Ponúkaný dôchodok II. pilier: Porovnanie, riziká a budúcnosť

V poslednom období sa v politických diskusiách objavujú témy týkajúce sa rizík spojených s rôznymi zložkami nového dôchodkového systému. Hoci riziká existujú v prvom aj druhom pilieri, tento článok sa zameriava na analýzu a porovnanie rizík spojených s kapitalizačným systémom dôchodkového zabezpečenia, známeho ako II. pilier.

Priebežný systém vs. Sporenie: Základné rozdiely

Zásadný rozdiel medzi priežne financovaným systémom dôchodkového zabezpečenia a sporením na dôchodok spočíva v tom, že dôchodok vyplácaný na základe úspor jednotlivca je priamo závislý od úspešnosti investovania týchto úspor. V ideálnom prípade, pri dodržaní princípov slobodného výberu a rovnakých príležitostí, by mal mať každý možnosť vybrať si finančný produkt, ktorý je regulátorom povolený. Aktuálna situácia na Slovensku však umožňuje výber len jedného fondu rovnakej konštrukcie, ktorý ponúka osem správcovských spoločností.

Na Slovensku chýba individualizovaný prístup ku klientom, čo sa prejavuje existenciou takmer identických tried fondov, do ktorých sú peniaze vkladané. Na zabezpečenie všetkých dôchodkových záväzkov je nevyhnutný nielen objem finančných prostriedkov od účastníkov systému, ale aj rast hodnoty nasporených aktív, minimálne na kompenzáciu inflácie. Toto investičné riziko nesie výlučne účastník systému. V priebežnom systéme toto riziko preberá daňovník, zatiaľ čo v systéme založenom na dôchodkových fondoch je toto bremeno na sporiteľovi.

Kto nesie riziko?

V priebežnom systéme má klient pri dosiahnutí dôchodkového veku garantovanú určitú výšku výplat. Riziko straty časti kapitálu pri investovaní tak znáša štát alebo verejná inštitúcia zodpovedná za vyplácanie dávok. V prípade nedostatku finančných zdrojov v systéme dochádza k redistribúcii na úkor budúcich generácií. V extrémnych prípadoch sa môže zvýšiť daňová záťaž, čím sa investičné riziko čiastočne prenáša do potenciálneho zvýšenia daní v budúcnosti. V fondovom systéme však riziko nedostatku finančných prostriedkov plne znáša klient. Výplata dávok je obmedzená naakumulovanými finančnými prostriedkami, pričom redistribúcia medzi účtami alebo generáciami nie je možná.

Hoci sa všeobecne uznáva, že investičné riziko sa v dlhodobom horizonte znižuje, nie je to absolútna pravda. Napríklad, v rokoch 1973 až 1975 klesol akciový trh v USA približne o 50 % v reálnom vyjadrení a trvalo desať rokov, kým sa trh vrátil na úroveň z roku 1973. V iných rozvinutých ekonomikách rástol kapitálový trh za posledných 100 rokov priemerne o 1,5 % ročne. Z tohto dôvodu je riadenie rizika kľúčové aj pre dlhodobých investorov, ako sú dôchodkové fondy.

Prečítajte si tiež: Komplexná analýza dôchodku 30 000 eur

Opatrenia na zníženie rizika

Regulačné orgány využívajú rôzne opatrenia na zníženie investičného rizika, vrátane:

• Kvantitatívne obmedzenia portfólia: Toto sa dá dosiahnuť prostredníctvom uzavretého zoznamu aktív, do ktorých môžu dôchodkové fondy investovať, alebo stanovením maximálneho podielu určitého aktíva v portfóliu.
• Využitie všeobecne známych postupov alebo pravidla "opatrného človeka": Niektoré krajiny, ako Japonsko, Švajčiarsko, Nemecko, Švédsko, Dánsko a Portugalsko, uplatňujú prísne obmedzenia, zatiaľ čo Taliansko a Španielsko majú menej prísne pravidlá. V iných rozvinutých krajinách, ako USA, Kanada, Austrália, Veľká Británia a Holandsko, regulačné orgány neurčujú investičné limity a dôchodkové fondy sa riadia pružnejšími normami, ktoré sa približujú "koncepcii opatrného človeka". Táto koncepcia vyžaduje, aby spoločnosti spravujúce fondy postupovali ako opatrní profesionáli, pričom sa starajú nielen o zachovanie hodnoty investovaných peňazí, ale aj o výnos.

