
Rozvod je náročná životná situácia, ktorá si vyžaduje nielen emocionálne, ale aj právne zvládnutie. Jedným z kľúčových aspektov rozvodového konania je určenie právomoci súdu, ktorý bude o rozvode rozhodovať. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o právomoci súdov v rozvodových konaniach na Slovensku, s prihliadnutím na vnútroštátne právo, právo Európskej únie a medzinárodné aspekty.
Konanie o rozvod manželstva sa uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Súd je povinný skúmať svoju príslušnosť počas celého konania, a to aj bez námietky účastníkov. Ak súd zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi vec príslušnému súdu a upovedomí o tom účastníkov.
Miestna príslušnosť súdu sa určuje podľa niekoľkých kritérií, pričom poradie ich aplikácie je nasledovné:
Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má táto osoba bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v ktorého obvode sa zdržuje.
Zákon o rodine umožňuje v určitých prípadoch zmenu miestnej príslušnosti súdu, ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa. Dôvody uvedené v § 111 písm. l) až n) Občianskeho súdneho poriadku nie sú dôvodom na zmenu miestnej príslušnosti súdu. Ak je to v záujme maloletého, súd môže preniesť príslušnosť na iný súd, ktorý je v danom prípade vhodný na prejednanie veci.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rozvodu
Ak sa maloletý zdržuje v obvode iného súdu, ako je miestne príslušný súd, súd nariadi a uskutoční výkon rozhodnutia prostredníctvom súdu, v ktorého obvode sa maloletý zdržuje. Ak je to možné, postúpi vec miestne príslušnému súdu.
V konaniach o návrat maloletého, ktorý bol neoprávnene premiestnený alebo zadržaný, je príslušný:
Na konanie o opravných prostriedkoch v týchto veciach je príslušný krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza príslušný okresný súd.
Pri manželstvách s tzv. cudzím prvkom (napr. ak sú manželia rôznej štátnej príslušnosti alebo majú bydlisko v rôznych štátoch) je potrebné v prvom rade skúmať právomoc súdov členských štátov Európskej únie podľa nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (nariadenie Brusel IIa). Návrh na rozvod manželstva je potrebné podať na ten súd členského štátu EÚ, ktorý má podľa tohto nariadenia právomoc rozhodovať o rozvode manželstva.
Právomoc súdov členských štátov EÚ je upravená v článku 3 nariadenia Brusel IIa. Podľa tohto ustanovenia je možné právomoc členských štátov EÚ založiť na základe viacerých skutkových okolností konkrétneho manželstva, napríklad:
Prečítajte si tiež: Spoločná právomoc v Lisabonskej Zmluve
Pojem "obvyklý pobyt" nie je v nariadení Brusel IIa definovaný. Jeho definíciou sa musela zaoberať rozhodovacia prax súdov. Z nej vyplýva, že pojem "obvyklý pobyt" je pojmom skutkovým a nie právnym. To znamená, že pre určenie obvyklého pobytu nie je rozhodujúce, kde má dotyčná osoba zaevidovaný trvalý pobyt. Obvyklý pobyt sa skúma na základe skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Dá sa povedať, že obvyklý pobyt je obdobným pojmom ako v slovenskom právnom prostredí používaný pojem bydlisko.
Ak sa nezistí reálne bydlisko odporcu (druhého manžela), je možné doručovať druhému účastníkovi písomnosti aj prostredníctvom vyvesenia oznamu na úradnej tabuli súdu. Tým súd splní zákonnú podmienku upravenú v procesných predpisoch a nič mu nebráni v rozhodnutí i bez prítomnosti druhého manžela, najmä ak z manželstva nepochádzajú žiadne maloleté deti.
Súd môže rozviesť manželstvo len na návrh jedného z manželov. V konaní o rozvode súd skúma, či sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd pri rozhodovaní prihliada na príčiny rozvratu, na záujem maloletého a tiež na to, ako si manželia plnili povinnosti, ktoré v manželstve majú.
Podľa § 115a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali.
