Premlčanie nároku na náhradu škody: Podmienky a právne aspekty

Právo na náhradu škody je dôležitou súčasťou právneho systému, ktorá umožňuje poškodeným osobám domáhať sa kompenzácie za ujmy, ktoré im boli spôsobené. Avšak, toto právo nie je neobmedzené a podlieha premlčaniu, čo znamená, že ak poškodený neuplatní svoj nárok v stanovenej lehote, môže stratiť možnosť domáhať sa náhrady škody súdnou cestou.

Vývoj právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu prešla niekoľkými zmenami. Pôvodne bola upravená v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný od 1. júla 1969. Po vzniku samostatných republík tento zákon stratil účinnosť v Českej republike dňom 15. mája 1998 a na Slovensku dňom 30. júna 2004. V Českej republike bol prijatý zákon č. 82/1998 Sb., účinný od 15. mája 1998, a na Slovensku je od 1. júla 2004 účinný zákon č. 514/2003 Z.z.

Námietka premlčania

Ak je nárok na náhradu škody uplatnený po uplynutí premlčacej doby a orgán zastupujúci štát v konaní o náhradu škody vznesie námietku premlčania, nárok poškodenému nemôže byť priznaný.

Premlčacia doba podľa zákona č. 58/1969 Zb.

V zákone č. 58/1969 Zb. bola premlčacia doba upravená v § 22.

Subjektívna premlčacia doba

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Táto lehota je subjektívna, pretože začína plynúť dňom, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, vrátane vedomosti o výške škody.

Prečítajte si tiež: Podmienky premlčania nároku na náhradu škody

Objektívna premlčacia doba

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. sa toto právo premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Táto lehota je objektívna a jej vzťah k subjektívnej lehote je taký, že ak uplynie subjektívna premlčacia doba, aj keď ešte neuplynula objektívna, a vznesie sa námietka uplynutia subjektívnej lehoty, právo nemôže byť priznané. Subjektívna lehota môže plynúť len v rámci objektívnej a nemôže ju nikdy prekročiť.

Príklad

Ak začne objektívna premlčacia doba plynúť 1. januára 2002, uplynie 1. januára 2012. Ak subjektívna premlčacia doba začne plynúť 1. januára 2011 (poškodený sa dozvedel o škode a zodpovednom subjekte), za normálnych okolností by uplynula 1. januára 2014. Keďže však subjektívna lehota nemôže prekročiť objektívnu, skončí sa zároveň s ňou, t.j. 1. januára 2012, aj keď by podľa zákona mala trvať tri roky.

Súčasná právna úprava premlčacej doby

Súčasná právna úprava v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a v zákone č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem (zákon platný v ČR) je obdobná ako v pôvodnom zákone č. 58/1969 Zb.

Zákon č. 514/2003 Z.z.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Prečítajte si tiež: Vadný tovar a premlčacia doba

Zákon č. 82/1998 Sb. (ČR)

Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 82/1998 Sb. sa nárok premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, kedy poškozenému bolo doručeno (oznámeno) nezákonné rozhodnutí, kterým byla způsobena škoda; to neplatí, jde-li o škodu na zdraví.

Porovnanie právnych predpisov

Pri porovnaní pôvodného zákona č. 58/1969 Zb. a súčasného zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že v otázke plynutia lehôt nedošlo k výraznejšej zmene. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. sa v otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby zhoduje s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. lehota začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Dĺžka lehoty je takisto zhodná a to v trvaní tri roky.

Aj ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe nenesie rozdiely, pretože ako podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., tak aj podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je lehota desaťročná a začína plynúť dňom doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia.

Problematickosť určenia času plynutia objektívnej premlčacej doby

Pre vysvetlenie problematickosti určenia času plynutia objektívnej premlčacej doby je vhodné si načrtnúť konkrétny prípad náhrady škody, ku ktorému v praxi často dochádza.

Príklad z praxe

Typickým prípadom takéhoto nezákonného rozhodnutia je napr. uznesenie, ktorým je obvinenému vznesené obvinenie, pričom však v trestnom konaní je neskôr trestné stíhanie voči nemu zastavené, alebo je spod obžaloby súdom oslobodený. Zrušením nezákonného rozhodnutia sa v tomto prípade nerozumie len výslovné zrušenie konkrétneho uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj iné rozhodnutia, ktorých následkom je zánik účinkov tohto uznesenia. Za zrušenie takéhoto rozhodnutia sa v zmysle judikatúry potom považuje nielen neskoršie zastavenie trestného stíhania, ale aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. V súvislosti s takýmto nezákonne vedeným trestným konaním môže obvinený (poškodený) po skončení tohto konania uplatniť voči štátu ako nárok na náhradu škody napr. trovy (odmenu a náhradu nákladov) svojho advokáta, ktorý ho v trestnom konaní obhajoval a ktoré trovy mu obvinený (poškodený) aj zaplatil. Tým dôjde k náhrade vynaložených prostriedkov poškodeným na svoju obhajobu, keďže poškodený si oprávnene pribral na svoje zastupovanie advokáta, aby hájil jeho práva a štát viedol voči poškodenému trestné stíhanie neoprávnene (čo sa konštatuje zastavením trestného stíhania, či oslobodením poškodeného spod obžaloby).

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Nielen trestné konania, ale aj iné súdne konania, najmä ak ide o zložité skutkové, či právne veci, môžu trvať dlhšiu dobu a to aj dobu presahujúcu 10 rokov. Ak teda dôjde k vydaniu (neskoršie nezákonného) rozhodnutia napr. dňa 1.1.2002 vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (obvinenému, ktorý bude neskôr pri uplatnení škody voči štátu poškodeným), začala už týmto dňom podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. (a súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) plynúť desaťročná premlčacia doba, v ktorej je potrebné uplatniť nárok na náhradu škody.

