Pohľadávka voči banke a jej právna úprava

Tento článok sa zaoberá právnou úpravou pohľadávok voči banke, pričom sa zameriava na rôzne aspekty vymáhania peňažných plnení a ich zabezpečenia v kontexte slovenského právneho poriadku. Analyzuje sa zakotvenie tohto inštitútu v jednotlivých právnych predpisoch, ako sú Správny poriadok, Exekučný poriadok a Daňový poriadok, s cieľom poskytnúť komplexný prehľad o možnostiach a obmedzeniach veriteľov pri vymáhaní pohľadávok z bankových účtov dlžníkov.

Nútený výkon správnych rozhodnutí

Nútený výkon správnych rozhodnutí je realizovaný dvoma spôsobmi:

1. Správnou exekúciou, ktorú vykonáva správny orgán podľa Správneho poriadku alebo Daňového poriadku. Daňový poriadok upravuje daňovú a colnú exekúciu.
2. Exekúciou, ktorú vykonáva súdny exekútor podľa Exekučného poriadku.

Prikázanie pohľadávky z účtu v banke predstavuje jeden zo spôsobov výkonu rozhodnutia ukladajúceho peňažnú povinnosť.

Právna úprava prikázania pohľadávky z účtu v banke

V nasledujúcej časti sa zameriame na prehľad jednotlivých právnych úprav tohto spôsobu výkonu rozhodnutia, konkrétne na právnu úpravu obsiahnutú v Správnom poriadku, Exekučnom poriadku a Daňovom poriadku, s dôrazom na rozdiely medzi nimi.

Správny poriadok

Správny poriadok upravuje výkon rozhodnutí v piatej časti, pričom druhý oddiel len rámcovo upravuje vymáhanie peňažných plnení. V zmysle § 78 ods. 4 Správneho poriadku sa výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v banke alebo pobočke zahraničnej banky uskutoční jej odpísaním z účtu dlžníka. Odsek 5 uvedeného ustanovenia odkazuje na primerané použitie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Prečítajte si tiež: Ako prihlásiť podmienenú pohľadávku do konkurzu?

Z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že správny orgán uskutoční výkon tak, že suma vo výške pohľadávky oprávneného sa odpíše z účtu povinného a uhradí sa oprávnenému. Výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu v banke nepodliehajú prostriedky, ktoré sú výslovným vyhlásením povinného určené na výplatu miezd jeho zamestnancov pre výplatné obdobie najbližšie dňu, keď bol banke doručený príkaz na výkon rozhodnutia. Samotný výkon správneho orgánu tiež nemožno použiť na vklady na vkladných knižkách.

V príkaze na výkon rozhodnutia správny orgán prikáže banke, aby zablokovala sumu vo výške pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, a to až do vymoženia pohľadávky alebo zastavenia výkonu rozhodnutia, a následne vyplatila túto pohľadávku oprávnenému. Správny orgán zároveň zakáže povinnému, aby nakladal s prostriedkami na účte až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.

V príkaze, ktorý sa doručí oprávnenému, povinnému a banke (pričom banke sa doručí do vlastných rúk), by mal správny orgán okrem všeobecných náležitostí uviesť aj číslo účtu povinného, alebo iné základné identifikačné údaje povinného, aby banka vedela jednoznačne identifikovať účet povinného.

Banka je povinná zablokovať účet povinného v takom rozsahu, v akom bol nariadený výkon rozhodnutia. Pre poradie úhrady pohľadávok je rozhodujúci deň doručenia príkazu na výkon rozhodnutia banke alebo pobočke zahraničnej banky. Ak bolo v jeden deň doručených viacero príkazov pre úhradu viacerých pohľadávok a prostriedky na účte povinného nestačia na úhradu všetkých pohľadávok, pre ktoré prebieha výkon rozhodnutia, uhradia sa všetky pohľadávky rovnakého poradia pomerne. Pri výkone rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného v banke nemá žiadna z pohľadávok charakter prednostnej pohľadávky.

Príkaz na výkon rozhodnutia sa nevzťahuje iba na prostriedky, ktoré sú aktuálne na účte povinného, ale aj na sumy, ktoré dôjdu na účet povinného po tom, čo bol banke doručený príkaz na výkon rozhodnutia. To znamená, že pokiaľ povinný nemá na účte, v čase doručenia príkazu na výkon rozhodnutia banke, dostatok finančných prostriedkov, banka bude poukazovať oprávnenému vymáhanú pohľadávku postupne, v závislosti od toho, ako budú na účet povinného pripisované ďalšie finančné prostriedky.

