Premlčanie nárokov na ochranu osobnosti: Analýza judikatúrnych záverov

Cieľom tohto článku je preskúmať správnosť ustálených judikatúrnych záverov, ktoré dotvárajú výkladový rámec právnej úpravy premlčania. Článok sa zameriava na analýzu otázky začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu finančnej satisfakcie za spôsobenú nemajetkovú ujmu a tiež na otázku začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nárokoch na náhradu škody na zdraví. Validitu právnych záverov aktuálnej judikatúry preverujú nielen právni teoretici, ale aj právni zástupcovia sporových strán, ktorí sa snažia presvedčiť súd o správnosti svojej interpretácie aplikovanej právnej normy.

Úvod do problematiky premlčania a ochrany osobnosti

V slovenskom právnom systéme je problematika premlčania nárokov na ochranu osobnosti komplexná a vyžaduje si dôkladnú analýzu judikatúry a právnej teórie. Článok sa zaoberá dvoma kolíznymi momentmi počítania premlčacích dôb a poukazuje na konkrétne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít SR, ktoré podľa autora nesprávne interpretovali závery primárnej judikatúry (pri náhrade nemajetkovej ujmy), resp.

Inštitút nemajetkovej ujmy a jeho význam

Inštitút nemajetkovej ujmy vyjadruje najmä náhradu za zásah do ochrany osobnosti, resp. zásah do práva na súkromie a rodinný život, spočívajúci v utrpených pocitoch frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. Predmetom skúmania je otázka premlčania majetkového práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. finančnej kompenzácie v zmysle § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“).

Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby pri náhrade nemajetkovej ujmy

V tomto smere považujeme za smerodajný právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17. 2. 2011, podľa ktorého: „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život syna žalobkyne P. K., do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý nastal momentom jeho smrti, a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobkyne stále pretrvávajú. Žalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. Rovnako porozumel citovanému rozhodnutiu aj Ústavný súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9.

Podľa § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súdna prax sa stretáva aj s nárokmi pozostalých, ktorí žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po uplynutí premlčacej lehoty. Vychádzajú pritom z domnienky, že premlčaniu nepodliehajú osobnostné práva a tým nepodlieha premlčaniu ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Tento problém však objasnil Najvyšší súd SR ale taktiež aj iné slovenské a české súdy pri rozhodovaní takýchto prípadov. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení vysvetlil, že aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ). Podobne odôvodnil svoje rozhodnutie aj Vrchní soud v Olomouci sp. zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára 2004, t.j.že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva.

Príklad z praxe: Rozhodnutie Okresného súdu v Nitre a jeho následné zmeny

Okresný súd v Nitre rozsudkom z 3. júla 2008 č.k. 7 C 182/2006-210 určil, že žalovaný dňa 14. novembra 2000 svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný život. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyne sumu 500 000,-Sk (16 596,96 €) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť jej trovy konania vo výške 155 273,Sk (5 154,12 €) k rukám jej právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a ustanovenia § 11, § 13 a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T 199/2003 bola preukázaná vina žalovaného na dopravnej nehode dňa 14. novembra 2000, v dôsledku ktorej zomrel Peter Kiráľ, nar. 21. júna 1982 - jediné dieťa žalobkyne žijúce s ňou v spoločnej domácnosti. Súd prvého stupňa ustálil, že v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej žalovaným došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Dospel k záveru, že v dôsledku tragickej smrti syna žalobkyne pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je žalobkyňa do budúcnosti ochudobnená o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobkyňa smrťou syna stratila jeho lásku a radosť s ním prežívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalosti a šoku zo smrti milovanej osoby. S poukazom na uvedené preto určil, že žalovaný svojim protiprávnym konaním, spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách, zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a to do jej práva na súkromný a rodinný život.

