Spoločné bremeno: Definícia a aspekty v slovenskom práve

Úvod

Pojem "spoločné bremeno" sa v právnom kontexte objavuje v rôznych situáciách, najmä v súvislosti s antidiskriminačnou legislatívou a vecnými bremenami. Cieľom tohto článku je definovať tento pojem, preskúmať jeho aplikáciu v slovenskom právnom poriadku a poukázať na jeho dôležitosť pri zabezpečovaní rovnosti a spravodlivosti. Článok sa zameriava na rôzne aspekty tohto pojmu, od antidiskriminačných sporov až po vecné bremená v oblasti nehnuteľností.

Spoločné bremeno v antidiskriminačnom práve

Zásada rovnakého zaobchádzania

Význam boja proti diskriminácii je z politicko-právneho hľadiska nevyhnutným predpokladom pochopenia rovnosti ľudí pred zákonom a je akousi predĺženou rukou rovnosti 21. storočia. Potreba účinných prostriedkov nápravy v prípade porušenia rovnosti prerástla do potreby účinných prostriedkov nápravy v prípade nerovnakého zaobchádzania. Pôvod zásady rovnakého zaobchádzania musíme na úrovni európskeho práva hľadať v zabezpečení harmonických pracovných vzťahov, v hľadaní sociálneho zmieru medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Zásada rovnakého zaobchádzania však prerástla hranice pracovnoprávnych vzťahov (kde sa zaraďuje aj prijímanie do zamestnania), a to v prípade rasových a etnických dôvodov, kde sa vyžaduje jej dodržiavanie dokonca aj v oblastiach, ako je prístup k vzdelaniu a tovaru či službám, bývaniu, sociálnej ochrane a sociálnym výhodám.

Obrátené dôkazné bremeno

Európska únia si vo svojich smerniciach dala za cieľ zabezpečiť aj účinné vymáhanie dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania prostredníctvom súdnych konaní, ktoré iniciuje podaním žaloby práve diskriminovaná osoba (zamestnanec). Práve súdne konanie tohto typu má špecifikum, a to v podobe obráteného dôkazného bremena, ktoré spočíva v tom, že žalobcovi stačí predložiť dôkazy, z ktorých sa na prvý pohľad javí, že bol diskriminovaný (česká ústavná interpretácia vyžaduje dokázanie znevýhodňujúceho zaobchádzania bez dokazovania pohnútky, ktorou je dôvod diskriminácie) a žalovanému následne vzniká povinnosť dokazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že EÚ má 25 členských štátov a zásady stanovené v smerniciach podliehajú rôznej interpretácii v jednotlivých členských štátoch či už pri tvorbe zákonov, ktorými sa smernice preberajú, alebo pri následných výkladoch ústavných súdov pri zisťovaní súladu takto prevzatých noriem s ústavnou úpravou členských štátov, ako aj všeobecných súdov pri poskytovaní reálnej ochrany obetiam diskriminácie, potom je potrebné pristupovať k problematike preukazovania diskriminácie obzvlášť citlivo.

Obrátené dôkazné bremeno sme v Slovenskej republike už mali v rámci Občianskeho súdneho poriadku v rámci konania o ochrane osobnosti v čase od 1. 12. 1995 do 20. 11. 1997, keď bol v Zbierke zákonov zverejnený nález, ktorým ho Ústavný súd SR zrušil pre jeho rozpor s ústavnou zásadou rovnosti strán v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Žalované noviny museli totiž pri žalobe o ochrane osobnosti do 30 dní predložiť tzv. dôkaz pravdy o tom, že to, čo uvádzali v novinách o žalujúcej osobe, je pravdou. Takéto prenesenie dôkazného bremena na osobu, ktorá nežaluje, bolo chápané ako zásah do rovnosti strán v konaní pred súdom, kde povinnosť dokazovania tvrdenia má zásadne zaťažovať tú stranu, ktorá dané tvrdenie tvrdí. V súčasnosti musí žalujúca osoba tvrdiť a dokazovať, že to nie je tak, ako sa to o nej v novinách tvrdí. Takýto princíp - tradičný a klasický - by však v prípade antidiskriminačných sporov viedol k praktickej nemožnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno, musel by dokazovať, že voči nemu sa koná znevýhodňujúco a z určitého dôvodu, čo v pracovných veciach voči zamestnávateľovi je takmer nemožné a v ostatných prípadoch je takisto značne sťažené.

