Elementárna výpoveď scény a jej charakteristika v súčasnej slovenskej próze

Ako priamo, bez teoretického úvodu vykročiť v ústrety prozaickej rozmanitosti jedného vydavateľského roka? Tento článok sa zameriava na elementárnu stratifikáciu slovenskej prózy, pričom sleduje nedebutové diela, finalistov Anasoft litera a ďalšie vybrané knihy. Otázkou zostáva, či to všetko dáva zmysel.

Záchrana sveta podľa G. - diagnóza ako nástroj spoločenskej kritiky

V prípade knihy Etely Farkašovej Záchrana sveta podľa G. je potrebné úvodné spresnenie. Novela s rovnomenným názvom bola po prvý raz publikovaná už v roku 2002. Nová verzia nie je iba jej pasívnou reedíciou, vtedajším čitateľom sľubuje aktualizáciu, ktorá sa dotýka aj hlavnej protagonistky. Ak by som pokračoval trochu formálne, jej základná charakteristika by bola pomerne jednoduchá. Hrdinka, vystupujúca pod skratkou G., predstavuje psychicky chorú ženu. Presnejšia diagnóza by hovorila asi o obsedantno-kompulzívnej poruche kombinovanej s autizmom. V próze okrem toho dominuje spoločenská kritika, pričom hlavným účtovateľom so všetkým negatívnym je samotná hlavná hrdinka. Napriek tomu sa čitateľ nemusí hanbiť za svoj úsmev, či dokonca smiech, ktorým občas reaguje na konfrontácie postavy G. s nepravidelnosťami vonkajšieho sveta. Vo viacerých sa totiž vieme s prehľadom ocitnúť aj my.

Kľúčovým motívom je márne úsilie hrdinky G. o záchranu sveta, v čom napriek opakovanému neúspechu a neporozumeniu zo strany okolia vidí zmysel svojho života. Problémom zostáva jej pohľad do systému uvažovania „normálnej“ väčšiny. Práve s ňou sa dostáva do permanentných stretov, viaceré z nich však pripomínajú citlivo komické grotesky. Vďaka nim sa však dá nakoniec úspešne šťúrať do významu pojmu „normálnosť“, ktorého vychýlenia sú v optike protagonistky s diagnózami čarovne rozhegané. Výsledkom je kopa exponovaných predstáv a snov, čo sa ukazuje už v prvej scéne s prebúdzajúcou sa G. V prípade tohto diela nám táto jej charakteristická črta odhaľuje rozvinutú psychologickú kresbu, ktorej obraz sa nevytvára iba prostredníctvom konfrontácií s inými.

Eklektik Bastard - ironický pohľad na súčasnosť

Tematickou alfou a omegou zbierky poviedok Ivany Gibovej Eklektik Bastard je obraz súčasnosti, z ktorého vystupujú do popredia témy starnutia, samoty a nerealizovaných vzťahov. Mohlo by sa preto zdať, že sa čitateľ dostáva k zásadnej generačnej výpovedi. Vážnosť takéhoto autorského zámeru však atakuje samotná prozaička, ktorá svoje prózy tieňuje do značne ironických farieb. Ani tento moment by neznižoval dôležitosť hlasu generácie, no v tomto prípade je asi dôležitejšia snaha tvorcu napísať niečo emocionálne živé. Protagonistku/y vystavuje od prvej poviedky takýmto výzvam.

Táto dvojcestná perspektíva próz sa prejavuje najmä pri stvárňovaní postáv. Gibová vytvára na jednej strane typovo jednoznačné hrdinky, ktoré zachytáva v konkrétnom psychickom rozpoložení. V tomto smere sú ich charakteristiky skôr uzavreté. Na druhej strane ich posúva do situácií, kde sa prejavujú opačne: nedotvorene a v nestálom pohybe, v ktorom dominujú často falošné zvraty a smerovania k iným životným alternatívam. V terminológii Daniely Hodrovej sú jej protagonistky súčasne postavami definíciami aj postavami hypotézami. Výsledkom je akási typologická všehochuť, ktorej sa však čitatelia môžu prejesť. Autorka sa to snaží vykompenzovať najmä prostredníctvom humoru, jeho frekvencia je však občas na hrane stráviteľnosti. Zbierka próz spĺňa rámec nekompromisného literárneho rozprávania, prekračovanie noriem je v tých najsvetlejších okamihoch umelecky svieže.