Dospel k záveru, že týmto nečakaným, šokujúcim úmrtím syna žalobkyne došlo k tak závažnému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení jej súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Preto ustálil, že predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané, keď považoval za nepochybné, že ujmu, ktorá žalobkyni vznikla, by na jej mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Bol toho názoru, že strata možnosti žalobkyne práve v konkrétnom súkromnom živote je hodná osobitného zreteľa. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo, keď výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna žalobkyne a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nej vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného a že na zavinení dopravnej nehody sa podieľal i nebohý syn žalobkyne. Dospel potom k záveru, že žalobkyňou žiadaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná, a preto aj v tejto časti jej návrhu (na plnenie) vyhovel. Za nedôvodnú pritom považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným. Poukázal na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné z dôvodu, že toto právo je v systéme slovenského právneho poriadku jednotným právom, ktorého zmyslom je chrániť fyzickú a psychickomorálnu integritu fyzickej osoby. V tomto zmysle je právo na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právom nemajetkovým. Konštatoval, že cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby nemožno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. marca 2009 sp.zn. 8 Co 229/2008 na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 564, 30 € do troch dní. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom rozsahu zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania voči nároku žalobkyne na plnenie a otázku procesnej podmienky konania o jej určujúcom návrhu. Konštatoval, že povinnosťou súdu pri určujúcom návrhu je skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na jeho podaní [§ 80 písm. c) O.s.p. a § 103 O.s.p.], pri nároku na plnenie a žalovaným vznesenej námietke premlčania aj dôvodnosť tejto námietky, ako aj určitosť a vykonateľnosť žalobných návrhov. Čo sa týka určujúceho nároku a výroku napadnutého rozsudku uviedol, že na takomto návrhu nemá žalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu, že takýto nárok nepredstavuje spôsob ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a že takýmto rozhodnutím sa jej právne postavenie nijak nezlepší a spornosť peňažných nárokov voči žalovanému neodstráni, keď otázku existencie zásahu žalovaného do jej práva na súkromný a rodinný život si súd ako predbežnú otázku musí aj tak vyriešiť pri rozhodovaní o už podanom nároku na plnenie. Tento naliehavý právny záujem žalobkyňa nemôže mať aj preto, že jej návrh v časti na plnenie je premlčaný a premlčané právo priznať súdom nemožno. Vychádzajúc z uvedeného názoru ďalej neskúmal ani určitosť požadovaného výroku z hľadiska žalovaným uvádzaných námietok. Čo sa týka nároku na plnenie a výroku napadnutého rozsudku o žalovaného povinnosti k nemu mal za to, že súd prvého stupňa síce aplikoval na vec správne právne ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak tieto si nesprávne právne vyložil a dospel potom k nesprávnym právnym záverom.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Špecifickosť osobnostných práv a ich ochrana

Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka. Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník ako jednotné právo (doslovné znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové. Líšia sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.2.2011) uviedol nasledovné: „Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva. Ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť). Patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe. Nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa. Upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti. Sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby. Sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva). Zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Zákon nedefinuje pojem neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Zákon ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bez chyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnostné práva fyzickej osoby.

Prostriedky ochrany osobnosti a nemajetková ujma

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane. Bude závisieť taktiež od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu žaloba). Výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba). Do úvahy prichádza aj návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktoré nemá charakter peňažnej náhrady. Teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný Ale ide o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo, nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv.

Mnohorakosti prejavov jednotlivých zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných neoprávnených zásahov. Právo na ochranu zdravia nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších zložiek ochrany jej osobnosti. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane škody na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby.