Európska legislatíva a antidiskriminácia

Už v dôvodoch (Preambule) smernice je uvedené, že diskriminácia z dôvodov náboženského presvedčenia alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie môže zmariť dosiahnutie cieľov Zmluvy o založení ES, najmä dosiahnutie vysokej úrovne zamestnanosti a sociálnej ochrany, zvýšenie životnej úrovne a kvality života, ekonomickú a sociálnu súdržnosť a solidaritu a voľný pohyb osôb. Účinné uplatňovanie zásady rovnosti si vyžaduje primeranú právnu ochranu proti viktimizácii, čo je premena potenciálnej obete na obeť, kde zahŕňame aj sekundárnu viktimizáciu, kde obeť utrpí ďalšie následky v podobe opomenutia citlivého prístupu k ochrane jej práv spočívajúcej aj v garanciách právneho poriadku na reálnu vymáhateľnosť práva obete na nápravu.

Prečítajte si tiež: Kontext ošetrovateľskej starostlivosti

Pravidlá o dôkaznom bremene sa musia podľa dôvodu č. 31 smernice prispôsobiť v prípade, ak ide o prima facie (na prvý pohľad) prípad diskriminácie. Na účinné uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné presunúť dôkazné bremeno na žalovaného, ak je táto diskriminácia dokázaná, avšak takéto dokázanie diskriminácie žalobcom postačí len do miery „na prvý pohľad“, v slovenskom klasickom právnom slovníku by sme tento termín mohli priradiť do množiny „náležité preukázanie primerané k etape konania“. Žalovaný na druhej strane teda musí dokázať, že sa nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ale až po tom, čo samotné porušenie zásady rovnakého zaobchádzania na prvý pohľad dokázal žalobca. Nie je však na žalovanom, aby dokazoval, že žalobca vyznáva určité náboženstvo alebo vieru alebo má určité zdravotné postihnutie, určitý vek alebo určitú sexuálnu orientáciu.

Táto smernica takisto v bode 9 dôvodov uvádza, že diskriminácia založená na rasovom alebo etnickom pôvode môže sťažiť dosiahnutie cieľov Zmluvy o založení ES, najmä dosiahnutie vysokého stupňa zamestnanosti a sociálnej ochrany, hospodársku a sociálnu súdržnosť a jednotu, zvyšovanie životnej úrovne a kvality života. Môže sťažiť aj zámer, aby sa Európska únia stala územím slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V bode 12 sa uvádza, že aby sa zabezpečil rozvoj demokratických a tolerantných spoločností, ktoré umožňujú účasť všetkých osôb bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod, mali by sa realizovať osobitné opatrenia v oblasti diskriminácie založenej na rasovom alebo etnickom pôvode, ktorý by okrem prístupu k zamestnaniu a k samostatne zárobkovým činnostiam mal pokryť oblasti ako sú vzdelanie, sociálna ochrana, vrátane sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti, sociálne výhody a prístup k tovaru a službám a ich poskytovanie. K bodu 12 tejto smernice sa vrátime v závere článku v stati o ústavnosti osobitných vyrovnávacích opatrení.