Prečítajte si tiež: PN a ukončenie pracovného pomeru

Naničhodnica - zúfalstvo v priestore polikliniky

Na začiatku prózy Jany Juráňovej Naničhodnica nájdeme slová, ktoré dávajú tušiť, že sa v priebehu čítania asi nedozvieme nič o navoňanom živote súčasníka. Namiesto toho sa dotkneme exponovaného zúfalstva, tvoriaceho jednu z ideových dominánt rozprávania. Prvé sa nám predstavuje pásmo opustenej starej ženy Ľudmily, ktorá si vytvára alternatívny domov na chodbách polikliniky. Okrem provizórnej starostlivosti o vlastnú hygienu sa usiluje najmä o splynutie s týmto heterotopným priestorom, čo sa jej nie vždy darí. Vizuálnu stránku jej existencie vystihuje úvodný opis situácie, ktorý determinuje celú prózu.

Autorka sa v tejto súvislosti neobmedzuje iba na Ľudmilinu príbehovú líniu, hoci sa k nej pravidelne vracia. Postupne sa však predstavuje defilé ďalších postáv, z ktorých ani jedna nepohrdne zúfalstvom. Spojenie sekvencií textu, ktoré uvádzajú mená týchto protagonistov, nie je také náhodné, ako by mohlo zdať. Práve naopak, o niečo voľnejšie narábanie s náhodnosťou by som ako čitateľ privítal, hoci ovplyvňovať autorský zámer takejto sociálne angažovanej prózy nechcem. Do rozprávania postupne vstupuje frustrovaný, no zároveň freneticky aktívny novinár Miloš, emočne otupený lekár Igor, submisívnejšia Dorota a jej manžel, kedysi vrcholový politik, či snaživá Linda. Autorka prostredníctvom ich angažovanosti rozvíja motívy ochrany starých a opustených, čo sa dá ale čítať aj ako hľadanie náhradného životného plánu v momente, keď ten pôvodný hrdinom jednoducho nevychádza. Napriek odlišnostiam sú najmä ženské osudy vo viacerých ohľadoch identické, charakterizuje ich primárne život s mužmi. Tento rozmer diela v prípade autorky neprekvapuje. Próze však trochu chýba dynamika, pomerne skoro sa v nej odkryjú tematické uzly a čitateľ len pasívne sleduje prácu literárnej tvorkyne. Napriek aktuálnosti spracovaného problému a precíznemu písaniu knihe niečo dôležité chýba. Absencia emocionálneho náboja môže ísť na vrub čitateľských kompetencií pisateľa týchto riadkov, no napriek tomu by knihe väčší zápal asi pomohol. V tomto prípade ide skôr o určitú správu, ktorá nechce byť ani sugestívne stvárneným dokumentom.

Na okraji mojej hory - detský svet očami dospelého

Poviedková kniha Laca Keratu Na okraji mojej hory sa ani v jednom momente nesnaží zakrývať jeden z profesionálnych domicilov autora, ktorý je okrem prozaika aj absolventom divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Aktívne píše a vyžíva sa v rôznych, neraz bizarných literárnych a dramatických formách. V plnej miere sa toto „pohrávanie“ so spôsobmi rozprávania odkrýva aj v jeho nateraz poslednom literárnom kuse. Rozprávačom a hlavným protagonistom prepájajúcim jednotlivé príbehy je detský hrdina Dodo, hoci aj táto literárna kategória, aby som aspoň občas použil korektnejší literárnokritický slovník, občas mení svoju identitu. Autor bez naratívnych fígľov predstavuje detského rozprávača, na ktorom však niečo nesedí. Toto konštatovanie nie je myslené ako výčitka, skôr poznámka, ktorá upozorňuje na vcelku funkčné využitie detskej, resp. mládežníckej rozprávačskej optiky. Ako taká totiž predstavuje dokonalého nedôveryhodného rozprávača a v tejto perspektíve by sa mu nemalo nič vyčítať. No v tomto prípade si Kerata takéto symbolické pohodlie neužíva. Pohľad dieťaťa celkom vedome krstí pohľadom dospelého, čo robí z jeho zdanlivo jednoznačných literárnych momentiek o stupeň sofistikovanejšie predstavenie. Aby to na druhej strane nikoho nemýlilo, autor nerobí z literatúry vedu, no pristupuje k nej s pokorou. Ani on totiž neodmieta kus autobiografickosti, na čo odkazujú viaceré indície. Dotýkajú sa napríklad prozaikovho vyrastania v Novákoch v jeho baníckych a chemických prienikoch. Kerata sa vo svojich spomienkach neplahočí, hoci sentimentálna rovina sa knihe uprieť nedá. Zvláštny nádych dodáva tomuto tvrdeniu kontext „socialistického“ vyrastania v priemyselnom meste, ktoré je na hony vzdialené literárne idealizovanému obrazu slovenských malomiest z ich špecifickou atmosférou, na ktoré je slovenská literatúra 20. storočia expertom. Hlavný hrdina napriek implicitnej autorskej kritike predchádzajúcej doby neprichádza o skutočné chlapčenské vyrastanie, všetko podstatné sa tu odohráva v presne zadefinovanom priestore, konkretizovanom prostredníctvom mesta, štvrte či ulice.

