Rozsudok o Nadobudnutí Vlastníctva Nehnuteľnosti v Občianskom Zákonníku

Nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti je komplexná právna problematika, ktorá sa riadi Občianskym zákonníkom a súvisiacimi predpismi. Tento článok sa zameriava na kľúčové aspekty tohto procesu, vrátane princípu nemo plus iuris, dobrej viery nadobúdateľa, a vplyvu rozhodnutí správy katastra.

Princíp Nemo Plus Iuris a Dobrá Viera Nadobúdateľa

Princíp nemo plus iuris vyjadruje zásadu, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. To znamená, že ak predávajúci nie je vlastníkom nehnuteľnosti, nemôže na kupujúceho platne previesť vlastnícke právo. Avšak, v právnej praxi sa vyskytujú situácie, kedy je potrebné zohľadniť dobrú vieru nadobúdateľa, ktorý nevedel a ani nemohol vedieť, že predávajúci nie je oprávnený s nehnuteľnosťou nakladať.

V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021.

Rozhodnutie Správy Katastra a Účinnosť Zmluvy

Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačno-právne účinky, t.j. obsah. Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci.

Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti

Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia zomrelého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve.

V prípade zmluvy o prevode vlastníckeho alebo iného majetkového práva k nehnuteľnostiam, je podmienkou toho, aby k vecne právnym následkom došlo, právoplatné rozhodnutie správy katastra nehnuteľností o povolení vkladu takéhoto práva do katastra nehnuteľností.

Viazanosť Prejavov Vôle a Smrť Účastníka Zmluvy

Otázka viazanosti prejavov vôle účastníkov zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v prípade nastania nezvrátiteľnej právnej udalosti, ktorou je smrť účastníka zmluvy, samozrejme za predpokladu, že rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa, vzťahujúca sa na daný prípad, je riešená v publikovanom rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/184/2005, v ktorom sa uvádza, že: , …Účastníkmi učinené zhodné prejavy vôle, smerujúce k vzniku zmluvy, sú právnymi úkonmi zakladajúcimi v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Účastníkmi učinené zhodné prejavy vôle, smerujúce k vzniku zmluvy, sú právnymi úkonmi zakladajúcimi v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Daňová Kontrola a Opakovaná Daňová Kontrola

Zákon výslovne nedefinuje pojem daňovej kontroly, ale charakterizuje ju iba zmyslom a účelom - chápe ju ako jeden z procesných nástrojov, ktorým si správca dane preveruje rôzne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane (§15 ods. l zákona o správe daní). Okrem daňovej kontroly zakotvuje zákon o správe daní aj inštitút opakovanej daňovej kontroly tak, že ide o daňovú kontrolu u totožného daňového subjektu, pričom musí byť zachovaná aj totožnosť kontrolovanej dane a zdaňovacieho obdobia, za ktoré už bola vykonaná.

Vydržanie Vlastníckeho Práva k Pozemku

V Občianskom zákonníku v znení platnom v čase vstupu žalobcu do držby pozemku bol rozsah subjektov vydržania obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s.

Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok

Predbežná Otázka v Konaní o Vlastníckej Žalobe

K prípustnosti dovolania vo vzťahu k druhej dovolateľkou nastolenej otázke dovolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 27. októbra 2000 sp. zn. 2 Cdo 67/2000 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 86/2000 (ďalej len „rozhodnutie R 86/2000“) vyslovil právny názor, podľa ktorého súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú otázku riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností.

Náhrada Trov Konania Podľa Miery Úspechu vo Veci

V § 142 O.s.p. je upravené rozhodovanie súdu o náhrade trov konania podľa miery úspechu vo veci. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane žalobcu znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho návrhu vo veci a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. Rozhodovanie podľa § 142 O.s.p. je založené na týchto zásadách, a/ účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná plnú náhradu trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspe.

