Primárne mentálne schopnosti: Charakteristika

Mentálne postihnutie, odborne nazývané aj mentálna retardácia, je stav, ktorý sa prejavuje zníženou úrovňou intelektuálnych schopností a obmedzením v adaptívnom správaní. Tento stav sa začína v detstve a má vplyv na rôzne aspekty života jedinca. V tomto článku sa zameriame na definíciu mentálneho postihnutia, jeho klasifikáciu, psychické osobitosti a možnosti edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.

Definícia mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie je stav zastaveného alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý sa prejavuje narušením schopností, ako sú poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízie (MKCH-10), definuje mentálnu retardáciu ako stav, ktorý sa prejavuje počas vývinového obdobia a prispieva k celkovej úrovni inteligencie. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Etiológia mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.

Vývoj mentálneho postihnutia ovplyvňujú teratogénne vplyvy v prenatálnom období. Ide o faktory, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Mentálne postihnutie taktiež vzniká v dôsledku poškodenia mozgu po narodení. Existuje aj tzv. psychosociálna deprivácia (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin).

Prečítajte si tiež: Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Príčiny mentálneho postihnutia:

• Po infekciách a intoxikáciách
• Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (napr. prenatálne poškodenie)
• Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria)
• Pri makroskopických léziách mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.)
• Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplavmi (napr. vrodený hydrocefalus)
• Pri chromozomálnych abnormalitách (napr. Dawnov syndróm)
• Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch)
• Po vážnej duševnej poruche
• Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin)
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií)

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie

Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

• F70 Ľahká mentálna retardácia - IQ 50 - 69
• F71 Stredná mentálna retardácia - IQ 35 - 49
• F72 Ťažká mentálna retardácia - IQ 20 - 34
• F73 Hlboká mentálna retardácia - IQ pod 20
• F78 Iná mentálna retardácia
• F79 Nešpecifikovaná mentálna retardácia

Druhy mentálneho postihnutia (klasifikujú sa s ohľadom na etiológiu a dobu vzniku):

• Oligofrénia
• Demencia
• Sociálne podmienené mentálne postihnutie

Typy mentálneho postihnutia:

Prečítajte si tiež: Financovanie primárneho vzdelávania

• Eretický typ
• Apatický typ
• Nevyhranený typ

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.

Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.

Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo sa dá rozpoznať už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.

Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Existujú dve koncepcie:

1. Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, moralného správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

Osobitosti vnímania

• Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu
• Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia
• Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť)
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov
• Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania
• Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia

Hmatové vnímanie je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Osobitosti predstavivosti

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“
• Narušený proces fantázie

Osobitosti myslenia

• Konkrétno-názorné myslenie
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie

Osobitosti rečového prejavu

• Nižšia slovná zásoba
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky. Je to najmä tzv. agramatizmy.

Psychosociálne osobitosti mentálnej retardácie podľa stupňa postihnutia

Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie

Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie. Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením. Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus, pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. V správaní sú impulzívni alebo naopak príliš pasívni. V motorickej, senzorickej a sebaobslužnej stránke nie sú prítomné závažnejšie problémy a poruchy, prejavujú sa skôr ako mierne vývinové zaostávania, ktoré je možné stimuláciou a edukáciou podnecovať a rozvíjať. Majú konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Okrem týchto sa popisujú i ďalšie osobitosti:

• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti
• Tendencia k stereotypnému mysleniu
• Nedôslednosť myslenia
• Nekritičnosť myslenia
• Pomalšie utváranie pojmov

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie. Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove, adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.

Psychosociálne osobitosti strednej mentálnej retardácie

Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy. Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov.

Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach. Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života.

Psychosociálne osobitosti ťažkej mentálnej retardácie

Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky - oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia). Väčšina z nich má pridružené rôzne iné postihnutia a poruchy. Pri vhodnej podpore, edukácii, rehabilitácii je možné pozitívne podnecovať ich vývinové kapacity a zabezpečiť zlepšenie ich života.

Človek s ťažkým mentálnym postihnutím sa dokáže naučiť mnoho vecí. Napríklad pracovným návykom, sebaobslužným činnostiam, vytvára vzťahy s okolím, komunikuje. Komunikácia a ostatné prejavy, či činnosti sú výrazne obmedzené a pre intaktných ľudí často ťažko pochopiteľné. No za pomoci asistenta môže byť plnohodnotnou súčasťou komunity alebo spoločnosti a podieľať sa na spoločenských procesoch a aktivitách.

Psychosociálne osobitosti hlbokej mentálnej retardácie

Ide o hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie obmedzené. Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok. Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Poznávacie schopnosti rozvíjajú iba výnimočne. Vačšinou vedia rozpoznať známe a neznáme veci a reagujú na ne pozitívne alebo negatívne.