Prečítajte si tiež: Zabezpečenie pohľadávky v nižšej sume

Ak banka nepostupuje v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle príkazu na výkon rozhodnutia, môže sa oprávnený domáhať, a to aj vtedy, keď na účte povinného nie je dostatok finančných prostriedkov, aby mu banka vyplatila sumu, na ktorú by mal právo, ak by banka bola postupovala správne.

Exekučný poriadok

V zmysle Exekučného poriadku tomuto spôsobu exekúcie nepodliehajú:

• prostriedky na účte do výšky 99,58 eura; pričom, ak má povinný viac účtov, exekúcii nepodliehajú prostriedky na účte do tejto výšky len na jednom z nich,
• prostriedky výslovným vyhlásením povinného určené na výplatu miezd jeho zamestnancov na výplatné obdobie najbližšie dňu, keď bol banke doručený príkaz na začatie exekúcie,
• prostriedky do výšky sumy, ktorá sa podľa zákona nesmie povinnému zraziť z mesačnej mzdy alebo z iných príjmov, a to od momentu, keď skutočnosť, že povinný má na účet v banke zasielanú mzdu alebo iné príjmy, bola banke oznámená; pričom, ak exekútor nesúhlasí s výškou sumy, ktorú uviedol povinný, pre banku je rozhodujúca výška sumy, ktorú označil exekútor.

Exekúcia uskutočňovaná v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, na rozdiel od výkonu rozhodnutia týmto spôsobom podľa Správneho poriadku, je trojstupňová. Exekútor prikáže banke, ktorá vedie účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného, s výnimkou plnenia za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie bezhotovostným prevodom na účet určený exekútorom. Exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie banke do vlastných rúk. Povinný stráca dňom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. To neplatí, ak chce povinný uspokojiť pohľadávku oprávneného, jej príslušenstvo a trovy exekúcie bezhotovostným prevodom na účet určený exekútorom.

Exekútor upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke oprávneného a povinného a zakáže povinnému, aby nakladal s prostriedkami na účte až do výšky vykonateľnej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, s výnimkou nakladania s prostriedkami na účte len za účelom uspokojenia pohľadávku oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. Do doručenia príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke banka nie je oprávnená ani povinná vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému. Exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke) do 14 dní po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o zamietnutí námietok. Exekučný príkaz exekútor doručí oprávnenému, povinnému a banke, pričom povinnému a banke ho doručí do vlastných rúk. Až po doručení exekučného príkazu je banka povinná vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému; ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, teda, že prostriedky z účtu povinného majú byť poukázané na účet súdneho exekútora. Ak exekútor nevydá exekučný príkaz, je povinný vydať príkaz na odblokovanie účtu povinného. Exekútor môže vydať príkaz na odblokovanie účtu povinného aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvod, pre ktorý došlo k odblokovaniu účtu, musí exekútor uviesť v tomto príkaze. Aj príkaz na odblokovanie účtu sa doručí banke do vlastných rúk.

Ak ide o exekúciu, ktorej podkladom je rozhodnutie, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, vzťahujú sa príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz aj na dávky, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti. To isté platí, ak sa v rozhodnutí povinnému uložilo zaplatiť peňažnú sumu v splátkach. Ak počas exekúcie k dôjde k zmene rozsudku, ktorá spočíva vo zvýšení výživného, vzťahuje sa príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz aj na všetky sumy zvýšeného výživného, pričom zvýšené výživné má rovnaké poradie ako zvyšok pohľadávky. Ak by zmena rozsudku spočívala v znížení výživného alebo v zrušení vyživovacej povinnosti, bude táto zmena dôvodom na čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie.

