Pôžička podľa Obchodného zákonníka: Podmienky a aspekty

Právny rámec pre zmluvy o pôžičkách na Slovensku je definovaný primárne Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom. Táto dvojaká právna úprava prináša špecifické podmienky a aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť pri uzatváraní a realizácii týchto zmlúv.

Úvod do problematiky pôžičiek

Na Slovensku sa zmluvy o pôžičkách riadia zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“). Na druhej strane, zmluva o úvere je upravená v zákone č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník).

Rozdiely medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere

Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Na rozdiel od zmluvy o úvere, pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku.

Mena úveru

Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník ma povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý, t.j. Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách. Americký dolár je zaužívaný aj dnes, avšak nemecká marka a iné meny boli nahradené eurom.

Odplata za poskytnutie úveru

Podľa ust. § 499 OBZ za poskytnutie úveru je možné dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Ustanovenie § 499 OBZ má v zmysle ust. § 263 ods. Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod. Takýto typ zmluvy sa v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Pre vyššie uvedené je podstatné, aby veriteľ, ktorý, poskytuje úver, mal v predmete činnosti poskytovanie úverov, keďže jedine takýto podnikateľ môže za poskytnutie úveru žiadať aj odplatu.

Prečítajte si tiež: Pôžička pre živnostníka opatrovateľa

V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 4 Obo 86/1999 konštatoval, že: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania.

Predmet podnikania bánk

Poskytovanie úverov môže byť predmetom podnikania hlavne bánk, poprípade iných finančných inštitúcií alebo nebankových subjektov. V otázke predmetu podnikania bánk je potrebné mať na zreteli ust. § 2 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že banka musí byť právnická osoba, ktorá má právnu formu akciovej spoločnosti, keďže iná forma je zakázaná a jej sídlo sa musí nachádzať na území Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je banka oprávnená prijímať vklady a poskytovať úvery.

Postavenie dlžníka a veriteľa v úverovej zmluve

Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa. Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššiu mieru ochrany pred veriteľom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom, ale v aplikačnej praxi boli prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky, t.j.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 4. júna 2008, sp. zn. 5Odo/56/2007 - 83, konštatoval, že: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou.

Prečítajte si tiež: Podmienky pôžičky pre seniorov

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010, konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky, dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99). Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp. zn.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 18. mája 2000, sp. zn. 4Obo/115/1999, konštatoval, že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods.

Zmluva o pôžičke v Občianskom zákonníku

Zmluva o pôžičke je upravená v Občianskom zákonníku v dvoch všeobecných ustanoveniach § 657 -- 658. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Par. 658 Občianskeho zákonníka umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky.

Prečítajte si tiež: Pôžičky a príspevky na Slovensku

Pôžička verzus vklad

Forma zhromažďovania peňažných prostriedkov prostredníctvom zmluvy o pôžičke je podľa analýzy Asociácie správcovských spoločností (ASS) ďalším zo spôsobov vyhýbaniu sa pojmu vklad. Podľa ASS v tomto prípade tu nie je zákonná výnimka pri prijímaní vkladov ako pri zmluve o tichom spoločenstve. Problémom nie je rozlíšiť právne vymedzenie pojmu vklad od pojmu pôžička. Prvý a jasný rozdiel je zrejmý hneď -- je v osobe dlžníka. V prípade vkladu je ním peňažný ústav, pri pôžičke všeobecný pojem dlžník, v osobe ktorého môže byť či už fyzická alebo právnická osoba.

Zmluva o pôžičke ako absolútny neobchod

Zmluva o pôžičke je v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka absolútnym neobchodom, to znamená, že bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy bude sa na ňu vzťahovať Občiansky zákonník. Aj napriek ustanoveniu § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, nie je jednoznačné, keď jedna zo strán je podnikateľom, či je táto osoba oprávnená s požičanými prostriedkami podnikať a vyplácať z nich výnosy. Ak áno, mali by sa na takýto zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, presnejšie úprava zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. e) Obchodného zákonníka, a je upravená v § 497 -- 507 Obchodného zákonníka omnoho precíznejšie ako zmluva o pôžičke, napríklad oprávňuje veriteľa na odstúpenie od zmluvy. Poskytovať úvery môžu nielen banky, ale aj iné podnikateľské subjekty. Obmedzenie v prospech bánk sa týka len poskytovania úverov peňažných prostriedkov získaných na základe verejnej výzvy. Konkrétne v zmysle ustanovenia zákona o bankách, bez povolenia pôsobiť ako banka nesmie nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo inej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy.

