Sociálny aspekt: Definícia a jeho miesto v sociálnej práci

Tento článok sa zameriava na problematiku manažmentu a sociálneho manažmentu, s cieľom objasniť ich miesto v kontexte sociálnej práce. Poskytuje komparáciu teoretických východísk manažmentu v korelácii s poznatkami zo sociálneho manažmentu a poukazuje na sociálny manažment ako rozvíjajúcu sa hraničnú vedu spoločensko-ekonomického charakteru.

1. Manažment a jeho využitie v sociálnej práci

Sociálna práca ako praktická a aplikovaná veda si postupne buduje svoj profil a snaží sa etablovať medzi pomáhajúcimi vednými disciplínami. Vývoj vedy neustále kladie nové požiadavky na systemizáciu nových poznatkov s ich následným zapracovaním do praxe a zabezpečením ich dlhodobej a efektívnej využiteľnosti. Východiskom k identifikácii manažmentu v sociálnej práci je poznatok, že každá organizácia je zložená z dvoch navzájom prepojených systémov: riadiaceho a riadeného. Hlavné ciele manažmentu sa dajú odvodiť prepojením na tieto dva objekty záujmu. Na jednej strane je vždy niekto, kto riadi, za predpokladu, že na druhej strane je koho riadiť.

Z uvedených prístupov je zrejmé, že hlavným cieľom manažmentu zo všeobecného hľadiska je dosiahnuť, aby manažér dokázal čo najefektívnejšie riadiť riadeného za predpokladu zvládnutia všetkých poznatkov, zručností, princípov a metodík, a to aj v kontexte spoznávania problematiky riadených subjektov. Manažment je komplexnou a obsiahlou vednou disciplínou, a preto nie je možné aplikovať ho v plnom rozsahu do vedeckého systému sociálnej práce. Ak chceme priblížiť manažment a jeho využitie v sociálnej práci, treba sa zamerať najmä na hlavný cieľ sociálnej práce, ktorým je zvyšovanie kvality života ľudí eliminovaním, riešením a zmierňovaním ich životných problémov.

Z pohľadu sociálnej práce by teda malo ísť prednostne o manažovanie tých aktivít a činností, ktoré smerujú k zvýšeniu kvality života ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch. V súvislosti so sociálnou prácou, treba zamerať pozornosť najmä na dve oblasti manažmentu: na manažment ako proces tvorby a udržovania prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú a účinne dosahujú vybrané ciele a na manažment ako proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľov. Zmyslom manažmentu je dosahovanie produktívnej činnosti, pričom povinnosťou manažéra je vedieť inšpirovať pracovníkov a poukazuje aj na potrebu kreativity a flexibility, teda schopnosti manažéra „dennodenne aplikovať najnovšie technologické postupy a zručnosti, zodpovedajúce podmienkam.“

Ďalej možno sledovať aj názor, ktorý vníma manažment ako moderné, špičkové riadenie ľudí v zmysle vysokej profesionality, pričom táto činnosť zahŕňa aj výber pracovníkov pre firmu, organizáciu ich pracovného režimu, tvorbu pracovnej a podnikovej klímy, sociálne otázky fungovania podniku, riešenie otázok odmeňovania, motiváciu, stimuláciu a sankcie. Z načrtnutých poznatkov možno konštatovať, že manažment v sociálnej práci je vo všeobecnosti riadením a organizovaním činnosti riadených subjektov za pomoci riadiacich pracovníkov na základe presne určených plánov, s následnou kontrolou efektivity výstupov z riadiaceho procesu v kontexte riadenia konkrétnej sociálnej služby vo vybraných oblastiach sociálnej práce.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Ak sa vrátime k problematike cieľov sociálnej práce, naskytá sa potreba vymedzenia hraníc prieniku manažmentu do jednotlivých polí sociálnej práce v kontexte manažovania kvality života ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch. Ak chceme docieliť komplexnejší prístup k riadeným subjektom, treba zvážiť, či aplikácia všeobecného manažmentu postačuje požiadavkám riadenia niektorých oblastí sociálnej práce a či nenastal moment siahnuť aj po modernejších prístupoch integrácie špecifickej oblasti sociálneho manažmentu do praxe sociálnej práce.