Prečítajte si tiež: Dlžník a postúpenie pohľadávky

Daňový poriadok

Podstatný rozdiel medzi úpravou v Daňovom poriadku oproti úprave v Exekučnom poriadku spočíva v tom, že v zmysle § 108 ods. 1 Daňového poriadku je správca dane oprávnený postihnúť peňažné prostriedky z účtu vedeného v banke, ktorého majiteľom je manžel daňového dlžníka za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uvedené však neplatí, ak manžel daňového dlžníka preukáže, že tieto peňažné prostriedky nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Aj Exekučný poriadok síce všeobecne v ustanovení § 37 ods. 2 stanovuje, že exekúciou je možné postihnúť aj majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak pokiaľ je určitý majetok evidovaný výlučne na manžela povinného, v praxi je toto ustanovenie neaplikovateľné, nakoľko exekútor tento majetok nevie zistiť, resp. dokáže ho zistiť iba s veľkými ťažkosťami. Súdny exekútor napríklad nemá možnosť zistiť, v ktorých peňažných ústavoch má účty manžel povinného, nakoľko v poverení je exekútor súdom poverený na vykonanie exekúcie voči konkrétnemu povinnému, pričom toto poverenie zvyčajne obsahuje základné osobné údaje o povinnom, teda len o osobe, voči ktorej je vedená exekúcia. Zároveň, v zmysle § 35 Exekučného poriadku exekútor môže požiadať o súčinnosť tretie osoby uvedené v § 34 Exekučného poriadku len po preukázaní svojho poverenia na vykonanie exekúcie a len v súvislosti s vykonávaním tejto exekúcie. Nakoľko, ako už bolo spomenuté vyššie, sú v poverení uvedené iba osobné údaje povinného a nie aj jeho manžela, tretie osoby, ktorým sú z ich činnosti známe bankové účty povinného, na základe poverenia poskytnú exekútorovi súčinnosť len na základe týchto osobných údajov, teda len o povinnom. Exekučný poriadok dokonca vo svojich ustanoveniach jednoznačne hovorí o bankovom účte povinného.

Rovnako, ako pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke podľa ustanovení Exekučného poriadku, aj exekúcia vedená týmto spôsobom podľa ustanovení Daňového poriadku pozostáva z dvoch krokov, teda z blokácie účtu a až následného poukázania finančných prostriedkov oprávnenému. Správca dane najskôr banke, v ktorej má daňový dlžník účet, doručí rozhodnutie o začatí daňového konania. Na základe tohto rozhodnutia je banka povinná blokovať na účte prostriedky až do výšky daňového nedoplatku. Banka poukáže tieto prostriedky na účet správcu dane až po doručení daňového exekučného príkazu.

Príkaz na výplatu z účtu v peňažnom ústave v Českej republike

Český Občanský soudní řád upravuje tento postup v zásade rovnako, avšak zákonom č. 133/2006 Sb., ktorým bol novelizovaný Exekuční řád a Občanský soudní řád, bol spôsob vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke rozšírený o nový inštitút - príkaz na výplatu z účtu v peňažnom ústave. Tento inštitút slovenská právna úprava nepozná.

Pri použití tohto inštitútu, je banka povinná po predložení príkazu na výplatu z účtu v peňažnom ústave odpísať z účtu povinného prostriedky do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva, avšak rozdiel spočíva v postupe, ktorý tomuto odpísaniu prostriedkov predchádza.

Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení exekúcie, vydá exekútor príkaz na výplatu z účtu v nemenovanom peňažnom ústave, ktorý doručí iba povinnému a oprávnenému a následne je na oprávnenom, aby tento príkaz uplatnil u banky, v ktorej má povinný účet. Pre vykonanie exekúcie týmto spôsobom je teda nevyhnutná aj aktivita oprávneného. Podstatný rozdiel medzi prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkazom na výplatu z účtu spočíva v tom, že v príkaze na výplatu nie je označená konkrétna banka a príkaz jej teda exekútor ani nedoručuje. Je na oprávnenom, aby ho banke predložil on sám, pokiaľ sa dozvie, že povinný má v danom peňažnom ústave vedený účet. V určitom prípade sa teda môže jednať o rýchlejší spôsob vykonania exekúcie, nakoľko nedochádza k zdržaniu pri oznamovaní účtu exekútorovi a pri následnom čakaní na doručenie príkazu banke a na poukázanie prostriedkov oprávnenému. Avšak tento nový spôsob má viaceré nedostatky.

Prvý a zásadný nedostatok spočíva v postupnosti jednotlivých exekučných úkonov. Najskôr súd vydá uznesenie o nariadení exekúcie, ktoré doručí oprávnenému a povinnému. Po jeho doručení plynie lehota na podanie námietok a až po jej uplynutí (resp. po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení exekúcie) vydá exekútor príkaz na výplatu, ktorý môže následne oprávnený predložiť banke. Uvedený postup však poskytuje povinnému dostatočný priestor k tomu, aby vybral svoje finančné prostriedky, ktoré má vedené na účte v banke. Bolo by totiž naivné sa domnievať, že povinný tak neučiní len preto, lebo spomínané uznesenie o nariadení exekúcie obsahuje zákaz nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii pod sankciou neplatnosti právneho úkonu. Tento spôsob vykonania exekúcie totiž nepozná žiadnu blokáciu prostriedkov povinného, resp. exekútor nedoručuje banke žiadny doklad o tom, že sa začala exekúcia a povinný nie je oprávnený nakladať s prostriedkami na účte v banke. V tomto prípade by teda bolo vhodnejšie doručovať povinnému uznesenie o nariadení exekúcie až zároveň s príkazom na výplatu podobne, ako je tomu pri súpise hnuteľných vecí. Uznávame však, že v takom prípade by zrejme nebolo učinené za dosť ochrane práv povinného, nakoľko v tomto prípade neexistuje žiadny nástroj, ktorý by počas plynutia lehoty na podanie námietok zabránil oprávnenému nakladať s prostriedkami, ktoré mu banka vyplatila na základe predloženého príkazu na výplatu.

