Rozvod dospelých detí: Ako sa vyrovnať s rozpadom rodiny

Rozvod je náročná životná udalosť, ktorá zasahuje všetkých členov rodiny, bez ohľadu na vek. Hoci sa často zameriavame na dopad rozvodu na maloleté deti, dospelé deti tiež prežívajú šok, smútok, hnev a neistotu. Tento článok sa zaoberá špecifickými výzvami, ktorým čelia dospelé deti pri rozvode rodičov, a ponúka rady, ako sa s touto situáciou vyrovnať.

Prečo sa vám po rozvode odcudzilo vlastné dieťa?

Stále častejšie počuť o problémoch rodičov, ktorým sa najmä po rozvodoch nezadržateľne odcudzujú vlastné deti. Každý rozvod je pre deti životnou tragédiou, a preto je logické, že sú ním nejako poznačené aj vzťahy s blízkymi. Môžu sa pokaziť alebo deformovať, najmä ak je rozvod „ťažký“. Objavujú sa však názory, že dieťa môže na rodiča zanevrieť, len keď je obeťou jeho násilia. Takýto názor, naivne redukujúci súvisiacu problematiku a odporujúci poznatkom psychológie, je však pomerne rozšírený aj medzi profesionálmi (sudcovia, psychológovia, kurátori), napriek tomu, že mnohí odcudzujúci sa rodičia okrem rozvodu nerobia nič také, prečo by mali na nich deti úplne zanevrieť, najmä keď ešte nedávno mali spolu dobré vzťahy.

Emocionálne dopady rozvodu na dospelé deti

Rozvod rodičov, aj keď sa deje v dospelosti, môže vyvolať silné emócie. Dospelé deti môžu prežívať:

• Šok a nedôveru: Aj keď si boli vedomé problémov v manželstve rodičov, správa o rozvode môže byť prekvapujúca a ťažko uveriteľná. Po dlhých rokoch spoločného života sa zdá, že sa zrútil pilier istoty.
• Smútok a strata: Strata rodinnej stability a istoty je bolestivá. Dospelé deti smútia za rozpadom rodiny, ako ju poznali, a za stratou spoločných tradícií a rituálov.
• Hnev a frustráciu: Hnev môže byť zameraný na jedného alebo oboch rodičov, prípadne na nového partnera jedného z rodičov. Frustrácia pramení z pocitu bezmocnosti a neschopnosti ovplyvniť situáciu.
• Pocit viny: Dospelé deti si môžu klásť otázky, či mohli rozvodu zabrániť alebo či nenesú časť zodpovednosti za rozpad manželstva rodičov.
• Neistotu a obavy: Rozvod môže vyvolať obavy o budúcnosť rodičov, ich finančnú situáciu, bývanie a zdravotný stav. Dospelé deti sa môžu cítiť povinné postarať sa o rodičov, čo môže viesť k preťaženiu.
• Zradu: "Keďže sa bavíme o tom, že manželstvo je spoločná cesta ‚v dobrom aj zlom‘, tak to deti môžu považovať za zradu určitého prísľubu. A na to sme ako ľudia citliví. Ale môžu do toho vstupovať aj osobné strachy a frustrácie dospelých detí, pretože to môže komplikovať život každému členovi rodiny," vysvetľuje psychologička.

Špecifické výzvy pre dospelé deti

Dospelé deti čelia pri rozvode rodičov špecifickým výzvam, ktoré sa líšia od skúseností maloletých detí:

• Strata rodinného zázemia: Rozvod často vedie k predaju rodinného domu, čo symbolizuje stratu domova a miesta, kde sa rodina stretávala.
• Zmena rodinných tradícií: Vianoce, dovolenky a rodinné oslavy už nikdy nebudú rovnaké. Dospelé deti musia nájsť nové spôsoby, ako tráviť čas s rodičmi a udržiavať rodinné väzby.
• Starostlivosť o rodičov: Rozvod môže viesť k tomu, že sa dospelé deti cítia povinné postarať sa o jedného alebo oboch rodičov, čo môže byť finančne a emocionálne náročné.
• Neutralita: Dospelé deti sa často ocitajú v pozícii, keď musia zostať neutrálne a nepodporovať žiadneho z rodičov. To môže byť ťažké, ak majú pocit, že jeden z rodičov bol rozvodom viac zasiahnutý.
• Nové vzťahy rodičov: Akceptovať nového partnera jedného z rodičov môže byť náročné, najmä ak majú dospelé deti silné väzby na pôvodného rodiča.