2. Sociálny manažment a jeho odlišnosti

Ako východiskový bod porovnávania použijeme definíciu, ktorý definoval sociálny manažment v zmysle aktivít, ktoré sa špecializujú na koordinovanie činnosti ľudí pracujúcich v organizáciách pôsobiacich predovšetkým v oblasti sociálnej pomoci, sociálnych služieb, sociálnej prevencie a sociálneho poradenstva. Dôraz kladie na ľudské zdroje, pričom sa pri riadení sociálneho systému berie do úvahy aj vplyv sociálnych a psychologických faktorov. Z toho možno konštatovať, že sociálny manažment odlišuje od ekonomicky vnímaného manažmentu najmä tým, že berie do úvahy sociálne aj psychologické faktory riadenia.

Z ekonomicky zameraných definícií manažmentu v sociálnej práci možno spomenúť pohľad, ktorá upriamuje pozornosť najmä na projektovú metódu. Tá poskytuje spracovávanie určitého projektového zámeru v zmysle finančnej a organizačnej podpory. Touto metódou povzbudzuje k vysokej kvalite a k dynamike v službách pre klienta a poskytuje nový pohľad na organizáciu práce ľudí i samotné využívanie ich potenciálu v prospech klienta. Súhrnne poukazuje na metódu organizácie práce vo vzťahu ku klientovi, ktorá slúži k maximálnemu zhodnocovaniu zdrojov. Uvedená ekonomicky orientovaná definícia nesie znaky personálnej a zdrojovo zameranej skutočnosti v zmysle efektivity, ale hlbšie sociálno-psychologické súvislosti neanalyzuje.

Komparáciou týchto definícií sa dá konštatovať, že jedným z odlišujúcich prvkov manažmentu v sociálnej práci od sociálneho manažmentu je práve širší kontext skúmania vzájomných súvislostí a to najmä v medziach sociálno-psychologických faktorov. Na potvrdenie opodstatnenosti tohto zistenia nám poslúži identifikácia sociálneho manažmentu v celosvetovom kontexte. Taliansky autor Bernhart v publikácii Inovácie v sociálnom manažmente definuje sociálny manažment nasledovne: Sociálny manažment je ekonomické chápanie sociálnej práce, pomocou ktorého dokážeme tematizovať sociálnu prácu a transformovať ju na produktívnu ponuku pomoci, ktorá je v súlade s pravidlami a požiadavkami spoločenských skupín v kontexte solidarity.

Sociálny manažment je podľa autora viac než len ekonomika a vždy sa kladie dôraz aj na sociálny aspekt solidarity. V sociálnom manažmente musí existovať rovnováha medzi ekonomickými, spoločensko-etickými a ľudskými prvkami v sociálnej práci ako praktická forma paralely medzi efektivitou, trvalou udržateľnosťou a solidaritou. Uvedené vymedzenie sociálneho manažmentu nám umožňuje konkretizáciu širšieho kontextu skúmania vzájomných súvislostí v snahe priblížiť sa k optimálnejšiemu stavu vyváženosti ekonomických, sociálnych a psychologických faktorov v riadení. Z tohto aspektu sociálny manažment v sociálnej práci má za cieľ na určitej úrovni zabezpečiť rentabilitu sociálnych služieb, ale nemala by klesnúť len na dosahovanie ziskov a výnosov. Solidárnosť, etika a ľudskosť sú vzťahové a spätno-väzbové prvky sociálneho manažmentu, ktoré ho čiastočne odlišujú od bežných manažérskych disciplín.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

3. Objekt záujmu v sociálnom manažmente

Ak chceme dosiahnuť konkrétnu odpoveď na otázku, ako uchopiť sociálny manažment a ako presne stanoviť objekt záujmu v sociálnom manažmente, musíme v našom bádaní postúpiť ďalej a skúmať aj menej viditeľné vzťahy, kritériá a faktory ovplyvňujúce efektivitu riadiacich procesov v sociálnom manažmente. Na objasnenie sociálneho manažmentu prispievajú systémové poznatky Technologickej univerzity Kochi v Japonsku. Univerzita sa venuje otázkam sociálneho manažmentu a vytvorila Centrum vedeckých systémov sociálneho manažmentu“. Japonský kolega Nasu uvádza na internetovej stránke informácie o takom vedeckom systéme sociálneho manažmentu, ktorý má za cieľ zabezpečiť správne fungovanie sociálnych systémov a dosahovanie vytýčených cieľov. Sociálny kapitál v tomto systéme zaujíma ústrednú pozíciu a jeho základnou úlohou je, aby sa jeho prostredníctvom stanovili ciele, postupy a pravidlá na zabezpečenie efektívne fungujúcej infraštruktúry, resp. sociálneho systému.

