veliteľ v I.

V zime 1914-15 sa slovenské jednotky 1. a 4. armády sústreďovali najmä na vyčerpávajúcu obranu severných hraníc bývalého Uhorska v Karpatoch a čiastočné vytlačenie ruských vojsk z karpatských priesmykov. Jednotky bratislavskej 14. pešej divízie, medzi nimi 71. a 72. peší pluk, boli vyňaté z 1. a 4. armády, aby až do mája 1915 bojovali v zostave 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho na fronte medzi Medzilaborcami a riekou Uh. 13. bratislavský honvédsky peší pluk v zostave 37. honvédskej pešej divízie bojoval od apríla 1915 pri Jaroslavi, Przemysli, v druhej bitke pri Krasniku, Lubline i Brest-Litevsku. V auguste 1915 bol prevelený k 7. armáde v priestore Bukoviny, od septembra 1916 s presunul do Transylvánie, kde bránila východné hranice monarchie proti rumunským jednotkám. Na tomto bojisku bojoval až do septembra 1918, kedy bol presunutý na západný front. V novembri 1918 sa vrátil do Uhorska. 72. bratislavský peší pluk sa v novembri 1916 spolu so 71. trenčianskym peším plukom presunul na taliansky front, kde čelili jedenástim ofenzívam talianskej armády na rieke Soča v Slovinsku. Aj posledné mesiace prvej svetovej vojny si vyžiadali ťažké straty. Vojaci 72. bratislavského pešieho pluku boli nasadení v najexponovanejšom úseku frontu, v Ponte di Piave. Bitka na Piave sa začala 15. júna 1918. Rakúsko-uhorským jednotkám sa spočiatku podarilo prekročiť rieku a vytvoriť predmostia, najmä v priestore Ponte di Piave, kde vojaci 71. a 72. pešieho pluku zdolali tri obranné postavenia Talianov.

Československé légie a odmietanie bojov

Česi a Slováci postupne odmietali bojovať za záujmy rakúsko-uhorskej monarchie a vo Francúzsku, Taliansku a Rusku vznikali Československé légie, do ktorých vstupovali najmä vojnoví zajatci. Napríklad Seredčan Jozef Beno, ktorý narukoval k 9. husárskemu pluku grófa Nadasdyho a v zozname strát z 8.5.1917 bol uvedený ako zajatec v evakuačnej nemocnici č. 98 v Saratove, vstúpil do Československých légií v Rusku a bojoval na Sibíri ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa. Po nasadení Československých légií stáli Česi a Slováci často proti sebe na obidvoch stranách frontu. Tak to bolo napríklad v bitke pri Zborove 1. - 2. júla 1917, kde stáli proti sebe Česko-slovenská strelecká brigáda zložená z 1. streleckého pluku Mistra Jana Husa, 2. streleckého pluku Jiřího z Poděbrad, 3. streleckého pluku Jana Žižku z Trocnova a prevažne české jednotky - 75. peší pluk z Jindřichovho Hradca a 35. peší pluk z Plzne 19. pešej divízie, severne od nich 6. peší pluk a 86. peší pluk 32.

Obete vojny a spomienka na padlých

Na pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Seredi je uvedených 128 mien ako nemé memento. Ďalších 35 mien je vymenovaných na pamätnej tabuli na kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Dolnom Čepeni. Portál www.velkavojna.sk aktuálne uvádza dokonca 174 mien zo Serede, 58 mien zo Šintavy a 49 mien z Dolnej Stredy. Vojaci zomierali nielen na bojiskách, ale na následky vojnových útrap aj v zajatí, v poľných nemocniciach či doma.

Zo Seredčanov uvedených na pomníku sa podarilo zistiť, že v zajatí zomrel napríklad Jozef Chmelár, uvedený v zozname strát z 2.12.1916 ako zajatec v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu, Štefan Kalinay, hlásený 3.2.1916 ako zajatec v Buinsku, Simbirská gubernia v Rusku, Štefan Kučera, hlásený 13.12.1916 ako zajatec v Petropavlovsku, Akmolinská oblasť na území dnešného Kazachstanu, Ján Nyitray, hlásený 25.4.1917 ako zajatec v Jelabuge, Vjatská gubernia v Rusku, František Polaš, hlásený 26.6.1916 ako zajatec v Ufe, Emil Schulhof, hlásený 21.12.1916 v evakuačnej nemocnici v Rjazani, Rudolf Špitálsky hlásený 19.3.1915 ako zranený v evakuačnej nemocnici č. 8 v Moskve. Michal Baša zomrel 12.7.1915 v posádkovej nemocnici č. 11 v Prahe na tuberkulózu, Július Bóžik zomrel na neurčenú chorobu 17.2.1917 v záložnej nemocnici v Nitre - Mlynárciach, Pavel Chmelár zomrel 21.3.1916 na hnisavý zápal hrudníka v združenej nemocnici Jednoty mládeže (Vereinshilfsspital des Junglingsvereines) v Seredi, Ján Kvetan zomrel 4.11.1915 na týfus v záložnej nemocnici č. 2 v Budapešti, Jozef Perl zomrel 6.3.1916 na škvrnitý týfus v pohyblivej záložnej nemocnici č. 1.

1. svetová vojna a jej obete zostávali niekoľko desaťročí v tieni 2. svetovej vojny, ale ich utrpenie si takisto zaslúži našu úctu. 100. výročie ukončenia 1. svetovej vojny sme si v Seredi pripomenuli spolu s predsedom Trnavského samosprávneho kraja už 24. októbra 2018 pietnym aktom pri obnovenom pomníku obetiam 1.

tags: #podpisana #zmluva #medzi #mocnostami #história