
Smrť blízkej osoby je nepochybne traumatizujúca udalosť, ktorá zasahuje do súkromného a rodinného života pozostalých. V situáciách, keď je smrť spôsobená neoprávneným konaním, vzniká otázka náhrady nemajetkovej ujmy. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na túto problematiku v kontexte slovenskej judikatúry.
Podľa § 15 Občianskeho zákonníka (OZ) majú po smrti fyzickej osoby právo uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manžel a deti, a ak ich niet, rodičia. Uplatnenie tohto práva v praxi znamená, že pozostalí sa môžu domáhať ochrany pred neoprávnenými zásahmi do práva na súkromný a rodinný život, ktoré im boli spôsobené smrťou blízkej osoby.
Judikatúra slovenských súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (NS SR), potvrdzuje, že smrť blízkej osoby v dôsledku neoprávneného konania predstavuje zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých. Ako uvádza Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí 6Co111/2011, medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, ktoré sú vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva na život jednej z týchto osôb môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.
Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.
V prípadoch, keď dôjde k zásahu do práva na súkromný a rodinný život v dôsledku smrti blízkej osoby, súdy môžu priznať pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto náhrada predstavuje určitú satisfakciu, ktorej úlohou je zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život.
Prečítajte si tiež: Zmluva s prevádzkovateľom Fit Up
Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa líši v závislosti od okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy faktory ako:
Pasívne legitimovaným v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy je ten, kto svojím neoprávneným konaním zasiahol do práva na ochranu osobnosti. V prípade, ak bol zásah spôsobený právnickou osobou, je potrebné určiť, či za zásah zodpovedá priamo právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá v jej mene konala.
Podľa § 420 ods. 2 OZ platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. To znamená, že ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou.
V prípade, ak bola nemajetková ujma spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov, je potrebné analogicky použiť ustanovenie § 427 ods. 2 OZ pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv.
Podľa § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To znamená, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčí v lehote troch rokov odo dňa, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Prečítajte si tiež: Vedenie vozidla s ŤZP
Súdna prax sa stretáva aj s nárokmi pozostalých, ktorí žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po uplynutí premlčacej lehoty. Vychádzajú pritom z domnienky, že premlčaniu nepodliehajú osobnostné práva a tým nepodlieha premlčaniu ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento problém však objasnil Najvyšší súd SR, ale taktiež aj iné slovenské a české súdy pri rozhodovaní takýchto prípadov. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení vysvetlil, že aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ).
Rozhodovacia prax súdov v Slovenskej republike je pomerne nejednotná v otázkach krytia náhrady nemajetkovej ujmy z prostriedkov povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. Ide o situáciu, kedy sa napr. dňa 24.11.2010 stala dopravná nehoda, pri ktorej zomrel otec žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 2. rade. Žalobcovia sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade (prevádzkovateľ vozidla) a žalovanému v 2. rade (poisťovňa).
V doterajšej súdnej praxi sa objavili rôzne právne názory na otázku, či poisťovňa, zabezpečujúca tzv. PZP (povinné zmluvné poistenie vozidiel), je povinná okrem škôd spôsobených pri dopravnej nehode hradiť z tohto poistenia aj náhradu nemajetkovej ujmy na základe žaloby na ochranu osobnosti podľa ustanovení § 13 a nasl. OZ.
Súdny dvor EÚ sa zaoberal otázkou výkladu smernice o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva.
Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na auto pre ZŤP?
tags: #prevadzkovatel #vozidla #nemajetkova #ujma #judikatura