Sociálny kapitál tvoria “neformálne normy podporujúce spoluprácu medzi dvoma alebo viacerými jednotlivcami”. Pomocou operacionalizácie možno sociálny kapitál identifikovať ako spoločenský potenciál neviditeľných spätno-väzbových vzťahov, ktoré dokážu docieliť spoluprácu viacerých jednotlivcov alebo skupín. Podľa Colemana je sociálny kapitál definovateľný prostredníctvom svojich funkcií. Podstata sociálneho kapitálu pozostáva z rôznych variácií objektov záujmu a to merateľných v dvoch dimenziách, ktoré sa členia na strane jednej z aspektu sociálnej štruktúry a na strane druhej ju tvoria jednotlivci alebo skupiny jednotlivcov ako funkčný celok efektivity. Funkciou sociálneho kapitálu je dosiahnuť vyššiu reciprocitu, solidaritu, vzájomnú dôveru na báze spolupráce. Nevýhodou je, že spolupráca a dôvera môžu existovať len v úzkej skupine ľudí na úkor ostatných.

Dôvera ako súčasť sociálneho kapitálu je dôležitou súčasťou sociálneho systému. Je extrémne efektívnou súčasťou funkčnosti, schopná ušetriť nás mnohých ťažkostí a poskytuje tak férovú úroveň opory vo vzťahu s inými ľuďmi. Dôvera a jej podobné hodnoty zvyšujú efektivitu systému a umožňujú väčšiu produkciu. Cieľom sociálneho manažmentu je zabezpečiť efektívne riadenie tak, aby riadené subjekty navzájom spolupracovali, vytvárali spätno-väzbové vzťahy a zároveň boli stotožnené s cieľmi funkčného celku, resp. sociálneho systému. Sociálny kapitál je taký riadiaci prvok v systéme, prostredníctvom ktorého možno ovplyvniť spätno-väzbové vzťahy a spoluprácu viacerých jednotlivcov alebo skupín v smere dosahovania vytýčených cieľov.

Z hľadiska sociálnej práce má sociálny kapitál významnú úlohu, nakoľko na rozdiel od čisto ľudského kapitálu upriamuje pozornosť aj na neformálne faktory riadiacich procesov. Neformálne faktory riadenia predstavujú skrytý potenciál motivácie k väčšej efektivite a solidarite v dosahovaní cieľov v riadiacich procesoch sociálnej práce.

4. Súhra prístupov k sociálnemu manažmentu

Ako možno vidieť, až súhra a dokonalá kombinácia všetkých prístupov k sociálnemu manažmentu môže poskytnúť kvalitnú poznatkovú pôdu k efektívnemu dosahovaniu cieľov v sociálnej sfére. Poznanie faktorov makro- a mikroprostredia riadiacich procesov, objasnenie ekonomických súvislostí, zákonitostí riadenia a prieskum sociologických neformálnych faktorov riadenia prispieva k strategickému riadeniu sociálnych systémov a poskytuje priestor na eventuálne odhady budúceho vývoja a prípadných zmien, ktoré prináša kolobeh času.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Ak sledujeme cieľ sociálnej práce v kontexte zachovania, resp. zvyšovania kvality života jednotlivcov, skupín a komunít v určitom spoločenskom systéme a skombinujeme uvedený hlavný cieľ s predmetom záujmu sociálneho manažmentu, tak dospejeme k teoretickým východiskám a k určeniu polí uplatniteľnosti sociálneho manažmentu v praxi sociálnej práce. Pre potreby sociálnej práce ako ústredný objekt záujmu slúži už spomínaný sociálny kapitál, prostredníctvom ktorého možno dospieť k základným cieľom sociálnej práce. Faktory sociálneho kapitálu možno identifikovať aj prostredníctvom definície, ktorý vníma sociálny kapitál ako „rozsah sociálnych vedomostí a zručností stelesnených v sociálnej sile a v možnosti využitia celej siete sociálnych kontaktov“. Operacionalizáciou tejto definície dospievame k trom ústredným prvkom záujmu v sociálnom manažmente, ktoré poskytujú logický rámec na usporiadanie teoretických východísk efektívneho riadenia.

