Prežívanie sociálnej osamelosti u seniorov: Balogova štúdia

Úvod

Osamelosť je komplexný a skrytý fenomén, ktorý ovplyvňuje životy ľudí všetkých vekových kategórií. Prežívanie osamelosti je individuálne a vyplýva zo subjektívneho vnímania reality. Starší jedinci sú však obzvlášť náchylní na osamelosť a sociálnu izoláciu, a to z dôvodu zdravotných a sociálnych problémov, ktoré ich ohrozujú. V extrémnych prípadoch môže osamelosť viesť až k samovražednému správaniu. Vedecká štúdia Balogovej sa zaoberá osamelosťou u seniorov, pričom analyzuje jej príčiny, dôsledky a možnosti riešenia.

Definícia osamelosti

Osamelosť je pocit úzkosti sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch. Často sa objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, ale človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelo, a naopak. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov než s ich množstvom. Empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti: osamelosť v intímnom, relačnom a kolektívnom zapojení. Bruno (2002) definuje osamelosť v kontexte nenaplnených potrieb a pomenováva ju ako negatívny mentálny a emocionálny stav s pocitmi izolácie a nedostatkom významných vzťahov. Sýkorová (2007) vníma osamelosť v dvoch paradigmatických modeloch, pričom pripúšťa, že osamelosť môže byť aj aktuálna samota spôsobená momentálnou situáciou bez negatívneho náboja.

Osamelosť je subjektívny zážitok, ktorý je výsledkom vnímania nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom (Hrozenská, 2007). Ďalšie definície poukazujú na rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, rozdielom medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má, a psychoanalytickým pohľadom ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity. Vnímanie osamelosti je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reality a spája sa s negatívnym pocitom prepojeným na interpersonálne vzťahy, ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jedinci sa líšia v postoji k zvládaniu osamelosti a v schopnosti vytvárania si siete uspokojujúcich sociálnych vzťahov.

Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je samota, ktorá sa často zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samota je reálne existujúca životná skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza a môže byť dobrovoľná alebo vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov. Nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti. Weiss rozlišuje dva typy osamelosti: emocionálnu (absencia blízkeho vzťahu) a sociálnu (absencia širšej sociálnej siete).

Osamelosť u seniorov: Špecifické faktory

Najväčšiu skupinu ľudí žijúcich osamote tvoria jedinci nad 65 rokov. Dôvodom je odchod detí z domu a strata partnerov. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch z osamelosti podpisujú psychické ochorenia a iné sociálne determinanty spojené s pribúdajúcim vekom. Seniori v spojitosti s osamelosťou uvádzajú túžbu po smrti a vykazujú sklon k samovraždám v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Stravynski a Boyer potvrdzujú väzby medzi osamelosťou a samovražedným správaním, pričom nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne, pričom výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti. Dramatické starnutie populácie spolu so sociálnymi a ekonomickými zmenami zvyšujú pravdepodobnosť nárastu fenoménu osamelosti v tejto vekovej skupine, predovšetkým v rámci nedostupnosti rôznych zdrojov sociálnej podpory.

Prečítajte si tiež: Príčiny a riešenia sociálnej osamelosti seniorov

Osamelosť starších jedincov sa kvalitatívne líši a jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory. Rodina je vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory, nasledujú priatelia. Príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, vládnych či iných spoločenských organizácií. Starnutie je často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou, pretože dospelé deti sú zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas na rodičov. Choroba vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré môžu viesť k depresii u starších dospelých (Glicken, 2009). Morley a Glicken (2009) hovoria o sociálnej izolácii, ktorá vedie k depresii v priebehu života, a uvádzajú, že osamelosť seniorov je vážnym, často nepovšimnutým problémom. Stanley uvádza, že seniori s pocitmi osamelosti sú vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia, a identifikáciou potenciálnych zdrojov sociálnej spolupatričnosti je možné prispieť k podpore zdravia a psychickej pohody u starších dospelých (Stanley, et al., 2014). Osamelosť seniorov je často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti. Osamelosť vplýva aj na zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012). Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia. Elias, Neville a Scott tvrdia, že osamelosť, úzkosť a depresie sú bežnými problémami aj u starších dospelých, ktorí sú v dlhodobej starostlivosti, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu (Elias, Neville, & Scott, 2015). Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre morbidity a mortality, pričom osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu.

Aktuálne výskumy o prežívaní osamelosti

Sociálna izolácia a osamelosť bola uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka už pred viac ako štvrť storočím. Vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014). Luo a Waite uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziku smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti (2014).

Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7% respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalším 38,3% respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19, 36% respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti. V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti aj emocionálna a sociálna osamelosť sú potvrdené súbežne (Dahlberg, McKee, 2014).

Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014) bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka.

Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť (Holwerda, et al. , 2014).

Prečítajte si tiež: Negatívne Pocity a Zdravie

Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. V rámci výskumnej analýzy bol skúmaný dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Na odhad zmien v živote jednotlivcov, ktoré spôsobila osamelosť a následná poskytovaná sociálna podpora počas prvého roka a pol od úmrtia partnera, bola u starších dospelých vo veku 50+ použitá rastová krivka latentného modelovania. Je zaujímavé, že osamelosť klesla za prvý rok a pol od úmrtia partnera, pretože väčšia sociálna podpora determinovala nižšiu úroveň celkovej osamelosti, ale prijímanie sociálnej podpory nezmenilo osamelosť v priebehu následného času, teda obdobia, keď sociálna podpora nebola poskytovaná v takej miere. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Výsledky výskumu však naznačujú, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálnej podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny. V súvislosti s prijímaním sociálnej podpory zo strany partnera uvedieme ešte výskum, ktorý realizoval Holtfreter, Reising a Turanovic (2016). Autori výskumu tvrdia, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Spomínaní autori pritom podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov.

Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre. Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých u starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.

Sociálna adaptácia a jej význam pre seniorov

Sociálna adaptácia je kľúčová pre plnohodnotný život seniorov. Súvisí s tým, ako senior zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb (Koval, 2005). Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.

Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora.

Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu ,je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine. Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok,človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života. Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi.

Prečítajte si tiež: Hľadanie novej práce po prepustení

Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu. Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia ,pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť (Balogová a kol.).

Zmeny v sociálnej oblasti a ich dopad na seniorov

Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009). Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.

Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Stratégie zvládania staroby

• Konštruktivizmus: Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií.
• Obranný postoj: Stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc.
• Sklon k závislosti: V starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím.
• Vnímanie staroby ako nepriazne osudu: Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.

Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra. Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity.

tags: #prežívanie #sociálnej #osamelosti #u #seniorov #balogova