Ako sa vyrovnať s rozvodom rodičov v dospelosti

Tu je niekoľko tipov, ako sa vyrovnať s rozvodom rodičov v dospelosti:

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

1. Dajte si čas na smútenie: Je dôležité prežiť všetky emócie, ktoré rozvod vyvoláva. Netlačte na seba, aby ste sa s touto situáciou vyrovnali rýchlo.
2. Rozprávajte sa s niekým: Zdieľajte svoje pocity s priateľmi, rodinou alebo terapeutom. Hovoriť o svojich emóciách vám môže pomôcť spracovať ich a získať nadhľad.
3. Stanovte si hranice: Je dôležité stanoviť si hranice s rodičmi a nedovoliť im, aby vás vtiahli do svojich konfliktov. Uvedomte si, že nie ste zodpovední za ich šťastie.
4. Zachovajte si neutralitu: Snažte sa zostať neutrálny a nepodporovať žiadneho z rodičov. Vyhnite sa kritizovaniu jedného z rodičov pred druhým.
5. Starajte sa o seba: V období stresu je dôležité starať sa o svoje fyzické a emocionálne zdravie. Doprajte si dostatok spánku, zdravo sa stravujte a venujte sa aktivitám, ktoré vás bavia.
6. Akceptujte, že veci sa zmenili: Je dôležité akceptovať, že rodina už nikdy nebude rovnaká. Snažte sa nájsť nové spôsoby, ako tráviť čas s rodičmi a udržiavať rodinné väzby.
7. Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak sa vám nedarí vyrovnať sa s rozvodom rodičov, vyhľadajte odbornú pomoc. Terapeut vám môže pomôcť spracovať vaše emócie a nájsť nové stratégie zvládania.
8. Rodinná stabilita sú v prvom rade vzťahy, ktoré medzi sebou prežívame, je to láska, záujem, opora a starostlivosť, ktoré si navzájom dávame. Ak si toto dospelé deti a všetci zúčastnení uvedomia, môžu budovať novú stabilitu. Starať sa o vzťahy je veľmi dôležité,“ reflektuje Mgr. Bezáková.
9. Je dôležité vidieť, že rodičia si navzájom neubližujú, nezvádzajú boje o majetky či náklonnosť detí, správajú sa k sebe s úctou a že si vážia toho druhého a neprajú mu nič zlé, nesťažujú sa na predchádzajúci život po boku bývalého manžela a takisto, že sa po rozvode dokážu postaviť na vlastné nohy. Ak sa toto nedeje, potrebujú na získanie psychického pokoja a vyrovnanosti začať hľadať vlastné zdroje. Tie môžu byť interné, ale aj externé a z nich potom môžu čerpať vlastnú silu a radosť. Tu už prechádzame do oblasti sebapoznávania a práce na sebe,“ ozrejmuje Mgr. Bezáková.

Syndróm zavrhnutého rodiča (SZR)

Štúdium týchto problémov ma priviedlo okrem iného k súvisiacej problematike v knihe Steven Hassan: Uvoľniť putá - Dať ľuďom silu myslieť za seba, ktorú chcem v tejto súvislosti priblížiť bezradným rodičom aj odborníkom. (Autor v knihe popisuje svoje mnohoročné skúsenosti s pomocou obetiam nebezpečných siekt, ktoré sú držané najmä v psychickej závislosti na sekte. Slovom sekta označuje skupinu ľudí, pre ktorú je charakteristické, že nejakým spôsobom potláča slobodnú vôľu svojich členov a škodí im.) Obete môžu navonok vyzerať normálne, chodiť do zamestnania, ale majú psychické zábrany opustiť zhubnú sektu dokonca aj keď v nej veľmi trpia. Neprijmú vašu pomoc. Mozog obete môže byť nastavený tak, aby odfiltroval informácie či myšlienky, ktoré nezapadajú do dobrého obrazu o sekte. Ak sa im pokúsite povedať niečo zlé o činnosti sekty, nebudú Vás počúvať, alebo nebudú vnímať čo im hovoríte, alebo sa pre nich stanete úhlavným nepriateľom, či rovno diablom, ktorý útočí na posvätné veci. Môže sa stať aj to, že sa o vás začnú zaujímať iní členovia sekty, zastrašovať vás, kompromitovať alebo inak útočiť. Známe sú aj prípady brutálnych vrážd.