Sociálne vylúčenie a jeho aspekty

Problematika sociálneho vylúčenia vo vzťahu k celým spoločenstvách sa v období posledných dvoch desaťročí dostala do centra sociálnej politiky štátov na vnútroštátnej úrovni aj na úrovni Európskej únie, čo súvisí najmä z hospodárskymi a sociálnymi zmenami v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom najväčšie zmeny sa udiali v krajinách bývalého východného bloku, z ktorých sa niektoré, medzi nimi aj Slovenská republika, stali členmi Európskej únie, pričom životná úroveň bola v týchto krajinách výrazne nižšia ako v západoeurópskych členských štátoch. Preto sa začali vyvíjať snahy o zlepšenie životných podmienok obyvateľstva Európskej únie, aby sa dosiahli prijateľné podmienky vo všetkých členských štátoch.

Definícia pojmu sociálne vylúčenie nie je v odbornej literatúre ani v právnych predpisoch, ktoré používajú tento pojem, jednoznačná. Viacerí odborníci uvádzajú, že nevýhodou tohto pojmu je jeho prílišná všeobecnosť. Sociálne vylúčenie je možné skúmať iba v súvislosti s konkrétnymi životnými podmienkami v konkrétnej oblasti. Pri skúmaní sociálneho vylúčenia je potrebné zohľadňovať konkrétne ukazovatele, akými sú sociálny, hospodársky vývoj, ekonomický stav a stav prosperity na určitom území.

Sociálne vylúčenie predstavuje mnohostranný jav, podstatou ktorého je vylúčenie jednotlivcov alebo celých skupín obyvateľstva z určitej oblasti života spoločnosti v dôsledku straty sociálnych väzieb, nedostatočná participácia vylúčených osôb na aktivitách, na ktorých sa ostatná časť spoločnosti zúčastňuje. Obsah sociálneho vylúčenia a jeho forma sú charakterizované viacerými aspektmi, na základe ktorých sa prejavuje v rôznych podobách, pričom v názoroch odborníkov z oblasti sociológie neexistuje jednoznačné vymedzenie týchto aspektov.

Medzi najčastejšie uvádzané aspekty sociálneho vylúčenia patrí: ekonomické, kultúrne, priestorové, politické, sociálne vylúčenie (v užšom zmysle), vylúčenie z prístupu k sociálnym službám. Ekonomický aspekt patrí medzi najvýznamnejšie charakteristiky sociálneho vylúčenia, ktorého podstatou je vylúčenie zo životného štandardu danej spoločnosti. Ekonomické vylúčenie je prvotne podmienené neuplatnením sa na trhu práce, pričom zahŕňa dlhodobú nezamestnanosť, vykonávanie príležitostných prác a celkovú neistotu zamestnania.

Priestorový aspekt sociálneho vylúčenia je v spoločnosti veľmi badateľný, keďže predstavuje koncentráciu príslušníkov určitej sociálnej skupiny na konkrétnom území, ktoré je istým spôsob izolované od prostredia, v ktorom žije zvyšok spoločnosti. V tomto prípade izolovanosť nevzniká tvorbou viditeľných hraníc, ale skôr v dôsledku vytvárania nehmotných bariér, ktoré sú budované medzi vylúčeným spoločenstvom a zvyškom spoločnosti na základe absencie vzájomného kontaktu. Politický aspekt predstavuje nízku úroveň politickej aktivity, nízku volebnú účasť, stratu záujmu o politické dianie a nedôveru v politiku, v horších prípadoch aj odopieranie politických práv.

