
Rímskokatolícka cirkev, ako integrálna súčasť sveta, neustále prehodnocuje svoje poslanie a vzťah k súčasnej spoločnosti. V tomto kontexte sa téma sociálneho hriechu stáva čoraz relevantnejšou. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho hriechu v rímskokatolíckej cirkvi, pričom zohľadňuje jej historický, teologický a spoločenský kontext.
Cirkev opakovane zdôrazňuje potrebu obrátenia a zmierenia, pričom vychádza zo slov Ježiša Krista: "Kajajte sa a verte evanjeliu." Dôvodom je hlbšie pochopenie súčasného človeka a sveta, rozlíšenie dobra a zla, ktoré v ňom pôsobia. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes zdôrazňuje dôležitosť tohto pohľadu.
Súčasný svet je poznačený mnohými rozdeleniami, prejavujúcimi sa vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Od nerovnosti a ideologických bojov, až po diskrimináciu a porušovanie ľudských práv, tieto rozdelenia majú hlboké korene. Cirkev si všíma tieto rozdelenia aj vo svojej vlastnej štruktúre, pričom ich koreň vidí v rane v najhlbšom vnútri človeka.
Napriek rozdeleniam existuje aj silná túžba po zmierení u ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov. Pre niektorých je to utópia, pre iných cieľ dosiahnuteľný len vážnym úsilím. Zmierenie však musí ísť do rovnakej hĺbky ako rozdelenie.
Cirkev, vedená oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky, sa usiluje rozpoznať znaky rozdelenia, ale aj úsilia o zmierenie. Pápeži neprestávali ohlasovať zmierenie a vyzývať naň celé ľudstvo. Ján Pavol II. postavil tému zmierenia do popredia zvolaním Biskupskej synody a vyhlásením Jubilejného roku. Cirkev sa utieka k "pramennému" zmiereniu, snaží sa dostať ku koreňu prvotného rozdelenia, k hriechu, a tu chce uzdravovať.
Prečítajte si tiež: Učenie Katolíckej cirkvi o homosexualite
Pojem pokánia je komplexný. V súvislosti s "metániou" (obrátením) znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova. Pokánie zahŕňa aj zmenu života v súlade s premenou srdca, čo sa prejavuje kajúcimi skutkami. Celý život sa tak stáva pokáním, usmerneným k neustálemu zlepšovaniu.
Synoda hovorila o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, zdôrazňujúc, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka. Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami. Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia a poukazuje na koreň rozdelení, vlieva nádej na prekonanie napätí a konfliktov a dosiahnutie bratstva a pokoja.
Podobenstvo o márnotratnom synovi ilustruje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia. Zároveň poukazuje na sebectvo, ktoré oddeľuje bratov a poukazuje na ťažkosti dosiahnuť zjednotenú a zmierenú rodinu. Márnotratný syn predstavuje tých, ktorí túžia po zmierení a tušia, že je možné len vtedy, ak pramení z prvotného zmierenia s Bohom.
Zmierenie je Božím darom a iniciatívou, ktorá sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa od hriechu. Kristus vníma a prežíva drámu odlúčenia človeka od Boha a uskutočňuje naše zmierenie. Tajomstvo Golgoty pripomína "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu.
Boh zveril Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia. Celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia. Cirkev je zmieriteľkou, nakoľko ohlasuje posolstvo zmierenia a ukazuje cesty a ponúka prostriedky na štvoraké zmierenie.
Prečítajte si tiež: Cirkevné domovy dôchodcov v Ružomberku
Cirkev musí byť zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi kresťanmi a podporovať "dialóg spásy" aj v oblastiach, kde ľudia nemajú podiel na jej viere.
Boh zostáva verný svojmu plánu, aj keď človek zneužíva slobodu a odmieta poslušnosť Bohu. Hriech je príčinou rozdelenia medzi človekom a Bohom, ako aj medzi ľuďmi navzájom.
Rímskokatolícka teológia je systém doktrín, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Zakladá sa na vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa odovzdáva pomocou prírody.
Vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista sprostredkovalo milosť prírode. Rímskokatolícka cirkev, ako predĺženie a pokračovanie Krista, milosť prírode sprostredkúva naďalej. Cirkev koná ako ďalšia Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou.
Rímskokatolícka teológia sa líši od protestantskej teológie, ktorá spochybňuje vzájomnú závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi. Rozdiely sa týkajú Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany.
Prečítajte si tiež: Sloboda prejavu vs. náboženská satira
Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z Písma a Tradície. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Interpretácia Božieho zjavenia je zodpovednosťou cirkevnej hierarchie.
Rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie, jej večné panenstvo a výnimočnú úlohu v cirkvi. Cirkev ju neuctieva, ale si ju uctieva ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu.
Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. Pápež je nasledovníkom Petra a Vikárom Krista. Cirkev udeľuje milosť cez sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, zmierenie, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva a manželstvo.
Rímskokatolícka cirkev prenáša Božiu priazeň pre spásu cez sviatosti. Milosť napĺňa ich príjemcov a premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život.
Protestantská teológia odmieta katolícku teológiu, že ospravedlnenie je nielen odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka. Protestantská doktrína tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví.
tags: #rimskokatolicka #cirkev #sociálny #hriech #definícia