Dobromyseľné Nadobudnutie Vlastníckeho Práva k Nehnuteľnej Veci

Máloktorá z tém slovenskej civilistiky rezonuje v súčasnom odbornom diskurze viac než problematika dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Súčasný vývoj v rozhodovacej činnosti slovenských súdnych autorít však nasvedčuje skutočnosti, že princíp nemo plus iuris je naďalej aktuálny, v dôsledku čoho musí ochrana dobrej viery nadobúdateľa ustúpiť ochrane vlastníckeho práva vlastníka. Zatiaľ čo tento prístup stanovuje jasné kritéria na riešenie tohto právneho problému v budúcnosti, nerieši už (mnohokrát) tvrdé dopady tohto prístupu pre dobromyseľného nadobúdateľa. Uvedené sa týka osobitne postavenia kupujúceho pri kúpe nehnuteľnosti. Kúpa nehnuteľnosti patrí v dnešných spoločenských pomeroch medzi jedno z najdôležitejších životných rozhodnutí jednotlivca alebo rodiny.

Rozhodnutie kúpy nehnuteľnosti je pritom spájané nielen s ekonomickými faktormi, ale aj sociálnymi a emocionálnymi, keďže kúpou nehnuteľnosti začína jednotlivec, resp. rodina budovať aj svoj domov. Súhra týchto faktorov vo výraznej miere ovplyvňuje osobnostný rozvoj človeka ako aj jeho integráciu do spoločnosti. Odhliadnuc aj od esenciálnych potrieb jednotlivca, resp. rodiny predstavuje investícia do nehnuteľnosti naďalej vhodný spôsob, akým môže investujúci zhodnotiť svoje kapitál, zvlášť v období inflácie, ktorej sme v súčasnosti svedkami. Závažnosti rozhodnutia kúpy nehnuteľnosti by v tomto kontexte po správnosti mala zodpovedať aj náležitá opatrnosť zo strany kupujúceho. Popri samotnej prevencii by právny poriadok mal taktiež dopomôcť pozícii starostlivého kupujúceho aj osobitnými ochrannými mechanizmami.

Tieto úvahy nás privádzajú (zas a opäť) k otázke právnej relevancii princípu nemo plus iuris v systematike slovenského občianskeho práva. Predložený príspevok nemá však vo svojej podstate ambíciu argumentovať, prečo súčasná právna úprava neposkytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, keďže táto problematika je právnickej obci dostatočne známa. Autor poukazuje v tejto súvislosti na koncept tzv. investigatívnej povinnosti kupujúceho (nem. „Nachforschungsobliegenheit“ alebo „Erkundigungsobliegenheit“), teda istého sumáru preventívnych krokov, ktorými kupujúci preskúmava existenciu oprávnenia predávajúceho. Pri analýze tejto povinnosti treba vychádzať z podobnej štruktúry ako pri analýze právneho režimu hnuteľných vecí, ktorý formuloval autor v inom príspevku. Autor sa preto v prvej časti príspevku zameria na právne aspekty predaja nehnuteľnosti v občianskoprávnom a obchodnoprávnom režime. Na tieto úvahy nadviaže následne analýza objektívnych faktorov, teda právnej povahy zápisu v katastri nehnuteľností a doktríny „ochrany skutočnosti“ akcentovanej slovenskými súdmi. V záverečnej časti autor zhodnotí, v akej forme sa v súčasnosti vyskytuje investigatívna povinnosť kupujúceho a aké sú jej prejavy.