Všetky zložky sú špecifické, no napriek tomu spolu súvisia a navzájom sa prelínajú. Podľa prítomnosti jednotlivých aspektov je možné určiť konkrétnu formu, podobu sociálneho vylúčenia. Osobami, ktoré sú postihnuté sociálnym vylúčením, môžu byť jednotlivci, rovnako aj sociálne skupiny, spoločenstvá ľudí, preto niektorí autori rozlišujú individuálnu a skupinovú dimenziu sociálneho vylúčenia. Môže ísť o osoby v dôchodkovom veku, hendikepovaných, migrantov, etnické skupiny, atď. V prípade jednotlivcov sociálne vylúčenie predstavuje absenciu sociálnej roly, ktorá neumožňuje začlenenie do sociálnych vzťahov a sietí.

Pre účely tohto článku je dôležitý najmä priestorový aspekt vylúčenia, ktorý je vnímaný hlavne vo vzťahu k sociálnym spoločenstvám ako celkom, menej vo vzťahu k jednotlivcom, keďže práve následkom priestorovej izolovanosti týchto spoločenstiev dochádza k vytváraniu odlúčených osád vo vidieckych oblastiach a osamotených mestských štvrtí. Keď hovoríme o sociálnom vylúčení ako o vzdialení sa od uznávaných štandardov života spoločnosti, jej noriem a hodnôt na základe odlišnej kultúry a odlišného spôsobu života, ako ohrozené sociálnym vylúčením sa javia najmä etnické minority, v podmienkach Slovenskej republiky pôjde najmä o rómsku menšinu.

Viacerí odborníci upozorňujú na nesprávny postoj pri vymedzovaní sociálne vylúčených spoločenstiev čisto na etnickom princípe, pokiaľ ide o rómsku menšinu. Ponímanie Rómov ako jednotnej etnickej skupiny neumožňuje určiť, či ide o osoby, ktoré sa nachádzajú v nevyhovujúcom sociálno - ekonomickom postavení, a potrebujú poskytnutie sociálnej pomoci, alebo ide síce o príslušníkov rómskej menšiny, ale na sociálnu pomoc nie sú odkázaní, keďže sú schopní zabezpečiť si dostatočné podmienky pre život sami. Snahy o riešenie sociálneho vylúčenia vo vzťahu k rómskemu etniku sa vyznačujú konceptuálnou nejednoznačnosťou, keďže pojmy a koncepty, ktoré sa vyskytujú v politickom aj akademickom kontexte, sú používané bez teoretického základu.

V dôsledku tejto nejednoznačnosti dochádza k „zmiešavaniu“ sociálnej a menšinovej politiky, keďže nie je jasne stanovená cieľová skupina, ani konečný cieľ aktivít na riešenie problematiky sociálneho vylúčenia, a preto nie je jednoznačne stanovené, komu a aký typ podpory má byť poskytnutý. V podmienkach Slovenskej republiky nie je koncepcia sociálneho vylúčenia dostatočne rozpracovaná, pretože chýbajú systematicky zbierané údaje o jednotlivých aspektoch určujúcich obsah a podobu sociálneho vylúčenia. V predchádzajúcich obdobiach sa skúmala najmä chudoba, pričom základným ukazovateľom určujúcim sociálnu situáciu bola výška peňažného príjmu.

Prvá definícia chudoby bola uvedená v Národnom akčnom pláne sociálnej inklúzie 2004-2006. Podľa tejto definície chudobou trpeli ľudia, ktorých príjem a iné zdroje boli nedostatočné na dosiahnutie takej životnej úrovne, aká je akceptovateľná v spoločnosti, ktorej sú súčasťou. V oficiálnych štatistických dokumentoch aj právnych predpisoch sa používali pojmy hmotná núdza alebo sociálna odkázanosť. Ostatné aspekty a dimenzie sociálneho vylúčenia neboli dlho skúmané, ani brané do úvahy pri vytváraní sociálnej politiky. Absencia spracovania problematiky sociálneho vylúčenia na relevantnej úrovni je spôsobená do istej miery aj nemožnosťou skúmania tejto problematiky pred rokom 1989.

