Politický a sociálny vplyv katolicizmu na Slovensku

Katolicizmus zohrával významnú úlohu v politickom a sociálnom vývoji Slovenska po stáročia. Od prvých kresťanských chrámov až po modernú dobu, katolícka cirkev formovala kultúru, hodnoty a identitu slovenského národa. Tento článok sa zameriava na preskúmanie rozsiahleho vplyvu katolicizmu na Slovensko, pričom sa zameriava na kľúčové historické momenty, ideologické konflikty a pretrvávajúci význam náboženstva v slovenskej spoločnosti.

Rané dejiny a christianizácia

História katolicizmu na Slovensku siaha až do čias Veľkej Moravy, keď knieža Pribina v Nitre postavil prvý známy kresťanský chrám v strednej Európe. Tento akt symbolizoval začiatok christianizácie slovenského územia a jeho začlenenie do európskeho kultúrneho a náboženského priestoru. Ako povedal Jozef Tiso v prejave na pribinovských oslavách, Pribina priviedol národ svoj do veľkej rodiny kresťanskej, čím nielen zachránil národ svoj pred zánikom, ale zabezpečil národu svojmu život i do ďalekej budúcnosti.

Katolicizmus a slovenský nacionalizmus

V priebehu dejín sa katolicizmus preplietal s formovaním slovenského nacionalizmu. V 19. storočí, počas národného obrodenia, zohrával katolícky klérus kľúčovú úlohu pri ochrane etnickej svojbytnosti Slovákov. Katolícky domáci pohľad a aj pohľad zo zahraničia na tomto základe opisuje slovenské národné obrodenie ako v podstate kresťanskú, či dokonca katolícku záležitosť, nezaťaženú sprievodnými nekresťanskými či dokonca anti-kresťanskými javmi. Jozef Tiso tvrdil, že nacionalizmus je ten novodobý princíp politický, ktorý sústreďuje všetky hybné sily k uplatneniu sa a k všemožnému rozvoju každého národa. Zároveň zdôrazňoval, že katolicizmus a nacionalizmus nie sú v protiklade, ale organicky sa dopĺňajú. Nacionalizmus v katolicizme nezaniká, ale práve ožíva, lebo zapnutím sa do šírky univerzálnej chránený je pred spotvorením sa v šovinizmus.

Osvietenstvo a jeho vplyv

V 18. storočí sa Európou šírilo osvietenstvo, ktoré prinášalo nové myšlienky a spochybňovalo tradičné autority, vrátane katolíckej cirkvi. Osvietenstvo sa usilovalo o „osvietenie“ ľudí žijúcich dovtedy v „temnotách“ údajných kresťanských „povier“. Medzi dominantné myšlienkové predstavy patrili deizmus, panteizmus a ateizmus. Popri nich sa začali presadzovať paralelne myšlienkové smery ako: demokratizmus, nacionalizmus, liberalizmus a pod. Nacionalizmus sa spájal v ňom demokratizmus v zmysle sympatizovania s ľudom, nie primárne ako konkrétny politický systém, a liberalizmus v zmysle náboženského a ideového pluralizmu v rámci národnej (etnickej) jednoty.

Na Slovensku sa osvietenstvo prejavilo v jozefínskych reformách, ktoré sa snažili o štátnu kontrolu nad cirkvou. V rámci štátneho riadenia Cirkvi zlikvidované mnohé kláštory, zničené stovky pamiatok i kníh a z Cirkvi sa mala stať poslušná služobníčka štátu v rámci výchovy obyvateľstva k dobrému občianstvu. Tieto reformy vyvolali odpor u časti katolíckeho kléru a veriacich, ktorí v nich videli ohrozenie náboženskej slobody.