Dôchodkové fondy v krajinách, ktoré sa riadia koncepciou opatrného človeka, majú v porovnaní s krajinami s prísnymi investičnými pravidlami vo svojich portfóliách viac zahraničných aktív a menej nástrojov s pevnými výnosmi. Okrem toho môžu existovať zákony alebo zoznamy aktív, do ktorých sa neodporúča investovať. Vo Veľkej Británii napríklad regulátor monitoruje dohľad nad dôchodkovými fondmi na základe trhovej hodnoty portfólia a jeho výkyvov, pričom vychádza zo súhrnných záväzkov fondu voči klientom a určuje prah investícií do určitého aktíva. Ak fond prekročí tento prah, musí presunúť finančné prostriedky do menej rizikových aktív, čím sa zníži volatilita aktív.

Myšlienka rozdelenia investičných portfólií podľa veku človeka je racionálna, pretože optimálna investičná stratégia závisí od veku a sklonu k riziku. Teoreticky je možné zoskupovanie niekoľkých portfólií na jednom osobnom účte a určovanie limitov pre každý druh portfólia. Pri dobre fungujúcom systéme osobných účtov by podobné zoskupovanie portfólií nemalo predstavovať problém.

Investičné limity: Rovnaké pre všetkých, alebo samostatné pre rôzne typy fondov?

Otázka, či by mali zostať investičné limity pre všetky fondy rovnaké, alebo by mali byť zavedené samostatné limity pre niektoré typy fondov, je zložitá. Na jednej strane je tu princíp rovnakých možností pre všetkých účastníkov trhu a princíp voľnej konkurencie. Okrem základných charakteristík každého z emitentov by sa mali brať do úvahy aj presné charakteristiky cenného papiera, ako je jeho likvidita a hĺbka trhu. Prílišné obmedzovanie portfólia však vedie k znižovaniu výnosov fondu. Pri slabo rozvinutých trhoch s malým počtom hráčov a malých objemoch vedie prítomnosť dôchodkových fondov s malým zoznamom aktív alebo presnými limitmi na nákup cenných papierov k štrukturálnym anomáliám na trhu a neadekvátnemu ohodnoteniu cenných papierov, čo vedie k zníženiu výnosov pri zachovaní rovnakej úrovne rizika.

Garancie: Istota za každú cenu?

Niektoré garancie sa snažia eliminovať vplyv investičných rizík tým, že zabezpečujú určitý objem vyplácaných prostriedkov za akýchkoľvek podmienok. Dôchodkové systémy rôznych krajín obsahujú garancie v rôznych formách, pričom najjednoduchšia je garancia dosiahnutia určitého minimálneho výnosu z vložených prostriedkov a dosiahnutie určitej minimálnej sumy na účte klienta. Avšak trhová cena akýchkoľvek garancií je vysoká. Veľké garancie štátu dôchodkových dávok môžu viesť k rizikovým investíciám fondov a možnému "podvyživeniu" fondov. K zníženiu rizika vedú aj normy, ktoré určujú výkyvy od priemerného výnosu smerom nadol alebo nahor, merané v percentuálnych bodoch.

Prečítajte si tiež: Nárok na invalidný dôchodok

Prílišná orientácia na priemerné výsledky na trhu má negatívne dosahy na konštrukciu portfólia, čo vedie k tendencii rozložiť portfólio podľa ukazovateľov priemerného trhu a priemerných výnosov. V dôsledku toho sa fondy začínajú podobať jeden na druhý, tupo nasledujú indexy a nepridržiavajú sa vlastných investičných stratégií.

Čo je ten stále dookola omieľaný 2. pilier?

Jednoducho povedané, väčšina ľudí platí odvody do Sociálnej poisťovne zo svojej hrubej mzdy, poprípade zo svojej živnosti či podnikania. Percento na starobné zabezpečenie je aktuálne 18 %. Ak tvoja hrubá mzda dosahuje výšku 1 800€, do nášho štátu odíde 324€. Druhý pilier ti zabezpečí to, že si vieš odkrojiť 4% pre seba, čo je v tomto prípade 72€.

Výhody a nevýhody 2. piliera

Jednoznačnou výhodou je, že tieto peniaze sú „zadarmo“. Sú to odvody z tvojej mzdy a namiesto toho, aby išli do našej stratovej Sociálnej poisťovne, kde budú vyplatené súčasným dôchodcom a na iné sociálne dávky, idú tebe na tvoj osobný účet. Pri ideálnom nastavení dokážu zarobiť priemerne až 9 % p. a. Druhý pilier má navyše nízke poplatky, vstup zadarmo a je dedičný.

