Na zdravý vývin každého mladého človeka pôsobia rôzne aspekty sociálneho prostredia. Od nich závisí do akej miery sa človek stane spoločensky užitočným a plne rozvinutým indivíduom. Každý je jedinečnou osobnosťou, pričom nemalým vplyvom sa pri jej vytváraní spolupodieľajú primárne aj sekundárne socializačné faktory. Neodmysliteľnou súčasťou každého jednotlivca je už nielen rodinné prostredie, kde prebieha primárna socializácia, ale aj škola, jej prostredie a aspekty, ako i voľnočasové aktivity mladého človeka ako súčasť sekundárnej socializácie. Jednotlivé aspekty, či už rodinného prostredia, školského prostredia alebo faktory voľného času formujú spoločne osobnosť a ovplyvňujú smerovanie vývinu mladého človeka.

Vplyv prostredia na vývoj človeka

Vplyv prostredia na vývoj človeka je známy už odpradávna. Prvé úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka rozvíjali prírodovedci, ktorí zdôrazňovali úlohu životných podmienok pri utváraní psychofyzickej stavby človeka. Psychológovia na prelome 19. a 20. storočia mali sklon hľadať podmienenosť duševného vývoja najmä vo vplyvoch dedičnosti a vrodených chybách. Vplyvy z prostredia mali utvárať len priaznivé alebo nepriaznivé podmienky na prejavenie sa vlôh prípadne ich mohli v istej miere korigovať. Jednotlivec v priebehu ontogenézy prechádza jednotlivými štádiami historického vývoja človeka. Základnou úlohou výchovy je utvárať najpriaznivejšie podmienky pre prirodzený vývin jednotlivca. Tomuto cieľu by mala byť podriadená vedomá výchovná činnosť, a zároveň aj vplyvy prostredia. Človek svojou činnosťou môže uskutočňovať zmeny v prostredí, pretvárať a meniť ho. Takéto prostredie ďalej pôsobí na jeho osobnosť, ovplyvňuje spôsob života človeka, jeho konanie a myslenie. Prostredie nie je súhrn statických prvkov. Môže sa meniť, pričom človek môže určovať rozsah a smer týchto zmien.

Rodina ako základná sociálna skupina

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát). Charakteristiku rodiny popisuje viacero autorov. Uvádzajú, že rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne. Je dôležitým článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E. biologickú funkciu - reprodukciu, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva; výchovnú funkciu - zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu obohacovanie rodičovskou láskou; emocionálnu funkciu - poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia; ekonomickú funkciu - zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov; ochrannú funkciu - rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Rodina má v dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou. Každá rodina je špecifická a neopakovateľná sociálna skupina a platia v nej vlastné „nepísané zákony“ a normy správania.

Vplyv neúplnej rodiny na vývoj dieťaťa

Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin. Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. A keďže práve v prípade osamelých matiek je dosť dôvodov predpokladať vyšší výskyt menej vyrovnaných osobností, je potrebné predpokladať aj zvýšené nebezpečenstvo z hromadenia sa nepriaznivých činiteľov. V modernej spoločnosti sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove kojencov (plienky, kúpanie, prechádzky…) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali. Na pozadí tohto sociálneho vývoja prejaví sa teda neprítomnosť otca v rodine oveľa ťaživejšou ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva odkázané prevažnú časť dňa na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom.

Pre zdravý vývoj dieťaťa je optimálne, keď má oboch rodičov. Toto je dôležité aj z hľadiska pôsobenia rodiča ako vzoru. Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony. V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov: mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou; taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.

Súrodenci a ich vplyv

K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Ale i tu je možnosť náhrady v kamarátoch, ak je pochopenie rodičov pre túto základnú potrebu dostačujúci. Úloha súrodencov značne stúpa, ak dôjde ku strate matky alebo otca. Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu. Avšak i tam, kde chýbajú obaja rodičia, znamenajú súrodenci jeden pre druhého kus životnej istoty: dieťa nemá nikoho, „komu by patrilo“, ale má niekoho „ku komu patrí“.

Špecifické situácie detí v rôznych typoch rodín

Situácia detí je rozdielna v rôznych typoch rodín, v ktorých sa vyvíja. Deti narodené mimo manželstva - bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. V minulosti mnoho slobodných matiek pod tlakom nepriaznivých hospodárskych a spoločenských okolností opúšťalo svoje deti hneď po narodení, dnes k tomu dochádza len zriedka. Dostáva sa však do popredia nebezpečenstvo postupnej straty záujmu o dieťa. Materstvo bez manžela prináša mladej žene mnoho obmedzení a ťažkostí, a ak to nedokáže spoľahlivo zvládnuť, odvracia sa postupne od dieťaťa, ktoré je pre ňu v tejto situácii hlavnou príťažou.

Deti polosiroty - náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktne: oživuje a posiluje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomretému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nie len z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov - je v situácii trochu odlišnej. K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí. Vnútorné vzťahy v rodine navonok rozpadnutej môžu byť veľmi blízke. V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu, takže sú pri vyučovaní „duchom neprítomné“.

Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach - túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie ap. Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať. Mnohé štúdie naznačujú, že ak je dieťa z takéhoto rodinného prostredia dané do lepších podmienok ústavu, jeho stav sa vo výraznej miere zlepšuje. Dokonca aj mentálne zaostalé osoby z veľmi zlých rodinných pomerov vykazujú rýchly pokrok v intelektuálnom vývoji. Taktiež množstvo štúdií dokazuje stále zhoršovanie psychického stavu poklesom IQ u detí žijúcich trvalo v zlých socio-ekonomických podmienkach. V štúdii H. Hetzerovej bolo zistené, že u školákov zo zlých rodinných pomerov dochádza k opozdeniu o 1 až 2 roky oproti deťom z dobrých rodín.