Ďalším závažným nedostatkom právnej úpravy je, že v prípade, kedy povinný nemá na účte dostatok finančných prostriedkov na úhradu celej vymáhanej pohľadávky, banka oprávnenému vyplatí iba jej časť (teda sumu, ktorú vedie na účte povinného), predložený príkaz si ponechá a oznámi exekučnému súdu (exekútorovi), aký je neuhradený zostatok vymáhanej pohľadávky. Následne je potrebné opäť vydať príkaz na výplatu, tentoraz zostatku vymáhanej pohľadávky. A banka ani v tomto období nemá povinnosť blokovať prostriedky, ktoré dôjdu na účet povinného v čase od predloženia prvého a ďalšieho príkazu na výplatu.

Aj napriek spomínaným nedostatkom však zastávame názor, že príkaz na výplatu nie je zbytočný a môže urýchliť vymoženie pohľadávky oprávneného.

Záložné právo na pohľadávky, ktorých postúpenie odporuje dohode s dlžníkom

V praxi financovania podnikateľských projektov sa na zabezpečenie úveru často zriaďuje záložné právo na aktíva dlžníka, vrátane pohľadávok z nájomných zmlúv a bankových účtov. Častou otázkou je, či možno zriadiť záložné právo aj na pohľadávky, ktorých postúpenie odporuje dohode s dlžníkom.

Podľa § 151d OZ, predmetom záložného práva môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak. Predmetom záložného práva teda nemôže byť právo, ktorého prevod, resp. postúpenie vylučuje Občiansky zákonník (napr. § 844 OZ) alebo iný zákon, alebo právo, pri ktorom to vylučuje priamo jeho povaha (napr. autorské práva). Nepostupiteľné pohľadávky ďalej vymedzuje § 525 OZ. Podľa § 525 ods. 1 OZ nemožno postúpiť pohľadávky, ktoré zanikajú najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, a ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia. Záložné právo na tieto pohľadávky je vylúčené a záložná zmluva by bola absolútne neplatná pre rozpor so zákonom.

Osobitná situácia však nastáva v prípade zriadenia záložného práva na pohľadávky, ktorých postúpenie odporuje dohode s dlžníkom podľa § 525 ods. 2 OZ. V prípade pohľadávok z účtov, ktorých postúpenie odporuje dohode s dlžníkom (bankou), niektoré banky považujú záložné zmluvy na takého pohľadávky neplatné a záložné právo odmietajú uznať.

Ochrana záložného veriteľa

Ochrana záložného veriteľa vychádza z § 151d ods. 6 OZ, ktorý upravuje dohody zakazujúce zriadiť záložné právo. Takéto dohody nie sú neplatné, zákon im však nepriznáva účinky voči tretím osobám.

Dohodu medzi bankou a klientom o nepostupiteľnosti pohľadávok z účtu (alebo dohodu akéhokoľvek iného veriteľa s dlžníkom o nepostupiteľnosti pohľadávky) z hľadiska gramatického výkladu nemožno subsumovať pod § 151d ods. 6 OZ. V uvedenom prípade totiž obsahom dohody nie je zákaz zriadenia záložného práva, ale „len“ dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok v zmysle § 525 ods. 2 OZ.

Podľa dôvodovej správy k novele Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla súčasnú úpravu záložného práva (zákon č. 526/2002 Z. z.) bolo totiž zámerom zákonodarcu chrániť záložného veriteľa pred dohodami, o ktorých „nemusia mať tretie osoby žiadnu vedomosť.“

Účelom § 151d ods. 6 OZ je teda primárne chrániť záložného veriteľa. Pri zriaďovaní záložného práva na pohľadávky by sa záložný veriteľ mal uistiť, či záložcovi tieto pohľadávky patria (aj keď v praxi samozrejme nie je možné vylúčiť istú mieru neistoty). Záložný veriteľ však zväčša nemá možnosť overiť si, či medzi záložcom a jeho dlžníkom neexistuje dohoda zakazujúca postúpenie týchto pohľadávok. Ak by bolo možné takouto dohodou spôsobiť neplatnosť záložnej zmluvy, ochrana záložného veriteľa, ktorú mu zabezpečuje § 151d ods. 6 OZ, by v súvislosti so záložným právom na pohľadávky strácala akýkoľvek obsah.

