Nečinnosť rozhodcovského súdu: Analýza a dôsledky

V spoločnosti vznikajú spory medzi subjektmi občianskoprávnych či obchodnoprávnych vzťahov, najmä z dôvodu porušenia zmluvných alebo iných záväzkov. Tieto subjekty sú v praxi najčastejšie spotrebiteľ a dodávateľ, ktorí uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Riešenie sporov je možné aj prostredníctvom alternatívnych inštitúcií. Postupné rozvíjanie a precizovanie právnej úpravy ochrany spotrebiteľa viedlo k potrebe regulovania aj alternatívnych riešení sporov, ktorých subjektom bol práve spotrebiteľ. Táto regulácia bola prijatá v podobe zákona č. 335/2014 Z. z.

Spotrebiteľské rozhodcovské konanie

Spotrebiteľské rozhodcovské konanie je alternatívne riešenie súdnych sporov, definované ako súkromnoprávne konanie na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Žaloba predkladá spotrebiteľský spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci s ňou rozhodcovi stáleho spotrebiteľského rozhodcovského súdu. Výsledkom konania je vyriešenie spotrebiteľského sporu s konečnou platnosťou vo forme spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku.

Spotrebiteľské rozhodcovské konanie sa v niektorých aspektoch podobá a v mnohých odlišuje od klasického súdneho konania podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov („CSP”). Tieto odlišnosti sa prejavujú predovšetkým v subjekte oprávnenom rozhodovať spotrebiteľský spor, či v procesných právach a povinnostiach jednotlivých strán/účastníkov konania. V konaní podľa ZSRK tieto odlišnosti často spôsobujú nerovnováhu medzi právami (najmä procesnými) spotrebiteľa a dodávateľa v neprospech dodávateľa. Je však táto nerovnováha naďalej v súlade s doktrínou ochrany slabšej strany?

ZSRK a rovnako CSP definuje spotrebiteľský spor ako spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské spory podľa ZSRK môžu byť v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodované len na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a len spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu v spotrebiteľských sporoch. Stály rozhodcovský súd je oprávnený aj bez námietky rozhodnúť o svojej právomoci a v prípade absencie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je povinný uznesením zastaviť spotrebiteľské rozhodcovské konanie, pretože pôjde o nedostatok právomoci rozhodnúť vo veci samej.

Podľa druhej hlavy CSP v rámci konaní v spotrebiteľských sporoch bude procesne irelevantné či žalobca a žalovaný (spotrebiteľ a dodávateľ) uzavreli akúkoľvek dohodu či zmluvu obdobnú spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve o tom, že ich že spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne napr. Okresný súd Trnava. Na základe vyššie uvedeného, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je teda výlučne inštitútom ZSRK.

Prečítajte si tiež: Skúsenosti s arbitrážou

Nerovnováha v právach spotrebiteľa a dodávateľa

Nerovnováhu v právach spotrebiteľa a dodávateľa v súvislosti so spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou a založením právomoci spotrebiteľského rozhodcovského súdu je možné nájsť v § 3 ods. 6 ZSRK, podľa ktorého, keď spotrebiteľ podá žalobu na všeobecný súd v čase, keď bola žaloba dodávateľa doručená spotrebiteľskému rozhodcovskému súdu, avšak nebola doručená spotrebiteľovi na zaslanie žalobnej odpovede, dodávateľ sa nemôže úspešne domáhať, že vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, a že spotrebiteľ je súčasne povinný svoje nároky uplatňovať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľský spor tak bude rozhodovať všeobecný štátny súd. Hypoteticky, ak by chcel dodávateľ analogicky aplikovať toto ustanovenie pre seba a dosiahnuť tak prejednanie a rozhodnutie spotrebiteľského sporu pred všeobecným súdom, spotrebiteľ by sa mohol úspešne dovolávať nedostatku právomoci všeobecného súdu podľa § 5 až 8 CSP.

