Sociálny pracovník a jeho rola v prevencii

Sociálna práca sa vyvinula z represívne orientovaného prístupu zameraného na odstraňovanie a nápravu nežiaduceho vývoja na preventívne aktivity, ktoré majú za cieľ predchádzať nežiaducemu vývoju v spoločnosti. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a zlepšovanie života ľudí prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia, pričom sa opiera o vedecké poznatky o ľudskom správaní a sociálnom systéme.

Definícia a charakteristika sociálnej práce

Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a je teoreticky zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb. V našich podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.

Súčasná sociálna práca má niekoľko charakteristických znakov:

• Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
• Inštitucionálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy), ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov a mimovládne inštitúcie nahrádzajú tieto chýbajúce sociálne služby.
• Preventívny charakter: Sociálna práca sa zameriava na prevenciu a nápravu. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (drogy, alkohol, tabakizmus, AIDS,…). Oblasť normotvorby pre ochranu občianskych, politických a sociálnych práv a sociálnej politiky (zdravotné, sociálne a dôchodkové poistenie). Sú to dve oblasti, ktoré určujú reálny život jednotlivcov a spoločnosti.
• Pluralita zdrojov: Využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
• Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.

Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.

V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

• Spontánna a osobná pomoc - dávanie almužny.
• Organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí, …). Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály. Špitál poskytoval stravu, ošatenie, ošetrenie, ale i duchovnú pomoc a prístrešie, ktoré zastrešovala cirkev.

Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest.

Pomoc a jej jednotlivé formy sa postupne profesionalizovali a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako: lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut a poradca, kňaz, sociálny pracovník a iné. Ich výkon pomoci je dnes riadený pravidlami, o ktorých rozhodujú profesionálne zväzy - asociácie a komory.

Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:

• Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
• Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter.
• Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie, čo odzrkadľujú tri najzákladnejšie starostlivosti o jednotlivca.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Starostlivosť môžeme charakterizovať aj ako aktivitu namierenú na človeka a jeho stránky existencie, nad ktorými ľudia nemajú žiadnu moc: - zraniteľnosť a závislosť - na svet prichádzame ako zraniteľní, čím vzniká naša závislosť na ostatných. Táto závislosť vznikajúca zo zraniteľnosti robí život človeka krehkým. Rovnako neovplyvniteľnou dimenziou existencie človeka je smrteľnosť.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú:

• Nezamestnanosť.
• Chudoba.
• Choroba (zdravotná alebo duševná).
• Staroba.
• Smrť živiteľa.
• Úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie.
• Strata rodiny.
• Strata domova.
• Rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.

Počas životného cyklu sa stretávame s rozličnými formami pomoci, vrátane celej škály foriem sociálnej pomoci. Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na:

• Horizontálnu.
• Vertikálnu.

Pri horizontálnom členení ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo). Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, …) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).

Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza môžeme súhlasiť s prof. Ludewigom, že dochádza ku štyrom základným typom pomoci:

• Odborné vedenie.
• Sprevádzanie.
• Poradenstvo.
• Terapia.

Tieto štyri typy pomoci sú odrazom očakávania klienta, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Ak klient pomoc nehľadá a neprichádza si pre ňu k sociálnemu pracovníkovi potom spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne.

Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu:

• Objasňovanie.
• Presvedčovanie.
• Dozor.

Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci:

• Sprevádzanie.
• Vzdelávanie (návody a poučenie).
• Poradenstvo.
• Terapia.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým že:

• Sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne.
• Klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na:

• Klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť.
• Sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:

• Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení.
• Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie.
• Sociálna poisťovňa.
• Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).
• Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie.
• Občianske združenia.
• Nadácie, spolky.

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako:

• Určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan.
• Formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan.

V minulosti na základe troch krokov dochádzalo ku vzniku verejnej sociálnej starostlivosti: chudoba, sociálna pomoc a verejná sociálna starostlivosť.

Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka.

