Šesťdesiatnici a dôchodky: Skúsenosti a výzvy

So starnutím populácie a demografickými zmenami sa mení aj pohľad na starších ľudí v spoločnosti. Často sa stretávame s nálepkami a ponižujúcim postojom voči dôchodcom. V internetových diskusiách a na sociálnych sieťach sa niekedy objavujú názory, že dôchodcovia sú „otravná pakáž“, ktorá zbytočne zaťažuje štátny rozpočet. Ako sa s týmto postojom vyrovnávajú súčasní šesťdesiatnici a aké výzvy im prináša dôchodkový systém?

Kindermanažment a uprednostňovanie mladých

V posledných rokoch sa na Slovensku ujal trend „kindermanažmentu“. Mnohé firmy uprednostňujú mladých, asertívnych manažérov, ktorí majú riadiť tímy. Tento prístup sa prejavuje napríklad v poisťovníctve, kde mladí obchodníci dostávajú prednosť pred skúsenými pracovníkmi „starej školy“. Podobná situácia je aj u mobilných operátorov, ktorí ponúkajú výhodné akciové programy novým klientom, zatiaľ čo verní zákazníci, často starší ľudia, sú znevýhodnení.

Otázka znie, ako sa majú skúsení šesťdesiatnici správať, aby boli zaujímaví pre kindermanažmenty? Nie je to jednoduché, najmä ak ešte nie sú tesne pred dôchodkom. Záleží aj od profesie, ktorú vykonávajú. Hoci Ústava SR zaručuje rovnosť bez ohľadu na vek, v praxi sa stretávame s obchádzaním tohto princípu.

Dôchodkový vek a realita

V roku 2018 bol dôchodkový vek na Slovensku 62 rokov a 139 dní. Nie každý šesťdesiatnik má však dostatočné úspory alebo výhodné poistky, aby si mohol bez problémov užívať dôchodok. Mnohí starší poisťováci pracujú ako živnostníci a nemajú istotu stabilného príjmu.

Politologické diskusie a úpadok demokracie

Častou témou súčasných politologických diskusií je úpadok demokracie a vzostup autoritárskych režimov. Tento trend je sprevádzaný moralizovaním a katastrofizmom. Hovorí sa o úpadku demokracie, modernej civilizácie, Západu a ľudstva ako takého. Sofistikovanejšie komentáre opisujú tento jav ako stagnáciu alebo pokles počtu krajín s liberálno-demokratickými politickými režimami po období rastu v rokoch 1980 až 2010.

Prečítajte si tiež: Nárok na invalidný dôchodok

Rusko-americký politológ Sava Gunitsky identifikoval dokonca 13 revolučno-demokratických vĺn, medzi nimi aj vlnu farebných revolúcií (2000 - 2007) a arabskú jar (2010 - 2012). Ak sa pozrieme na situáciu vo vnútri západných demokratických krajín, môžeme identifikovať niekoľko faktorov, prečo vnímame demokraciu ako ohrozenú a prečo silnejú populistické hnutia.

Predlžovanie života a starnutie populácie

Jednou z pozitívnych zmien je predĺženie dĺžky života. Oproti situácii z polovice 20. storočia môže obyvateľ západného sveta rátať so životom o 10 až 20 rokov dlhším. Predlžuje sa aj aktívny vek. Dnešný šesťdesiatnik je v lepšej fyzickej a mentálnej kondícii ako šesťdesiatnik v roku 1950. Rastie však aj zastúpenie seniorov v populácii. Ak okolo roku 1960 bolo na Slovensku asi šesť percent dôchodcov, v roku 2000 asi 11 percent, tak teraz je ich asi 18 až 19 percent.

