Prvky precedenčného práva v dovolacom konaní podľa Civilného sporového poriadku

V slovenskom právnom prostredí, najmä po účinnosti procesných kódexov (z. č. 160/2015 Z. z., 161/2015 Z. z. a 162/2015 Z. z.), rezonuje myšlienka, že medzi kľúčové požiadavky rozhodovacej činnosti súdov všeobecnej sústavy na Slovensku patrí ustálenosť judikatúry. Táto koncepcia však nie je len o formálnom dodržiavaní predpisov, ale aj o hlbšom pochopení jej jednotlivých stavebných kameňov a ich vzájomnej prepojenosti. Cieľom tohto článku je preskúmať prvky, ktoré tvoria ustálenú rozhodovaciu prax, a ich vplyv na súdne konania.

Ustálenosť rozhodovacej praxe ako koncepčná požiadavka

Ustálenosť rozhodovacej praxe by mala byť vnímaná ako koncepčná požiadavka pre celý súdny systém, nielen pre "najvyššie súdne autority", ako to prioritne uvádza CSP a CMP. Aj keď zákonodarca túto požiadavku explicitne viaže na najvyššie súdne autority, je nevyhnutné zdôrazniť, že ustálenosť rozhodovania súdov, ktoré nie sú najvyššími súdnymi autoritami, je možné odvodiť od iných právnych mechanizmov. Medzi tieto mechanizmy patrí napríklad požiadavka právnej istoty, potreba odôvodnenia odklonu od existujúcej rozhodovacej praxe a dostupná právna náuka.

Ak uvažujeme o ustálenosti rozhodovacej praxe súdov ako o procesnom inštitúte, musíme ju vnímať z viacerých uhlov pohľadu. Parciálne prvky, ktoré determinujú obsah a rozsah ustálenosti rozhodovacej praxe, sú formulované jednak pozitívnym právom a jednak samotnou judikatúrou.

Stavebné kamene ustálenosti rozhodovacej praxe

Medzi kľúčové prvky, ktoré tvoria ustálenú rozhodovaciu prax, patria:

• Právna istota (čl. 2 ods. 2 CSP): Zabezpečuje predvídateľnosť a stabilitu právnych vzťahov.
• Formy výkladu CSP (čl. 3 CSP): Určujú, ako sa má interpretovať Civilný sporový poriadok.
• Analógia a dotváranie práva súdom (čl. 4 CSP): Umožňujú súdom reagovať na nové situácie a dopĺňať medzery v práve.
• Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí: Zabezpečuje, aby účastníci konania mohli očakávať, ako súd rozhodne v ich prípade.
• Viazanosť sudcovho rozhodovania (čl. 144 Ústavy, § 8 ods. 3 a 4 z. č. 385/2000 Z. z.): Sudca je viazaný ústavou, zákonmi a medzinárodnými zmluvami.
• Povinnosť sudcu zohľadniť ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít: Sudca musí brať do úvahy rozhodnutia Ústavného súdu SR a ESĽP (§ 193 CSP), rozhodnutia ESĽP a SDEU (čl. 3 CSP) a poznať judikatúru všeobecného súdnictva (zavedené judikatúrou Ústavného súdu SR).
• Odôvodnenie odklonu od ustálenej judikatúry: Ak sa sudca odkloní od ustálenej judikatúry, musí to riadne odôvodniť.
• Rešpektovanie názoru súdu vyššej inštancie: Súdy nižších inštancií by mali rešpektovať názory súdov vyšších inštancií.
• Zjednocovanie právnych stanovísk a judikatúry Najvyšším súdom Slovenskej republiky (§ 8 ods. 4, 22 - 24 z. č. 757/2004 Z. z.): Najvyšší súd zjednocuje judikatúru a zabezpečuje jej jednotný výklad.
• Subsidiárna právomoc ústavného súdnictva vo vzťahu k opravným prostriedkom súdnych konaní (§ 49 a nasl. z. č. 38/1992 Z. z.): Ústavný súd zasahuje do súdnych konaní len vtedy, ak boli porušené základné práva a slobody.
• Judikatúra súdov formujúca túto oblasť: Rozhodnutia súdov, ktoré prispievajú k formovaniu ustálenej rozhodovacej praxe.
• Veľký senát NSSR: Systematika spôsobu prerokúvania a zjednocovania súdnych rozhodnutí, formulácia právnych viet.

