Ručiteľský Záväzok Manžela a Dobré Mravy: Komplexný Pohľad

Úvod

Ručenie predstavuje dôležitý inštitút zabezpečenia záväzkov, ktorý sa však v kontexte manželstva môže stať zdrojom komplikovaných právnych a etických otázok. Tento článok sa zameriava na analýzu ručiteľského záväzku manžela, s dôrazom na jeho platnosť, dopady na majetok manželov a posúdenie z hľadiska dobrých mravov. Cieľom je poskytnúť čitateľovi komplexný pohľad na túto problematiku, vrátane judikatúry súdov a praktických rád pre potenciálnych ručiteľov.

Ručenie ako Inštitút Zabezpečenia Záväzku

Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Podstata spočíva v tom, že ručiteľ sa veriteľovi zaviaže, že mu uhradí dlh, ak ho dlžník nesplní. Ručenie vzniká vyhlásením ručiteľa o tom, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Vyhlásenie ručiteľa je jednostranný právny úkon.

Právna Úprava Ručenia

Právna úprava ručenia je v Občianskom zákonníku upravená v § 546 až 550 OZ. Ručiteľský záväzok v zásade slúži na zabezpečenie akéhokoľvek peňažného záväzku. Na druhej strane ručiteľský záväzok môže vzniknúť, iba ak ho veriteľ akceptuje, lebo na vznik ručenia nepostačuje jednostranný právny úkon veriteľa. Vyplýva to z charakteru inštitútu ručenia, ale aj zo základných zásad občianskeho práva.

Ručenie v Občianskoprávnych a Obchodných Vzťahoch

Ručenie v Občianskoprávnych Vzťahoch

V občianskoprávnych vzťahoch ustanovenie § 550 ObčZ ustanovuje, že ručiteľovi, ktorý splnil dlh, vzniká právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Aj tu teória a prax hovoria o tzv. zákonnej cesii.

Ručenie v Obchodných Vzťahoch

Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale (prípadne) aj voči ďalším osobám, ktoré túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. Inak povedané, zaniká tým veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi. Od iných spôsobov prechodu alebo prevodu pohľadávky sa zákonná cesia veriteľových práv na ručiteľa, založená tým, že ručiteľ uspokojí veriteľovu pohľadávku namiesto dlžníka, líši práve tým, že pohľadávka pôvodného (priameho) veriteľa týmto uspokojením zaniká. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že prípadný iný prechod alebo prevod pohľadávky sa uskutoční (napr. zmluvou o postúpení pohľadávky podľa ustanovenia § 524 a nasl. ObčZ) za odplatu (takáto odplata nie je plnením poskytnutým na úhradu resp. uspokojenie pohľadávky, ktorá je predmetom cesie). Preto sa tiež právna teória v rámci výkladu ustanovenia § 308 ObchZ o práve ručiteľa založeného tým, že splnil dlh za dlžníka, vyslovuje tak, že ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva namiesto „uspokojeného" veriteľa „novým" veriteľom dlžníka v rozsahu, v akom uhradil záväzok; súčasne „vzniká ručiteľovi nové právo voči veriteľovi". Tomu napokon nasvedčuje aj vlastná dikcia ustanovenia § 308 ObchZ, spojenie, podľa ktorého ručiteľ splnením záväzku „nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa", totiž podporuje úsudok, že ide o nadobudnutie „nového" nároku na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi. Pokiaľ ručiteľ veriteľovi neplní, nemá žiadny peňažný nárok voči dlžníkovi.

Prečítajte si tiež: Interpretácia judikátov: Učiteľský záväzok

Vzťah Obchodného a Občianskeho Zákonníka pri Ručení

Na obchodné záväzkové vzťahy je možné okrem Obchodného zákonníka ako lex specialis aplikovať aj Občiansky zákonník ako lex generalis, ako to vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva, t. j. podľa Občianskeho zákonníka. Uvedené jednoznačne vyplýva aj z dikcie názvu VIII. dielu Obchodného zákonníka „Niektoré ustanovenia o zániku nesplneného záväzku“, preto je možné na zmenu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy aplikovať aj Občiansky zákonník.