V súvislosti s členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii začali prenikať teoreticky prepracované koncepcie boja proti sociálnemu vylúčeniu na naše územie, avšak odborníci poukazujú na fakt, že preberané sociálno - politické zásady sú vytvorené na základe špecifických skúsenosti v ostatných krajinách Európskej únie a predstavujú súčasť verejnej politiky, ktorá sa formovala počas dlhšieho obdobia, a preto mechanické prevzatie takto vytvorenej koncepcie bez skúmania jednotlivých aspektov príznačných pre podmienky nášho štátu nepovedie k riešeniu problému sociálneho vylúčenia. Na úrovni Slovenskej republiky problém, ktorý si vyžaduje komplexné riešenie, prestavuje predovšetkým sociálne vylúčenie spoločenstiev, menej vylúčenie jednotlivcov.

Sociálne vylúčené spoločenstvá v našich podmienkach tvoria najmä príslušníci rómskej menšiny, združujúci sa na konkrétnych územiach hlavne v oblasti východného Slovenska, ktorých spája rovnaká životná úroveň a nevyhovujúca sociálna situácia. Doterajšie aktivity v oblasti sociálnej politiky štátu, ktoré smerujú k riešeniu sociálneho vylúčenia osôb patriacich k rómskej menšine, predstavujú najmä tvorbu rôznych programov a opatrení, ktoré sa však javia ako nedostatočné. Problémom je aj nesystémovosť, absencia komplexných riešení a trvalá neudržateľnosť uskutočňovania opatrení, keďže sa realizujú iba krátkodobo, alebo jednorázovo.

Napriek tomu, že materiály k návrhu zákona uvádzali viacero typov sociálne vylúčených spoločenstiev, napr. ľudia drogovo závislí, zoskupenia na územiach s nerozvinutou ekonomickou štruktúrou a občianskou vybavenosťou, zoskupenia rómskeho obyvateľstva, ktoré predstavujú z dlhodobého aj kvantitatívneho hľadiska najväčší problém, definícia sociálne vylúčených spoločenstiev mala mať teritoriálny charakter. Rozhodujúcim kritériom na určenie statusu príslušníka sociálne vylúčeného spoločenstva mal byť pobyt osoby v lokalite, ktorá bola vyhlásená za sociálne vylúčené spoločenstvo na základe stanovených indikátorov. Zoskupenia žijúce v týchto lokalitách boli vymedzené ako časť obyvateľstva žijúca v priestorovo oddelených sídlach, ktoré sú typické svojpomocne postavenými príbytkami nízkeho štandardu bez základnej infraštruktúry.

Právo na adekvátne bývanie a sociálne vylúčenie

Bývanie je možné vo všeobecnosti charakterizovať ako základnú potrebu ľudí, ovplyvňujúcu kvalitu života, na ktorú sa viaže uspokojovanie ďalších potrieb. Dá sa chápať aj ako špeciálny tovar, ktorý je finančne náročný, a preto pre niektoré skupiny obyvateľstva je získanie primeraného bývania problematické, niekedy až nemožné. Nemožnosť zabezpečenia bývania a nedostatočné podmienky pre život, ktoré nespĺňajú štandard spoločnosti, prispievajú k sociálnemu vylúčeniu, čo potvrdzujú aj ustanovenia medzinárodnoprávnych predpisov, ktoré uvádzajú právo na adekvátne bývanie v súvislosti s ochranou pred sociálnym vylúčením.

Definíciu adekvátneho bývania je možné nájsť vo Všeobecnom komentári č. 4, ktorý bol prijatý Výborom OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Predstavuje jedinú širšiu interpretáciu práva na adekvátne bývanie v medzinárodných dokumentoch o ľudských právach. Výbor OSN poukázal na to, že právo na adekvátne bývanie nemôže byť interpretované príliš úzko, treba ho chápať ako právo na bezpečné a dôstojné bývanie. Všeobecný komentár č.

Právna forma bývania predstavuje garanciu právnej ochrany pred núteným vysťahovaním, obťažovaním, a inými hrozbami. Neexistencia istoty právnej formy bývania znamená, že osoby, ktoré obývajú určité obydlie, nevedia, čo sa s ním v budúcnosti stane, a žijú s vedomím, že o toto obydlie môžu prísť. Ide najmä o prípady, keď tieto obydlia neboli postavené v súlade s právnymi predpismi, ich užívanie nemá základ v práve, alebo nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považované za plnohodnotné obývateľné nehnuteľnosti. Finančná dostupnosť bývania znamená, že finančné náklady spojené s bývaním by mali byť na takej úrovni, aby neznemožňovali ani neobmedzovali uspokojovanie iných základných potrieb.