Okrem ekonomických a finančných dôsledkov (menej pracovnej sily, záťaž pre dôchodkový systém) to má aj politické dôsledky. Dôchodcovia sa stávajú významným segmentom elektorátu. Ich požiadavky sú iné než požiadavky mladších generácií. Žiadajú väčšiu mieru sociálneho prerozdelenia aj na úkor investícií (vyššie dôchodky, viac pre zdravotníctvo, menej do školstva, obrany, infraštruktúry, vedy a pod.). Starší ľudia sa ťažšie prispôsobujú zmenám, sú negativistickí k reformám a technologickým inováciám. Od politiky očakávajú hlavne pokoj, stabilitu a izoláciu krajiny od turbulencií vonkajšieho sveta.

Nie všetci starí ľudia sú láskavými babičkami a múdrymi deduškami. Starecké povahové zmeny často vedú k egoizmu, agresivite a strate súdnosti a sebakontroly. Seniori môžu byť nedôverčiví, ale zároveň schopní naletieť podvodníkom. Poväčšine banujú za svetom svojej mladosti a túžia po „obnove Ameriky z roku 1962“, „starom dobrom socializme z roku 1985“ a pod.

V demokratickej spoločnosti stúpa volanie po populistických riešeniach problémov, ktoré u dôchodcov vyvolávajú diskomfort (migrácia, dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ceny základných potrieb) - a to na úkor investícií, rozvoja školstva a vedy, obrany, medzinárodnej spolupráce a pod.

Prečítajte si tiež: Kontakty na Sociálnu poisťovňu Lučenec

Globalizácia a jej dôsledky

Globalizácia, ktorá zintenzívnila ekonomickú spoluprácu, prispela k ekonomickému rozvoju, rastu HDP, cestovaniu, šíreniu informácií atď. Mala však aj dva negatívne dôsledky, ktoré spôsobili stagnáciu životnej úrovne strednej a nižšej triedy vo vyspelých západných štátoch.

Vysoká mobilita kapitálu znamenala, že bohatí z vyspelých krajín dokázali presunúť veľkú časť svojich finančných aktív do daňových rajov, investovať ich v rozvojových krajinách. Vlastné štáty tak ukrátili o dane, pomocou ktorých tieto financovali verejné služby, z ktorých mali prospech predovšetkým príslušníci stredných a nižších tried: verejné školstvo, zdravotníctvo, doprava a pod.

Vzostup globálneho Juhu

Nebývalý ekonomický vzostup krajín globálneho Juhu zásadným spôsobom zmenil aj svetové mocenské pomery. Pred tridsiatimi rokmi sa svet delil na bohaté, vyspelé a demokratické krajiny Západu a chudobné rozvojové alebo postsocialistické krajiny s autoritárskymi režimami. Dnes sa väčšina štátov niekdajšieho tretieho sveta posunula do kategórie stredne rozvinutých štátov. Pomerne búrlivo sa v nich rozvíja priemysel, prebieha urbanizácia, posilňujú svoju vojenskú moc a vzniká vzdelaná stredná trieda. Politické režimy však zostali prevažne autoritárske.

Od Západu už nie sú tieto štáty také závislé, lebo sa dokážu podporiť navzájom (dodávky surovín a technológií, pôžičky, investície) - a to bez „dodatočných obchodných podmienok“ v podobe požiadaviek na ochranu ľudských práv, boj proti korupcii, či nebodaj demokratizáciu. Veľmi aktívne v tejto úlohe alternatívneho investora a dodávateľa technológií vystupuje ČĽR a sčasti Rusko.

Predpoklad, že ekonomický rozvoj v krajinách tretieho sveta pôjde ruka v ruke s liberalizáciou, demokratizáciou a príklonom k pacifizmu, sa nenaplnil. Modernizácia v technológiách a ekonomike predbieha zmeny v usporiadaní spoločnosti a politickom myslení.

Prečítajte si tiež: Podmienky invalidného dôchodku

Modernizácia a jej priebeh

Takmer každá spoločnosť prijíma inovácie najprv v oblastiach, kde má pocit, že prinášajú okamžitý zisk bez rizika destabilizácie spoločenského poriadku: teda zavádzajú sa nové technológie, buduje sa infraštruktúra, preberajú sa moderné metódy hospodárenia, moderná veda, modernizuje sa armáda. Na druhej strane model organizácie spoločnosti, politiky a štátu, rodinný život a náboženstvo odolávajú výrazne dlhšie a menia sa len pomaly. Predstavujú totiž oblasť spoločenských a kultúrnych hodnôt, ktoré každé spoločenstvo definuje a dodáva mu osobitnú identitu.