Problematika zdaňovania výnosov z pôžičky

Problematické je aj zdaňovanie vyplatených výnosov z pôžičky. Používanie zmluvy o pôžičke na zhromažďovanie prostriedkov od občanov a vyplácanie pevných výnosov z týchto pôžičiek je podľa názoru ASS využitím nedostatočnej právnej úpravy. Dvojitá právna úprava obchodných inštitútov -- zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere -- a zároveň nejasné vymedzenie možností ich použitia nie je najšťastnejšie. Zmluvu o úvere je možné použiť iba medzi podnikateľmi a v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. Ustanovenia zmluvy o pôžičke sú všeobecné a v zmysle § 261 ods. 6 je takisto možné ju použiť aj na právny vzťah medzi podnikateľmi. Podstatný podiel medzi pôžičkou a úverom je v tom, že pôžička je kontrakt reálny a úver kontrakt konsenzuálny. Znamená to, že pri pôžičke musí prísť k odovzdaniu peňažných prostriedkov, pri úvere sa poskytnú peňažné prostriedky, ktoré sa môžu čerpať do určitej dohodnutej výšky. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že hoci nie je táto činnosť v rozpore s právnou normou a teda nie je zakázaná, zákonné ustanovenia nedávajú jednoznačnú odpoveď na súlad takejto činnosti s právnym poriadkom, hlavne čo sa týka možnosti podnikania s požičanými peňažnými prostriedkami.

Podobne ako pri tichom spoločenstve aj v zmluve o pôžičke uzatváranej nebankovými subjektmi sa veriteľ zaväzuje zachovávať a nezneužívať obchodné a finančné tajomstvá dlžníka, nezverejňovať výšku poskytnutých finančných prostriedkov a výšku dohodnutých úrokov. Pri tejto zmluve to má nebanková spoločnosť jednoduchšie, pretože zákon neumožňuje veriteľovi nahliadnuť do obchodných dokladov a účtovných záznamov týkajúcich sa podnikania dlžníka, ktorému požičal finančné prostriedky. Rovnako nie je oprávnený požadovať rovnopis ročnej účtovnej závierky. Aj táto nemožnosť je argumentom proti možnosti podnikania s požičanými peňažnými prostriedkami (napr.