Prečítajte si tiež: Judikatúra: Zníženie výživného pri invalidite

Občianskoprávny vs. Obchodnoprávny Režim

Prvý z nich vyplýva zo skutočnosti, že v znení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej ako „OBZ“) nenachádzame všeobecnú úpravu pravidiel vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. Tieto sú výlučným spôsobom obsiahnuté v § 126 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ“), ktorý odkazuje na aplikáciu osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 162/1995 Z. z. Druhý faktor spočíva v reštriktívnom vymedzení objektu kúpnej zmluvy v znení OBZ. V zmysle § 409 a nasl. OBZ sú predmetom kúpnej zmluvy výlučne hnuteľné veci (tovar), čím sú z kategórie aplikácie týchto ustanovení vylúčené nielen veci nehnuteľné, ale aj iné predmety právnych vzťahov. Uvedené je expressis verbis potvrdené aj v znení § 446 OBZ, ktorý upravuje pravidlá o nadobudnutí vlastníckeho práva výlučne k tovaru. V porovnaní s obchodnoprávnou úpravou definuje občianskoprávna úprava kúpnej zmluvy v § 588 a nasl. ako objekt záväzku „predmet kúpy“, teda všeobecne. Kúpa nehnuteľnej veci v obchodnoprávnych vzťahoch patrí vplyvom tejto zákonnej konštelácie k tzv. kombinovaným (zmiešaným) obchodnoprávnym vzťahom v zmysle § 261 ods. Posledný faktor predstavuje reštriktívny výklad ustanovení o kúpnej zmluve v znení OBZ.

Napriek tomu, že všetky predpoklady hovoria o vylúčení možnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnej veci od neoprávnenej osoby na základe § 446 OBZ, predsa je nevyhnutné zaoberať sa osobitným prípadom. Ide o prípad zmluvy o predaji podniku v zmysle § 476 nasl. OBZ. Predmetom kúpy v zmysle tohto paragrafu je podnik ako hromadná vec, čoho súčasťou môžu byť aj nehnuteľné veci. Základným argumentom pre rozšírenie uplatnenia pravidiel z hnuteľných vecí aj na nehnuteľné veci predstavuje v tomto kontexte interpretačné pravidlo obsiahnuté v § 483 ods. Tento paragraf ustanovuje nasledovné: “Vlastnícke právo k veciam, ktoré sú zahrnuté do predaja, prechádza z predávajúceho na kupujúceho účinnosťou zmluvy. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza vkladom do katastra nehnuteľností.

Na prvý pohľad je zrejmé, že prvá a druhá veta tohto paragrafu upravujú osobitné pravidlá vo vzťahu k momentu prevodu vlastníckeho práva k jednotlivým zložkám podniku. Inak povedané, ide o vymedzenie vzájomného súvisu obligačných a vecnoprávnych účinkov zmluvy o predaji podniku, pričom v prípade hnuteľných vecí by išlo pri tomto zmluvnom type o princíp konsenzu. Vo svojej podstate by teda mala prvá veta iba signalizovať odklon od princípu kauzálnej tradície v zmysle občianskoprávnej a obchodnoprávnej (všeobecnej) úpravy tejto problematiky pri kúpnej zmluve. Prvý vníma túto vetu izolovane a reštriktívne. Skutočnosť, že § 446 OBZ má platiť obdobne aj v prípade zmluvy o predaji podniku len ustanovuje možnosť pre kupujúceho podniku nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným veciam patriacim do podniku v dobrej viere. Tomuto interpretačnému záveru prisviedča najmä fakt, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci - či už v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu - je spájaný s intabuláciou v zmysle KZ. K inému interpretačnému záveru môžeme dospieť, pokiaľ tretiu vetu predmetného paragrafu interpretujeme extenzívne do takej miery, že by sa právny režim § 446 OBZ mal vzťahovať na oba prípady v zmysle prvej a druhej vety tohto ustanovenia. Ak by preto mal platiť § 446 OBZ obdobne aj pre prípad nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci, zmluva o predaji podniku predstavuje vskutku právny titul, na základe ktorého je možné nadobudnúť nehnuteľnú vec v dobrej viere od neoprávnenej osoby.