Až do konca 19. storočia väčšina západných krajín modernizovala a industrializovala v podmienkach osvietenského alebo policajného absolutizmu. Aj USA, Británia a Francúzsko prechádzali fázami imperializmu a kolonializmu a až v 20. storočí sa z nich stali vyspelé demokracie. Ešte lepšie to vidíme na prípade Nemecka, Talianska a Japonska. Prudký ekonomický rozmach a technická modernizácia boli spojené najprv s vlnou nacionalizmu, nastolením autoritárskeho režimu, dôrazom na vojenskú silu a militarizáciu spoločnosti a s pokusom o zahraničné výboje.

Perspektívy pre globálny Juh

Základná téza - že ekonomický a sociálny rozvoj podnietia aj rozvoj demokracie, liberálnej spoločnosti a pacifizmu - je zrejme správna. Avšak treba ju poopraviť v tom, že sa tak v prípade väčšiny prudko sa rozvíjajúcich krajín globálneho Juhu stane až v druhej polovici 21. storočia. Dovtedy môžeme byť konfrontovaní so skupinou čerstvo modernizovaných krajín riadených autoritársky, ktoré budú chcieť uplatniť svoju nadobudnutú moc na medzinárodnej scéne pomerne asertívnym spôsobom.

Kľúčovým faktorom ich tranzície na demokracie bez imperialistických ambícií bude zrejme prekonanie hranice HDP na obyvateľa okolo 20- až 30 000 USD podľa parity kúpnej sily. Takáto ekonomika už zrejme umožňuje existenciu stabilnej demokratickej spoločnosti - a vlastne vyvolá aj spoločenskú požiadavku na takúto tranzíciu. Ale pozor, úrovne HDP na obyvateľa nie na základe ťažby ropy a nerastných surovín, ale na základe rozvoja priemyslu a služieb. Až vtedy je dôkazom toho, že sa rozvinula aj spoločnosť ako taká (školstvo, úroveň vzdelania, stredná trieda, právne garancie atď.).

Nebude to asi taký nezmieriteľný ideologický zápas ako počas studenej vojny (v podstate budú proti sebe zápasiť dve formy kapitalizmu - jedna spojená s liberálno-demokratickými režimami, druhá s etatisticko-autoritárskymi), ale môže to byť pomerne ostrý konflikt. Vodcovia autoritárskych režimov sa budú obávať, že pre ich obyvateľov budú demokratické krajiny príťažlivým príkladom, ktorý bude narúšať stabilitu ich vlády. Avšak aj pre demokracie súčasná existencia autoritárskych režimov predstavuje veľkú výzvu. Nie je s nimi možná taká konsenzuálna dohoda o mieri, odzbrojení, ľudských právach, slobode myslenia a ekologických opatreniach ako v rámci spoločenstva demokracií. V dnešných podmienkach sú demokracie navyše vystavené hybridným útokom zo strany autokracií, voči ktorým sa v demokratických podmienkach ťažko bojuje.

Pre vlastné obyvateľstvo budú autoritárske režimy ponúkať posolstvo reagujúce na zrod kolektívnej idey v rámci prvotného politického modernizačného procesu - nejakej formy nacionalizmu, ktoré bude masírovať antizápadný sentiment. Sentiment vychádzajúci z niekdajšieho pocitu poníženia za kolonializmus alebo za porážku v studenej vojne (v Rusku) a zo závisti voči relatívnemu blahobytu západných národov.

Pre naivnejších občanov demokratických krajín môžu mať autoritárske režimy určitú atraktivitu. Dokonca časť štátnikov v demokratických krajinách môže podľahnúť zvodom autoritarizmu a pokúsiť sa odstrániť demokraciu, ktorú môžu vnímať ako prekážku svojich osobných ambícií.