Kvôli ľahšej čitateľnosti budem namiesto výrazu „umelé narúšanie vzťahu s blízkou osobou“ používať označenie SZR (syndróm zavrhnutého rodiča), hoci toto označenie veľmi irituje niektorých profesionálov, ktorí tvrdia, že nič také nie je možné. SZR používa aj pojem „programujúci rodič“, ktorý použijem v tomto článku ako synonymum nebezpečnej sekty. Téma je rozsiahla, preto vyberám z knihy len heslovite zaujímavé myšlienky. Čo je zhubná sekta: od normálnej náboženskej skupiny sa odlišuje tým, že používa klamanie a techniku psychickej manipulácie, aby podkopala slobodnú vôľu osoby a urobila ju závislou od vodcu skupiny. (str. 27). Sám autor píše o podobnosti s domácim násilím: V minulých rokoch som zažil širokú škálu menej formálnych sektárskych situácií, ako sú ľudia, ktorých rodinná dynamika sa podobala na sektu, a ženy, ktoré zakúsili syndróm týranej ženy pod ovládajúcimi manželmi. Časom som si uvedomil model, ktorý spája tieto situácie: všetky obsahujú techniky psychickej manipulácie, ktoré obmedzujú schopnosť osoby myslieť, cítiť a konať autonómne. (str. 22)

Podľa Hassana obeťou siekt môže byť ktokoľvek, bez ohľadu na vek (str. 32), vzdelanie a pod. Keďže podľa inej literatúry sú deti charakteristické výrazne vyššou sugestibilitou (ovplyvniteľnosťou) ako dospelí, je nepochybné, že škodlivým manipuláciám vyvolávajúcim SZR podľahnú ľahšie ako dospelé obete siekt. Zaujímavá je skúsenosť autora po publikovaní jeho kníh, že slúžili aj na to, aby si niektorí ľudia uvedomili, že nevedomky manipulujú iných a tým im ubližujú. To sa vzťahuje rovnako aj na SZR - niekto ho môže vyvolávať nevedome (ale to nič nemení na fakte, že SZR ubližuje obetiam). Veľmi blízko právnej problematike SZR je konkrétny príklad manipulácie detí, ktoré chcel zo sekty vyslobodiť ich otec proti vôli matky: „Prípad desiaty: Manželka vstúpila do sekty a vzala so sebou deti“ (str. 44). Je mnoho spôsobov a kombinácií, ako sekty manipulujú svoje obete, preto najspoľahlivejšie ich možno rozoznať podľa výsledkov. Od nalákania na blahobyt (komerčné sekty), vyvolávania obáv (vedecké fikcie, UFO…) až po také, ktoré úplne rozložia osobnosť obete a spravia ju totálne závislú na sekte, neschopnú samostatne rozmýšľať, rozhodovať sa, ani žiť. V knihe sa v tejto súvislosti často používa pojem psychická manipulácia. Hassan ho preto vysvetľuje: „Psychická manipulácia označuje špecifický súbor metód a techník, ako je hypnóza alebo „stop technika“ na zastavenie myslenia, ktoré ovplyvňujú myslenie, cítenie a správanie sa jednotlivca. Podobne, ako mnohé iné poznatky, nie je v podstate dobrá alebo zlá“, lebo môže tak pomôcť, ako aj ublížiť. Môže napr. pomôcť bojovať so závislosťami, prestať fajčiť. „Psychická manipulácia sa ale stáva zhubnou, keď sa používa na podkopanie schopnosti jednotlivca myslieť a konať nezávisle.“ (Str. 56) „Tým, že ju využívajú väčšinou zhubné sekty, sa psychická manipulácia nepokúša o nič menej, než zničiť autentickú identitu jednotlivca: správanie, myslenie, cítenie - a pretvoriť ju na obraz vodcu sekty. (…) Odrádza od autonómie a individuality tým, že vnára naverbovaných do prostredia, ktoré potláča slobodnú voľbu.“ Presne to isté platí aj o programovaní proti rodičovi, o ktorom si dieťa postihnuté SZR nedokáže vytvoriť vlastný pravdivý obraz. V prípade SZR neslobodu predstavuje napr. fyzická alebo psychická či sociálna izolácia od zavrhnutého rodiča a všetkých osôb alebo informácií, ktoré by mohli pomôcť postihnutému dieťaťu vytvoriť si vlastný obraz o zavrhnutom rodičovi a osobný vzťah s ním.