Podľa Všeobecného komentára vlády štátov by mali zabezpečiť, aby náklady na bývanie zodpovedali príjmom obyvateľstva, a tiež zabezpečiť vytvorenie systému podpory bývania pre tých, ktorí nie sú schopní sami získať finančne dostupné bývanie. Podmienka prístupnosti sa týka najmä znevýhodnených skupín, akými sú starší ľudia, deti, duševne postihnutí, ľudia s trvalými zdravotnými problémami, obete prírodných katastrof, ktoré trpia určitým znevýhodnením vo vzťahu k získaniu adekvátneho bývania. Kritérium polohy vyžaduje, aby sa obydlia nachádzali v oblasti s prístupom k pracovným príležitostiam, zdravotným strediskám, školám a iným sociálnym zariadeniam, a to vo veľkých mestách ako aj vidieckych oblastiach. Kultúrna vhodnosť predstavuje potrebu zachovania kultúrnej identity a rôznorodosti v spôsobe akým sú obydlia stavané, aké materiály sú použité.

Právo na adekvátne bývanie je zakotvené vo viacerých medzinárodných dokumentoch. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv v článku 25 ods. V článku 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je uvedené: „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Uvedené medzinárodné dokumenty, ktoré deklarujú právo na adekvátne bývanie, zaväzujú zmluvné strany, aby toto právo nielen uznali, ale aj zabezpečili jeho realizáciu. Stanovujú štátom povinnosť aktívne uskutočňovať opatrenia na vytvorenie podmienok pre uplatnenie práva na adekvátne bývanie.

Štát by mal vytvárať prostredie, v ktorom bude možné dosiahnuť primeranú úroveň bývania, poskytovať podporu a vytvoriť právny rámec na zamedzenie skutočnostiam, ktoré by mohli znemožniť prístup obyvateľov k adekvátnemu bývaniu. Napriek tomu, že štáty majú povinnosť vytvárať podmienky na primeranú úroveň bývania pre svojich obyvateľov, právo na adekvátne bývanie nie je možné chápať ako nárokové právo. Nepredstavuje nárok, na to, aby štát každému, kto o to požiada, poskytol zadarmo bývanie, konkrétny dom alebo byt. Takúto interpretáciu práva na adekvátne bývanie nezakotvuje ani jeden z dokumentov. Vyplýva z nich podporná funkcia štátu pri získavaní adekvátneho bývania. Stanovujú formulácie ako napr. „…opatrenia pre poskytovanie pomoci…“, „…opatrenia určené na podporu prístupu k bývaniu…“, „…podniknú…kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva…“

Z uvedeného vyplýva prvoradá zodpovednosť jednotlivcov za získanie primeranej úrovne bývania vlastnými silami, keďže po zrelej úvahe je nutné konštatovať, že nie je v možnostiach štátu zabezpečiť bývanie pre všetkých svojich obyvateľov. Štát má len vytvoriť mechanizmy na to, aby realizácia práva na adekvátne bývanie bola uskutočniteľná, teda zabezpečiť, aby mal každý prístup k vhodnému bývaniu. Chápanie tohto práva ako nároku voči štátu na poskytnutie konkrétneho príbytku pre každého obyvateľa krajiny by viedlo k demotivácii obyvateľstva vlastnou činnosťou zvyšovať svoju životnú úroveň, a zo strany štátu by nebolo možné. Na tomto mieste je však potrebné upozorniť na nutnosť väčšej ingerencie štátu vo vzťahu k ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácií. To, akým spôsobom štát zabezpečuje sociálne bývanie, závisí aj od úrovne hospodárstva a od postoja spoločnosti. Každý štát by mal počítať s možnosťou, že určitá časť obyvateľstva v dôsledku rôznych okolností nebude schopná zabezpečiť si žiadne bývanie.

tags: #sociálny #aspekt #definícia