Podľa ZSRK žalobca podáva žalobu, ktorá musí obsahovať taxatívne určené náležitosti. Tieto náležitosti sú do istej miery totožné ako náležitostí žaloby podľa CSP, avšak v prípade náležitostí žaloby podľa ZSRK sú určité odlišnosti výrazne markantné. Žalobca je totiž povinný v žalobe podľa ZSRK označiť právne predpisy, na ktoré sa odvoláva. V tomto prípade pôjde o povinnosť, ktorá za istých okolností diskvalifikuje žalobcu - spotrebiteľa alebo aj dodávateľa, ktorý nemusí mať dostatočný prehľad o právnej stránke veci. Absencia označenia právnych predpisov, na ktoré sa žalobca odvoláva, je v prípade nedoplnenia žaloby v stanovenej lehote dôvodom na zastavenie konania podľa § 25 ods. 3 ZSRK. Táto stanovená povinnosť žalobcu a prísne sankcionovanie jej porušenia je v priamom rozpore so zásadami ochrany žalobcu - spotrebiteľa ako slabšej strany a všeobecnou zásadou iura novit curia. Navyše v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nie je stanovené povinné právne zastúpenie, preto nie je ani rozumné ani spravodlivé vyžadovať od žalobcu, aby v žalobe označil právne predpisy, na ktoré sa odvoláva. V porovnaní s ustanoveniami CSP, táto povinnosť absentuje a v konaní pred všeobecným súdom sa v otázkach aplikovania či označovania relevantných právnych predpisov aplikuje zásada iura novit curia.

Určovacie žaloby

Ďalší významný rozdiel v súvislosti s inštitútom žaloby podľa ZSRK a CSP spočíva v prípustnosti istých určovacích žalôb. V spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sú v zmysle § 1 ods. 2 ZSRK prípustné určovacie žaloby, ak je žalobcom len spotrebiteľ, ktorý má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je. ZSRK v porovnaní s CSP explicitne neupravuje delenie určovacích žalôb, z tohto dôvodu je podľa právnej teórie možné, aby žalobca - spotrebiteľ žaloval v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu - napr. spotrebiteľskej zmluvy za predpokladu, že má na tom naliehavý právny záujem. V zmysle § 137 CSP už v súčasnosti nie je možné podať určovaciu žalobu, ktorou by sa žalovalo o neplatnosť právneho úkonu (okrem prípadu, keď prípustnosť takejto žaloby vyplýva z osobitného predpisu). Žaloby dodávateľov o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (resp. napr. určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy) nie sú v zmysle ZSRK prípustné a spotrebiteľský rozhodcovský súd bude povinný konanie zastaviť pre nedostatok právomoci. Dodávateľ nemá a nemôže mať ex lege naliehavý právny záujem na určení či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je podľa ZSRK, pretože v zmysle § 1 ods. 2 ZSRK ho má výhradne spotrebiteľ.

Žalobná odpoveď

Pokiaľ sa zameriame na situáciu už po úspešnom podaní úplnej žaloby, nasleduje procesný postup zaslania žalobnej odpovede žalovaným podľa § 25 ods. 4 ZSRK: „…lehota pre zaslanie žalobnej odpovede (replika žalovaného), ktorú stály rozhodcovský súd určí žalovanému, nesmie byť kratšia ako 30 dní od doručenia žaloby. Ak je žalovaným spotrebiteľ, výzva musí obsahovať poučenie podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 2 ZSRK. Spolu s výzvou stály rozhodcovský súd doručí žalovanému žalobu s priloženými listinnými dôkazmi.“ Uvedené ustanovenie poskytuje žalovanému (spotrebiteľovi alebo dodávateľovi) procesnoprávnu lehotu na podanie repliky, ktorá je v porovnaní s ustanovením § 167 CSP pomerne dlhá. CSP síce explicitne neustanovuje dĺžku lehoty na podanie vyjadrenia žalovaného k žalobe, v praxi všeobecné súdy určujú lehotu 15 dní. V prípade, ak žalovaný (spotrebiteľ alebo dodávateľ) nevyužije možnosť podať žalobnú odpoveď v stanovenej lehote, túto nečinnosť nemožno v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sankcionovať. Rovnako sa táto nečinnosť žalovaného nepovažuje za uznanie tvrdení žalobcu. Spotrebiteľský rozhodcovský súd tak musí v konaní pokračovať ďalej, pričom v neskoršom štádiu konania je povinný prihliadnuť aj na neskoršie tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným, ktoré inak mohol uviesť už skôr v žalobnej odpovedi.