Keď hovoríme o ovplyvňovaní detí, dokonca aj mnohí profesionáli si pod SZR predstavujú, že to môže byť len viditeľne násilné vymývanie mozgu, preto rodičov sťažujúcich sa na SZR zaškatuľkujú ako paranoikov a podvodníkov - lebo väčšina SZR nevzniká dobre viditeľnými prejavmi násilia. Hassan na mnohých stranách opisuje rôzne techniky kontroly správania, napr. Teóriu kognitívnej dizonancie, alebo model BITE. V podstate to isté o týchto technikách píšu aj iní autori ako Gardner, Bakalář a pod. O kontrole emócií Hassan píše: „Emócie nám hovoria to, čo potrebujeme vedieť. Kontrola emócií zmenšuje toto sebauvedomovanie tým, že deformuje a zužuje rozsah ľudských citov.“ (dieťa so SZR je schopné zaprieť alebo ublížiť blízkej osobe, hoci normálne by jej to city nikdy nedovolili) „Sekty získavajú kontrolu nad emóciami členov tak, že ich udržiavajú mimo rovnováhy.“ (ani SZR sa nemôže rozvinúť ak má dieťa s oboma rodičmi vyvážené vzťahy) „Na jednej strane väčšina siekt dáva ľuďom cítiť sa zvláštne tým, že ich zahŕňa chválou - prax nazývaná „bombardovanie láskou” - aby povzbudila lojalitu a oddanosť (nie je zriedkavosťou, že programujúci rodič rozmaznáva dieťa tým, že naň napr. nemá také výchovné nároky, aké by mal normálny rodič mať). Na druhej strane vynaložia množstvo energie a času tým, že manipulujú s pocitom viny a strachu svojich členov, aby ich urobili závislými od skupiny. Hnev, túžba po domove a žiarlivosť sa nazývajú „sebeckými” pocitmi. O členoch sa predpokladá, že vždy myslia na skupinu a nikdy nevnímajú seba.“ (Pretože SZR vo svojej podstate útočí na existenciálne istoty dieťaťa, je to pre dieťa obrovský stres a tlak, v dôsledku ktorého sa o.i. bojí prejaviť sympatie zavrhnutému rodičovi, alebo sa s túžbou po jeho láske a starostlivosti vyrovná náhradným mechanizmom - uverí že ten rodič je zlý alebo nebezpečný, alebo že to on odvrhol svoje dieťa a treba sa neho hnevať, alebo ho nenávidieť).