V prípade diskriminácie na základe pohlavia existuje dokonca osobitná smernica Rady EÚ 97/80/ES z 15. 12. 1997 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia, v ktorej bolo v dôvodoch (Preambule) konštatované, že do jej prijatia len niektoré štáty mali právne systémy založené na učinení záveru o diskriminácii až vtedy, ak obžalovaný nepredloží dôkazy, ktoré uspokoja súd alebo iný príslušný úrad, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V bode 17 dôvodov dokonca smernica priamo vyslovuje možnosť zbavenia akýchkoľvek účinných prostriedkov nápravy na presadenie zásady rovnakého zaobchádzania pred vnútroštátnymi súdmi, ak nebude zavedením dôkazov o zjavnej diskriminácii uvalené bremeno dokazovania na žalovaného, pričom bremeno dokazovania má preukázať, že praktiky žalovaného nie sú v skutočnosti diskrimináciou. Navyše Európsky súdny dvor rozhodol, že pravidlá o dôkaznom bremene sa musia prispôsobiť tam, kde na prvý pohľad ide o prípad diskriminácie a rozhodol z dôvodu účinného uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania, že ak je predložený dôkaz o takejto diskriminácii, dôkazné bremeno sa musí presunúť späť na žalovaného. Dôkazné bremeno je riešené v čl. 3.

Implementácia antidiskriminačnej legislatívy na Slovensku

Implementácia týkajúca sa antidiskriminácie vo všeobecnosti sa ohľadne dôkazného bremena plne rozvinula v § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). § 13 ods. § 13 ods. 3 Zákonníka práce znie: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Medzinárodné dohovory a antidiskriminácia

Treba spomenúť, že od 1. 12. 2005 je pre Slovenskú republiku účinný Protokol č. 12 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktorý bol prijatý na 50. výročí prijatia pôvodného dohovoru (4. 11. 2000). V jeho Preambule sa uvádza, že základným princípom je rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a právo všetkých ľudí na rovnakú ochranu zákona a výslovne sa tu uvádza, že ďalšie presadenie rovnosti sa udeje kolektívnym presadzovaním všeobecného zákazu diskriminácie prostredníctvom dohovoru. V Preambule sa výslovne spomína, že zásada zákazu diskriminácie nebráni členským štátom v prijímaní opatrení na podporu úplnej rovnosti za predpokladu, že pre tieto opatrenia existuje objektívne a primerané opodstatnenie.

Prečítajte si tiež: Čo je výsluhový dôchodok?

To, čo garantuje Protokol č. 12 od 1. 12. 2005 však už 30 rokov garantuje Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach zo dňa 16. 12. 1966, ktorý bol pre vtedajšiu Československú socialistickú republiku záväzný od roku 1976, vo svojom čl. „Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr. Aj keď má Protokol č. 12 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonom a možno sa ho domáhať na slovenských súdoch, nezabezpečuje právo na obrátené dôkazné bremeno, ako je to naopak v prípade smerníc Európskej únie. Ešte menší praktický význam majú medzinárodné dohovory o odstránení rôznych foriem diskriminácie, pretože tie síce zriaďujú medzinárodné výbory na kontrolu dodržiavania záväzkov štátov, ale výsledkom takýchto kontrol sú len upozornenia štátu, u ktorého sa zistí porušenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov. Známy čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách sa na druhej strane týka zákazu diskriminácie len obmedzeného rozsahu práv - tých, ktoré priznáva Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách, kde v rámci pracovnoprávnych vzťahov možno zaradiť slobodu prejavu (čl. 10) a slobodu združovania (čl. 11). Netreba pripomínať, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi (ak boli vyhlásené v Zbierke zákonov do 1. 7.

Charta základných práv EÚ

Politický dokument, ktorý je predmetom úvah Európskeho súdneho dvora v jeho súdnej činnosti - Charta základných práv Európskej únie z 7. 12. III. kapitola Charty základných práv EÚ je venovaná rovnosti (čl. 20 až 26). Čl. 21 zakazuje akúkoľvek diskrimináciu založenú na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, etnický alebo sociálny pôvod, genetické črty, jazyk, náboženstvo alebo viera, politické či iné zmýšľanie, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, postihnutie, vek alebo sexuálna orientácia. Európsky súdny dvor ju používa vo svojej rozhodovacej činnosti, hoci nie je prameňom európskeho práva, ale ako súčasť všeobecných právnych zásad, medzi ktoré patrí aj rešpektovanie ľudských práv (čl. 6 Zmluvy o EÚ).