Ženy aj muži, zvieratá - banálne a neočakávané životné momenty

Uvažovanie o zbierke próz Richarda Pupalu Ženy aj muži, zvieratá by sa mohlo začať aj tézou, že autorovou literárnou doménou sú banálne a zároveň neočakávané životné momenty a drobné výseky. Autorova efektívna práca s drobnosťami života je plne súčinná so žánrom poviedky a predovšetkým s jej kľúčovými hodnotami, ku ktorým patrí podľa klasických charakteristík nedopovedanosť a žánrová uvoľnenosť. Jednotlivé poviedky majú z pohľadu témy realistické východiská. Pupala k nim vcelku remeselne pripája iracionálne formované príbehy a tým nechýba napríklad mysterióznosť. Nemenej dôležité je v prípade knihy aj spomínanie. Okrem vysvetľovania dávnych epizód predstavuje proces návratu do minulosti jednoduchý pohyb v čase, ktorý udalosti nespresňuje, práve naopak, do popredia vynáša moment zabudnutia a zahmlievania.

Funkciu presného tematického kompasu plní v zbierke jej samotný titul. V poviedkach sa so ženami, mužmi a zvieratami naozaj stretneme. Prozaik ich zachytáva v situáciách „vykĺbených“ zo spoločenských konvencií, čo sa najčastejšie prejavuje v ich nevhodnom správaní. Príbehy často necúvnu ani pred vyhrotenými a bizarnými situáciami, ktoré majú často blízko k hororu. Nespolieha sa tu však iba na moment hrôzy, oveľa intenzívnejšie pracuje s nenápadným, no intenzívnym napätím. Šikovne narába s jeho stupňovaním, keďže každé očakávanie posunov v deji vyžaduje ďalšie očakávania, ktoré budú ešte výraznejšie. V jednotlivých poviedkach je výrazná aj bezmocnosť postáv. Vyrovnávajú sa s nepriaznivou situáciou po svojom. Čelia existenciálnym, existenčným a partnerským krízam, s ktorými veľakrát nedokážu pohnúť. Napriek tomu je prednosťou celej zbierky autorovo citlivé vnímanie všetkých „ľudských“ odrazov „skutočnosti“.

Prečítajte si tiež: Ako podať/prijať výpoveď?

Tremolo ostinato - neromán - pohľad do tvorivej dielne

V knihe Tremolo ostinato - neromán nás Veronika Šikulová virtuálnym spôsobom pozýva k sebe do pracovne. Dielu chýba rozprávačská uhladenosť, namiesto toho predstavuje akýsi trenažér, poskytujúci tvorcovi dostatok miesta na skúšanie toho, čo mu povolí jazyk. Ten je v tomto prípade ozajstný liberál. Próza aj vďaka tomu pripomína poznámkový materiál, v ktorom sa nepohŕda súbojom medzi vysokým a nízkym, spisovným a nárečovým, patetickým a surovo nocionálnym, infantilným a dospelo vyzretým. Aj v tejto prozaičkinej knihe prevažujú spomienky, no súčasnosť v nej nestráca svoju relevantnosť. Týmto spôsobom komunikuje Šikulová s čitateľmi a pravdepodobne počíta s tým, že sú na jej fragmenty pripravení. Proces harmonizácie im však až tak úplne nezveruje, úlohu syntézy preberajú obrazovo najsilnejšie momenty, v ktorých sa napríklad až detsky radostná optika preklápa k pochmúrnosti a smútku. V intenciách tohto uvažovania si autorka nenecháva odstup od textu, naopak, je s ním zžitá.

Prečítajte si tiež: Výpoveď zamestnanca počas práceneschopnosti

tags: #scéna #elementárna #výpoveď #charakteristika