Súd má mať z listín preukázanú existenciu manželstva, teda je potrebné predložiť sobášny list. Ak návrh jedného z manželov spolu s vyjadrením druhého poskytuje odpovede na všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o rozvode manželstva (hlavne vyplývajúce z § 23 ods. 1, 2 a 3 a § 18 a 19 Zákona o rodine), t. j. pomenovanie príčin rozvratu vzťahov medzi manželmi, otázky vzájomného spolužitia, doba oddeleného žitia, spoločné hospodárenie, postoj manželov k ďalšiemu trvaniu manželstva a pod., a vo vyjadreniach manželov nie sú zásadné rozpory, v zásade možno skonštatovať, že vo veci možno rozhodnúť na základe listinných dôkazov.
Prečítajte si tiež: Podmienky rozvodu v zahraničí
Ak súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania, rozsudok musí verejne vyhlásiť, avšak upovedomenie o verejnom vyhlásení rozsudku sa oznamuje len na úradnej tabuli súdu a účastníci naň nie sú predvolávaní (viď § 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Návrh na rozvod sa podáva na príslušnom súde, ktorým je súd, v obvode ktorého mali manželia posledné spoločné bydlisko v Slovenskej republike. K návrhu sa prikladá fotokópia sobášneho listu, rodných listov detí, doklad o poslednom spoločnom bydlisku manželov. Návrh musí byť podpísaný a datovaný. Návrh na rozvod manželstva je spoplatnený súdnym poplatkom.
Manžel, ktorý pri uzavretí manželstva prijal priezvisko druhého manžela ako spoločné priezvisko, môže do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva matričnému úradu oznámiť, že prijíma opäť svoje predošlé priezvisko.
S rozvodom manželstva je úzko spätá aj otázka úpravy vzťahov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Súd v rozhodnutí o rozvode manželstva zároveň:
a) upraví výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti,
b) určí, ako prispejú obaja rodičia na výživu maloletého dieťaťa,
c) upraví styk dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prípadne styk obmedzí alebo ho zakáže, ak sú na to dôvody.
Možným spôsobom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k deťom na čas po rozvode je aj dohoda rodičov. V nej rodičia uvedú, ako si predstavujú porozvodové usporiadanie, vrátane starostlivosti o dieťa, správy jeho majetku, výšku výživného a tiež úpravu styku. Táto dohoda, ku ktorej dospejú rodičia samy alebo pomocou mediátora, môže nahradiť rozhodnutie súdu, ten ju však musí schváliť, inak je nevykonateľná.
Od 1. júna 2010 vstúpila do účinnosti novela zákona o rodine, ktorá do nášho právneho poriadku zaviedla nový právny inštitút tzv. „striedavú starostlivosť rodičov o deti po rozvode“. Striedavá starostlivosť vlastne znamená, že maloleté dieťa sa zverí striedavo raz jednému a raz druhému rodičovi na presne stanovené časové obdobie opakovane, pričom súd zároveň vymedzí práva a povinnosti rodičov uplatňujúce sa počas týchto období.
Súd je pri rozhodovaní alebo schvaľovaní dohody rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zo zákona povinný rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.
Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie (Brexit) má vplyv aj na rozvodové konania s medzinárodným prvkom. V zmysle Dohody o vystúpení sa nariadenie Brusel IIa bude uplatňovať aj po vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ a to na súdne konania začaté pred skončením prechodného obdobia. Po uplynutí prechodného obdobia sa režim v oblasti vzájomného uznávania rozhodnutí o rozvode bude riadiť v zmysle budúcej dohody medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom, ak dohoda bude túto oblasť upravovať. V opačnom prípade sa bude spravovať Dohovorom o uznávaní rozvodov a o zrušení manželského spolužitia (Haag, 1970). Otázku právomoci na konanie, t.j. na ktorý súd je potrebné podať žiadosť o rozvod, sa bude po uplynutí prechodného obdobia v Slovenskej republike spravovať zákonom č. 97/1963 Zb.