Analýza obráteného dôkazného bremena

Obrátené dôkazné bremeno v antidiskriminačných sporoch sa stalo predmetom analýzy European Roma Rights Center (ERRC) - Európske stredisko pre práva Rómov zo dňa 16. 12. 2004, ktorú oznámilo Ústavnému súdu ČR, ktorý rozbehol konanie o súlade obráteného dôkazného bremena s ústavnou zásadou rovnosti strán v konaní pred súdom a s rovnosťou zbraní podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách na základe návrhu Krajského súdu v Ústí nad Labem (Pl.ÚS 37/04). Podľa stanoviska (amicus brief) ERRC je podmienkou pre prenesenie dôkazného bremena na žalovaného, aby žalobca preukázal prima facie (na prvý pohľad) diskrimináciu. Až potom nasleduje povinnosť žalovaného preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Skúsenosti nasvedčujú, že účinné a skutočné dodržiavanie hmotnoprávnych ustanovení zaručujúcich nediskrimináciu sa zabezpečí len vtedy, ak sa bude na dôkaznom bremene podieľať aj žalovaný, ktorý musí dokázať, že jeho konanie bolo objektívne odôvodnené.

Podľa rozhodnutia Výboru OSN pre ľudské práva vo veci Mukong v. Kamerun [komuniké č. 458/1991 (1994)] nemôže dôkazné bremeno niesť len žalobca, najmä ak zoberieme do úvahy situáciu, že strany nemajú vždy rovnaký prístup k dôkazom a kde zvyčajne má prístup k príslušným informáciám len žalovaný. Prenesenie dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného po tom, čo bol prípad klasifikovaný ako prima facie diskriminácia, uľahčuje žalobcovi jeho rozhodnutie podať sťažnosť. Či je možné prípad klasifikovať ako prima facie diskrimináciu, záleží na okolnostiach prípadu. Je však evidentné, že pri uplatňovaní takého princípu dokazovania žalobcovi postačí, aby poskytol argumenty, t. j. „skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii“. Dôkazný štandard „bez dôvodných pochybností“ sa naopak aplikuje v trestnom konaní. V rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Nachova a ďalší proti Bulharsku (2004) uviedol tento súd, že dôkazné bremeno musí byť prenesené na žalovaného vo veciach diskriminácie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a konštatoval, že tento prístup je v súlade s vývojom v Európe.

Spoločné bremeno v kontexte vecných bremien

Definícia vecného bremena

Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. To napríklad znamená, že ak je na parcele pozemku vecné bremeno prejazdu a prechodu, budete musieť trpieť to, že cez danú parcelu bude môcť prechádzať osoba alebo osoby, v ktorých prospech je toto bremeno vytvorené. Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Táto klauzula hovorí o tom, že pokiaľ si kúpite nehnuteľnosť, na ktorej je zriadené vecné bremeno In rem (viaže sa na konkrétnu nehnuteľnosť), tak tieto bremená prejdú po úspešnom vklade na katastri na vás, ako na nového majiteľa nehnuteľnosti. Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania. Ide o znášanie nákladov na zachovanie a opravy stavu nehnuteľnosti v takom pomere, v akom ju osoba oprávnená na základe vecného bremena a majiteľ tejto nehnuteľnosti užívajú.

Prečítajte si tiež: Zdravotná starostlivosť: definícia a aspekty

Vznik vecného bremena

Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Zmluvou môže zriadiť vecné bremeno vlastník nehnuteľnosti, pokiaľ osobitný zákon nedáva toto právo aj ďalším osobám. Ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Z uvedeného vyplýva, že existuje niekoľko možností, ako vecné bremeno zriadiť a zároveň, že je potrebné ho zavkladovať na katastri. Zriadenie vecného bremena môže zabezpečiť podľa odseku 3 aj súd, ktorý rozhodne o zriadení bremena prechodu a prejazdu cez „problémovú“ parcelu, aby sa vlastník nehnuteľnosti mohol k nej dostať.