Ručenie Manžela a Súhlas Druhého Manžela

V súvislosti s ručením a manželstvom vznikajú otázniky hlavne pri problematike prevzatia ručiteľského záväzku jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela. K odpovedi na otázku, či je takéto ručenie prípustné, resp. či je takýto ručiteľský záväzok platný je treba analyzovať predovšetkým ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ a § 147 ods. 1 ObčZ.

Bežné Veci vs. Ostatné Veci

V zmysle prvého z nich bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ vyplýva záver, že právny úkon, ktorým niektorý z manželov disponoval spoločnou vecou alebo vykonával jej správu a zároveň ak nešlo o bežnú záležitosť, je bez súhlasu druhého manžela neplatný.

Platnosť Ručiteľského Záväzku Bez Súhlasu Manžela

Súdy zaujali k danej problematike taký názor, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tomto nemení nič ani ustanovenie § 147 ObčZ. Aj v tomto ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob uspokojenia tejto pohľadávky pri výkone rozhodnutia, a to tak, že sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, nie však z výlučného osobitného majetku druhého manžela. Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne predajom vecí, ktoré nepatria výlučne veriteľovi, ale sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 ObčZ spoluručiteľom.

Judikatúra k Ručeniu Manžela

K danej problematike odkazujeme na konštantnú judikatúru, napríklad citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. mája 1973, sp. zn. 1 Cz 43/73 publikované pod číslom R 61/1973, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp. zn. 3 Obo 44/97 publikovaný pod číslom R 1/1998, či uznesenie Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn. V poslednom uvádzanom rozhodnutí súd dodal, že prevzatím (podpisom) ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká záväzok len tomuto manželovi, pričom nejde o právny úkon, ktorý by bolo možné charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo výkon správy spoločných vecí obidvoch manželov. Na platnosť ručiteľského záväzku nemá vplyv tá okolnosť, že dlžníkovi bola vyplatená len časť pôžičky a jej druhá časť bola použitá na krytie doposiaľ neuhradenej predchádzajúcej pôžičky, aj keď táto okolnosť nebola ručiteľovi známa. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku. Veriteľovi v tomto smere nie je zákonom uložená žiadna poučovacia povinnosť.

Prečítajte si tiež: Študenti a Pedagógovia

Ručenie a Dobré Mravy

Hoci právne je ručiteľský záväzok manžela bez súhlasu druhého manžela platný, z hľadiska dobrých mravov môže nastať situácia, kedy je takéto ručenie sporné. Ide najmä o prípady, kedy ručenie ohrozuje existenčné zabezpečenie rodiny alebo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Zabezpečovacia Funkcia Záložného Práva

Subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona v prípade konania, ktoré má prvky vylákania úveru, treba skúmať aj z toho hľadiska, či úverová zmluva, opretá a zabezpečovaná zmluvne zriadeným záložným právom k nehnuteľnostiam, je veriteľom reálne vymožiteľná alebo iba fiktívna, lebo záložné právo má dve funkcie: 1. zabezpečovaciu, ktorá má viesť dlžníka k tomu, aby pohľadávku dobrovoľne a včas splnil, inak si ju veriteľ môže uspokojiť zo zálohu.

Praktické Aspekty Ručenia

Povinnosti Ručiteľa

Podľa ustanovenia § 546 ObčZ berie na seba ručiteľ voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný § 548 ods. 1 ObčZ. Nie je teda rozhodujúce, či a v akom rozsahu môže ručiteľ vymôcť od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré veriteľovi za neho poskytol, nakoľko ustanovenie § 550 ObčZ stanovuje len toľko, že ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