Najväčšia nevýhoda 2. piliera je v jeho štátnom vplyve. Naša aktuálna vláda sa rada stará do 2. piliera a straší ľudí jeho zoštátnením. Našťastie pre nás, nič také sa zatiaľ nechystá a ani si nemyslíme, že by to prešlo. Tieto peniaze slúžia na tvoje zabezpečenie na dôchodku a preto ich nemôžeš vybrať skôr.

Jednoducho povedané, tvoje peniaze sa investujú na základe indexu. Index kopíruje výkonnosť najväčších spoločnosti na sledovanom trhu a konkrétne 4 z našich 5 dôchodcovských správcovských spoločností investujú z drvivej väčšiny do najväčších svetových firiem. V podstate ide o investovanie do akciového trhu, ktorý je z dlhodobého hľadiska najvýkonnejší. Takto zarábali v priemere p. a. Asi to netreba ďalej rozvíjať. Dlhopisové fondy z dlhodobého hľadiska jednoducho toľko nezarábajú, dokonca niekedy prerábajú. Buď rozumný a vyber si indexové fondy.

Prečítajte si tiež: Kontakty na Sociálnu poisťovňu Lučenec

Zaujímavosť: Kooperativa využíva na investovanie fondy plne zamerané na ESG, ktoré prihliadajú na životné prostredie, sociálne vplyvy a riadenie a vedenie podnikov. Ide o úplne prvý takýto indexový fond ponúkaný dôchodcovskou správcovskou spoločnosťou.

A čo 3. pilier? Oplatí sa? Opäť si vyber indexové fondy

Podobne ako v 2. pilieri, aj v 3. pilieri sú tvoje peniaze investované a zhodnocujú sa. Na rozdiel od 2. piliera, peniaze tam neodchádzajú z tvojich sociálnych odvodov. Do 3. Možno že nevieš, no 3. pilier je povinný pre rizikové povolania kategórie 3 a 4 a pre tanečných umelcov a hráčov na dychový nástroj. My ti však odporúčame 3. pilier len vtedy, keď ti je ochotný doňho prispievať aj zamestnávateľ. Investovanie do ETF fondov je výnosnejšie, preto si nezakladaj 3. Prečo? V podstate sme to vysvetlili už pri 2. pilieri. Indexové fondy z dlhodobého hľadiska najviac zarábajú, pretože investuješ do najväčších spoločností na svete.

Vidíš tu výkonnosť jej fondov za posledných 5 rokov p. Čo by si mal ešte vedieť o 3. Tvoje peniaze z 2. piliera uvidíš až na dôchodku, no v 3. pilieri sa k nim vieš dostať po 10 rokoch sporenia. To však platí len pre tvoje peniaze, ktoré si doň vložil. Tie od zamestnávateľa uvidíš tiež až na dôchodku. Keby sa ti niečo stalo, 3. Pri podávaní daňového priznania si vieš odpočítať svoje príspevky do 3. piliera od základu dane a tým ušetriť na dani. Je to však limitované len na 180€ ročne, čo činí ušetrenie vo výške 34,20 €. Preto sa ti oplatí dávať do 3. piliera max. 15€ mesačne. Ak máš na výber, že ti zamestnávateľ bude prispievať takú čiastku ako aj ty, kľudne si vyber aj väčšiu sumu.

Ako si založiť 2. pilier alebo 3.

Založenie pilierov je veľmi jednoduché, rýchle a hlavne je zadarmo. Pri založení 2. piliera to nemusíš nikomu oznamovať, pretože Sociálna poisťovňa ti sama začne prerozdeľovať tvoje odvody. Pri 3. pilieri potrebuješ vedieť, či je ti tvoj zamestnávateľ ochotný prispievať a koľko. Najlepšie urobíš, ak sa naň opýtaš priamo v práci.

Zlyhal štát? Treba viac štátu!

Mediálny priestor v poslednom čase rozvírila štúdia Ľudovíta Ódora (súčasný viceguvernér) a Pavla Povalu o druhom pilieri, ktorá bola prezentovaná na pôde Národnej banky Slovenska. Prekvapujúce na nej je, že z troch alternatívnych riešení predstavujú dve buď utlmenie resp. zrušenie II. piliera alebo vytvorenie štátnej DSS. Tretia alternatíva s názvom paternalizmus hovorí o zachovaní súčasného systému, avšak za cenu posilnenia úlohy štátu a oslabenia slobody sporiteľov pri nakladaní so svojimi úsporami.

