Lisabonská Zmluva a Spoločná Právomoc: Definícia a Dôsledky

Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009, predstavuje významný míľnik v integračnom procese Európskej únie (EÚ). Táto zmluva priniesla rozsiahle zmeny do fungovania EÚ, vrátane prepracovania systému právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi. Jedným z kľúčových aspektov týchto zmien je definícia a rozsah spoločnej právomoci, ktorá je predmetom tohto článku.

Kontext Lisabonskej Zmluvy

Pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy existovalo Európske spoločenstvo s rozsiahlejšou právnou subjektivitou a Európska únia, ktorá fungovala ako zoskupenie európskych spoločenstiev s politickou nadstavbou. Lisabonská zmluva formálne a materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, čím EÚ plne nahrádza Európske spoločenstvo.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa zmenila a doplnila v súlade s ustanoveniami článku 2 Lisabonskej zmluvy. Názov zmluvy sa nahrádza takto: „Zmluva o fungovaní Európskej únie“.

Zrušila sa tiež trojpilierová štruktúra, keďže hmotnoprávne pravidlá policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky boli integrované do Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Právomoci EÚ po Lisabonskej Zmluve

Lisabonská zmluva zaviedla jasnejšie rozdelenie právomocí medzi EÚ a členskými štátmi, pričom rozlišuje medzi tromi hlavnými kategóriami:

Prečítajte si tiež: Prehľad Lisabonskej zmluvy

1. Výlučné právomoci: V oblastiach, kde má EÚ výlučnú právomoc, môže len Únia vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to splnomocní Únia alebo na vykonanie aktov Únie.
2. Spoločné právomoci: V oblastiach, kde má EÚ spoločnú právomoc s členskými štátmi, môžu Únia a členské štáty vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala.
3. Podporné, koordinačné a doplňujúce právomoci: V určitých oblastiach má Únia právomoc vykonávať činnosti, ktorými podporuje, koordinuje alebo dopĺňa činnosti členských štátov bez toho, aby tým v týchto oblastiach nahrádzala ich právomoc.

Definícia Spoločnej Právomoci

Článok 4 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) definuje spoločnú právomoc ako situáciu, keď na Úniu zmluvy prenášajú právomoc, ktorá sa nevzťahuje na oblasti výlučnej právomoci (článok 3 ZFEÚ) a podporných, koordinačných a doplňujúcich právomocí (článok 6 ZFEÚ). To znamená, že v oblastiach spoločnej právomoci môžu konať tak EÚ, ako aj členské štáty. Avšak, členské štáty môžu vykonávať svoju právomoc len vtedy, ak Únia svoju právomoc nevykonala, alebo ak sa Únia rozhodne prestať vykonávať svoju právomoc.

Oblasti Spoločnej Právomoci

Článok 4 ods. 2 ZFEÚ uvádza hlavné oblasti, v ktorých sa uplatňuje spoločná právomoc:

• Vnútorný trh
• Sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v ZFEÚ
• Hospodárska, sociálna a územná súdržnosť
• Poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo s výnimkou ochrany morských biologických zdrojov
• Životné prostredie
• Ochrana spotrebiteľa
• Doprava
• Transeurópske siete
• Energetika
• Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
• Spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v ZFEÚ

Výkon Spoločnej Právomoci

Výkon spoločnej právomoci sa riadi zásadou subsidiarity, ktorá je zakotvená v článku 5 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ). Táto zásada hovorí, že v oblastiach, ktoré nepatria do výlučnej právomoci Únie, Únia zasahuje len vtedy a v takom rozsahu, ak ciele navrhovanej činnosti nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej, regionálnej alebo miestnej úrovni, ale z dôvodu rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.