Akcesorická Povaha Ručenia

Povinnosť ručiteľa má akcesorickú povahu. Túto akcesoritu však treba chápať, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 548 ods. 2 ObčZ, len vo vzťahu k pohľadávke (ručiteľ môže rovnako ako dlžník namietať napríklad, že pohľadávka je premlčaná, že povinnosť plniť zanikla a podobne), nie však vo vzťahu k osobe dlžníka. Ak nezaniká teda smrťou dlžníka, okrem prípadu uvedeného v ustanovení § 579 ObčZ, povinnosť plniť, potom nemôže zaniknúť ani záväzok ručiteľa. Na tom nemôže nič zmeniť ani ustanovenie § 470 ObčZ, nakoľko toto ustanovenie upravuje len zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov na nich. Nemožno preto z neho vyvodiť ani to, že smrťou dlžníka zanikajú jeho dlhy, pokiaľ nie sú kryté aktívami a ani to, že sa vzťahuje aj na iné osoby než dedičov dlžníka. Ustanovenie § 470 ObčZ je špeciálnym ustanovením, ktoré obmedzuje zodpovednosť dedičov dlžníka, takže len tí môžu uplatniť voči veriteľom obmedzenú zodpovednosť. Nemožno preto námietku dediča, že zodpovedá za dlh zomretého len v rozsahu danom týmto ustanovením, považovať za námietku uvedenú v ustanovení § 548 ods. 2 ObčZ, podľa ktorého ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, nakoľko nejde o námietku vyplývajúcu z postavenia dlžníka, práve tak ako nemožno, ako už bolo uvedené, vyvodiť z neho obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka len do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa.

Smrť Dlžníka a Ručenie

Na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá v zásade žiadny vplyv smrť dlžníka. Uvedený záver je v judikatúre súdov nemenný a bol vyslovený už v rozhodnutí R 62/1973. Častou je však argumentácia ručiteľov ako procesná obrana v rámci súdnych konaní iniciovaných veriteľom proti ručiteľovi, v tom smere, že pokiaľ dediči dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, možno z toho vyvodiť aj obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa, ale tiež aj argumentácia ručiteľov, že pokiaľ dlžník zomrel a dedič nezodpovedá za dlhy poručiteľa pre jeho nemajetnosť, dochádza k zániku dlhu a zániku ručiteľského záväzku.

Prečítajte si tiež: Ručenie v Obchodnom Práve: Detailná Analýza

Ručenie a Odporovateľnosť Právnych Úkonov

Veriteľ môže odporovať aj právnym úkonom ručiteľa, teda domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony ručiteľa, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi právne neúčinné!

Podmienky Platnosti Ručiteľského Vyhlásenia

Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť okrem všeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. ObčZ) musí spĺňať nasledovné:

• bolo urobené v písomnej forme (nedodržanie písomnej formy je sankcionované neplatnosťou ručiteľského vyhlásenia podľa § 40 ods. 1 ObčZ),
• obsahovalo konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený (a to najčastejšie špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené, resp. aj uvedením konkrétnej výšky záväzku a i.),
• bolo podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom resp. osobou oprávnenou konať za ručiteľa (§ 40 ods. 1 ObčZ).

Určitosť Ručiteľského Vyhlásenia

Súdna prax riešila aj situáciu, kedy sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe špecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník.". Riešilo sa predovšetkým to, či je takéto vyhlásenie, t. j. „všetky záväzky…" určité, a či v takomto prípade ručí ručiteľ aj za záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy. Najvyšší súd ČR v konaní sp. zn. 32 Odo 629/2006 dňa 28. mája 2008 v zmysle konštantnej judikatúry tohto súdu zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej úverovej zmluvy", pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti (§ 304 ods. ObchZ).

Postúpenie Pohľadávky a Ručenie

V obchodných právnych vzťahoch je častou situácia, že veriteľ svoj záväzok zabezpečený ručením postúpi zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj práva súvisiace so zabezpečením tejto pohľadávky.

Ručenie a Ustanovenia Zákona

Poukaz na konkrétne ustanovenia zákona v ručiteľskom vyhlásení, napríklad „Ručiteľské vyhlásenie podľa § 546 a nasl. ObčZ" v situácii, ak ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového vzťahu spravidla nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným (pozri odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99, publikované pod č. R 1/2001). Do pozornosti dávame v tejto situácii ustanovenie § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého treťou časťou Obchodného zákonníka sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (t. j. § 261 ods. 1 až 3 ObchZ).

tags: #ruciteľský #záväzok #manžela #dobré #mravy