Reštriktívnu interpretáciu § 483 ods. 3 veta 3 OBZ (prvý záver) môžeme badať najmä v rozhodovacej činnosti českých súdov. Do pozornosti čitateľa je potrebné dať predovšetkým rozsudok NS ČR zo dňa 21.02.2007 pod sp. zn. Druhý interpretačný záver je bližší rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Poukázať možno najmä na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 08. 2016 pod sp. zn. 14Co/666/2016, v zmysle ktorého súd uplatnil režim § 446 OBZ aj na nehnuteľné veci a potvrdil nadobudnutie nehnuteľnej veci (tvoriacej súčasť podniku) v dobrej viere. Prípustnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci v režime § 446 OBZ indikujú aj ďalšie rozhodnutia, i keď nie všetky dospeli pri tejto argumentácii k záveru, že nadobúdateľ bol dobromyseľný. Najaktuálnejšie ide o rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 10. 2021 pod sp. zn. Aj tieto závery slovenských súdov nasvedčujú záveru, že v systematike slovenského súkromného práva existuje zmluvný titul, pri ktorom môže kupujúci ako nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke práva k nehnuteľnej veci v dobrej viere.

Publicita Vecných Práv a Kataster Nehnuteľností

Medzi základné charakteristické črty vecných práv patrí ich publicita. Práve tento aspekt vecných práv predstavuje jeden z rozdielov vo vzťahu k obligáciám ako v zásade súkromným (diskrétnym) právnym skutočnostiam. Uvedený rozdiel je najviac badateľný práve pri zmluvnom nadobúdaní vlastníckeho práva, ktorý vychádza v prípade slovenskej občianskoprávnej úpravy z princípu kauzálnej tradície. V zmysle tohto princípu je pre účinný prevod vlastníckeho práva potrebná existencia právneho dôvodu (lat. „titulus“) a spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (lat. „modus“). Tieto úvahy nás prirodzeným spôsobom privádzajú k polemike o právnej povahe zápisu osoby v katastri nehnuteľností ako vlastníka nehnuteľnosti a možnosti tretej osoby (kupujúceho) nadobudnúť vlastnícke právo v dobrej viere, ak vyjde najavo, že zapísaný prevodca (predávajúci) nebol k prevodu oprávnený. Právne účinky takéhoto zápisu sa týkajú už mnohokrát diskutovanej úpravy princípu materiálnej publicity katastra nehnuteľností v právnom poriadku SR. Argumenty, prečo súčasná úprava neposkytuje dostatočnú ochranu dobromyseľnému kupujúcemu sú právnickej obci už dostatočne známe. Stav de lege lata a doktrína slovenských súdov o bezvýhradnej ochrane skutočného stavu pred stavom evidovaným, teda učenie, že modus bez existencie právneho dôvodu na seba neviaže právne účinky, nachádza podľa názoru autora svoje ideové korene ešte v zákone č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ z roku 1950“). Prijatím novej občianskoprávnej úpravy došlo vo vtedajšej ČSR k uzákoneniu princípu konsenzu pri otázke prevodu vlastníckeho práva k individuálne určeným veciam a to aj v prípade nehnuteľných vecí (§ 111 OZ z roku 1950). Translačné účinky prevodu vlastníckeho práva mala v zmysle tohto princípu už len samotná existencia zmluvy; zápis nadobúdateľa do pozemkovej knihy (modus) nebol potrebný. Právne argumenty tohto nového prístupu nahrádzali však viac argumenty „praktické“, keďže nová úprava musela sekundovať novým zámerom totalitného režimu. Dvojfázové nadobúdania vlastníckeho práva predstavovalo v tomto zmysle iba formálnu obštrukciu pri plánovanej kolektivizácii pôdy. Pre komunistický režim predstavoval taktiež v tomto kontexte dôležitejšiu skutočnosť, kto nehnuteľnosť užíva než kto je jej zapísaným vlastníkom. V prípade pozemkov išlo najmä o skutočnosť, kto hospodári resp. bude hospodáriť na pozemku. Na tomto ideovom základe bola neskôr v roku 1956 založená aj tzv. Podstatným však aj pre súčasnosť je, že revolučná úprava odstránila akúkoľvek relevanciu pozemkovo knižného zápisu (modus) a tým aj ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Kupujúci nehnuteľnosti je v tomto režime zaťažený aj skutočnosťami, o ktorých by sa za štandardných okolností nemohol dozvedieť, pričom nedbanlivosť vlastníka v tejto záležitosti nezohráva úlohu. Pravda, riešenie tejto otázky by nepriniesol ani opačný režim, ktorý by jednostranne honoroval evidovaný stav a pozíciu nedbanlivostného kupujúceho, ako je tomu napr. v nemeckom práve. Riešenie by mohla predstavovať podľa názoru autora istá syntéza týchto prístupov, akú ustanovil napr. Hľadanie istého ekvilibra medzi ochranou skutočného a evidovaného stavu je však prioritnou úlohou zákonodarcu.