Trestné konanie však skončí až dňa 1.1.2014 (t.j. po viac ako desiatich rokoch) oslobodením obvineného (obžalovaného) spod obžaloby. Po skončení trestného konania, napr. dňa 1.3.2014, zaplatí obvinený (ktorý sa tým stáva voči štátu poškodeným) svojmu obhajcovi (advokátovi), ktorého si zvolil na obhajobu v trestnom konaní trovy právneho zastúpenia (odmenu advokáta a náhradu jeho nákladov).

Ak vychádzame z doslovného znenia ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (a rovnako § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) zistíme, že uvedené ustanovenie vôbec nepočíta pri určení začiatku plynutia tejto lehoty s tým, či škoda poškodenému v rámci plynutia tejto lehoty už vznikla, alebo nie. V prípade, ktorý som popísal vyššie, by to znamenalo, že k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a teda k premlčaniu nároku na náhradu škody by došlo skôr, ako vznikla škoda (dňom zaplatenia trov konania advokátovi) a dokonca aj skôr, ako bude zrušené nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe). Pri racionálnej úvahe sa nejaví byť logické a zároveň ani spravodlivé, aby sa nárok na náhradu škody premlčal v objektívnej premlčacej lehote skôr, ako vznikne samotná škoda. Takýmto spôsobom dôjde k absolútnemu znemožneniu uplatnenia práva na náhradu škody voči štátu.

Spôsoby riešenia spornej situácie v prospech poškodeného

Spôsoby riešenia tejto spornej situácie v prospech poškodeného sú dva:

1. Uplatnenie ochrany poškodeného cez dobré mravy: Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“
2. Iný výklad ustanovenia o objektívnej premlčacej dobe: Iný výklad ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., a teda aj súčasného ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o objektívnej premlčacej dobe.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3MCdo 40/2012 zo dňa 17.4.2012 vyslovil, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník, a to vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatným vo veci je, že išlo o vzťah medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24.2.2016.

Druhy škody

Náš právny poriadok rozlišuje dva druhy škody, ktoré sa uhrádzajú, a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Skutočná škoda predstavuje ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa obnovil pôvodný stav. Ušlý zisk sa na druhej strane neprejavuje v zmenšení majetku poškodeného, ale stratou výnosu, zisku, ktorý možno dôvodne očakávať a ktorý by nastal, ak by ku škode nedošlo.

Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody

Občiansky zákonník jednoznačne vymedzuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť do bodky splnené, aby bolo možné domáhať sa svojho nároku na náhradu škody. Vo všeobecnosti rozlišujeme štyri predpoklady:

1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon)
2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou
4. zavinenie toho, kto škodu spôsobil

Preukázanie zavinenia sa nevyžaduje pri škode spôsobenej v obchodnoprávnych vzťahoch, najčastejšie medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. V tomto prípade hovoríme, že ide o objektívnu zodpovednosť za škodu. Prvé tri predpoklady (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť) však musia byť rovnako splnené.

Časové obmedzenie možnosti domáhať sa náhrady škody

Právo domáhať sa náhrady škody je majetkovým právom a preto podlieha premlčaniu. Premlčanie predstavuje kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého síce právo nezaniká, ale bráni jeho vymáhateľnosti. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, premlčacia doba je 10-ročná.

Spôsoby náhrady škody

Pokiaľ ide o spôsob náhrady škody, tento závisí od viacerých faktorov, hoci samotný Občiansky zákonník uprednostňuje náhradu škody v peniazoch (tzv. relutárnu náhradu). Táto forma náhrady je navyše výlučná pri škode spôsobenej na zdraví. Naturálna reštitúcia, teda uvedenie poškodenej veci do predošlého (pôvodného) stavu, je prípustná len vtedy, ak o to poškodený výslovne požiada a (súčasne) ak je to fyzicky možné a účelné.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú deťmi

Ak škodu spôsobí maloletý (dieťa) alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, ako subjekty zodpovednosti prichádzajú o úvahy jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, a jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Zákon vo väčšine týchto prípadov zodpovednosť vzťahuje predovšetkým na tých, ktorí zanedbali náležitý dohľad.

Adhézne konanie a námietka premlčania

Cieľom príspevku je predostrieť a následne analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže vzniknúť pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, a síce vznesenie námietky premlčania zo strany obžalovaného. Osobitný akcent je pritom kladený na súladnosť vznesenej námietky s dobrými mravmi tak, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava. Adhézne konanie spája riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Obvinenému žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať. Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní.

Súlad námietky premlčania s dobrými mravmi

Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym. V súvislosti s námietkou premlčania naberá amorálnosť protiprávneho konania škodcu osobitný význam. Námietka premlčania totižto nie je len procesným prostriedkom obrany škodcu. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom.

Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi významným spôsobom prispela aj rozhodovacia prax Ústavného súdu ČR. Z uvedených judikatórnych záverov možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky pre neuznanie námietky premlčania v adhéznom konaní:

1. intenzita zásahu - charakter a rozsah škody
2. úmysel škodcu
3. zištný motív
4. zánik nároku poškodeného by bol v konkrétnom prípade neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s intenzitou zásahu
5. zavinenie poškodeného - prečo svoje právo neuplatnil včas

tags: #premlcanie #nároku #na #náhradu #škody #podmienky