Judikatúra a názory autorov

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Rozhodnutie NSSR, sp. zn. 3 Cdo/6/2017, sa pokúsilo definovať pojem ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Podľa tohto rozhodnutia je ustálená rozhodovacia prax vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

Prečítajte si tiež: Psychologické motivačné prvky pre seniorov

Uznesenie NSSR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017, uvádza, že do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017, ktorého právna veta znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“

NSSR nadviazal na túto argumentačnú líniu aj v ďalšom rozhodnutí (Uznesenie NSSR, sp. zn. 3 Cdo 165/2018), kde uvádza, že pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod pojem dovolací súd v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom dovolaní, ani Najvyšší súd Českej republiky.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 289/2017, uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu.

Názory autorov

Števček uvádza, že za najvyššie súdne autority možno považovať Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.

Prečítajte si tiež: Zoznam rehabilitačných prvkov

Moravčíková uvádza, že názory na záväznosť judikatúry ako návod na jej aplikáciu súdmi nižšieho stupňa nájdeme aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 136/2013, sa uvádza, že „favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí”.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014, sp. zn. 17Co/410/2014, v prípade precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg. V tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť. Tento prístup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS/564/2012).

Bajánková kritizuje tento prístup a konštatuje neudržateľnosť tohto názoru, pričom uzatvára, že za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu bude možné považovať aj tie rozhodnutia NSSR, ktoré síce neboli uverejnené v zbierke, avšak ktoré neboli neskoršími rozhodnutiami NSSR, či prípadne ÚSSR, zmenené.

Kovaľová konštatuje, že v prípade pojmu ustálenosť rozhodovacej praxe vo vzťahu k súdom všeobecnej sústave súdnictva ide o jej významné presahy vo forme jednak záväznosti kasačnej a jednak záväznosti precedenčnej.

Mesiarkinová uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax by bolo možné považovať rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Prečítajte si tiež: Zdravé starnutie

Otázky spojené s ustálenou rozhodovacou praxou

Ustálená rozhodovacia prax so sebou prináša niekoľko otázok, na ktoré je potrebné hľadať odpovede:

• Čo to vlastne ustálená rozhodovacia prax je?
• Aké sú požiadavky na súdne rozhodnutie, aby sa jeho obsah považoval za ustálenú rozhodovaciu prax?
• Ktoré súdy môžeme považovať za najvyššie súdne autority?
• Prelamuje ustálenosť rozhodovacej praxe znaky kontinentálneho právneho poriadku a tu existujúcu právnu kultúru v prospech precedenčného právneho systému?
• Za akých podmienok sa môže konajúci sudca odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe?
• Aký má vplyv možné zrušenie rozhodnutia doposiaľ považovaného za "predstaviteľa" ustálenej rozhodovacej praxe Ústavným súdom Slovenskej republiky v prípadoch, kedy na základe sťažnosti FO vyriekne ÚSSR zásah do ZĽPAS?
• "Zruší" zrušujúce rozhodnutia ÚSSR právne závery zrušovaného rozhodnutia doposiaľ označené ako "ustálené" v akomkoľvek prípade alebo existuje delenie a rozlišovanie situácií kedy pôjde o zrušenie rozhodnutia s prívlastkom "zrušenia ustáleného právneho záveru" (závažné dôvody zrušenia) a zrušenia bez tohto následku - aj napriek zrušujúcemu rozhodnutiu ÚSSR (menej závažné dôvody zrušenia)?

tags: #prvky #precedencneho #prava #dovolanie #csp