Škola ako prostredie sekundárnej socializácie

Školskú klímu, ktorú chápeme ako špecifický prejav školského života, ovplyvňujú faktory školského prostredia. Sú to zložky a činitele prostredia, ktoré podľa ich povahy môžeme deliť na živé a neživé, hmotné a nehmotné, prírodné a kultúrne, vecné a činnostné ( napr. veľkosť školy, vybavenosť školy, štruktúra žiakov, vek a počet žiakov, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, žiakmi navzájom sociálne a organizačné zaťaženie…) Z hľadiska významu a podielu na socializačnom procese patrí škola k najvýznamnejším socializačným činiteľom. Uskutočňuje sa v nej „sekundárna socializácia“, ktorá nadväzuje na „primárnu socializáciu“ v rodine nasledujúcim spôsobom: stabilizuje získané schopnosti a postoje získané počas primárnej socializácie, diferencuje získané schopnosti a postoje tým, že zásobu vedomostí primárnej socializácie doplňuje „špeciálnymi vedomosťami“, sekundárna socializácia môže aj zmeniť „subjektívnu“ skutočnosť jednotlivca získanú počas primárnej socializácie. Niekedy je procesom „premeny“ jednotlivca a skokom do iného sveta.

Obdobie školského detstva zahrňuje časový úsek od 6. až 7. do 10. až 11. roku života dieťaťa. Začína vstupom do školy a končí začiatkom puberty. Výskumy ukazujú, že pre vstup dieťaťa do školy je najvhodnejší vek šesť a pol roku. Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. V tomto štádiu postupne nastávajú zmeny v osobnosti, obzvlášť v rozvoji poznávacích procesov, rozvoji citov a vôle. Taktiež sa rozvíja myslenie, najmä pojmové myslenie. Žiak je ešte nesamostatný, submisívny a ovplyvniteľný. Významné zmeny nastávajú aj v socializácii žiaka, v rozvoji jeho sociálnych citov a vzťahu k okolitému prostrediu. Veľký význam má správny vzor. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov. Osobnosť žiaka je tesne spätá s jeho školskou úspešnosťou. Žiak je v tomto období zameraný na okolitý svet, málo sa zaoberá sám sebou, je nekritický voči sebe, v jednaní je nerozvážny a jedná impulzívne.

U dieťaťa na začiatku školskej dochádzky môžu nastať problémy adaptácie na školské podmienky. Vstup do školy je významný medzník v živote dieťaťa. Začiatok školskej dochádzky býva ukazovateľom toho, ako je dieťa pripravené na školu a či je pre vstup do školy zrelé. Učiteľ sa stal autoritou, ktorá stanovuje a vysvetľuje dieťaťu jeho novú životnú funkciu, povinnosti a práva. Reakcie detí na školu sú rôzne. Množstvo povinností, požiadaviek a nárokov na začiatku školskej dochádzky dočasne vykoľají v rôznej miere mnoho prváčikov. Do školy však prichádzajú deti s rôznymi defektmi. Najčastejšie sú to deti s mentálnou retardáciou, výraznou telesnou slabosťou, alebo postihnuté rôznymi chorobami, ktoré dieťaťu bráni v normálnom vývoji. Najviac problémových detí pochádza z rozvrátených rodín.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Pri adaptácii dieťaťa na školské podmienky hrá mimoriadnu úlohu učiteľ. Pôsobenie učiteľa môže na jednej strane zaručovať úspešnosť a efektívnosť procesu adaptácie dieťaťa, ale na druhej strane môže učiteľ demotivovať pozitívny vzťah dieťaťa ku škole.

Sociálny aspekt v sociálnej práci

Sociálny aspekt je neoddeliteľnou súčasťou nášho života a preniká do rôznych oblastí, vrátane sociálnej práce. Sociálny aspekt možno definovať ako súhrn vzťahov, interakcií, noriem, hodnôt a inštitúcií, ktoré ovplyvňujú správanie a život jednotlivcov a skupín v spoločnosti. Zahŕňa spôsob, akým sa ľudia navzájom ovplyvňujú, ako sa organizujú do sociálnych štruktúr a ako sa spoločnosť ako celok vyvíja. Sociálny aspekt sa prejavuje v rôznych formách, od medziľudských vzťahov až po rozsiahle sociálne systémy.

Mocenský vzťah v sociálnej práci

V kontexte sociálnej práce je dôležité si uvedomiť, že vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je inherentne mocenský. Ak chceme hovoriť o mocenských aspektoch sociálnej práce, nie je možné tak urobiť bez zamerania pozornosti na vzájomné pôsobenie sociálnych pracovníkov a klientov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti. Sociálny pracovník disponuje určitou autoritou a mocou, ktorá vyplýva z jeho pozície, vedomostí a prístupu k zdrojom. Klient sa naopak nachádza v zraniteľnej situácii a je závislý od pomoci sociálneho pracovníka.

Zdroje moci sociálneho pracovníka

Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne.

Negatívne dopady moci

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Guggenbühl-Craig (2007, s. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

Manipulácia v sociálnej práci

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách. Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám.

Obojstrannosť moci

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť.

Normalizácia ako prejav moci

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. Potvrdzuje to Chambonová (1999, s. V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie.

Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založeným na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci. Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Van der Laan (1998, s. Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly.

#

tags: #sociálny #aspekt #význam