Kumulácia nárokov a ich rozlišovanie

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 7 Cdo 65/2013 ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach. Tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

V roku 2017 tragicky zahynulo na slovenských cestách 250 osôb, z toho bolo 49 chodcov, 18 cyklistov, 26 motocyklistov, a 157 členov posádky. I keď počet usmrtených osôb na cestách má klesajúcu tendenciu stále ide o alarmujúce číslo. Smrteľné dopravné nehody zasiahnu najmä najbližších rodinných príslušníkov, ktorí prichádzajú o blízku osobu. V prípade úmrtia blízkej osoby príbuzní musia vybaviť pohreb, naposledy sa rozlúčia s milovanou osobou, a nemajú čas myslieť na iné veci. Väčšina príbuzných si neuvedomuje, že si môžu uplatniť nemajetkovú umu za stratu blízkej osoby pri smrteľnej dopravnej nehode. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinných život. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Obzvlášť v citovej oblasti, aby fyzická osoba mohla rozvíjať vlastnú osobnosť. Smrť ako absolútna strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie. V prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na rodinný život fyzickej osoby.

Najvyšší súd SR v rámci rozhodovacej praxe sa zaoberal otázkou, či smrť rodinných príslušníkov fyzickej osoby pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Najvyšší súd uplatňuje jednotný názor, podľa ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny je neoprávneným zásahom do osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Krajský súd Žilina, spisová značka 8Co/264/2013 konštatoval: „Tragická strata spôsobená úmrtím nie je však nahradietľná. Inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je preto potrebné vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. Charakter spôsobenej ujmy však vyžaduje od škodcu spolupodieľať sa na uvedenej strate adekvátnym spôsobom. Znamená to zmierniť ujmu žalobcu v maximálnej možnej miere. Nemajetková ujma musí byť preto adekvátna zákonom požadovanému zmierneniu vzniknutej ujmy. b) v rozhodnutí z 20.4.

Kto si môže uplatniť nárok na nemajetkovú ujmu?

Právo na ochranu osobnosti môže uplatniť iba tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej smeroval neoprávnený zásah. Nárok na nemajetkovú ujmu budú mať principiálne rodinní príslušníci, ktorí mali k zosnulému citové, morálne a sociálne väzby. Pôjde najmä o starých rodičov, rodičov, súrodencov, manželov, deti, ktorí stratili pri dopravnej nehode svojho vnuka, dieťa, súrodenca, manžela, či otca. Oprávnenou osobou bude zrejme aj partner, ktorý zdieľal spoločnú domácnosť so zosnulým, ak to budú odôvodňovať citové, morálne a sociálne väzby medzi týmito osobami. Oprávnenou osobou bude zrejme aj bratranec, či švagor zomretého. Každá z týchto osôb si môže uplatniť nemajetkovú ujmu, ktorej výška bude závisieť od intenzity vzťahov k usmrtenej osobe. Pri posudzovaní, kto si môže uplatniť nemajetkovú ujmu bude rozhodujúci faktický vzťah medzi oprávnenou osobou a zosnulou blízkou osobou. Faktický vzťah by mal byť dôležitejší ako formálne príbuzenstvo. Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby je daná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou osobou. Právo, ktoré vzniklo v dôsledku neoprávneného zásahu je právom osobným a zaniká smrťou oprávneného. Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi oprávnenou osobou a povinnou osobou. Práva povinnosti z tohto právneho vzťahu sa viažu výhradne na určitú osobu.

Povinnosť poskytnúť nemajetkovú ujmu v peniazoch je prioritne subjektívne spätá s tým, kto sa neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život dopustil. Neoprávneného zásahu sa dopúšťa vodič motorového vozidla, ktorý porušením pravidiel cestnej premávky zavinil smrteľnú dopravnú nehodu. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti.

Povinné zmluvné poistenie a nemajetková ujma

Dňa 11.10.2016 bolo prijaté prelomové uznesenie Ústavného súdu SR, spisová značka ÚS 666/2016 ohľadne nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu. Podľa predmetného uznesenia pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Ústavný súd SR konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Dňa 31.7. 2017 bolo prijaté uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016, podľa ktorého škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Podľa Najvyššieho súdu ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Pri výklade pojmu škoda pre účely povinného zmluvného poistenia vychádzal Najvyšší súd SR z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu.

#

tags: #premlcanie #narokov #na #ochranu #osobnosti