Investigatívna Povinnosť Kupujúceho

V zásade možno konštatovať, že právny režim de lege lata a súvisiaca rozhodovacia činnosť slovenských súdnych autorít kladie zvýšený dôraz na potrebu predzmluvnej prevencie zo strany nadobúdateľa vlastníckeho práva (kupujúceho). Prevencia zároveň musí smerovať nielen k skúmaniu stavu evidovaného, ale aj skutočného. Inými slovami povedané: čím nižšiu právnu relevanciu pripisujeme evidovanému stavu, tým dôležitejšie je venovať pozornosť aj stavu skutočnému. Doterajšie zistenia ukazujú, že ani občianskoprávny ani obchodnoprávny režim kúpnej zmluvy (s výnimkou zmluvy o predaji podniku) nevytvárajú predpoklady pre dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Rovnako môžeme konštatovať, že súčasná katastrálna úprava nepripisuje zápisu v katastri nehnuteľností právne účinky (v prípade počiatočnej absencii právneho dôvodu) a tým chráni výlučne skutočný stav. V kontexte týchto zistení zostáva posúdiť, v akej forme existuje v slovenskom súkromnom práve tzv. investigatívna, resp. vyšetrovacia povinnosť kupujúceho, teda sumár preventívnych krokov pri skúmaní oprávnenia predávajúceho. Prvý druh týchto povinností predstavujú esenciálne povinnosti, ktoré zakladajú pre druhú stranu nárok na plnenie. Ak k plneniu nedôjde dobrovoľne, môže byť súdne vymáhané vrátane náhrady škody, ktorá zmluvnej strane v dôsledku neplnenia vznikla. Ako príklad môžeme uviesť nárok predávajúceho na zaplatenie kúpnej ceny v zmysle § 409 ods. Pri pohľade na platné úpravy kúpnej zmluvy však vieme identifikovať aj také povinnosti, ktoré nárok na plnenie pre druhú stranu nezakladajú. Neplnenie týchto povinností navyše ani nemôžu viesť k uplatneniu náhrady škody pre druhú zmluvnú stranu. V germánskom právnom priestore bývajú tieto povinnosti označované ako povinnosti nižšieho druhu popr. kvázipovinnosti (v nem. právnej terminógii „Obliegenheit).[31] Aj keď zákon vylučuje pri takýchto povinnostiach ich žalovateľnosť druhou stranou, plnenie týchto kvázipovinností je vo výlučnom záujme kupujúceho, keďže ich nesplnením môže dôjsť k vzniku škody na jeho strane. Odborná literatúra uvádza ako príklad takejto povinnosti povinnosť kupujúceho prezrieť predmet predaja a reklamovať prípadné vady dodanej veci. V slovenskom práve spĺňa tieto parametre napr. § 427 ods. 1 v spojitosti s ods. Identifikácia a reklamácia vád je v tomto zmysle povinnosťou výlučne kupujúceho, pričom predávajúcemu vo vzťahu k nej nevzniká nárok na plnenie ani prípadný nárok na náhradu škody. Podobne ako identifikácia faktických vád, aj identifikácia právnej vady veci je predmetom právnych (kvázi)povinností zo strany kupujúceho. Existencia tejto povinnosti je v zahraničných úpravách výsledkom sudcovského dotvárania práva pri posudzovaní dobromyseľnosti nadobúdateľa vlastníckeho práva, Právna veda však vychádza aj z názoru, že tento postup môže vyplývať z princípu prevencie škody popr.