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami:

• Partnerská pomoc.
• Sprevádzanie.
• Napomáhanie.

V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje:

• O tom v čom chce pomôcť.
• Akú formu pomoci potrebuje.
• Volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako:

• Sociálna prevencia.
• Sociálne poradenstvo.
• Sociálne služby.
• Riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: Jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.

Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.

V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:

• Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti.

V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí otázok:

• Komu má byť pomoc poskytnutá.
• Kedy máme ponúknuť pomoc.
• Za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť.
• Prečo máme pomoc poskytnúť.
• Ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.

Sociálnu pomoc môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy sociálnej starostlivosti, a to aj vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci neštátneho sektoru.

V podmienkach slovenskej sociálnej práce je pojem sociálna starostlivosť vývojovo starší ako pojem sociálna pomoc, pričom znamená aj širší pojem.

Sociálny pracovník v škole a sociálna prevencia

Jednou z dôležitých úloh sociálnych pracovníkov je predchádzať, prípadne zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu narastajúcich sociálnych problémov prostredníctvom sociálnej prevencie. V zahraničí má sociálna činnosť v školách viacročnú tradíciu. Rozšírená je najmä v USA, kde školský sociálny pracovník existuje vyše 100 rokov.

Na Slovensku nie je oficiálne zavedená do praxe disciplína akou je školská sociálna práca, je cieľom poukázať na dôvody, prečo vytvoriť priestor pre profesiu školského sociálneho pracovníka, ktorý by pre dieťa, resp. rodiča predstavoval prvý kontakt v riešení ich problémov v škole. Snahou základných škôl je v posledných rokoch zaviesť profesiu tohto pracovníka do praxe. Profesia sociálneho pedagóga sa zaraďuje medzi pomáhajúce, ich rozvoj odporúčala OECD v transformujúcich sa štátoch už v roku 1994 pre prudký nárast spoločensky nežiaducich a sociálno-patologických javov. Na Slovensku patrí sociálny pedagóg medzi zložky systému výchovného poradenstva a prevencie a jeho pôsobenie v školách je legislatívne umožnené od roku 2008. V zmysle zákona č. 245/2008 Z. z. Ďalšie odborné činnosti sociálneho pedagóga konkretizuje zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Medzi kompetencie sociálneho pedagóga odborníci zaraďujú kompetenciu prevencie, poradenstva, prevýchovy, manažmentu a edukačnú kompetenciu. Najvýznamnejšou činnosťou sociálneho pedagóga v škole je prevencia sociálno-patologických javov.

Sociálno-patologické javy v škole existujú už dlho. Sú potláčané niekedy menej, inokedy viac. Pod vplyvom rozvoja spoločnosti niektoré z týchto javov vystupujú do popredia výraznejšie, iné menej výrazne. V súčasnosti neexistuje škola, kde by sa drogy, šikanovanie, záškoláctvo, násilie a iné nevyskytli v akejkoľvek forme. Tento nárast v existencii by sa dal pripísať nedostatočnej pozornosti rodičov týkajúcej sa výchovy svojich detí, malému množstvu voľnočasových aktivít, ktoré deti navštevujú, ale aj poklesom autority učiteľov v školách. V škole sociálny pedagóg spolupracuje s pedagogickými zamestnancami, koordinátorom prevencie, výchovným poradcom, školským psychológom. Vzhľadom na to, že špecializované činnosti - výchovné poradenstvo, kariérové poradenstvo, koordináciu prevencie môže podľa § 33 zákona č. 317/2009 Z. z. vykonávať aj odborný zamestnanec, považujeme za vhodné, aby preventívnu činnosť v škole koordinoval a zabezpečoval sociálny pedagóg, pretože vykonáva odborné činnosti v prevencii, intervencii a poradenstve.(§ 24, zákon č. 317/2009 Z.