Okrem zásady subsidiarity sa výkon spoločnej právomoci riadi aj zásadou proporcionality, podľa ktorej obsah a forma činnosti Únie neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

Dôsledky Spoločnej Právomoci

Definovanie spoločnej právomoci má niekoľko dôležitých dôsledkov pre fungovanie EÚ:

Prečítajte si tiež: Konsolidované znenie Lisabonskej zmluvy

• Flexibilita: Umožňuje EÚ a členským štátom spolupracovať v širokom spektre oblastí, pričom sa zohľadňujú špecifické potreby a priority jednotlivých členských štátov.
• Zodpovednosť: Zabezpečuje, že rozhodovanie je čo najbližšie k občanom, keďže členské štáty si ponechávajú právomoc konať v rozsahu, v akom Únia nezasiahla.
• Súlad: Vyžaduje si úzku koordináciu medzi EÚ a členskými štátmi, aby sa zabezpečil súlad medzi činnosťami na oboch úrovniach.
• Dynamika: Umožňuje EÚ preberať väčšiu zodpovednosť v určitých oblastiach, ak sa to ukáže ako nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

Príklad: Spoločná Obchodná Politika a Priame Zahraničné Investície

Lisabonská zmluva doplnila do spoločnej obchodnej politiky aj priame zahraničné investície (PZI). Táto zmena znamená, že EÚ má teraz právomoc rokovať a uzatvárať dohody o ochrane investícií s tretími krajinami.

Vymedzenie Priamych Zahraničných Investícií

Priame zahraničné investície sú ekonomický pojem, ktorý sa pravidelne vyskytuje v medzinárodnoprávnych dokumentoch. Hoci sa všetky definície v základných znakoch zhodujú, neexistuje jednotná všeobecne záväzná definícia tohto pojmu. Často sa spomína definícia Medzinárodného menového fondu (MMF), podľa ktorého ide o taký druh investície vždy vtedy, ak určitá osoba (priamy investor) nadobudne kapitálovú účasť na podniku v tretej krajine (priama investícia), pričom investor sleduje dlhodobé záujmy a má skutočnú možnosť ovplyvniť vedenie podniku podstatným spôsobom.

Dôsledky Zaradenia PZI pod Spoločnú Obchodnú Politiku

Zaradenie PZI pod spoločnú obchodnú politiku má významné dôsledky:

• EÚ môže rokovať a uzatvárať dohody o ochrane investícií s tretími krajinami v mene všetkých členských štátov.
• Členské štáty strácajú právomoc uzatvárať bilaterálne dohody o ochrane investícií s tretími krajinami v oblastiach, ktoré sú upravené právom EÚ.
• EÚ musí pri výkone svojej právomoci v oblasti PZI zohľadňovať záujmy všetkých členských štátov a zabezpečiť, aby boli dohody o ochrane investícií v súlade s právom EÚ.

Zmeny v rozhodovacom procese

Lisabonská zmluva priniesla zmeny v rozhodovacom procese v Rade Európskej únie, obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné. Medzi tieto oblasti patria dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie.

Legislatívne a nelegislatívne akty

Lisabonská zmluva rozlišuje medzi legislatívnymi a nelegislatívnymi aktmi. Rozdiel medzi nimi spočíva v postupe, ktorým sa prijímajú. Legislatívne akty môžu splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým môže Európska komisia priamo zmeniť alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu. Podmienky vykonávania aktov môže na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo Rada Európskej únie.

Prečítajte si tiež: Dopad Lisabonskej zmluvy na Slovensko

Zmeny v súdnom systéme EÚ

Lisabonská zmluva zmenila aj orgány súdneho systému EÚ. Súdny dvor Európskej únie bude tvorený Súdnym dvorom, Všeobecným súdom a osobitnými súdmi. Rozšírila sa aj pôsobnosť Súdneho dvora Európskej únie o oblasť policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

Ochrana základných práv

Charta základných práv Európskej únie sa stala právne záväzným dokumentom. V dôsledku tejto zmeny bude základné práva v členských štátoch EÚ chrániť aj Súdny dvor Európskej únie.

tags: #Lisabonská #zmluva #spoločná #právomoc #definícia