Subjekty vecného bremena

V súvislosti so zriadením vecných bremien je dôležité aj poznať pojmy, ktoré povaha vecného bremena vždy definuje ako osobu oprávnenú a osobu povinnú z vecného bremena. Oprávnená osoba je tá, ktorú vecné bremeno oprávňuje - napríklad oprávňuje suseda v prechádzaní cez pozemok, aby sa mohol dostať k svojmu domu. Osoba povinná je naopak tá, ktorá musí toto konanie trpieť. V našom prípade je to majiteľ pozemku, ktorý musí strpieť prejazd suseda cez tento pozemok k svojmu domu.

Zánik vecného bremena

Vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. K zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zmluvou je treba vklad do katastra nehnuteľností. Vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. Ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. Ak právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí určitej osobe, vecné bremeno zanikne najneskôr jej smrťou alebo zánikom.

Typy vecných bremien

Ďalšou dôležitou zložkou vecného bremena je to, či je zriadené v prospech konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby - vtedy hovoríme o vecnom bremene ‚‚In personam‘‘. Ak bolo zriadené v prospech nehnuteľnosti - vtedy hovoríme o ‚‚In rem‘‘. Vecné bremeno ‚‚In personam‘‘, napríklad doživotné užívanie nehnuteľnosti, priznáva právo osobe bez toho, aby bola vlastnícky viazaná k predmetnej nehnuteľnosti. Toto bremeno platí iba pre danú osobu a zaniká buď smrťou tejto fyzickej osoby alebo zánikom právnickej osoby. Môže tiež zaniknúť dohodou medzi osobami z vecného bremena oprávnenou a povinnou. Čo sa týka vecných bremien typu ‚‚In rem‘‘, tak tieto, keďže sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, oprávňujú a zaväzujú každého vlastníka. Ak sa vlastníctvo zmení, napríklad danú nehnuteľnosť kúpite, tak toto vecné bremeno prejde na vás ako nadobúdateľa nehnuteľnosti, keďže je ním táto nehnuteľnosť zaťažená. Použitie termínu ‚‚In rem‘‘ vo výsledku teda zabezpečuje, že práva a povinnosti na základe uloženého vecného bremena budú platiť pre všetkých vlastníkov nehnuteľnosti a nezávisle na ich zmene.

Špecifické prípady vecných bremien

Doživotné právo užívania

Toto vecné bremeno sa zriaďuje „In personam“ a oprávňuje osobu, v ktorej prospech bolo toto vecné bremeno zriadené, bezplatne užívať predmetnú nehnuteľnosť, pričom vlastníka zaväzuje strpieť užívanie nehnuteľnosti touto osobou v dohodnutom rozsahu. Náklady, ktoré sa viažu k nehnuteľnosti (napr. platba za byt), znáša osoba oprávnená týmto vecným bremenom, ale ak nehnuteľnosť užíva aj jej vlastník, náklady si rozdelia podľa miery spolunažívania.

Predkupné právo

Predkupné právo definuje Občiansky zákonník v § 140 a ako vedľajšie dojednanie pri kúpnej zmluve ho nájdete v § 602 až § 606. V skratke ale hovorí o tom, že ak sa nehnuteľnosť prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo s výnimkou situácie, kedy by šlo o prevod blízkej osobe. Tú zákon definuje v § 116 Občianskeho zákonníka. Zároveň, ak sa spoluvlastníci na výkone predkupného práva nedohodnú, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

Právo prejazdu a prechodu

Ako už bolo vysvetlené vyššie, toto právo zaväzuje vlastníka pozemku strpieť prechod cez pozemok osobou, ktorá je z vecného bremena oprávnená, aby sa napríklad táto osoba mohla dostať k svojej nehnuteľnosti. Ak by ste zriaďovali takéto vecné bremeno, je treba dať pozor, aby bolo zapísané ‚‚In rem‘‘, teda na nehnuteľnosť, inak sa môže stať, že po smrti osoby, na ktorú by sa viazalo, by sa opäť musel zápis tohto vecného bremena riešiť, keďže by zaniklo. Zriadiť takéto vecné bremeno môže aj súd.