Potrebujú asistenčnú pomoc takmer pri všetkých úkonoch a činnostiach. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím

Dospelosť je obdobie vrcholu zrenia určitej funkcie alebo súboru funkcií. Obvykle sa delí na dospelosť biologickú, emocionálnu, sociálnu, kognitívnu. Dôležitým pojmom dospelosti je právny pojem dospelosti, ktorý je daný zákonnou formou. Dospelosť je stav, kedy človek dosiahol určitej veľkosti a sily, ktorú potrebuje na vykonávanie určitých činností, aby sa mohol prispôsobiť životu. Dospelosť sa vyznačuje nasledujúcimi znakmi:

• Realistické plány do budúcnosti, ktoré zodpovedajú jeho schopnostiam, záujmom a sklonom
• Cieľavedomé rozširovanie orientácie v prostredí, v ktorom žije a pracuje
• Vykonávanie produktívnej práce
• Schopnosť pracovať bez konfliktov, výkyvov
• Schopnosť prijímať rady a podnety
• Schopnosť vyspelo konať a vystupovať voči autoritám
• Schopnosť samostatne hospodáriť
• Schopnosť samostatne bývať
• Schopnosť tráviť svoj voľný čas sám i s priateľmi
• Schopnosť bez problémov a ostychu stýkať sa a komunikovať s opačným pohlavím
• Vytvárať dlhodobé vzťahy
• Pripravenosť založiť si vlastnú rodinu, starať sa o jej blaho
• Starať sa aj o spokojnosť priateľov i spoločnosti

Dospelosť sprevádzajú zrelosti, ktoré môžeme popísať takto:

• Sociálna (človek je ekonomicky nezávislý)
• Citová (človek nie je závislý od rodičov)
• Biologická (fyzická zrelosť, schopnosť založiť si rodinu)
• Mentálna (schopnosť prevziať zodpovednosť)
• Psychologická (stabilita prejavov, foriem správania, myslenia)
• Sociologická (prijímanie sociálnej role, uspokojenie svojich individuálnych potrieb)
• Právna (získanie práv a povinností)

Paradoxne v praxi sa nám ukazuje, že práve najväčšie problémy v dospelosti ľudí s mentálnym postihnutím, sú aj ich najväčšími túžbami. Tak, ako každý dospelý jedinec, aj človek s postihnutím túži po samostatnosti, nezávislosti, túži po vhodnom a dôstojnom bývaní, zmysluplnom živote, dobrej práci, ktorá ho napĺňa a baví, atď. Túžby viac, či menej ovplyvňujú jednotlivé riziká, akými sú napríklad: zdravotné komplikácie, somatické možnosti, apatia, slabá motivácia, nedostatočné sebaobhajovanie a iné.

Jedinci s postihnutím sú často aj v dospelosti odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Vo väčšine prípadov si vyžadujú aspoň čiastočnú, niekoľkohodinovú asistenciu. Jej miera je priamo úmerná schopnostiam dospelého jedinca a závažnosti zdravotného postihnutia. Čím viac dokáže byť človek s postihnutím samostatnejší, tým je miera potreby asistencie menšia. Dospelý človek s mentálnym postihnutím potrebuje asistenciu najmä v oblasti:

• Sebaobsluhy
• Rozvoji schopností, činností a návykov
• Sociálnej interakcie a integrácie

Dôležitým aspektom v živote každého dospelého človeka, o to viac dospelého človeka s mentálnych postihnutím, je jeho práca. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou. Človek s mentálnym postihnutím sa musí na pracovný proces dobre pripraviť. Táto príprava začína v rámci edukačnej činnosti na špeciálnej základnej škole. Dobre zvolená a pripravená profesionálna príprava je základným predpokladom pre pracovnú integráciu človeka s postihnutím do spoločnosti. Každý jedinec má však inú mieru začlenenia, iné potreby, nároky, iné možnosti. Avšak platí, že uplatnenie človeka s postihnutím na trhu práce je podmienené dobrým zvládnutím všetkých etáp profesionálneho vývinu, prípravy.

Ak sa nepodarí človeku s postihnutím zamestnať sa na voľnom trhu práce, jeho ďalšími možnosťami sú chránené pracovné miesta a chránené dielne. Tu, za upravených podmienok a pripraveného prostredia pre jeho špecifické potreby, môže využiť svoje pracovné zručnosti pre potreby zamestnávateľa a za riadnu mzdu sa stať súčasťou pracovného systému.

V rámci zariadení sociálnych služieb dospelý jedinec s mentálnym postihnutím prostredníctvom pracovných činností a aktivít rehabilituje, rozvíja svoju osobnosť po všetkých stránkach, formuje zručnosti a návyky. Pracovná rehabilitácia v týchto zariadeniach ho na základe individuálnych plánov rozvoja posúva vpred a v ideálnom prípade má za cieľ pripraviť ho na trh práce, kde by naučené skúsenosti zúročil a stal sa tak v pracovnej oblasti samostatným.

tags: #primarne #mentalne #schopnosti #charakteristika