Na rozdiel od CSP, ZSRK nepozná rozsudok pre zmeškanie a spotrebiteľský rozhodcovský súd tento typ rozsudku nemôže vydať. Zmena žaloby je v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania upravená v § 25 ods. 6 ZSRK, podľa ktorého žalobca môže so súhlasom stáleho rozhodcovského súdu zmeniť svoju žalobu až do skončenia dokazovania v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa tohto ustanovenia môže žalobca - spotrebiteľ alebo žalobca - dodávateľ, zmeniť žalobu, a to až do momentu právoplatnosti uznesenia o skočení dokazovania. Pokiaľ vyššie uvedené ustanovenie porovnáme so znením § 294 CSP, ide o znevýhodnenie spotrebiteľa v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V zmysle § 294 CSP sa zmena žaloby v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Podstatou tohto ustanovenia je protekcia spotrebiteľa, ktorá spočíva v tom, že žalovaný spotrebiteľ si môže byť istý predmetom sporu po celú dobu a sčasti aj v jeho ochrane pred podávaním neodôvodnených žalôb dodávateľom. Žalobca - dodávateľ si musí vopred uvážiť predmet sporu predtým, ako podá žalobu, pretože neskôr ju nebude môcť zmeniť. Ostatné dispozičné procesné úkony žalobcu v zmysle § 139 až 148 CSP (späťvzatie žaloby, vzájomná žaloba za podmienky § 293 ods.

Prečítajte si tiež: Riešenie sporov: Rozhodcovský Súd

Poplatky

Podľa § 25 ods. 7 ZSRK je spotrebiteľský rozhodcovský súd oprávnený požadovať od žalobcu - dodávateľa zaplatenie poplatku podľa sadzobníka poplatkov príslušného spotrebiteľského rozhodcovského súdu. Ide o kvázi „poplatok za začatie konania“, pretože spotrebiteľský rozhodcovský súd je oprávnený požadovať uhradenie tohto poplatku ešte pred doručením žaloby žalovanému - spotrebiteľovi na účely žalobnej odpovede a v prípade nezaplatenia poplatku ani po výzve spotrebiteľský rozhodcovský súd konanie uznesením zastaví. Podľa vyššie uvedeného ustanovenia v spojení s § 28 ods. 5 ZSRK môžeme konštatovať, že žalobca - spotrebiteľ nebude povinný uhrádzať uvedený poplatok a spotrebiteľský rozhodcovský súd nemôže požadovať od žalobcu - spotrebiteľa jeho zaplatenie. Podobná výhoda pre spotrebiteľa je jeho oslobodenie od spoplatnenia ďalších procesných úkonov, a to najmä zaslanie žalobnej odpovede, vyjadrenia, návrhu na vykonanie dôkazu, dôkazného prostriedku alebo námietky nedostatku právomoci. V rámci tohto inštitútu a na základe vyššie uvedeného môžeme hovoriť o určitom znevýhodnení žalobcu - dodávateľa, ak by za istých okolnosti nebol schopný uhradiť poplatok a hrozilo by tak zastavenie konania. ZSRK zatiaľ explicitne nepozná inštitút podobný individuálnemu oslobodeniu od súdneho poplatku upraveného v CSP, kedy by za splnenia určitých podmienok bol žalobca - dodávateľ oslobodený od zaplatenia poplatku v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Ak by však obdobná situácia nastala v konaní pred všeobecným súdom podľa CSP a žalobca - dodávateľ by preukázal, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdneho poplatku, všeobecný súd by obligatórne priznal individuálne oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku z časti resp. v úplnom rozsahu podľa § 254 ods.