Keďže v školách v súčasnosti pôsobí iba malý počet sociálnych pedagógov, uvedené špecializované činnosti vykonávajú pedagogickí zamestnanci, prípadne školský psychológ, ktorý čiastočne nahrádza sociálneho pedagóga. Hoci náplň práce sociálneho pedagóga a školského psychológa sa môžu v praxi prelínať, v zákone č. 317/2009 Z. z. sú odlišnosti v ich činnosti explicitne naznačené. Je nevyhnutné, aby prevenciu vykonával niekto, kto je odborne pripravený v otázkach prevencie a využíval v dôsledku metodického usmerňovania účinné stratégie na dosiahnutie preventívnej práce. Tu sa otvára ideálny priestor pre funkciu koordinátora takejto prevencie realizovanej školským sociálnym pracovníkom v školách, ktorá je potom vysoko efektívna v tom zmysle, že ide o pracovníka, ktorý je odborne erudovaný v oblasti vedomostí o sociálne-patologických javoch. Sociálno-pedagogická prevencia predstavuje koncepčné, vedecky podložené, zámerné, cieľavedomé, systematické, plánovité a koordinované pôsobenie na potenciálne alebo reálne príčiny a podmienky sociálno-výchovných problémov, porúch správania, sociálno-patologických javov s cieľom odstrániť ich, alebo ich sčasti eliminovať, prípadne obmedziť ich negatívne symptómy a paralelne podporovať vytváranie priaznivých prospoločenských podmienok pre intaktný a bio-psycho-sociálny a duchovný vývin jednotlivca. Preventívna činnosť sa považuje za ťažiskovú náplň činnosti sociálneho pedagóga. V školskom prostredí sociálny pedagóg zameriava svoju činnosť predovšetkým na primárnu prevenciu, počas ktorej realizuje jednorazové aktivity, krátkodobé a dlhodobé programy zamerané na predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov.

Do popredia vstupuje otázka integrácie jednotlivých žiakov, či už ide o zdravotne postihnutých alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vyučovacími potrebami, pričom je nevyhnutná spolupráca špeciálneho pedagóga, resp. liečebného pedagóga so sociálnym pracovníkom v škole. Tento je nápomocný v integrácii, a to nielen pri zabezpečovaní osobnej asistencie, ale aj v začleňovaní žiaka do kolektívu a poskytovaním poradenstva. Poradenské zariadenia a školský sociálny pracovník sa v systéme prevencie aj v budúcnosti opiera o päť základných bodov. Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní §2, ods. p definuje sociálne znevýhodnené prostredie ako prostredie, o ktorom hovoríme vtedy, ak sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecujú rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností človeka. Ide o prostredie, ktoré neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Školský zákon, konkrétne § 107 definuje výchovu a vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorá sa uskutočňuje v školách podľa tohto zákona s využitím špecifických metód a foriem.

Podľa Rosinského a Kleina je veľmi ťažké definovať a špecifikovať pojem čo je to sociálne znevýhodnené prostredie. Je to prostredie, ktoré vzhľadom na sociálne a jazykové podmienky nedostatočne stimuluje rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností jednotlivca, nepodporuje jeho efektívnu socializáciu a neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti.

Školský sociálny pracovník je odborník, ktorý pôsobí priamo v prostredí školy, dostatočne dobre pozná školské prostredie (jeho klímu), pozná problémy, s ktorými sa stretávajú nielen žiaci a ich rodičia, ale aj pedagogickí a iní zamestnanci školy. Nie je to učiteľ, ktorý by žiakov známkoval, hodnotil apod. Nedáva im domáce úlohy ani iné povinnosti. Na škole je preto, aby sa venoval tým žiakom, ktorí majú problémy. Problémy pritom sociálny pracovník pokladá za normálnu, teda bežnú vec. Hlavne je v škole preto, aby deťom, mládeži a im rodinám s problémami pomohol. Svojimi pracovnými aktivitami a úlohami tak môže pôsobiť na vnímanie školy jej žiakmi. Spolu s ostatnými (učiteľmi, žiakmi, rodičmi ap.) sa pokúša vytvárať v škole priateľskú atmosféru a tým znižovať výskyt takých javov akými sú záškoláctvo, agresivita, šikanovanie atď. V praxi sa osvedčilo, že školský sociálny pracovník je aj možnosť, ako robiť kvalitnú sociálnu prevenciu zameranú na rozvoj správneho vzťahu k vlastnému vzdelávaniu, ku škole, ale aj k sebe samému a svojmu okoliu.