Družstvá a zhromažďovanie peňažných prostriedkov

Podstatne odlišným spôsobom zhromažďujú peňažné prostriedky od občanov družstvá. Účastníkmi zmlúv sú väčšinou tri subjekty -- investor, družstvo a obchodná spoločnosť -- jeden zo zakladateľov družstva -- a vzťah je utvorený troma právnymi inštitútmi -- darovacou zmluvou, zmluvou o prevode cestovného šeku, prihláškou a vystúpením z družstva. Investor sa stane najprv členom družstva s vkladom do imania družstva s výškou členského vkladu, ktorý predstavuje skutočný vklad. Obdobným krokom ako vylúčenie uplatňovania § 675 Obchodného zákonníka pri zmluve o tichom spoločenstve, je splnomocnenie v prihláške za člena družstva. Podpisom prihlášky investor splnomocňuje väčšinou zakladajúceho člena družstva, ktorým býva obchodná spoločnosť, na zastupovanie na všetkých členských schôdzach a na preberanie všetkých zásielok, pozvánok a oznámení o členskej schôdzi družstva a na konanie v rozsahu práv a povinností vyplývajúcich z tohto členstva. Po vypršaní termínu viazanosti získavajú členovia družstva späť vložený vklad, a to prostredníctvom dohody a vystúpení z družstva. V dohode sa družstvo zaväzuje vystaviť na meno družstevníka cestový šek číslo I. v znení stanov družstva vo výške vyrovnacieho podielu (vo výške vkladu). Zaplatením finančnej sumy družstevníkovi, na ktorú znie cestovný šek číslo I. podľa tejto dohody, zanikne nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu družstevníka z členstva v družstve. Na vklad do družstva sa vzťahuje zákonná výnimka zákona o bankách, a preto je táto časť zhromažďovania peňažných prostriedkov v súlade s právnymi predpismi. Výnos z tohto vkladu má podobu cestovného šeku číslo II., ktorý obchodná spoločnosť, zakladajúci člen družstva, na základe zmluvy daruje členom družstva. Táto zmluva je zmiešaním dvoch právnych inštitútov, a to darovacej zmluvy a cestovného šeku -- vystaviteľ cestovného šeku je zároveň darcom. Vystaviteľom cestovného šeku číslo II. bude darca (obchodná spoločnosť) a obdarovaný (člen družstva) tento dar prijíma. Obchodná spoločnosť v darovacej zmluve vyhlasuje, že dar obdarovanému poskytuje bezodplatne a dobrovoľne, na základe svojho slobodného rozhodnutia a zváženia všetkých dôsledkov poskytnutia takéhoto daru. Obdarovaný sa podpisom darovacej zmluvy zaväzuje zaplatiť daň z darovania. Dovŕšením celého aktu je prevod cestovného šeku číslo II. z družstevníka na družstvo. Prevádzajúci sa zmluvou zaväzuje previesť na družstvo cestovný šek číslo II., ktorého vystaviteľom je zakladateľ družstva. Nadobúdateľ, teda družstvo sa zaväzuje tento cestovný šek číslo II. prijať a zaplatiť zaň prevádzajúcemu odplatu vo výške výnosu z členského, t. j. vloženého vkladu. Družstvo v zmluve vyhlasuje, že cestovný šek číslo II. odplatne prijme do svojho vlastníctva dobrovoľne na základe zmluvy a zaväzuje sa k úhrade jeho hodnoty za dohodnutých podmienok. Ďalší prevod cestovného šeku číslo II. Všetky štyri zmluvné vzťahy podpisuje vkladateľ v jeden deň, pričom účinnosť troch z nich, okrem prihlášky za člena družstva, prichádza do úvahy až po skončení doby viazanosti vkladu. Vkladateľ dostane cestovný šek I., ktorý je vystavený na hodnotu jeho vkladu, a ktorý predloží na preplatenie družstvu v deň splatnosti. Dovtedy môže s cestovným šekom nakladať podľa svojej slobodnej vôle, teda ho aj odcudziť. Týmto sa vklad v družstve podobá vkladu podľa Obchodného zákonníka, keďže je krytý zastupiteľným cenným papierom -- cestovným šekom. Podobne je to aj s cestovným šekom číslo II., ktorý dostane investor ako dar od zakladateľa družstva v deň skončenia viazanosti vkladu. Tento šek vyplatí investorovi družstvo. Znamená to, že družstvo znáša náklady s vyplatením výnosov. Ako je však upravený vzťah medzi družstvom a zakladateľom družstva, nie je známe. Je nepopierateľné, že tieto dva subjekty konajú v zhode, pretože obchodná spoločnosť ako zakladajúci člen družstva je v zmysle prihlášky za člena družstva aj osobou oprávnenou zúčastniť sa na členských schôdzí družstva za investorov. Založenie družstva je zjavne účelovým krokom zo strany zakladajúcej obchodnej spoločnosti. V súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka je družstvo zrejme založené za účelom podnikania a nie za účelom zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Zákonnú podmienku účasti piatich fyzických alebo dvoch právnických osôb pri založení družstva nie je pri viacerých vzájomne prepojených právnických osôb problémom splniť. Pri tomto vzťahu je problémom nájsť konanie nezosúladené so zákonom. Aj tu sa nachádza sporný sľub pevného výnosu, pretože to evokuje vklad v banke, ale v tomto vzťahu je výnos darovaný treťou osobou mimo vzťahu člena družstva a družstvo, ktoré síce výnos fyzicky vyplatí. Jediným problematickým bodom tohto zložitého právneho vzťahu je darovacia zmluva zo strany zakladateľa družstva. Tento dar nie je daňovo uznateľným nákladom, t. j. odpočítateľnou položkou zo základu dane, pretože nespĺňa podmienky ustanovené v § 20 ods. 7 zákona o daniach z príjmov. Či si tento nedostatok zakladateľ družstva kompenzuje voči samotnému družstvu, nie je známe. To by malo byť skôr predmetom záujmu daňových úradov, či sú všetky účtovné operácie u oboch podnikateľských subjektov v súlade so zákonom.

• nelikvidita vkladu -- ak sa zakladateľ družstva a družstvo dostanú do problémov, hoci bude investor mať cestovný šek I.
• netransparentnosť zhodnocovania peňažných prostriedkov -- vkladateľ nemá možnosť dozvedieť sa o neúspechoch zhodnocovania jeho peňazí, a tak rýchlo podniknúť kroky na nápravu, neostáva mu nič iné len sa slepo spoliehať na úspech družstva a zakladajúcej obchodnej spoločnosti.

Ako sa ďalej konštatuje v analýze ASS, hoci komplikovaný členský vklad v družstve nie je v rozpore so zákonom, napriek tomu je zrejmé, že obsah a forma tohto právneho vzťahu nie sú v súlade.