Jedným z mocných manipulačných techník je vyvolanie fóbií. „Fóbia je iracionálna strachová reakcia na niekoho alebo niečo. Intenzívna fóbická reakcia môže spôsobiť fyzické reakcie, ako je búšenie srdca, sucho v ústach, potenie a napnutie svalov. Hoci sa tu zmienim o tejto téme, kapitola 10 detailne opisuje ako všetci praktizujú systematickú indoktrináciu fóbií a ako môžete odblokovať tie, ktoré bránia členovi veriť, že môže byť mimo skupiny dokonca šťastný a úspešný. Fóbie často imobilizujú ľudí a nedovolia im robiť veci, ktoré skutočne chcú. Naozaj, fóbie môžu ľudí obrať o slobodnú voľbu a psychomanipulatívne sekty metodicky implantujú fóbie, aby členom bránili v pocitoch, že môžu skupinu opustiť a byť šťastní.“ (str. 69) V problematike SZR na súdoch je príznačné, že pre profesionálov (sudcov, alebo dokonca psychológov) nie je fóbia podnetom na ochranu zdravia detí pred manipulujúcim rodičom, ale na legalizáciu izolácie dieťaťa od zavrhnutého rodiča (kvôli „upokojeniu vzťahov“ súd vydá predbežné opatrenie alebo rozsudok, ktorým značne alebo celkom obmedzuje kontakty dieťaťa so zavrhnutým rodičom a zároveň netrestá programujúceho rodiča, keď marí ešte aj obmedzené kontakty dieťaťa s druhým rodičom), čím profesionáli upevňujú škodlivé manipulácie a podieľajú sa na týraní dieťaťa.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Čo sa týka pomoci pri vyslobodzovaní z vplyvu siekt, Hassan píše v úvode: „Časom som zhodnotil prístupy, ktoré boli účinné a ktoré neúčinné. Ako vznikali nové modely, moje konzultovanie sa vytríbilo. Táto kniha sumarizuje všetky moje vedomosti do zjednotenej detailnej a pre používateľa priaznivej metódy, strategického interakčného prístupu (SIA).“ Pri popise metód riešenia závislosti na sektách Hassan najprv popisuje zastarané a zavrhnuté metódy. „ČO JE DEPROGRAMOVANIE? Na začiatku sedemdesiatych rokov Ted Patrick, prešibaný uličník, ale v tom čase bez formálneho výcviku v poradenstve sa domnieval, že členom jeho rodiny vymýva mozog Moses David Berg, vodca skupiny nazývanej Deti Božie, teraz známej ako „Rodina”. Patrick sa rozhodol konať. Dôvodil, že keď sekty používajú indoktrinačné metódy, ktoré „programujú” presvedčenie pomocou techník, hypnózy, opakovania a modifikácie správania, mal by proces obrátiť. Nový postup nazval „deprogramovanie”. Odvtedy sme sa naučili, že model deprogramovania je príliš zjednodušený. Myseľ a psyché obete nemožno programovať alebo deprogramovať ako počítač. Ľudská bytosť nie je robot. Deprogramovanie je v podstate presviedčací prístup orientovaný na obsah, ktorý niekedy zahŕňa únos a typicky zahŕňa násilné zadržanie. Skutočné deprogramovanie sa uskutočňuje, keď sa považuje za možné odchytiť člena sekty a keď je to výhodné pre deprogramátora. Typicky sa člen sekty odvezie na tajné miesto, kde je strážený 24 hodín denne. Často nemá súkromie, dokonca ani v kúpeľni. Okná sú niekedy zaklincované tak, aby člen sekty nemohol utiecť. Deprogramovanie trvá dni a niekedy týždne, kým sa člen sekty nevysporiada so psychickou manipuláciou sekty alebo pokým úspešne nepredstiera, že tak urobil. Deprogramovanie spúšťa najhlbšie obavy členov siekt. Môžu nastať proti ich vôli. Nedôverujú rodine ani priateľom. Trauma, že bol hodený do dodávky neznámymi ľuďmi, odvezený a uväznený, vyvoláva nedôveru, hnev a nenávisť. Členovia siekt sú presvedčení, že títo ľudia sú stelesnením diabla. Deprogramovanie má mnoho nedostatkov. Stretol som sa s tuctami ľudí, ktorí boli úspešne deprogramovaní, avšak dodnes zažívajú psychickú traumu v dôsledku tejto metódy. Títo ľudia boli šťastní, že unikli z pazúrov programovania sektou, avšak nie sú spokojní s metódou, ktorá sa použila, aby sa im pomohlo.“ (str. 80) „V sedemdesiatych rokoch nebola skutočne iná možnosť, než deprogramovanie. V osemdesiatych a najmä na začiatku deväťdesiatych rokov bolo menej deprogramovaní a výstupové poradenstvo sa stalo uprednostňovaným prístupom. V súčasnosti je deprogramovanie v Spojených štátoch amerických nelegálne, ak je osoba staršia než osemnásť rokov. Pravdepodobne v prípade neúspechu možno rodinu a deprogramátorov obviniť z trestného činu. Súdne žaloby môžu byť astronomické. Odškodné za neľudsky naprogramovaných môže byť zvlášť katastrofické pre vášho blízkeho. Posilní sa doktrína sekty. Typicky sa deformujú vzťahy s členmi rodiny a rodina a priatelia môžu byť zničení.“ (str. 83) „ČO JE VÝSTUPOVÉ PORADENSTVO? Väčšina rodín členov siekt nechce porušiť zákon núteným únosom a zadržiavaním svojho dospelého syna alebo dcéry. Nechcú riskovať odcudzenie svojho blízkeho. Na rozdiel od deprogramovania, výstupové poradenstvo nie je násilné a je legálne. Keď sa robí dobre, využíva dôvtip a nie silu. Rešpektuje slobodnú vôľu osoby, pretože účasť je dobrovoľná. Toto bola metóda na výber v osemdesiatych rokoch a na začiatku deväťdesiatych rokov. Výstupové poradenstvo je obrovským zlepšením oproti deprogramovaniu, avšak stále má obmedzené možnosti, aby člena sekty dostalo zo skupiny. Výstupové poradenstvo, podobne ako deprogramovanie, je v podstate informačný prístup s riadeným obsahom. Väčšina výstupových poradcov sú bývalí členovia siekt, ktorí nemajú akýkoľvek poradenský výcvik. Nie je v ich kompetencii uro…