Ak na niektorom stupni výchovy niečo zlyhá, nie je v silách samotnej školy a školského prostredia, aby tento článok doplnili, prípadne adekvátne nahradili. Vo väčšine prípadov, keď má dieťa problém, je učiteľ na poslednom mieste, ktorý si tento problém všimne, nie že by nemal záujem, ale je zavalený prácou, ktorá neznesie odklad. Hlavne v dnešnej dobe reforiem školstva máme pocit, že žiak je až na poslednom mieste čo sa týka reformy. Najprv sa musí učiteľ popasovať s papierovou byrokraciou, ktorá na neho čaká a potom azda, pokiaľ učiteľ ešte vládze, je tu žiak, ktorý má problém. Ale na rovinu, je učiteľ ten správny, fundovaný odborník, ktorý vie prípadný problém žiaka riešiť? Všetka česť učiteľom, ale nemyslíme si, že sú odborníci v oblasti školskej sociálnej práci. V školskom prostredí je dôležité dôsledne riešiť i menej závažné problémy v správaní žiakov, pretože ich prehliadanie či podceňovanie môže viesť u žiakov k závažnejším formám správania.

Edukačná sociálna práca a jej význam

Doc. PhDr. zdôrazňuje, že sociálna práca nemá byť prioritne sanáciou sociálnych problémov a sociálnej patológie, ale má byť reálnym (nielen deklarovaným) rozvojovým sociálnym programom na podporu kultivovania sociálneho a individuálneho potenciálu ľudí. V monografii je ukotvený holistický prístup v chápaní človeka, sociálneho prostredia a ich vzájomného dynamického vzťahu; systémový prístup v chápaní rozvoja človeka ako individuálneho systému, ktorý je súčasťou vyššieho a zložitejšieho systému sociálneho prostredia a edukačného prostredia; humanistický prístup v chápaní obsahu a významu edukácie ako prevencie a sociálnej pomoci, vedenia k svojpomoci a k rozvoju individuálneho potenciálu ľudí.

Koncept Edukačnej sociálnej práce a edukačného sociálneho poradenstva je zdôvodnený v kontexte súčasnosti. Východisko tvorí hľadanie súvislostí medzi identitou postmodernej doby a identitou sociálneho klienta a pomenovanie spôsobu dosahovania autenticity sociálnych klientov, ktorí sa môžu stať najúčinnejšou prevenciou vlastných osobných a skupinových sociálnych záťaží (udalostí a problémov). V prvej kapitole sa kladie dôraz na koncept edukačnej sociálnej práce, na sociálnu pomoc a na vymedzenie individuálneho potenciálu. Zároveň aj na systémovú spôsobilosť k žitiu ako personálny zdroj a nástroj prevencie sociálneho problému. V druhej kapitole je dominantným koncept edukačného sociálneho poradenstva, vymedzujú sa jeho ciele a úlohy. Pozornosť sa venuje rolám sociálnych pracovníkov v edukačnom sociálnom poradenstve a tiež systémovému a dynamickému prístupu pomáhania klientom, týmto nastavením edukačnej sociálnej pomoci: sociálna pomoc - svojpomoc - rozvoj individuálneho/ psychického a sociálneho potenciálu klientov.