Zmluva o pôžičke a jej účastníci

Zmluvu o pôžičke upravuje Občiansky zákonník a môže byť uzatvorená medzi dvoma fyzickými aj právnickými osobami. Osoba, ktorá finančné prostriedky požičiava, je veriteľ a osoba, ktorá si finančné prostriedky požičiava, je dlžník. Hlavnou úlohou zmluvy o pôžičke je zaviazať veriteľa k tomu, že poskytne financie dlžníkovi, ktorý sa zaväzuje riadne a včas požičané peniaze vrátiť. Vrátenie musí byť vykonané v určitom čase, ktorý je v zmluve uvedený.

Forma zmluvy o pôžičke

Obchodný zákonník umožňuje vytvoriť zmluvu o pôžičke v dvoch formách: písomnej a ústnej. Ústna dohoda je vhodná skôr pre ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a veria si. Ani v tomto prípade ale nemusí byť dobrým riešením. Najlepším rozhodnutím je písomná zmluva o pôžičke. Obe strany sa dohodnú na tom, čo v nej bude a aké podmienky si stanovia. Následne ju obaja podpíšu, ak nemajú námietky. Zmluvu o poskytnutí pôžičky uzatvárajte vždy písomne. Aj keď je zmluva o pôžičke platná aj bez toho, aby boli podpisy úradne overené, je určite dobré tak urobiť. Môžete tým zabrániť tomu, aby sa dlžník neskôr vyhováral, že to nebol on, kto zmluvu podpisoval. Ak budete spisovať zmluvu o pôžičke, odporúča sa tak urobiť pred notárom, ktorý o tom spíše zápisnicu. Takáto zmluva má vyššiu vierohodnosť a dôkaznú silu pri prípadnom vymáhaní dlhu než konvenčná zmluva uzavretá len za prítomnosti zmluvných strán - veriteľa a dlžníka. V prípade, ak dlžník vráti požičané veci, môže si od veriteľa vyžiadať potvrdenie (kvitanciu) o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splatený. Veriteľ je povinný odovzdať dlžníkovi kvitanciu, ak ten ju od veriteľa požiada. Ak ste sa rozhodli peniaze požičať známemu, alebo niekomu z rodiny, vsaďte na dobrú zmluvu o pôžičke. Nič tým nestratíte, práve naopak. Ak ste sa rozhodli požičať známemu či kolegovi, vždy dbajte na riadne zabezpečenie svojej pôžičky.

Zmluva o pôžičke verzus zmluva o úvere

Zmluvu o pôžičke je potrebné odlišovať od zmluvy o úvere. Na rozdiel od toho Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, pri ktorej podmienkou vzniku zmluvy okrem dohody zmluvných strán je aj reálne poskytnutie predmetu zmluvy dlžníkovi (preto ide o tzv. reálny kontrakt). Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo je vyjadrené v zákone záväzkom dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o úvere neexistuje. Zmluva o pôžičke nie je obligatórne odplatnou zmluvou. Zmluva o pôžičke sa stáva odplatnou iba ak sa tak strany na odplate dohodli. Pri zmluve o pôžičke je odplatou úrok. Zmluva o pôžičke - vzor na tejto stránke obsahuje aj také ustanovenia, ktoré chýbajú iným zmluvám o pôžičke, ktoré je možné nájsť na internete. Zmluva o pôžičke (vzor) na tejto stránke rešpektuje, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt. Absencia formulácie o poskytnutí peňazí a potvrdení tejto skutočnosti dlžníkom (najmä ak boli peniaze poskytnuté v hotovosti) môže spôsobiť nevymožiteľnosť pôžičky. Zmluva o pôžičke - vzor na tejto stránke obsahuje aj možnosť dohody veriteľa s dlžníkom o odplate (úrokoch) za poskytnutie peňazí.

Pôžička od spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným

Jednou z možností, ako môže spoločnosť s ručením obmedzeným rýchlo a jednoducho získať finančné prostriedky pre svoju aktuálnu potrebu, je pôžička od spoločníkov, prípadne od inej fyzickej alebo právnickej osoby. V niektorých prípadoch je to jediná možnosť, ako môže zadlžená spoločnosť získať finančné prostriedky, ak ich nemôže získať formou úverovania peňažným ústavom alebo dohodou s veriteľmi o predĺžení splatnosti záväzku.

#

tags: #pozicka #podla #obchodneho #zakonnika #podmienky