Prečítajte si tiež: Slovenský štát: Politický a sociálno-ekonomický prehľad

Katolicizmus v období prvej ČSR

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa katolícka cirkev ocitla v novom politickom kontexte. Slovenská Národná Strana vydala prehlásenie, že na dobu vojny zastavuje činnosť, a prejavila vernosť Uhorskej vlasti a ochotu obetovať za ňu životy i majetok. Masaryk, Štefánik a Beneš začali usilovať o vytvorenie Československa, čo sa im aj vďaka desaťtisícom Čechov a Slovákov bojujúcim na strane spojencov v r. 1918 podarilo. V roku 1914 sa k slovenskej národnosti priznalo 7 profesorov na reálkach, gymnáziach a učiteľských ústavoch; 5 učiteľov na meštianskych a 46 na ľudových školách. V roku 1929 už bolo len na ľudových školách v ČSR 4346 učiteľov Slovákov. V r.1918 tu bolo len 140 slovenských, 186 maďarsko-slovenských ľudových škôl. V r.1925 malo Slovensko univerzitu, 13 učiteľských gymnázií, 3 reálky, 14 hospodárskych a roľníckych, 3 lesnícke, 13 priemyselných, 76 živnostenských a 104 meštianskych škôl. V r.1928 bolo na Slovensku vyše 4 000 škôl, z toho vyše 3 200 slovenských. Aj preto A. Hlinka povedal: „Vznikom Československej republiky … ožili nádeje národa. Na území vznikajúcej ČSR žilo približne 5 miliónov Čechov, 3 milióny Nemcov s podstatne lepšou ekonomickou i vzdelanostnou úrovňou ako mali Slováci, ktorých boli iba 2 milióny, a skoro milión Maďarov. V tej situácii nebola možná federácia, kde by 2 milióny Slovákov tvorili štátotvorný národ s trojmiliónovou nemeckou a miliónovou maďarskou menšinou. Slovensko v dôsledku maďarizačnej politiky namalo ani dosť kvalifikovaných ľudí, ktorí by dokázali riadiť štát. To bolo zásluhou ČSR možné až koncom tridsiatych rokov, keď Nemecko a Maďarsko ohrozovalo územnú integritu ČSR. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) presadzovala autonómiu Slovenska a silné postavenie katolíckej cirkvi v štáte.

Slovenský štát a katolicizmus

Po rozpade ČSR v roku 1939 vznikol Slovenský štát, ktorý bol pod silným vplyvom nacistického Nemecka. Po Mníchove slovenských „národovcov“ nezaujímalo čo Hitler robí so Sudetami, a ďakovali mu za autonómiu Slovenska. Čoskoro Slovensko vo Viedenskej arbitráži prišlo o 20% územia. O vzniku Slovenského štátu 14.3. 1939 napísal vtedajší poslanec P. Čarnogurský: „Každý z nás vedel, že odhlasovaním slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa." Asi 60% slovenského priemyslu sa dostalo do nemeckých rúk. Na základe rasových zákonov desiatky tisíc ľudí obrali o majetok a základné ľudské práva. Vatikán v r 1935 presvedčil Hlinkovu stranu, aby za prezidenta volila E. Beneša. „Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj vypomstilo, keď sa stále spájalo, že „klérus a fašizmus“ sú spojenci.“ (V. Jukl) Štátny sekretár kardinál D. Tardini to vyjadril: „Je to veľké nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý chápe, že Svätá stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?" (Viac tu.) V. Jukl tiež povedal, že s pomocou Kolakoviča pochopili, že tento štát nie je kresťanský, lebo zákonmi aj praxou nekoná kresťansky. Za Slovenského štátu tu Svätú stolicu zastupoval len nižší diplomat, po vojne bola ČSR jediným štátom východnej Európy, kde sídlil nuncius. Protikresťanskú politiku v oblasti ľudských práv kritizoval aj Vatikán, ktorého demarš predseda vlády Tuka odmietol slovami „Slovensko nie je katolícky štát“. Na čele štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso, čo viedlo k úzkemu prepojeniu štátu a cirkvi. Katolícka cirkev sa stala súčasťou politického systému a podporovala režim.

Slovenský štát sa však zároveň dopustil zločinov proti ľudskosti, najmä deportácií Židov. Historici sa dodnes sporia o úlohe Jozefa Tisa v týchto udalostiach. Niektorí tvrdia, že sa snažil zmierniť dopady nacistickej politiky, iní ho obviňujú z aktívnej účasti na prenasledovaní Židov. V každom prípade, Slovenský štát zanechal kontroverznú stopu v dejinách slovenského katolicizmu.

Katolicizmus v období komunizmu

Po druhej svetovej vojne sa Československo dostalo pod vplyv Sovietskeho zväzu a nastúpil komunistický režim. Komunistický režim sa snažil obmedziť vplyv cirkvi a potlačiť náboženskú slobodu. Cirkevný majetok bol skonfiškovaný, rehole boli zrušené a mnohí kňazi a veriaci boli prenasledovaní. V. Palko napísal, že „z misie T. Kolakoviča, … vzišla počas vojny generácia kresťanských nadšencov, ktorá odmietla nacizmus, pripravila sa na zápas s komunizmom, v tom zápase priniesla obeť v podobe žalárovania a po návrate na slobodu tiež v podobe prípravy na povalenie komunizmu." To povalenie bolo slabé aj kvôli uctievačom Slovenského štátu, ktorí sa v názore naň podstatne rozchádzali s Kolakovičom, a jeho žiakmi. Práve to je asi hlavná príčina toho, že V. Jukl a S. Krčméry nenašli v ponovembrovej cirkvi väčšie uznanie a uplatnenie. Hlavný tón totiž aj s pomocou zahraničnej katolíckej emigrácie určovali nacionalisti. Napriek tomu si katolícka cirkev zachovala svoju existenciu a zohrávala dôležitú úlohu v živote mnohých Slovákov.

