
Ústavný súd Slovenskej republiky je podľa článku 127 Ústavy SR oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli porušené ich základné práva a slobody. Tento článok sa zameriava na podanie ústavnej sťažnosti a na inštitút splnomocnenia advokáta v tomto kontexte.
Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Zákon č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky vyžaduje, aby bol navrhovateľ v celom konaní pred Ústavným súdom zastúpený advokátom. Existujú však výnimky, ako napríklad, ak je sám sťažovateľ advokát alebo ak je účastníkom konania orgán verejnej moci. K ústavnej sťažnosti je potrebné priložiť plnomocenstvo udelené advokátovi.
Ústavnú sťažnosť možno podať poštou v listinnej podobe v potrebnom počte vyhotovení alebo elektronicky v elektronickej podobe. Ak je podanie doručené elektronicky bez autorizácie podľa zákona o e-Governmente, je potrebné ho dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa zákona o e-Governmente. Ak sa tak nestane do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Na návrh sťažovateľa je možné, aby Ústavný súd SR odložil vykonateľnosť rozhodnutia, opatrenia alebo zásahu, ktoré sa napáda.
Prečítajte si tiež: Vzor splnomocnenia ÚPSVaR
Sťažovateľ nemôže požiadať o ochranu základného práva alebo slobody Ústavný súd Slovenskej republiky, ak je daná právomoc všeobecného súdu vrátane súdu konajúceho v správnom súdnictve alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť so žiadosťou o ochranu základného práva alebo slobody.
Otázka zaručenej konverzie splnomocnenia na zastupovanie v súdnom konaní sa stáva čoraz aktuálnejšou v kontexte povinného elektronického doručovania do schránok súdov.
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 422/2018 konštatoval, že na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente. Oprávnenie konať v mene účastníka konania sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente, ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať.
Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Podľa konštantného názoru Ústavného súdu SR transformácia listinného dokumentu do elektronickej podoby bez podpisu zaručeným elektronickým podpisom a vykonania zaručenej konverzie vedie k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu.
Aj Najvyšší súd SR uviedol, že pre účely dovolacieho konania bude potrebné predložiť dovolaciemu súdu udelené splnomocnenie buď v listinnej podobe (originál) alebo v elektronickej podobe autorizované splnomocniteľkou podľa § 23 zákona o e-Governmente. Ak splnomocniteľka nedisponuje možnosťou autorizácie, bude potrebné vykonať zaručenú konverziu splnomocnenia opatreného vlastnoručným podpisom splnomocniteľky z listinnej podoby do elektronickej s pripojením osvedčovacej doložky.
Prečítajte si tiež: Rodičovský príspevok a splnomocnenie
Z uvedeného vyplýva, že splnomocnenie v elektronickej podobe musí byť buď autorizované splnomocniteľom podľa § 23 zákona o e-Governmente, alebo musí byť vykonaná zaručená konverzia podľa § 35 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 3 zákona o e-Governmente.
Existujú rôzne interpretácie právnych predpisov týkajúcich sa predkladania splnomocnenia v elektronickej podobe.
Kľúčovým pre ďalší výklad je ustanovenie § 82l ods. 4 zákona o súdoch, podľa ktorého, ak osobitný predpis neustanovuje inak, prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii sa nepoužijú.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že vo všeobecnosti platí, aby autorizované bolo iba samotné podanie, pričom jeho prílohy postačuje previesť do elektronickej podoby (skenovaním do formátu .pdf) a tieto pripojiť k autorizovanému elektronickému podaniu. Uvedené platí len v prípade, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Ústavný súd SR založil svoj právny názor na ustanovení § 25 ods. 3 zákona o e-Governmente, podľa ktorého, ak príloha existuje len v listinnej podobe a podľa osobitného predpisu sa vyžaduje jej predloženie aspoň v úradne osvedčenej kópii, pripojí sa k elektronickému podaniu ako elektronický dokument, ktorý vznikol zaručenou konverziou (§ 35 ods.
Prečítajte si tiež: Sociálna poisťovňa: Splnomocnenia a formuláre prehľadne
Ústavný súd SR uvádza, že splnomocnenie nie je možné vnímať ako akékoľvek podanie účastníka adresované súdu, ale ako osobitný procesný úkon účastníka konania voči súdu, s ktorým sú spojené závažné dôsledky.