Vecné bremeno uloženia inžinierských sietí

Ide o bremeno, ktoré je potrebné zriadiť v prípade vodovodnej, elektrickej, kanalizačnej alebo plynovej prípojky. Zriaďuje ho osoba povinná z vecného bremena (čiže majiteľ nehnuteľnosti) a slúži napríklad preto, aby bolo možné na týchto inžinierskych sieťach vykonať údržbu. Môžete ho nájsť na liste vlastníctva napríklad na parcelách, kde leží cesta.

Právo vstupu

Existuje aj takzvané právo vstupu, čo samo o sebe nie je vecným bremenom, ale je dobré ho poznať. Občiansky zákonník v § 127 ods. 3 hovorí: „Vlastníci susediacich pozemkov sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich stojace, pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb. Ak tým vznikne škoda na pozemku alebo na stavbe, je ten, kto škodu spôsobil, povinný ju nahradiť; tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.“ Z toho vyplýva, že vstup na svoj pozemok musíte umožniť susedovi v prípade, že na tomto pozemku chce sused vykonať nevyhnutnú údržbu alebo pozemok obhospodáriť. Vstup musí byť umožnený aj osobe, ktorá je vlastníkom na údržbu alebo obhospodárenie poverená.

Spoločná nehnuteľnosť a jej špecifiká

Vymedzenie spoločnej nehnuteľnosti

Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje niekoľko špecifických právnych inštitútov spôsobujúcich v aplikačnej praxi značné problémy, medzi ktoré nepochybne patria aj inštitút spoločnej nehnuteľnosti a inštitút pozemkového spoločenstva. Tieto dva právne inštitúty prešli v priebehu 20. Dňa 1. mája 2013 nadobudol účinnosť zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len "zákon č. 97/2013 Z. z.") a nahradil tak dovtedajší zákon č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 181/1995 Z. z."). Tento právny predpis predstavuje (okrem iných) novú právnu úpravu právneho postavenia pozemkových spoločenstiev a nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou. Predmetom nášho záujmu v tomto príspevku budú iba tie ustanovenia zákona č. 97/2013 Z. z., ktoré sa bezprostredne dotýkajú evidencie spoločnej nehnuteľnosti a práv k spoločnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, ako aj ustanovenia bezprostredne týkajúce sa katastrálneho konania, a to s dôrazom na občianskoprávne hľadisko, pričom sa pokúsime poukázať na všetky rozhodujúce súvislosti v tomto smere. Pri výklade právnych noriem týkajúcich sa nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou, resp.

Napriek tomu, že už zákon č. 181/1995 Z. z. výslovne používal pojem "spoločná nehnuteľnosť", do 1. mája 2013 bol tento pojem vymedzený iba v judikatúre, resp. V zákone č. 97/2013 Z. z. pristúpil zákonodarca k legálnemu vymedzeniu pojmu "spoločná nehnuteľnosť". Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. sa spoločnou nehnuteľnosťou rozumie jedna nehnuteľná vec, ktorá pozostáva z viacerých samostatných pozemkov, pričom spoločná nehnuteľnosť je nedeliteľná okrem prípadov ustanovených zákonom; možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti podľa všeobecných ustanovení o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva je zo zákona vylúčená. Spoločnú nehnuteľnosť môžu tvoriť pozemky, ktoré nemajú spoločné hranice a dokonca sa môžu nachádzať v rôznych katastrálnych územiach. Ak ide o možnosť zväčšenia rozsahu spoločnej nehnuteľnosti, platná právna úprava nijako ne­bráni tomu, aby mohli vlastníci podielov na spoločnej nehnuteľnosti nadobúdať ďalšie pozemky, ktoré sa stanú súčasťou už existujúcej spoločnej nehnuteľnosti. Pozemky, ktoré by sa eventuálne mali stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti, nemusia mať žiadnu spoločnú hranicu s pozemkami, ktoré už tvoria spoločnú nehnuteľnosť.

tags: #pojem #spolocne #bremeno #definicia