Trovy konania a dokazovanie

Ďalšie zvýhodnenie spotrebiteľa upravuje ZSRK v súvislosti s rozhodovaním trov spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktoré je povinný znášať spotrebiteľ. Trovy konania, ktoré má znášať spotrebiteľ, nesmú byť neprimerané a ich primeranosť sa posudzuje najmä s prihliadnutím na výšku uplatňovaného nároku istiny. Naopak, na dodávateľa by sa obdobné zvýhodnenie nevzťahovalo a otázka primeranosti / neprimeranosti trov konania, ktoré by bol povinný znášať by bola irelevantná. Okrem všeobecných zásad dokazovania ZSRK ustanovuje pre spotrebiteľa výhodnejší režim dokazovania, ktorý je premietnutý do povinnosti ktorejkoľvek osoby predložiť listiny, alebo iné dôkazné prostriedky, alebo poskytnúť informácie, ak je to v záujme ochrany práv spotrebiteľa. Otázkou však ostáva vynútiteľnosť tejto povinnosti zo strany povinnej osoby spotrebiteľským rozhodcovským súdom či samotného spotrebiteľa, nakoľko ZSRK žiadnym spôsobom nesankcionuje jej nesplnenie. Tento výhodnejší režim sa neaplikuje na dodávateľa a vytvára tak nerovnováhu medzi procesnými právami spotrebiteľa a dodávateľa v rámci dokazovania. V prípade záujmu ochrany práv dodávateľa bude musieť dodávateľ sám vo vlastnom záujme vyhľadávať a predkladať dôkazy. Inak povedané, výhodného režimu podľa § 35 ods. 5 a 7 ZSRK by sa analogicky dodávateľ nemohol domáhať v „opačnom garde“ t.j. spotrebiteľ by nebol povinný na základe návrhu dodávateľa alebo na požiadanie stáleho rozhodcovského súdu predložiť bez zbytočného odkladu stálemu rozhodcovskému súdu doklad, listinu alebo iný dôkaz, ktorý by nemohol predložiť dodávateľ, pretože ho má spotrebiteľ. Mohla by tak vzniknúť situácia, že dôkaz dôležitý pre rozhodnutie v prospech dodávateľa by mal spotrebiteľ a odmietal by ho predložiť.

Rozhodnutia súdov a nečinnosť advokáta

Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmanie exekučného titulu bolo v rozsahu právomocí v zmysle ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko predmetným ustanovením zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom.

Advokát, ktorý po prevzatí zastupovania klienta v dedičskom konaní je po dobu viac ako šesť mesiacov nečinný a prvý úkon vo veci uskutoční až po právoplatnom skončení dedičského konania, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 ZoA, pretože takýmto konaním porušuje povinnosti mu uložené v § 18 ods.

Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd

Ústavný súd opakovane riešil otázky spojené s rozhodcovskými rozhodnutiami.

Prečítajte si tiež: Rozhodcovské konanie: Obrana

Ústavnosť súdneho prieskumu rozhodcovského rozsudku

Možnosť súdneho preskúmavania rozhodcovského rozsudku je obmedzená dôvodmi žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ( § 40 a nasl. ZoRK). Pokus o vyslovenie nesúladu daných obmedzení s ústavou nevyšiel (z procesných dôvodov - podľa ÚS SR sa napadnuté ustanovenie ZoRK netýkali prerokúvanej veci, PL. ÚS 14/2010 z 7. júla 2010). Naopak, v konaní o (individuálnej) sťažnosti považoval ÚS právne prostriedky, ktoré zákon o rozhodcovskom konaní sťažovateľom poskytuje za účinné na ochranu tých základných (ľudských) práv, t. j. práv zaručených v čl. 20 ods. 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ( I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).