Na význam vzťahu systému osobnosti a systému sociálneho prostredia a na ich vzájomnú determináciu sa upozorňuje v tretej kapitole, na základe vymedzenia systémového prístupu k osobnosti v sociálnom prostredí a sociálnopsychickej adaptácie ľudí. Zviditeľňuje sa zodpovednosť skupín ľudí a spoločnosti voči jednotlivcovi a naopak zodpovednosť jednotlivcov voči sociálnym skupinám a spoločnosti. To, čo sa deje v spoločnosti je zároveň vec verejná i súkromná. To, čo sa deje jednotlivým osobám je zároveň vec súkromná i verejná. Vzájomný vzťah jednotlivca a spoločnosti je charakterizovaný aj v rámci výziev pre edukáciu dospelých, na ktoré sa nahliada cez požiadavky pracovného uplatnenia sa jednotlivcov v globalizovaných podmienkach práce a života ľudí. Vo štvrtej kapitole sú definované vybrané pojmy edukácie dospelých (výchovy a vzdelávania dospelých) v sociálnom kontexte. Poukazuje sa na význam, obsah a proces celoživotného vzdelávania (sa) a učenia sa dospelých a rovnako tak i na získavanie cieľových skupín edukácie dospelých. Problematika a idea výchovy a vzdelávania, resp. edukácie dospelých je však integrovaná do všetkých tém naprieč celým textom monografie. V obsahu piatej kapitoly monografie sa odzrkadlil názor, ktorý vyjadril J. W. Goethe, že každá teória je šedá oproti večnému stromu života, ktorý je vždy zelený. Preto je piata kapitola „oživená“ témami, ktoré sa týkajú sociálnych udalostí, situácií a problémov vybraných skupín ľudí - nezamestnaných, seniorov, skupiny občanov v čase prevratnej spoločenskej zmeny. Človek v spoločnosti je konfrontovaný so sociálnymi zmenami po celý život.

Témou monografie je preventívna sociálna práca vymedzená konceptom Edukačná sociálna práca a konceptom Edukačné sociálne poradenstvo. Obsah a nástroje sociálnej pomoci preventívnej edukačnej sociálnej práce súvisia so skutočnosťou, že život ľudí má sociálny rozmer a vyžaduje od nich neustále prispôsobovanie prostredníctvom učenia sa. Toto má byť podnecované preventívnymi edukačnými sociálnymi programami. Vplyv sociálnej edukácie (výchovy, vzdelávania, poradenstva) nemožno obísť. Z dôvodu, že akékoľvek spôsoby riešenia hmotnej i sociálnej núdze sú zasahovaním do sociálnej a psychickej adaptácie a do sociálnej i osobnostnej integrity sociálnych klientov. Zo spoločenského hľadiska je edukácia systémovou sociálnou pomocou ľuďom a spôsob sociálnej prevencie. Edukačná sociálna práca sa profiluje tým, že participuje na riešení sociálnych udalostí a sociálnych problémov ľudí vo fázach ich identifikovania, prevencie, riešenia a hodnotenia efektivity riešenia problémov. Z vážneho narušenia dynamickej rovnováhy vzťahu jednotlivec - spoločnosť, jednotlivec - prostredie, vyplývajú sociálne problémy, ktoré sú zjavné z osobného a sociálneho zlyhania jednotlivcov a skupín. Determinácia sociálnych problémov je rôzna a zložitá. Preto sa má klientom poskytnúť cielená sociálna pomoc, ktorá sa týka hlavnej príčiny ich sociálnej nerovnováhy. Koncept preventívnej edukačnej sociálnej práce vychádza z edukačnej determinácie sociálneho problému ľudí. Snaha o konsenzus v teoretických prístupoch i v praktických činnostiach sociálnej práce hľadá v tejto monografii svoje vyjadrenie. Cieľom je sociálny prospech klientov, ktorý im vyplynie zo špecializovanej a cielenej sociálnej pomoci. V tom je vystihnutý zmysel monografie ako možného príspevku do teoretického portfólia sociálnej práce s vymedzeným potenciálom pre aplikáciu v praxi sociálnej práce.

tags: #sociálny #pracovník #a #prevencia #úloha