Použitie § 25 ods. 3 zákona o e-Governmente je považované za nesprávne, pretože takáto argumentácia nerešpektuje vzájomný vzťah zákona o súdoch a zákona o e-Governmente a popiera jednoznačnú textáciu § 82l ods. 4 zákona o súdoch o vylúčení ustanovení o zaručenej konverzii.
Ďalším dôležitým momentom je skutočnosť, že podľa ÚS SR (s odkazom na judikát NS SR) musí byť splnomocnenie predložené súdu v originály - táto skutočnosť nemá oporu v zákone. Z Civilného sporového poriadku totiž nevyplýva, aby bolo potrebné predkladať originál splnomocnenia, ak o jeho udelení, resp. pravosti nie sú pochybnosti.
Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo o odpis či fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Civilný sporový poriadok neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny.
Rovnako na pôdoryse Civilného sporového poriadku nie je daná požiadavka, aby bol automaticky predložený originál splnomocnenia, ak o jeho udelení, resp. pravosti nie sú pochybnosti. Ak by súd mal pochybnosti, tak až v takom prípade by bolo legitímne požadovať originál splnomocnenia.
Podľa ÚS SR splnomocnenie nie je podaním, či prílohou, ale osobitnou listinou preukazujúcou oprávnenosť zástupcu. Takéto kategorizovanie však nemá právny základ, pretože zákon o e-Governmente nerozlišuje o akú prílohu elektronického podania ide, ale za prílohu považuje všetky dokumenty, ktoré sú k podaniu priložené.
Všeobecným predpisom pre elektronický výkon verejnej moci na súdoch je zákon o e-Governmente. Osobitným predpisom k tomuto zákonu je zákon o súdoch. A k zákonu o súdoch sú zasa špeciálnymi predpismi napríklad Civilný sporový poriadok, Exekučný poriadok, zákon o obchodnom registri, zákon o registri partnerov verejného sektora a pod. Ak by niektorí z týchto osobitných predpisov ustanovoval, že sa vyžaduje zaručená konverzia splnomocnenia, tak iba v tom prípade by bolo povinnosťou advokáta zaručene konvertovať splnomocnenie.
Ústavný súd konštatuje, že ak obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ, ktorý nepredložil ústavnému súdu originál splnomocnenia, ale len jeho kópiu, musí počítať s tým, že ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania.
Advokáti majú povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s výkonom svojho zamestnania alebo povolania. Táto povinnosť je vymedzená najextenzívnejšie a najrigoróznejšie.
Právny základ povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť predstavuje ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa nekonštituuje na základe právneho úkonu osobitne vo vzťahu ku každému jednému klientovi, ale táto povinnosť vzniká priamo ex lege z podstaty posudzovaného právneho vzťahu.
Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť pritom vzniká bez ohľadu na (ne)existenciu právnej skutočnosti, ktorou sa konštituuje osobitný právny vzťah medzi advokátom a jeho klientom.
Výkon advokácie je definovaný v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o advokácii, v zmysle ktorého sa výkonom advokácie rozumie zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.
Advokát by preto ako svedok nebol oprávnený vypovedať bez oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť svojim klientom, ak by išlo o také skutočnosti, ktoré priamo so samotným výkonom advokácie síce nesúvisia, avšak klient ich advokátovi uviedol v súvislosti s výkonom advokácie práve na základe dôvery, ktorá vyplýva z právneho vzťahu medzi advokátom a klientom.
Advokát nie je oprávnený s odvolaním sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť odmietnuť vypovedať en bloc. V trestnej praxi sa však pomerne často stáva, že advokáti sa odvolajú na povinnosť zachovávať mlčanlivosť ešte pred tým, ako im vôbec vyšetrovateľ oznámi predmet výsluchu.
Advokát je oprávnený v trestnom konaní ako svedok odmietnuť vypovedať až vtedy, pokiaľ je zrejmé, že predmet výsluchu obsahovo spadá pod jeho povinnosť zachovávať mlčanlivosť.