Autori v štúdii správne poukázali na to, že po 15 rokoch existencie súkromného dôchodkového sporenia mohli mať ľudia našetrené o niekoľko mld. eur viac ako je tomu v súčasnosti. Presnosť vyčíslenia potenciálu je však diskutabilná vzhľadom na to, že jeden z dvoch benchmarkov bol zvolený pre slovenské podmienky úplne nevhodne. Hlavným nedostatkom štúdie však je to, že v nej chýba kvantifikácia zodpovednosti štátnych a súkromných inštitúcií za ušlé zhodnotenie dôchodkových úspor. Ak by takáto kvantifikácia v štúdii bola, tak by z nej bolo vidno, že hlavnú zodpovednosť na nižších ako potenciálnych výnosoch nenesú ani sporitelia, ani DSS-ky, ale neodborné zásahy štátu do možností investovania, do výberu fondov sporiteľmi a najmä hromadné presunutie sporiteľov do nevhodných fondov.

Nesprávne identifikovanie príčin problému vedie k nesprávnym návrhom riešení

S autormi štúdie sa dá súhlasiť v tom, že súkromné penzijné schémy vo svete, ktoré dosahujú dobrú výkonnosť, majú alokovanú značnú časť portfólia v akciách, v niektorých prípadoch 80% a viac. Na Slovensku je pomer opačný, až 75% úspor je v „garantovaných“ dlhopisových fondoch, ktoré posledné roky zarábali v porovnaní s akciovými fondami veľmi málo. V štúdii sa však neuvádza dôvod, pre ktorý sú ľudia na Slovensku v nesprávnych fondoch. Ide pritom o najvážnejšiu príčinu, pre ktorú majú ľudia nasporené menej ako by mohli mať.

Tým dôvodom je, že v lete 2012 bol na vláde a neskôr v parlamente schválený zákon, na základe ktorého bolo v roku 2013 presunutých vyše milión sporiteľov do „garantovaných“ dlhopisových fondov. Podpredsedom vlády bol vtedy súčasný guvernér NBS Peter Kažimír. Výsledok „akcie návratka“ popísali vo svojej štúdii Cenker a Fodor z IFP: „Kým v marci 2013 investovalo do negarantovaných fondov až 88 % sporiteľov, o mesiac neskôr to bolo už len 9 %.“ NBS spomedzi svojich mnohých pripomienok k zmene zákona nedala ani jednu zásadnú, ktorou by namietala tento administratívny presun a ohrozenie zhodnotenia úspor ľudí v dlhodobom horizonte.

II. pilier na Slovensku má fondy, ktoré dokážu konkurovať najlepším

Ódor a Povala sa dopracovali k záverom o nepresvedčivých výkonov dôchodkových správcovských spoločnosti na Slovensku najmä na základe dvoch porovnaní. Prvým z nich je porovnanie s dlhopisovým indexom Bloomberg Barclays Global Aggregate, ktorého priemerný reálny výnos za predchádzajúcich cca. 15 rokov bol 2,5 percenta p.a., teda viac ako ktorýkoľvek garantovaný fond ponúkaný DSS. Tento benchmark je však zvolený veľmi nevhodne. Dôvodov je hneď niekoľko. V prvom rade, svojím zložením je ďaleko za hranicou toho, do čoho majú DSS zo zákona povolené investovať. Má väčšinu aktív v cudzej mene a je tak vysoko rizikový pre ľudí v preddôchodkovom veku, ktorí sú na Slovensku postupne automaticky presúvaní do dlhopisových fondov. Pre svoje vysoké úrokové riziko je absolútne nevhodný pre benchmarkovanie výkonnosti dlhopisových fondov v našom II. pilieri, keďže tie majú legislatívne zakotvené 10 ročné garancie. Preto je prirodzené, že garantované fondy na Slovensku nemohli dosahovať také vysoké zhodnotenie. Ak chceme porovnávať výsledky správcov v druhom pilieri, je potrebné zvoliť relevantný benchmark a nie ten, ktorý vybrali autori štúdie.