Lex specialis

Druhý argument v prospech možnosti zriadiť záložné právo aj na pohľadávky, ktorých postúpenie odporuje dohode s dlžníkom, je vzťah medzi § 151d ods. 6 OZ a § 525 ods. 2 OZ. Domnievame sa, že § 151d ods. 6 OZ treba chápať ako normu lex specialis. Hoci toto ustanovenie neupravuje vyslovene dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, upravuje podľa nášho názoru osobitné následky takejto dohody vo vzťahu k záložnému právu. Dohoda o zákaze postúpenia je vo vzťahu k záložnému právu na pohľadávky de facto dohodou, ktorá bráni zriadeniu záložného práva. Zákaz zriadenia záložného práva v nej síce nie je výslovne ustanovený, ale v spojení s § 525 ods. 2 OZ by mohla spôsobiť „nezaložiteľnosť“ danej pohľadávky. Domnievame sa preto, že účinky takejto dohody sú obmedzené ochranou záložného veriteľa, ktorú mu poskytuje ustanovenie § 151d ods. 6 OZ.

V praxi si to predstavujeme tak, že dohodu o zákaze postúpenia pohľadávky možno považovať za platnú dohodu v zmysle § 525 ods. 2 OZ. V spojení s citovaným ustanovením táto dohoda spôsobuje absolútnu neplatnosť dohody o postúpení týchto pohľadávok. Vo vzťahu k záložnej zmluve na uvedené pohľadávky z účtu sú však účinky tejto dohody obmedzené „ochranným“ ustanovením § 151d ods. 6 OZ. Dohoda medzi bankou a majiteľom účtu o zákaze postúpenia pohľadávok z účtu teda nie je účinná voči záložnému veriteľovi a nemôže spôsobiť neplatnosť záložnej zmluvy. Zmluvou o záložnom práve je záložné právo na uvedené pohľadávky z účtu platne zriadené a vzniká registráciou podľa § 151f OZ. Z hľadiska záväzkového vzťahu medzi bankou a majiteľom účtu (záložcom) tým nie je dotknuté právo banky uplatniť si voči majiteľovi účtu právne nároky vyplývajúce z porušenia jeho zmluvnej povinnosti.

Problematika zálohov nadobúdaných v budúcnosti

Tretí argument sa týka problematiky zálohov, ktoré záložca nadobudne v budúcnosti. Predstavme si, že záložný veriteľ a záložca zriadia záložné právo na pohľadávku, ktorá má vzniknúť v budúcnosti (napr. na pohľadávky záložcu voči banke z účtov, ktoré ešte nie sú otvorené alebo na pohľadávky z nájomných zmlúv k budove, ktorá ešte nie je postavená). Právna úprava zriadenie takéhoto záložného práva výslovne pripúšťa. Záložné právo by v takom prípade malo vzniknúť v čase nadobudnutia pohľadávky ( § 151f ods. 2 OZ). Ak by však pri uzatváraní zmluvy, na základe ktorej táto pohľadávka vzniká (v našom prípade pri uzatváraní zmluvy o účte), došlo medzi záložcom a poddlžníkom (bankou) k dohode o zákaze postúpenia tejto pohľadávky, nebola by táto pohľadávka spôsobilým predmetom záložného práva.

Táto úvaha by mohla viesť k tomu, že napriek platnému zriadeniu záložného práva na budúcu pohľadávku a napriek platnému vzniku tejto pohľadávky záložné právo nevznikne, pretože pohľadávka v čase vzniku nie je spôsobilým predmetom záložného práva. Zriaďovanie záložného práva na predmet, ktorý vznikne v budúcnosti so sebou samozrejme vždy prináša isté riziko. Avšak v prípade prijatia interpretácie, že záložca môže dohodou o nepostupiteľnosti svojej pohľadávky vyvolať nespôsobilosť tejto pohľadávky ako predmetu záložného práva, by mal záložca možnosť, napriek platne zriadenému záložnému právu, zmariť vznik tohto záložného práva a nadobudnúť nezaťaženú pohľadávku. Podľa nášho názoru by toto bolo v príkrom rozpore so zabezpečovacím účelom záložného práva na budúce pohľadávky.

tags: #pohľadávka #voči #banke #právna #úprava