Ako rozvod ovplyvňuje vzťahy s rodičmi

Rozvod môže výrazne zmeniť vzťahy medzi dospelými deťmi a ich rodičmi. Niektoré z týchto zmien môžu byť:

• Zmena dynamiky: Dospelé deti sa môžu cítiť nútené prevziať úlohu dôverníka alebo poradcu pre jedného z rodičov, čo narúša tradičnú dynamiku rodič-dieťa.
• Konflikty a hádky: Rozvod môže viesť k zvýšenému napätiu a konfliktom medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, najmä ak majú odlišné názory na rozvod.
• Odcudzenie: V niektorých prípadoch môže rozvod viesť k odcudzeniu medzi dospelými deťmi a jedným alebo oboma rodičmi.
• Posilnenie vzťahov: Na druhej strane, rozvod môže tiež posilniť vzťahy medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, ak sa dokážu navzájom podporovať a rešpektovať.

Právne aspekty rozvodu na Slovensku

Slovenské rodinné právo nepozná tzv. absolútne dôvody rozvodu, keby súd musí manželstvo rozviesť. Na rozdiel od našich susedov z Čiech, v zmysle slovenskej právnej úpravy nie je možné súdu predložiť dohodu o rozvode. Je výlučne na posúdení súdu, či sú splnené hmotnoprávne dôvody, ktoré zákon ustanovuje pre rozvod manželstva t.j. manželstvo už viac nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Pokiaľ sa teda obaja účastníci konania o rozvod (manželia) dohodli na rozvode, nie je to samo osebe ešte záruka toho, že manželstvo bude rozvedené. Aj napriek vyššie uvedenému, ak druhý manžel súhlasí s rozvodom a sú dôvody na rozvod ako sme vyššie uviedli, proces rozvodu to uľahčí a urýchli.

Rozvod „dohodou“ náš právny poriadok nepozná. O rozvode manželstva rozhoduje súd na návrh jedného z manželov. Druhý manžel môže vo svojom vyjadrení k návrhu vyjadriť s rozvodom súhlas, čo celý proces skráti a zjednoduší.

S konaním o rozvod je spojené konanie o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Pokiaľ je Vaša prvorodená dcéra už plnoletá, tak sa v rozvode výživné a styk nebude prejednávať. Vaša dcéra (plnoletá) musí sama podať návrh na súd a žiadať, aby súd otca zaviazal prispievať na jej výživu. Manželove dlhy, ktoré vznikli počas manželstva, môžu zasiahnuť aj Vás (váš spoločný majetok). Veritelia sa môžu domáhať podľa Občianskeho zákonníka úhrady dlhu z majetku patriaceho do BSM. Pokiaľ ide o výživné na syna, vypočítajte si náklady, ktoré máte na syna mesačne (započítajte do toho ale aj ročné platby, ubytovanie, stravu, lekára, oblečenie, hobby, …atď) a z tejto sumy môžete vychádzať. S návrhom na rozvod Vám samozrejme môžeme pomôcť, prípadne sa môžete obrátiť na ktoréhokoľvek advokáta. V otázke uvádzate, že plnoletý syn Vášho priateľa teraz žije s Vami v spoločnej domácnosti, nakoľko ho matka z bytu vyhodila. Ak je to tak naďalej, plnoletý syn môže podať návrh na určenie výživného proti matke, nakoľko v zmysle ust. zákona o rodine platí, že vyživovacia povinnosť trvá do času pokým dieťa nie je schopné sa samé živiť. V prípadnom súdnom konaní však súd bude skúmať aj to, či syn na základe svojho dosiahnutého vzdelania si môže nájsť zamestnanie a z akého dôvodu zamestnaný nie je. Súd v zmysle ust. zákona o rodine nemusí priznať výživné na plnoleté dieťa ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. "(1) Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Ak plnoletý syn už podal návrh na určenie výživného od svojho otca, návrh zo súdu môže zobrať späť. Len poznamenávame, že ak by návrh nezobral späť, súd v konaní bude skúmať vyššie uvedené okolnosti a skutočnosti /štúdium, jeho skončenie, nezamestnanie sa syna, hľadanie resp. Pokiaľ sa jedná o výživné spätne, poznamenávame, že podľa zákona o rodine výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Prečítajte si tiež: Dieťa v rozvodovom konaní

tags: #rozvod #dospele #deti