V súčasnosti neplatí klišé, že diktátor sa dostane k moci vojenským prevratom proti demokraticky zvolenej vláde v štýle Augusta Pinocheta alebo generála Franka. Takéto príklady poznáme aj z európskych dejín už od počiatkov rôznych foriem kolektívnej a zastupiteľskej vlády. Stačí spomenúť francúzskeho prezidenta Charlesa-Louisa Napoleona Bonaparteho, ktorý potlačil parlament a v roku 1852 sa vyhlásil za cisára Napoleona III.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nastolenie autoritárskeho režimu v ako-tak vyspelej demokracii nevyhnutne musí znamenať, že krajina - aby režim mohol byť stabilný - musí byť doslova „zrazená“ o niekoľko vývojových stupňov nižšie, aby sa dosiahla rovnováha medzi politickým režimom a sociálno-ekonomickou úrovňou. Dobre to predviedol Chavézov a Madurov režim vo Venezuele. Prechod k vláde „tvrdej ruky“ tak môže znamenať vyriešenie nejakých konkrétnych parciálnych problémov, ktoré pociťujú občania v danom momente ako akútne, no v strednodobom výhľade znamená zákonité schudobnenie. Len málo diktatúr dokáže ako-tak ekonomicky fungovať bez toho, aby mali k dispozícii bohaté prírodné zdroje.

Záver: Nie je dôvod na pesimizmus

Napriek všetkým varovaniam azda možno konštatovať, že nie je dôvod byť pesimistickým a už teraz nariekať a lamentovať nad koncom Západu. Podiel „starého Západu“ - teda najmä západnej Európy a Severnej Ameriky bude na svetovom HDP či populácii zrejme nevyhnutne klesať. No v skutočnosti sa budú k Západu definovanom politicky (liberálnou demokraciou, vyspelou trhovou ekonomikou, súborom politických hodnôt a politickými väzbami na ostatné západné štáty) postupne a pomalými krokmi pridávať viaceré krajiny z niekdajšieho rozvojového sveta a socialistického bloku.

Zdravie a prevencia: Kľúč k plnohodnotnému životu

V našom hodnotovom prostredí často skĺzame do rozdeľovania tém na povrchné a podstatné. Témy životného štýlu a prevencie zdravia vieme, žiaľ, veľmi rýchlo prehodiť na stranu tých menej podstatných. Až pokým nás niečo, konkrétne naše telo, v tých našich veľkých hodnotových bojoch nezastaví.

Závažné choroby sú už len vrcholom ľadovca, predchádzajú im často roky nevšímania si signálov, ktoré náš organizmus dáva opakovane najavo. Spúšťa sa kolo chodenia po doktoroch a končí sa to frflaním na slovenské zdravotníctvo a celý systém.

Možno je čas priznať si, že by sme mali byť advokátmi vlastného zdravia a prebrať zodpovednosť za to, čo je v našich silách. Ako to zhrnul v rozhovore pre Postoj tréner Daniel Čmel, „keď pôjdeme do dôchodku s tým, že starajte sa o mňa, štát sa postará, prenášame svoju zodpovednosť na druhých. Komu dávame zodpovednosť, tomu dávame moc a my s tým nevieme nič urobiť“.

Skutočnú preventívnu medicínu, kde vás lekár nielen zdiagnostikuje, ale vám aj odporučí zmenu životného štýlu podľa najnovších výskumov, robí u nás pár súkromných ambulancií, ktoré nie sú dostupné pre každého. Na druhej strane človek sa už dnes dokáže dostať vďaka umelej inteligencii a propagátorom vedy ku kvalitným informáciám, len si to vyžaduje čas a skutočný záujem.

Pohyb, silový tréning, kvalitná strava sú základné piliere zdravia a nielen toho fyzického. Prepojenie stavu nášho tela s tým, ako sa cítime, s mierou energie, s duchovným životom a celkovým životným pocitom je obrovské.