V praxi sa tiež bežne stáva, že advokát sa odvolá na povinnosť zachovávať mlčanlivosť bez toho, aby preukázal skutočnosti, ktoré túto povinnosť vo vzťahu ku konkrétnemu klientovi zakladajú.
Existujú zákonné výnimky, keď advokát nie je povinný zachovávať svoju profesnú mlčanlivosť, resp. sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť nemôže odvolávať vôbec.
Pod výkon advokácie, a teda ani pod povinnosť zachovávať mlčanlivosť, nemožno podradiť situácie, keď advokát inej osobe príležitostne poskytuje právne rady iba neformálne, napríklad na báze priateľstva.
Ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii chráni výlučne oprávnené záujmy klienta a nie advokáta. Predmetné ustanovenie nemožno vykladať ani ako absolútne právo advokáta hovoriť so svojím klientom bez prítomnosti tretích osôb, a preto v prípadoch, ak záujmy advokáta nie sú totožné so záujmami jeho klienta, možno do tohto práva zákonným spôsobom zasiahnuť, a to aj za použitia informačno-technických prostriedkov.
Pokiaľ je advokát sám v procesnom postavení obvineného, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii do tej miery, ktorá je nevyhnutná pre uplatnenie jeho obhajobných práv. V takýchto prípadoch nie je potrebné, aby obvinený advokát pred svojím výsluchom v procesnom postavení obvineného vyžadoval od svojho klienta oslobodenie od povinnosti zachovávať mlčanlivosť.
Inštitút advokátskej mlčanlivosti nesmie byť zneužívaný k páchaniu trestnej činnosti. Tým by totiž došlo k neprípustnému a účelovému nadraďovaniu uvedenej procesnej hodnoty nad hodnoty základných práv a slobôd, ku ktorých napĺňaniu má štát pozitívnu povinnosť, ktoré sa okrem iného realizuje aj v trestnom konaní.
Ďalšie výnimky zo zákazu povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť vyplývajú z ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má povinnosť prekaziť. Rovnako z ust. § 23 ods. 9 zákona o advokácii vyplýva, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.
Právo na ochranu spoločnosti pred páchaním typovo najzávažnejších trestných činov je nadradené právu na zachovanie dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom. Na druhú stranu, ochrana, ktorá sa poskytuje dôvernému vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, je projekciou zásady, že odhaľovať trestnú činnosť nemožno za každú cenu.
V prípade prieťahov v súdnom konaní je možné podať sťažnosť na nečinnosť súdu alebo ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.
Sťažnosť na nečinnosť súdu je upravená v zákone č. Podanie žiadosti vo vzťahu k subjektu nie je teda ničím obmedzené. Sťažnosť v súvislosti s nečinnosťou v súdnom konaní je potrebné adresovať predsedovi príslušného súdu, na ktorom súdne konanie prebieha. Sťažnosť je potrebné formulovať čo najpresnejšie.
O spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov - prieťahov v konaní musí byť sťažovateľ upovedomený písomne. Na prešetrenie vybavenia sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia tohto zákona č. Prešetrenie vybavenia sťažnosti je spojené s povinnosťou zaplatiť poplatok. V prípade, ak prešetrenie sťažnosti budé kladné, tento poplatok sa vracia sťažovateľovi naspäť.
Ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní je upravená v zákone č. Ústavnou sťažnosťou sa sťažovateľ môže domáhať toho, aby Ústavný súd vydal pokyn, na základe ktorého bude príslušný súd povinný konať vo veci samej.
Každý fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že iným zásahom - nečinnosťou sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd, môže podať ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom SR o ústavnej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní musí byť povinne zastúpený advokátom.
Ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní je prípustná len za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky. To znamená, že predtým ako sa sťažovateľ obráti so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR, musí podať najprv sťažnosť na nečinnosť súdu/prieťahy v súdnom konaní predsedovi súdu podľa zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov.
Ústavnú sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní možno podať v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Sťažovateľ pred Ústavným súdom SR má právo vždy požadovať priznanie finančného odškodnenia za prieťahy v súdnom konaní.
Ak ústavná stažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná, Ústavný súd sťažovateľovi vyhovie a vydá nález. V prípade prieťahov v súdnom konaní ide o porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods.
tags: #splnomocnenie #advokáta #ústavný #súd #vzor