Problémové situácie

V rozhodovacej činnosti ÚS sa vyskytli dve rozdielne skupiny situácií, v ktorých sa objavovali výsledky činnosti rozhodcov. V prvej bol predmetom sťažnosti postup alebo rozhodnutie exekučného súdu pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku a v druhom prípade sťažnosti smerovali priamo proti rozsudku rozhodcovského súdu.

Sťažnosti proti rozhodnutiam a postupom exekučných súdov

Kanonáda sťažností nebankovej spoločnosti ako oprávneného z rozhodcovského rozsudku proti zastavovaniu exekúcii /nevydávaniu poverení na základe RR nemala veľký úspech, zároveň ale je možné na rozhodovacej činnosti ÚS registrovať určitý posun. Dávnejšie boli sťažnosti oprávneného z RR proti rozhodnutiu súdu odmietané pre predčasnosť, kvôli tomu, že nepodal dovolanie (II. ÚS 297/2010 z 24. júna 2010, II. ÚS 474/2010 z 10. novembra 2010; II. ÚS 337/2010 z 9. septembra 2010; II. ÚS 370/2010 z 14. septembra 2010; II. ÚS 445/2010 a II. ÚS 443/2010, obe z 20. októbra 2010). V súčasnosti sú tieto sťažnosti húfne odmietané pre zjavnú neodôvodnenosť (napríklad naprieč senátmi: IV. ÚS 310/2010 z 9. septembra 2010, IV. ÚS 59/2011 z 3. marca 2011; IV. ÚS 445/2010 z 25. novembra 2010; IV. ÚS 86/2011 z 17. marca 2011; III. ÚS 114/2011 z 15. marca 2011; IV. ÚS 369/2010 z 7. októbra 2010; I. ÚS 442/2010 z 24. novembra 2010 ; III. ÚS 16/2011 z 18. januára 2011; II. ÚS 279/2011 z 16. júna 2011; II. ÚS 545/2010 z 9. decembra 2010; I. ÚS 282/2010 z 7. septembra 2010; I. ÚS 29/2011 z 27. januára 2011; I. ÚS 284/2010 z 7. septembra 2010).

Aj povinný z rozhodcovského rozsudku sa môže chcieť brániť pred ústavným súdom pred exekúciou (napáda vedenie exekúcie, najmä vydanie poverenia súdom). Podľa ÚS má sťažovateľ k dispozícii iné mechanizmy ochrany, a keďže ich nevyužil, sťažnosť je predčasná: „K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie)“ (9. júna 2011, I. ÚS 178/2011). Obdobne, ak sťažovatelia napádali postup súdu v rámci exekúcie, resp. to že exekučný súd exekúciu nezastavil (ex offo), mali najprv použiť ochranné mechanizmy exekučného práva a v ich veci nemá preto ÚS právomoc (I. ÚS 150/2010 z 22. apríla 2010).

Sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov

Opakovane sa stalo, že sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu boli odmietnutá pre nedostatok právomoci ÚS, keďže sťažovateľ sa mohol brániť pred súdom žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku (I. ÚS 222/09 z 17. augusta 2009; IV. ÚS 406/09 z 10. decembra 2009; I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003). V prípade nemeritórnych rozhodnutí rozhodcovského súdu je sťažnosť tak či tak neprípustná (III. ÚS 335/2010 z 21. septembra 2010).

ÚS ale tiež uviedol: „Ústavný súd zastáva názor, že (túto doktrínu) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.“ (III. ÚS 95/2010, 9. marca 2010).

tags: #rozhodcovský #súd #nečinnosť