Dnes sa odhaduje, že až 50 percentám ochorení na rakovinu by sa dalo predchádzať prevenciou, pri srdcovo-cievnych ochoreniach to platí až na 70 percent. To, čo sa po štyridsiatke začína ako malá zmena vo výsledkoch z krvi, môže počas pár rokov prerásť do chronického ochorenia s fatálnymi dôsledkami. Dobrou správou je, že ovplyvniť dokážeme skutočne veľa.

Okrem stravy, spánku a zdravých vzťahov má na naše zdravie podľa vedy najväčší vplyv práve objem svalovej hmoty a pomer tuku a svalov v tele. Osveta, ktorá kedysi zdôrazňovala najmä beh a dlhé prechádzky, sa posunula k zdôrazňovaniu naberania svalovej hmoty. Práve tá má totiž s pribúdajúcim vekom mimoriadny význam nielen na metabolické procesy v tele a výskumy to potvrdzujú.

Najnovšia metaanalýza z júna 2025 uverejnená v časopise Critical Care potvrdzuje vzťah medzi množstvom svalovej hmoty a prežitím. Autori štúdie analyzovali CT výsledky svalovej hmoty u kriticky chorých pacientov a jej súvislosť s úmrtnosťou. Výsledky ukázali, že nižšia svalová hmota bola spojená s vyššou mortalitou v akútnych aj chronických fázach ochorenia. Svalová hmota a sila majú teda významný vplyv na prežitie, predovšetkým v kontexte starnutia a ochorení.

Výhodou silového tréningu je, že nie je neskoro začať v akomkoľvek veku. Dokonca keď sa robili výskumy, ktoré porovnávali svalovú aktivitu u mladých a ľudí okolo sedemdesiatky, ukázalo sa, že trénovaní starí ľudia môžu byť funkčne na tom podobne ako netrénovaní dvadsiatnici. Dokazuje to aj najnovší výskum zverejnený toto leto v Translational Journal of the American College of Sports Medicine. V štúdii porovnávali dospelých šesťdesiatnikov, ktorí cvičia s dvadsiatnikmi, ktorí necvičia. Účastníkom okrem iného povedali, aby sa postavili zo stoličky, znovu si sadli a zopakovali to čo najrýchlejšie za 30 sekúnd. V tomto teste dopadli trénovaní starší ľudia rovnako dobre ako skupina netrénovaných dvadsiatnikov. Testovalo sa ďalších iks aktivít a vo väčšine úkonov to dopadlo podobne. To znamená, že so silovým tréningom dokáže urobiť šesťdesiatnik rovnaké aktivity ako dvadsaťročný.

Zaujímavé je, že keď sa meral pomer svalovej hmoty medzi skupinami, trénovaným starým ľuďom nenamerali viac kostrového svalstva ako netrénovaným. Predpoklad je, že pri silovom tréningu teda nejde iba o rast svalov, ale aj o prepojenie nervov a mozgu na aktivizáciu svalov a práve táto schopnosť má presah až do staroby. Testovaní ľudia neboli pritom žiadni vrcholoví športovci, ale bežní ľudia, ktorí cvičili silový tréning celého tela dvakrát týždenne.

Stále platí, že vedomosti sú základ a idú ruka v ruke s rozhodnutím. Dobrými zdrojmi s konkrétnymi radami na zmenu životného štýlu v strave aj v športe, ktoré sú založené na vede založenej na dôkazoch, sú napríklad neurovedec Andrew Huberman, lekár Peter Attia alebo biochemik Layne Norton.

Investovať do seba v tejto oblasti nie je egoizmus ani stratený čas. V tomto je potrebné zmeniť mentalitu a brať to ako nutnosť, aby sme len neprežívali, ale tešili sa naplno z prítomnosti. Isto je potrebné strážiť si, aby sa okolo fitnes mentality netočil celý náš život. V našom priestore však prevláda opačný problém, túto oblasť skôr vytláčame niekam na okraj. Nie všetko je v našich rukách, na množstvo vecí v živote nemáme priamy dosah. Ak však vieme niečo urobiť, aby sme tu boli plnohodnotnejšie pre svojich blízkych, v službe, ktorá nám bola zverená, tak je potrebné prebrať zodpovednosť aj konkrétne.