Ďalším dôvodom na verejné úvahy o zoštátnení druhého piliera je porovnanie výkonnosti fondov slovenských DSS s novozélandským fondom NZ Super. V tomto porovnaní sú však dve veľké metodické chyby. Prvou je porovnávanie výkonnosti fondov v rôznych menách a druhou je vylúčenie najvýnosnejších slovenských fondov z porovnania. Ak by tieto dve chyby boli odstránené, vyšlo by, že indexové fondy používané DSS na Slovensku, dosahovali porovnateľné zhodnotenia dôchodkových úspor ako novozélandský fond. Možnosť poskytovania indexových fondov v II. pilieri však bola na Slovensku schválená zákonom až počas roka 2012, preto treba porovnávať toto obdobie.

Sporitelia robili pri vstupe do II. piliera správne investičné rozhodnutia

Štatistiky výberu fondov vstupujúcich sporiteľov ukazujú, že nemožno súhlasiť s autormi štúdie v tom, že: „Podcenila sa však nízka finančná gramotnosť na Slovensku“. V druhom pilieri dnes skutočne mohli mať sporitelia odložených na dôchodok o niekoľko miliárd eur viac. Nie je to však vinou ich počiatočného zlého rozhodnutia. Na začiatku fungovania systému, v rokoch 2005 až 2008, si vyberalo iné ako dlhopisové fondy okolo 90% sporiteľov. Následne v roku 2009 (ako sa uvádza aj v štúdii) prišlo: „zavedenie garancií nominálnej hodnoty na šesťmesačnom horizonte do všetkých typov fondov, čo efektívne znamenalo premenu druhého piliera na krátkodobý bankový vklad“ a teda sa zamedzilo akejkoľvek možnosti seriózneho zhodnotenia úspor do roku 2012.

Od roku 2012 boli pravicovou vládou opäť zavedené negarantované fondy a pribudli k nim fondy indexové. Po zmene vlády prišlo k administratívnemu presunu sporiteľov do nízko výnosných dlhopisových fondov, našťastie garancie v nich sa predĺžili na 10 ročné. Aj napriek tomu, že vláda v danom čase robila z negarantovaných fondov strašiaka, tak do nich vstupovala väčšina nových sporiteľov. Posledné 3 roky vstupuje do negarantovaných fondov (akciových a indexových) už opäť približne 90% nových sporiteľov. Vďaka tomu postupne klesá alokácia úspor v dlhopisových fondoch. Stále je však na úrovni 75%, čo zamedzilo profitovaniu väčšieho počtu sporiteľov z rastu na akciových trhoch v posledných rokoch.

Namiesto zoštátnenia treba eliminovať škody spôsobené neodbornými zásahmi štátu

Niektoré chyby v štátnej regulácii sa už napraviť nedajú. Takouto chybou bolo zavedenie garancií na 6 mesačnej úrovni, ktoré znamenalo pokles podielu akcií vo fondoch v rokoch 2009 až 2012 na nulu. Tiež sa nedá cestovať v čase a zamedziť administratívnemu presunu milióna sporiteľov do dlhopisových fondov. Dá sa to však vyriešiť do budúcnosti. Autori štúdie v rámci paternalistickej alternatívy radia „presunúť súčasných účastníkov do agresívnejších stratégií“. Nesúhlasím s tým, aby boli presunutí všetci, napríklad aj takí, ktorí si zámerne dali časť príspevkov do akciového a časť do dlhopisového fondu. Treba však pomôcť tým, ktorí v roku 2013 neposlali návratku a odvtedy neurobili žiadne aktívne rozhodnutie, lebo často ani nevedia, že boli presunutí.

Na papieri vyzerá presun sporiteľov do akciových a indexových fondov jednoducho. Ale čo ak na trhu príde následne ku korekcii, resp. akciové trhy padnú. Kto bude za to niesť zodpovednosť, ak sporitelia kvôli tomu prídu o ďalšie stovky miliónov eur? Na akciovom trhu sa totiž už nejaký čas hovorí o bubline, za ktorú nesú spoluzodpovednosť aj centrálne banky a ich politiky lacných peňazí. A ak aj trhy nepadnú, tak čo s nimi spraví masívny výpredaj dlhopisov vo výške niekoľkých miliárd eur a následný nákup akcií? To, čo sa dá však spraviť relatívne rýchlo a s nízkym rizikom je pomôcť v rozhodnutí o alokácii nových príspevkov (nie celých úspor) do akciových a indexových fondov. To by aj v prípade poklesu trhov znamenalo nakupovanie ďalších jednotiek za nižšie ceny. Pravdaže, je potrebné zohľadniť aj zostávajúcu dobu sporenia jednotlivých sporiteľov.

tags: #ponukany #dochodok #II. #pilier #porovnanie