Katolicizmus po roku 1989

Po páde komunizmu v roku 1989 sa katolícka cirkev opäť stala slobodnou a mohla slobodne pôsobiť v spoločnosti. V r. 1990-98 to boli bývalí komunisti pod vedením V. Mečiara. Nacionalisti tak pomohli komunistom aby „ovládli ekonomickou sféru a rozkradli, co se dalo…” (biskup V. Jedným z hlavných hesiel politiky J. Tisa bol boj proti komunizmu. Tí, ktorí ho uctievali, sa po r. 1989 spojili s komunistami aby urýchlili, a aj proti vôli väčšiny obyvateľov presadili rozdelenie ČSFR. Ich vodcom sa stal V. Mečiar, ktorý chcel najprv "dokopať Čechov do federácie". Zhromaždenia na Pasienkoch a Mečiarom riadené médiá šírili nenávisť, nacionalisti pľuli na prezidenta Havla, babky-demokratky bili dáždnikmi „protislovenských“ novinárov, a cirkev mlčala. Významnú úlohu v tom zohrali Slováci, ktorí sa po r. 1989 vrátili z mnohoročnej emigrácie. Väčšina, alebo tí najvplyvnejší z nich, však popri cirkevnej práci nepomáhali budovať demokraciu, ale všetko čo sa dalo použili na presadenie svojho sna o Slovenskom štáte, ktorý si 2/3 obyvateľov Slovenska neželali. Jedným z hlavných obvinení voči arcibiskupovi Bezákovi je údajná neposlušnosť pápežovi. Tej sa mal dopustiť tým, že: Za 1. nekonal podľa nunciom sprostredkovaného návrhu, aby sám odstúpil, Za 2. tým, že oznam o svojom odvolaní zverejnil o deň skôr, ako bolo určené. Rovnako neposlúchajú pápeža tí, ktorí volia a podporujú viacerými encyklikami odsúdený komunistický a nacionálny socializmus, a jeho politikov. Ak nie jedinou, tak určite hlavnou kritikou kresťanstva voči liberálom je ich morálny relativizmus. Morálny relativizmus kresťanov - komunistov, a slovensko-štátnych nacionalistov však nie je o nič menší než ten liberálny, a na Slovensku dlhodobo prináša tragické dôsledky. Cirkev sa aktívne zapája do verejného života, najmä v oblasti školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti.

Prečítajte si tiež: Sociálny, politický, ekonomický a kultúrny poriadok sveta

Súčasné výzvy a perspektívy

V súčasnosti sa katolícka cirkev na Slovensku stretáva s novými výzvami, ako je sekularizácia, klesajúca návštevnosť kostolov a nedostatok kňazských povolaní. Napriek tomu si katolicizmus zachováva významné postavenie v slovenskej spoločnosti a ovplyvňuje verejnú mienku a politické rozhodovanie.

Je preto potrebou ľudskej prirodzenosti, a ako taká je teda vôľou Božou, zriaďovať štát, aby to, čo nemôže vykonať jednotlivec, ani rodina, ani stav, prekonal štát. Štát doplňuje jednotlivca, rodinu, i stav, a nie vylučuje alebo pohlcuje. Podľa sociologických prieskumov majú väčší vplyv než teologické dôvody, politické postavenie (Cirkvi) či cirkevné škandály (vystúpenia z Cirkvi kvôli sexuálnemu zneužívaniu maloletých v Nemecku vzrástli z pôvodných 0,5% na 0,73%), ekonomické, politické a celospoločenské procesy transformácie: individualizácia, urbanizácia, masový blahobyt, rozptýlenie či konkurencia záujmov v dôsledku väčších možností trávenia voľného času, expanzia vzdelávania, pracujúce matky, zvyšovanie mobility a hodnotové rozpory (najmä čo sa týka sexuálnej etiky). Z dedičstva otázok, ktorým sa venoval sociálny katolicizmus, je napríklad stále silne aktuálny problém sociálnej nespravodlivosti. Naň dnes nadväzujú otázky vzťahov k menšinám, vylúčeným lokalitám či migrácii. Katolíci na Slovensku sa týmto otázkam síce venujú, ale len zriedkavo ich prinášajú ako zásadné témy do verejného priestoru.

Prečítajte si tiež: Pohľady na sociálny a politický rozpor

tags: #politický #a #sociálny #vplyv #katolicizmu #Slovensko