II. pilier: Oplatí sa sporenie?

Štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Branislav Ondruš tvrdí, že druhý pilier nefunguje ideálne. Pre prvých 30-tisíc dôchodcov, ktorí už poberajú penziu kombináciou prvého a druhého piliera, bol dokonca nevýhodný. Majú totiž priemerný dôchodok o 52 eur nižší než dôchodcovia, ktorí sa spoľahli len na Sociálnu poisťovňu.

Išlo však o relatívne malú skupinu sporiteľov, ktorí vstupovali do druhého piliera pri jeho vzniku v roku 2005. Už vtedy mali 40 a viac rokov a navyše pre nich nebol druhý pilier primárne určený. Inštitút finančnej politiky (IFP) pri ministerstve financií v roku 2004 napísal, že ľuďom nad 35 rokov sa oplatí ísť do zmiešaného systému, iba ak akceptujú vysokú mieru rizika a „predpokladajú výnosy v druhom pilieri na hranici možného“.

Analytici z Oranžovej obálky potvrdzujú, že starším sporiteľom (dnes majú okolo 60 rokov) sa druhý pilier skutočne neoplatil. Pri mladších ročníkoch je druhý pilier garanciou vyššej penzie, ak doň štát nebude nezmyselne zasahovať. „Na to, aby dlhodobé sporenie naplnilo cieľ, teda naakumulovalo adekvátnu výšku úspor, je dôležitá kontinuita. Množstvo zásahov do druhého piliera je v rozpore s princípom dlhodobého sporenia a aj dôveryhodnosti dôchodkového systému ako celku,“ upozorňuje šéfka tímu výskumníkov Oranžovej obálky Daniela Danková.

To, aká bude finančná kondícia štátu, ktorý dôchodky z prvého piliera vypláca, o dvadsať až tridsať rokov je pritom oveľa väčšie riziko ako výkyvy finančných trhov.

V prepočtoch sa pozreli na výšku dôchodkov, ktoré môžu očakávať dnešní mladí ľudia, sporitelia v strednom veku či šesťdesiatnici. Výpočet penzie pre 63-ročného Milana analytici odvodili od jeho príjmu. Predpokladajme, že Milan zarábal 840 eur mesačne. Z tabuľky je evidentné, že príspevok z druhého piliera je v prípadne dnešných šesťdesiatnikov nízky.

Ivan má 55 rokov a do dôchodku pôjde o deväť rokov. To znamená, že úspory by boli do veku 50 rokov umiestnené v najrizikovejšom fonde (v akciovom fonde a od roku 2013 v indexovom fonde). Najhoršie rozhodnutie by spravil, ak by bol celý čas sporenia v druhom pilieri v dlhopisovom fonde (typ B v tabuľke). Jeho dôchodok kombinovaný z prvého a druhého piliera by bol len 730 eur. Typ výpočtu C v tabuľke počíta s tým, že Ivan bol do júla 2023 v dlhopisovom fonde, ale potom prešiel do predvolenej investičnej stratégie. Jeho úspory by boli naďalej v dlhopisovom fonde, ale nové príspevky by boli investované do výkonnejšieho indexového fondu.

Peter má 45 rokov a do dôchodku odchádza o 21 rokov. Je to sporiteľ, ktorému sa už druhý pilier oplatí. Samozrejme, ak k nemu pristupuje správne. V takomto prípade nemal do druhého piliera ani vstupovať, a to bez ohľadu na to, aký má príjem. Ak by zarábal len priemerne a sporil si len v dlhopisových fondoch, jeho penzia by bola 632 eur (z prvého a druhého piliera). Ak by nebol v druhom pilieri, mohol by počítať s penziou 655 eur (typ D).

tags: #sestdesiatnik #a #dôchodok #skúsenosti