V rozhodovacej činnosti NS ČR bol napr. formulovaný názor, že bežná (obvyklá) opatrnosť zmluvnej strany pri nadobúdaní vecného práva zásadne nezahrňuje aj povinnosť učiniť aktívne kroky (šetrenie) smerujúc k tomu, aby sa zmluvná strana uistila, že zapísaný stav je v súlade so skutočným stavom, no uvedené neplatí, ak existujú objektívne okolnosti vzbudzujúce pochybnosti o súlade medzi zapísaným a skutočným stavom. K rovnakému záveru prichádza aj poľský SN, keď deklaruje, že kupujúci nemôže byť vystavený povinnosti skúmať skutočný stav vlastníckych vzťahov nehnuteľnosti, no uvedené sa nevzťahuje na prípad, ak by sa v rámci riadnej starostlivosti - ktorú by bolo možné od osoby v rovnakom postavení očakávať - mohol dozvedieť o rozpore evidovaného a skutočného stavu. Rakúsky OGH vychádza taktiež z názoru, že požiadavky na investigatívnu aktivitu kupujúceho nemôžu byť zbytočne exponované inak by pozemková kniha strácala na svojom význame. Princíp materiálnej publicity však nechráni kupujúceho, ktorý by pr.

Ďalšie Aspekty Rozhodnutí o Nadobudnutí Vlastníctva

Vecné Bremeno a Účinnosť Zmluvy

Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vecného bremena do katastra nehnuteľností nie je rozhodnutím, ktoré je z hľadiska obligačne právnych účinkov podmienkou pre nadobudnutie účinnosti zmluvy v zmysle § 47 OZ. Avšak zároveň odvolací súd poukazuje na to, že cieľom akejkoľvek zmluvy je vyvolanie určitých vecne právnych následkov. V prípade zmluvy o prevode vlastníckeho alebo iného majetkového práva k nehnuteľnostiam, je podmienkou toho, aby k vecne právnym následkom došlo, právoplatné rozhodnutie správy katastra nehnuteľností o povolení vkladu takéhoto práva do katastra nehnuteľností.

Odstúpenie od Zmluvy a Úmrtie Účastníka

Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom adresovaným druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť od zmluvy je možné len vtedy, ak je to v zákone stanovené, alebo účastníkmi dohodnuté (§ 48 ods. 1 O.z.). Úmrtie účastníka zmluvy nie je zákonným dôvodom pre odstúpenie. Navyše vylučuje možnosť, aby sa takýto prejav vôle odstupujúceho účastníka reálne dostal do dispozičnej.

Ochrana Veriteľovej Pohľadávky Pri Prevodoch Nehnuteľností

I. Ak sa jedná o právny úkon, ktorým dlžník prevádza veci v jeho vlastníctve na tretiu osobu, k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky dochádza okamihom, keď dlžník stráca vlastnícke právo k svojmu majetku, z ktorého by inak mohol veriteľ dosiahnuť (aspoň čiastočné) uspokojenie svojej pohľadávky. II. Uzavretím zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedochádza k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa, keďže až do rozhodnutia o povolení vkladu je vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti dlžník a veriteľ sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z tejto nehnuteľnosti.

Zákonné Predkupné Právo Štátu

I. Zmluvná voľnosť vlastníkov pozemkov, ku ktorým sa viaže zákonné predkupné právo štátu (§ 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), je obmedzená priamo zo zákona, a teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného predaja tieto prednostne ponúknuť na kúpu štátu. II. Neprihliadnutie katastrálneho úradu v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva z kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností na existenciu inštitútu zákonného predkupného práva štátu, k.

tags: #rozsudok #o #nadobudnutí #vlastníctva #nehnuteľnosti #občiansky